Garik komentáře u knih

Aj na poviedku trochu minimalistické. Skôr to pripomína malinko dlhší nekrológ. No posolstvo tohto príbehu nezlomnej vôle a nezdolného ducha je naozaj mocné! I keď, u otrlých jedincov slabej pamäti (ako napr. ja)...

13 03.11.2012

Už samotná anotácia je natoľko výstižná, že k obsahu knihy už nieto moc čo dodať. Snáď iba toľko, že charakteristickými znakmi tohto obsahovo veľmi bohatého textu sú vecnosť, stručnosť, zrozumiteľnosť a fundovanosť. Z publikácií, ktoré sa stručne venujú tejto problematike, radím túto medzi tie najlepšie.

12 31.12.2020

Nič proti názvu knihy, ktorý jasne indikuje tému a jej vnímanie zo strany autora. Nemám tiež výraznejších námietok voči tomu, aby autor knihy (ak už teda musí aj knižne ventilovať neprekonateľnú potrebu niekomu nadávať) ním kritizovaných pracovníkov médií týmto „termínom“ občas nazval. Ale aj oni sú predovšetkým ľudia (a až potom príslušníci profesnej skupiny) a zaslúžia si nejaký rešpekt a úctu, aj keď stoja na druhej strane názorovej barikády. Nazývať ich takmer neustále, bez výnimky, dehonestujúco a odľudšťujúco „mediálnymi krysami“ a to takmer na každej strane a často hneď niekoľkokrát, to už mnohé vypovedá aj o samotnom autorovi, jeho mentálnej výbave a pociťovanej (a zrejme nekontrolovanej) zášti. To napríklad nás, čitateľov, obyčajných občanov, nazval „ovčanmi“ iba raz. Ešteže tak.
Nový svetový poriadok, Veľký Manipulátor, Veľký Brat – tieto pojmy, obľúbené medzi konšpiračnými teoretikmi, používa tiež pomerne často. To, aký štýl si autor zvolil, akú „terminológiu“ prijal a s akou frekvenciou ju neváha v texte používať, nielen spochybňuje jeho objektivitu, ale radí ho, žiaľ, k mnohým ďalším, ktorí sa zaoberajú touto problematikou a jej podobnými (rôzne spôsoby ovládania populácie) a za všetkým vidia premyslenú konšpiráciu so sofistikovanou logistikou. Na tejto skupine autorov vidno, ako prílišný kontakt s konšpiračnými teóriami a prílišná dôvera v ne dokáže meniť a (de)formovať myslenie jednotlivca aj skupiny. Napríklad na to, že autor trpí istým druhom slepoty, neschopnosťou sebareflexie, poukazujú aj tieto riadky (a pritom hneď v úvode knihy vysvetľuje pejoratívny, dehonestujúci význam slova ’krysa‘ a jeho negatívne konotácie v našom civilizačnom okruhu): „… pričom sa oponujúci názor veľakrát zvrhne na vulgarizmy, urážky a dehonestáciu danej skupiny, čiže kultivovaná diskusia často nie je možná. Mediálne krysy nie sú…“
Ďalším negatívom, ktoré znižuje výslednú hodnotu autorových snáh, je to, že rôzne príklady mediálnej manipulácie uvádza neucelene, chaoticky. Aj následkom toho veľká časť textu vyznieva ako prepis nahrávky krčmového poúčania spolustolovníkov.
Odvolávky na také „kapacity“ ako je napr. Thierry Meyssan, autor knihy „Veľký podvod“, tiež na dôveryhodnosti nepridávajú.
A k zoznamu literatúry a zdrojov – ak som dobre rátal, robí to 52 položiek, z toho jeden román a päťdesiat odkazov na internetové stránky. To tiež niečo vypovedá o autorovej „nezaujatosti“.
Čo sa ešte týka chaotického usporiadania textu, tak napr. používaný termín „fiat-alternatíva“, ktorého neskoršie objasnenie autor avizuje už po prvom užití, je vysvetlený až v jednej z posledných kapitol.
Smutné je aj to, že väčšinu tohto komentára som mohol napísať už po prečítaní prvej štvrtiny knihy.

Zhrnutie: Čitateľovi tu nie je ukázaná cesta von zo sveta klamstiev, je mu ponúkaná iba okružná cesta vnútrom Huďovej vlastnej bubliny. Navyše, celý ten neobyčajne únavný prúd „myšlienok“ pána Huďa by sa, aj so všetkými použitými citáciami, mohol v pohode scvrknúť do tridsaťstranovej eseje.
Kniha síce prináša pár zaujímavých (no aj inde dostupných), avšak neusporiadaných faktov, ale asi jediné, čo ma v nej skutočne oslovilo, je v predposlednej kapitole citovaný text prednášky, ktorú mal Alexander Solženicyn v roku 1978 na Harvardovej univerzite.
Ľubo Huďo napísal ešte niekoľko kníh zaoberajúcich sa témami, ktoré ma zaujímajú, no čítať ich nebudem.

12 28.03.2019

Publikácia užitočná pre pochopenie zmyslu kresťanského pôstu.

„Správny pohľad na smrť nevedie človeka k strachu a beznádeji. Učí ho prijímať každý nový deň ako neopakovateľný dar a žiť čo najplnšie a najhodnotnejšie. Pre veriacich pohľad do neba nie je únikom zo zeme.“

„Pravý pôst má dvíhať hore, k Bohu, a rodí sa z úprimnej túžby zbaviť sa všetkého, čo spútava dušu i telo. Cirkev ho nenariaďuje, lebo je ovocím lásky, ktorú nariadiť nemožno. Pozýva však doň obohatená stáročiami preverenou asketickou skúsenosťou, ktorú potvrdili moderné poznatky medicíny a psychológie. Nepostiť sa v také významné dni, akými sú Popolcová streda a Veľký piatok, je podľa cirkevných prikázaní aj ťažkým hriechom v tom zmysle, že je to prejav veľkej necitlivosti a na bod mrazu ochladnutého vzťahu k Bohu. “

Inteligentná obhajoba slobody a opodstatnenosti existencie národov a národných štátov.
Odporúčam!

Zopár citátov:
„Nyní jsme dospěli do stadia, kdy jsou naše národní pravomoci bombardovány zákony zvenčí. Přicházejí jak z OSN, tak z Evropské unie, třebaže mnohé z nich vycházejí od despotických či zločinných vlád a třebaže málokteré z nich mají cokoli společného s udržením míru. Navzdory tomu my občané nemáme žádnou moc tyto zákony odmítnout a ti, kdo tyto zákony tvoří a jež musíme poslouchat, nemají vůči nám vůbec žádnou odpovědnost.“

„Jakmile však začnou fungovat nyní navrhované Evropské policejní síly, jež budou vybaveny celoevropsky platnou pravomocí vyžádat si vydání osoby stíhané za přečiny, které naše zvykové právo ani nezná, budeme konfrontováni s realitou.“

„Charta lidských práv OSN a Evropská úmluva o lidských právech patří do té kategorie utopického myšlení, podle kterého bychom měli na svět přicházet raději bez historie, předchozích vazeb nebo bez jakýchkoli lidských vášní, které činí především vládu tak důležitou. V těchto dokumentech se nikdy neobjevuje otázka, jak přesvědčit lidi, aby se práv nejen domáhali, ale také je respektovali, jak dospět k poslušnosti vůči vládě zákona či k osvojení si schopnosti jednat s cizími lidmi spravedlivě a poctivě. Soudní orgány, ustavené v Haagu a ve Štrasburku, jsou navíc schopny nekonečně rozšiřovat seznam lidských práv, neboť se nemusejí potýkat s otázkou, jak je vynucovat. Břímě nadnárodní legislativy dopadá vždy na jiné subjekty než na ty, které ji vymysleli.“

12 24.11.2018

Komentár k rozšírenému vydaniu z r. 2015

Benjamin Kuras veľmi často (a nezriedka aj príliš) zjednodušuje, čo je vzhľadom k esejistickej forme jeho prác a všadeprítomnosti jeho ostrého sarkazmu aj celkom pochopiteľné. Drobné (vzhľadom k zameraniu tejto knihy) historické nepresnosti a niektoré interpretácie vyplývajúce z autorovho ideového pozadia sú pre mňa tiež akceptovateľné, pretože pre posolstvo knihy sú nepodstatné.
Trochu problém som mal stráviť niektoré pasáže (napr. v eseji Novinky z Eurábie), kde som mal pocit, že autor už začína ulietať na konšpiračnom videní sveta a niektoré výroky interpretuje mimo ich vlastný kontext takým spôsobom, aby bolo jasné, že za všetkým spomínaným dianím je tá najtemnejšia vôla, a to aj v prípadoch, keď omnoho jednoduchším vysvetlením by bola obyčajná tuposť našich politicko-byrokratických „elít‟.
Po prvý raz som sa však rozhodol ubrať na hodnotení pri strete s kapitolou Psychologie islámské krutosti. Niektoré čiastkové vývody by, povedzme, aj mohli byť v poriadku, no osobne som presvedčený, že vysvetlenie ako celok vedie čitateľa k mylnému vnímaniu sveta a jeho zákonitostí. Odvolávať sa na úchylný freudizmus, uvádzať ako nejakú autoritu takého človeka, akým bol W. Reich a dovolávať sa autority biológa M. Konvičku (ktorý pracuje s „Dawkinsovým objevem memu‟ a uisťuje, že „biolog a ekolog pochopí islám snáze než orientalista‟), tu už skrátka autor riadne prestrelil.
B. Kuras sa vo svojej knihe dotýka aj príčin úpadku našej civilizácie (ako ich vníma on) a v tomto svetle vyznieva už naozaj divne odvolávať sa ako na autority (a dovolávať sa akéhokoľvek ich úsudku) na takých hrobárov tejto civilizácie, akými boli a sú Freud, Wilhelm Reich a (tu sprostredkovane) Richard Dawkins. Ale to sa už asi v tých intelektuálnych výšinách občas stáva.

S vydaním z r. 2011, ktoré som tiež pred rokmi prečítal, som neporovnával, no mal som dojem, že pôvodný text nebol revidovaný, pretože miestami vznikal chaos v dátumoch.

Mnoho, mnoho rokov táto „zdedená“ kniha čakala v mojej knižnici, než sa mi konečne uráčilo. Ale neľutujem, pretože všetko má svoj čas a nie je vôbec isté (vlastne tomu sám neverím), či by som pred tými rokmi bol schopný pochopiť toto dielo v celej jeho hĺbke.
Stále som doslova fascinovaný tým, akým spôsobom Ján Martiš dokázal opísať mnohé dejinné udalosti prebiehajúce počas Gabrišovho života a dodnes vlastne neviem, či to bola geniálna realizácia autorského zámeru (vzhľadom k cenzúre) alebo čaro nezamýšľaného. Spomínané opisy totiž možno interpretovať dvojakým spôsobom. A to buď doslovne a v intenciách vtedajšieho ideologického výkladu dejín, alebo (pre – najmä už v dnešnej dobe – informovanejšieho čitateľa) presne naopak.
Ostáva s podivom a k ohromnej škode, že toto jedinečné dielo sa dodnes nedočkalo žiadneho ďalšieho vydania (na hanbu našich nakladateľských domov).

12 20.01.2018

Odpad! Ako inak možno nazvať (a ohodnotiť) dielo, ktorým jeho autor už od prvých riadkov dal všetkým jasne na známosť, že ak majú v jeho očiach za niečo stáť, musia byť pripravení stotožniť sa s jeho myšlienkami a názormi, lebo inak sú preňho iba odpadom? Stotožniť sa s myšlienkami, ktoré sa ostatne ani neunúval jasne rozviesť a ozrejmiť. Možno bol toho názoru, že každý, kto má byť vôbec hoden pochopiť čokoľvek z tohoto jeho dôležitého posolstva, sa má skloniť a pokorne preštudovať celú velikánovu (teda jeho) spisbu. Túto knižku preto, v snahe napomôcť pochopeniu myšlienok génia, prekladateľ Rastislav Škoda opatril 8-stranovým vysvetľujúcim úvodom a za 60-mi stranami samotného Nietzscheho textu ešte pridal 46 strán objasňujúcich poznámok (ku ktorým sa treba takmer neustále obracať).
Preto mi tento „Pokus o kritiku kresťanstva“ pripomína zbierky zákonov, ktoré si k plnému pochopeniu žiadajú haldy ďalšej literatúry. Alebo niečo z moderného umenia, kde zástupy kritikov ponúkajú vlastné interpretácie, vysvetľujúce nezasväteným, čo daným výtvorom autor vlastne myslel.

Z celého tohto spisku cítiť obrovskú túžbu slabého človeka byť silným, pretavenú do megalomanských snov o vlastnej veľkosti. Aby si dokázal silu svojho ducha (o slabosti vlastného tela sám nemohol mať žiadnych pochýb), musel dokazovať malosť a slabosť zvyšku ľudstva. Týmto je neprehliadnuteľne poznamenaná celá rétorika „Antikrista“, tohto agresívneho, jedovatého, paranoidného a velikášskeho pamfletu.
Je až zarážajúce, že takého zatrpknutého a zlostného nešťastníka, autora slaboduchých textov a hlásateľa takej hŕby nezmyslov, môže také množstvo ľudí považovať za „veľkého filozofa“ a ctiť ho.

Na str. 14 môžeme čítať:
„Slabí a nepodarení nech zahynú: to je prvá zásada našej lásky k ľuďom. A k tomu sa im má ešte dopomôcť.
Čo je škodlivejšie ako akákoľvek neresť? – Aktívny súcit so všetkými nepodarenými a slabými – kresťanstvo...“

– To je toto naozaj také úžasné a hodné obdivu? A takýmito skvostnými a hlbokými myšlienkami „veľkého intelektuála“ je toto útle dielko priam preplnené.


Ale možno by som sa tu mal hneď ospravedlniť. Veď ako si len ja – priemerný, čandala, navyše slaboch a naprostý dekadent – môžem dovoliť takto kydať na tohto výnimočného filozofa, tohto najslobodnejšieho a najdôstojnejšieho človeka, tohto aristokrata ducha, jeho nedoceniteľné dielo a týmto opovážlivým činom sa priečiť prírodnej zákonitosti prvého rádu, t.j. kastovému poriadku?
Snáď mi bude odpustené – veď, ako povedal sám génius: „Rozhorčovať sa je výsada čandalov.“

Knihu ako celok by som ohodnotil vyššie (práca prekladateľa), ale napokon som sa, podľahnúc svojim zbabelým, ľstivým a nízkym inštinktom, rozhodol „oceniť“ samotného „Antikrista“.

Tak táto kniha ma priviedla k historickým románom. Lepšie neskoro, ako nikdy.

12 30.11.-0001

Alebo: „8 starých blufov“
Kniha uvádzaná bombastickými sľubmi a bombastických sľubov plná. No keď sa mi už dostala do rúk, zvedavosť mi nedala. I jal som sa čítať a pochopiteľne som začal úvodom. Aj po sto stranách to bol stále ešte len úvod. A ku koncu knihy to bol vlastne stále len ten úvod, ktorý napokon vyšumel kamsi do stratena. Kiyosaki má zdanlivo návody na všetko a neváha zneužívať sny zúfalcov, aby im predával vábivé preludy. Toť vše.

Inak:
V celej knihe som nenašiel žiadnu hodnotnú (tobôž nie novú) informáciu. Autor prakticky iba vyraboval iných „mysliteľov“, ich „myšlienky“obložil obrovským balíkom vaty a predal v novom balení pod vlastnou značkou. Vata, vata a ešte tisíckrát vata (aj keď cukrová). Neustále odvolávky k detstvu (bystrý chlapec, hotový génius), Vietnamu (nech je zrejmé, že nás poučuje hrdina), blablabla... Dane, dlh, inflácia, dôchodok – dokola a dokola a dokola.

Ešte inak:
Kniha je preplnená nič nehovoriacimi radami, frázami, ktoré nič neriešia a ktoré ich autor opakuje ako mantry stále dokola. A v momentoch, v ktorých by sa už mal konečne prepracovať k čomusi konkrétnemu, odkáže čitateľa na nejakú webovú stránku alebo na niektorú z ostatných kníh Spoločnosti bohatého otca. Osobne pochybujem, že tam sa človek dozvie viac a zrejme ho to má všetko motivovať ku kúpe hry, prípadne k absolvovaniu seminára, ktorý však asi neponúkne o nič viac. Bublina nafukovaná za účelom zhŕňania peňazí, o ktorých autor pokrytecky neustále tvrdí, že sú bezcenné.

A ešte inak:
Tento finančný dobrodruh a naprostý ekonomický diletant najprv siahodlho vysvetľuje, prečo sú peniaze vlastne úplne bezcenné, potom venuje mnoho priestoru chválením sa, ako ich on zarába a napokon ide ostatných poučovať, ako k nim prísť.

A ešte raz inak:
Tento finančný (a zrejme aj matematický) „génius“ napr. vysvetľuje, že ak banka získa 100 peňazí, podľa modelu 1:12 (platí pre USA) si môže „vytlačiť“ ďalších 1200 peňazí. Podľa tejto logiky by však stačilo, ak by banky obdržali akýkoľvek balík „hotovosti“ od centrálnej banky a potom by si túto „hotovosť“ požičiavali medzi sebou, čím by generovali neobmedzené množstvo peňazí a tým aj neobmedzenú infláciu. Ale k čomu by potom banka potrebovala (ako to náš „génius“ tvrdí) nejakých klientov, napr. aj nás obyčajných vkladateľov, a načo by vôbec potrebovala poskytovať úvery a hypotéky? A ako by vôbec mohla fungovať ekonomika? A kopec ďalších otázok! Ale možno som iba nič nepochopil, pretože som zaostalý a na pochopenie týchto „hier bohatých sprisahancov“ proste nemám. (A áno, viem o tom, že konšpiračné teórie dávajú jasné odpovede aj na toto!)

A znova inak:
Interesantná je napr. ohromná starosť pána Kiyosakio o to, aby „finančne vzdelal“ čo najväčší počet ľudí. Chváli sa miliónmi a miliónmi čitateľov, ktorých vraj motivuje k tomu, aby sa vymanili z tých 90% chudobných a okrádaných a zaradili sa medzi 10% bohatých (a okrádajúcich) sprisahancov. Mimoriadne mu záleží na tom, aby sa ľudia mohli zbaviť svojho postavenia zamestnanca a mohli sa presunúť na pozíciu tvorcu vlastných peňazí z ničoho (ako to rád nazýva). Tu sa natíska otázka, prečo nezačína u vlastných zamestnancov?
Jeho cieľom vraj je, aby sa stalo bohatým celé ľudstvo (Ideálne, keby najprv zaplatilo za jeho knihy, hry a semináre, že?). Ani takéto deklarácie však nedokážu zakryť patologickú bezcharakternosť a amorálnosť jeho postojov a prístupov ku spomínanej motivácii.
(Inak, čo by sa asi stalo, odhliadnuc od toho, že je to proste nemožné, keby sa tak všetci stali „bohatými“?)

A opäť inak:
Čaro nechceného? Je zábavné, ako Kiyosaki svoju zárobkovú činnosť nazýva tlačením si vlastných peňazí (čo je samozrejme čistý nezmysel a to bez ohľadu na to, že to myslí metaforicky a robí tak zrejme pre zatraktívnenie textu), pričom sám (možno nechtiac?) priznáva, že sa vlastne jedná o mámenie peňažných prostriedkov od investorov, ťahanie peňazí od obyčajných ľudí platiacich za jeho produkty v márnej nádeji, že si finančne polepšia, či sa dokonca zaradia medzi horných 10% (pridajú sa k sprisahancom, podobne ako autor sám – cha-cha), a v neposlednom rade o špekulácie (investovanie) na rôznych trhoch. Hochštaplerstvo od začiatku do konca.

A nasilu ešte inak:
Táto kniha by si možno predsa zaslúžila aspoň jednu hviezdu, pretože je plná humorných momentov, keď pán Robert T. Kiyosaki vysvetľuje svoje predstavy o monetárnej politike, bankovom systéme a ekonomike vôbec, nebyť toho, že tieto momenty umiestnil do akejsi slučky a teda ak sa postupne a poctivo prehrýzate touto (a zrejme aj akoukoľvek jeho ďalšou) knihou, doslova vás nimi umláti.

Po neviem-koľký raz inak:
Celá táto kniha je predovšetkým 300-stranovou sebaprezentáciou jej autora (a utrpením pre jej čitateľa). Je to taká óda na autorov život – výchovu, vzdelávanie, skúsenosti, známosti, podnikanie a bohatstvo. Okrem toho už len samé nesplniteľné sľuby, absolútne bezcenné rady a návody, reklama a odkazy na ostatné produkty Kiyosakiho spoločnosti. Navyše, jeho vnímanie morálky a morálnych hodnôt je žiaľ totálne pokrivené a takéto ho podsúva aj čitateľovi. Ale čo čakať od predajcu bublín, že?


Pre môj komentár som zvolil štýl majstra Kiyosakiho – text maximálne roztiahnuť, nech to vyzerá, že mám skutočne čo povedať a pritom dookola omieľať vlastne stále to isté. Akurát som presvedčený, že na rozdiel od majstra som bol v tom opakovaní v podstate tej samej myšlienky predsa trochu tvorivejší.

Záver:
Ak použijem jazyk autora – táto kniha žiadnu čistú hodnotu nemá. (Teda, iba pre neho samého – kým sa predáva.)

Toto zamyslenie Mariána Husára prináša mnoho užitočných a pravdivých postrehov. Text samotný však pôsobí trochu nekonzistentným dojmom, čo je spôsobené zrejme tým, že sa tu strieda autorov jazyk dnešnej doby (a niektoré jeho úvahy, s takými populárnymi a zároveň už sprofanovanými termínmi ako napr. kreativita, autenticita, pokrok, sú potom akoby poplatné dobe) s „cirkevnou terminológiou“ a jazykom Biblie často užívaných citácií.
V hodnotení som váhal medzi štyrmi a tromi bodmi. Napokon dávam tri, pretože táto knižôčka vo mne nezanechala nejaký výraznejší dojem.

11 09.03.2019

Peter Kreeft patrí medzi mojich obľúbených autorov a tak som bez váhania siahol aj po tejto jeho knižke zameranej na problematiku umelých potratov. Vzhľadom na pomer rozsahu knihy k šírke preberanej témy a vzhľadom k zvolenej forme (hra, v ktorej vystupuje Sokrates, ako návštevník v našej dobe, diskutujúci so svojimi tromi oponentmi – obhajcami tzv. slobodnej voľby) je zrejmé, že táto práca nie je argumentačne dokonalá a nájde sa aj lepšia literatúra, no daný prístup mi pripadal (ak je vôbec možné v daných súvislostiach takto sa vyjadrovať) zaujímavý a osviežujúci. Každopádne odporúčam!
A teraz aspoň dva výňatky z fiktívnych rozhovorov:

„Sokrates: Ach, ano – Náš Otec Sliz. Pro mne je fascinující zkušenost pročítat si vaši vědeckou knihovnu a setkávat se s vašimi novými bohy. Skutečný pokrok vůči nám. My jsme ve své pošetilosti chápali sami sebe jako levobočky bohů nahoře, spíš než legitimní děti slizu dole. Věděli jsme toho tak malounko o pravých bozích, zdá se.
Herrod: O čem jste tedy něco věděli?
Sokrates: Ale to byly jen jednoduché, dětinské věci, z nichž vy už jste vyrostli – věci jako narození a smrt a rozum a ctnost.
Herrod: Cítím v tom trochu sarkasmu, Sokrate. Očerňujete moderní vědu?
Sokrates: To určitě ne. Očerňoval bych své vlastní prapravnuky? Ovšem vaše různé moderní filosofie, to už je něco docela jiného.“

„Sokrates: Nikdy jsem vám nesliboval pohodlí.
Herrod: Znepokojujte pohodlné a těšte znepokojené, že ano.
Sokrates: Moudré rčení. Když totiž začneme prvním, můžeme doufat v druhé. Znepokojení mysli je jediná cesta, kterou znám, k pohodlí poznání.“

11 08.12.2018

Tento skvelý román ma priviedol k názoru, že by som mal maďarským autorom venovať viac pozornosti. V mojej knižnici táto kniha ležala bez povšimnutia celé roky, než som ju konečne vzal do rúk a začal čítať (a to vďaka jednému komentáru práve tu – na DK). Musím konštatovať, že sa jedná o dielo mnohých kvalít. Oproti A. Szerbovi je taký D. Brown iba obyčajný učeň. Pendragonská legenda nestojí iba na tajomstve a akcii, nepostráda ani napätie a humor – je (primerane) bohatá na rôzne vtipné „hlášky“ (pri ktorých som sa mohol uváľať od smiechu) a zaujímavé postrehy.

„Zalilo mě ničemu nepodobné teplo, které cítím vždy, když vidím pohromadě plno knih. To bych se v nich nejraději válel, nořil se do nich, vdechoval opojnou vůni jejich prachu, cítil knihu každým svým pórem.“ – tak toto veľmi dobre poznám :-)

11 15.05.2014

Veľa ľudí sa zaujíma o ekologické témy a iste sú mnohí z nich zvedaví a ochotní pozrieť sa na to aj z druhej strany, nielen z pohľadu dnes populárneho a všetko valcujúceho environmentalizmu. No nie každému sa chce kvôli tomu študovať napr. Lomborga. Pre týchto je vhodná táto knižka V. Klausa, ktorá je vlastne akýmsi stručným zhrnutím tejto problematiky. Navyše je obohatená pohľadom ekonóma, čo ju činí ešte zaujímavejšou. Pán Klaus vie písať pútavo a k tomu vie dobre triafať do čierneho.

Pomerne dlho som to odhadoval tak na dva, max. tri body. Autorkine úvahy, údaje z vedeckých štúdií, nejaké tie príbehy zo života, neustále omieľanie, že za všetkým je vlastne evolúcia, bla bla, to samé dokola. A z toho dokopy nič nové pod slnkom. Napokon som sa predsa chytil a začalo ma to zaujímať aj baviť (ak sa to tak dá povedať) a toto dielko sa u mňa napokon vyšplhalo k oným štyrom hviezdičkám. Čo ešte dodať?
Zaslúžilým feministkám skorších generácií pani Nosková ďakuje za dosiahnuté úspechy, tým dnešným, ktoré tu ešte zmätene pobehujú, odkazuje, že stačilo, je dobojované, no a pred tými militantnými varuje.
Pre jedinca, ktorý so sebou nenosí nejaké ťažké traumy z detstva, nepestuje si v sebe nenávisť ku zvyšku ľudstva všeobecne a k opačnému pohlaviu zvlášť, ani netrpí tunelovým videním, táto kniha neprináša asi nič objavné (a nositelia spomenutých symptómov zas radšej holdujú vlastnej kultovej literatúre). Napriek tomu odporúčam čítať.
Väčšine z nás sa totiž táto téma asi zdá byť už iba okrajovou a rozoberať ju na dvesto stranách nejakej knihy nám môže pripadať zbytočné. Skrátka, je tu iba ďalší „problém“, ktorý väčšina spoločnosti ako problém nevníma. Ako to už býva, humbug robí agresívna, arogantná a akcieschopná menšina. Problém to však je, pretože mnohé idey feminizmu majú silnú podporu v najvyšších sférach eurobyrokracie, za pomoci a nátlaku ktorej sa do našich zákonov postupne a vcelku nenápadne prepracovávajú kdejaké čudesnosti. Niet divu – tzv. genderová politika patrí k obľúbenej socialistickej agende. Vládcovia z Bruselu veľmi radi pridajú na právach kdejakým uvrešťaným nespokojencom, keď tým zároveň potichúčky zbavia niektorých práv väčšinu občanov alebo aspoň ich veľkú časť.

Knihu by som odporučil skôr mladým bojovníčkam, nádejným aktivistkám, ktoré síce môže feministická agenda prípadne osloviť, ale ešte stále sa viac-menej len rozhliadajú, čo si vyberú za predmet svojho brojenia. Možno si uvedomia, že táto téma je už beztak trochu pasé a pôjdu bojovať trebárs za prirodzené práva Aptenodytes forsteri v Grónsku (to nevadí, že tam tučniaky nežijú...).
Militantným feministkám táto kniha zrejme nepomôže a ja im ju ani odporúčať nebudem, tak ako sa neodvážim odporúčať im ani čokoľvek iné.

No, tak som si trochu zamudroval a môžem opäť upadnúť do letargie.

11 24.01.2013

Asi najviac ma zaujali priam geniálne vykreslené charaktery troch hlavných postáv.

Denisa, mladá a veľmi ambiciózna, žije v presvedčení, že celý svet je tu iba od toho, aby v ňom ona mohla uskutočňovať svoje sny a ambície. Keď banálna nehoda urobí koniec jej plánom realizovať sa v profesionálnom športe, nie je schopná sa s tým vyrovnať a zo svojho nešťastia najviac obviňuje otca a najbližšiu rodinu.

Druhým z trojice hlavných postáv je Vojtech. Je z nich istým spôsobom najmúdrejší, no tiež nie je schopný poradiť si so svojím životom. Napriek tomu, že dokáže jasne rozlišovať dobro od zla, nechá sa zatiahnuť do sietí podsvetia a stáva sa poslušným pešiakom.

Tretím je Michal, psychopat mimoriadne nebezpečný pre svoje okolie, jedinec bez svedomia, ktorý v uskutočňovaní svojich cieľov nepozná žiadne zábrany.

V pozadí príbehu týchto troch mladých ľudí, ktorých životy sa v rôznych momentoch rôzne pretínajú a prelínajú, vidieť Karikom verne vykreslený obraz nie zrovna príjemnej slovenskej reality posledných desaťročí.

11 05.11.2012

Vynikajúca kniha, ktorú charakterizuje brilantná argumentácia, vecná, bez arogancie, plná pokory. Odporúčam! Veriacim aj neveriacim, kresťanom aj ateistom, tým, ktorí majú z konfrontácie názorov strach aj tým, ktorí ho nemajú.

11 30.11.-0001

Určite sa oplatí prečítať.
„V skutočnosti však je Cirkev nenávidená nie preto, že jej členovia zlyhávajú, ale hlavne preto, že trvá na tom, akou by mala byť. Hovorí o Bohu, o večnosti, o tom, čo je správne a čo nie. Cirkvou sa pohŕda práve pre jej vernosť a nie pre jej nevernosť.“

Myslím, že v tejto „debate“ bol Eco Martinimu takmer vyrovnaným súperom, no nestačil mu. Dokonca aj ja, laik, som postrehol v niektorých jeho úvahách logické nedostatky, nedôslednosť a nedotiahnutosť do konečných dôsledkov. Je jasné, že vzhľadom k veľmi obmedzenému priestoru pre argumentáciu im obom museli ostať kvantá nevystrieľanej munície, ale som presvedčený, že Martinimu jej ostalo omnoho viac.

„Veľkolepá kriminálna dráma s prvkami trileru…“, ako sa píše v anotácii, je veľkolepá akurát tak počtom stránok, ale inak je to (aspoň pre mňa) najslabšia časť – z dnes už naozaj rozsiahlej – ságy o ružomberskej mafii, prostredníctvom ktorej Karika „karikuje“ dianie viditeľné aj zákulisné na Slovensku rokov deväťdesiatych a prvých rokov nového milénia. Napriek tomu stále stojí za prečítanie (starším, aby si pripomenuli a tým mladším, aby pochopili).
Gradácia deja dobrá, tempo – kvôli pohľadu viacerých postáv – kolísavé. Osobne mi najviac vadila dejová linka s Dominikom, kde popisy toho, čo sa odohrávalo v jeho sfetovanom mozgu, dosť brzdili spád deja. A tiež Alexandrovo občasné mystické blúznenie. Na druhej strane psychické procesy, či skôr prepínanie, v hlave Bobovej by boli až humorné, nebyť vedomia toho, že stretnúť takého „mysliteľa“ v reálnom živote je učinená tragédia, ktorá nemusí ostať iba metaforou.
Inak je kniha doplnením skladačky, začínajúcej Čiernou hrou a končiacej Nepriateľom štátu. Som zvedavý, či je to už všetko, alebo autor ešte nájde priestor pre vtesnanie nejakého ďalšieho dielu.

10 07.07.2018