Klíčotepci

08.12.2023

Americký spisovateľ Robert Jackson Bennett sa naposledy vracia do svojho technicky bohatého sveta. Tu premenil programovanie na vlastný druh mágie. Skribovanie je to, čo otvára nielen dvere, ale aj mysle. Ide o zložito vytvorený systém, navyše oklieštený mnohými pravidlami. Jeho vystavaniu venoval autor veľký priestor v prvej knihe Čaropisci, aby sa dej zase rozbehol v pokračovaní Světatvůrci. Všetko malo pôsobiť logicky. Problémom sa stali tie časti príbehu, ktorým až takú pozornosť nevenoval.

Priblíženie diania v mestskom štáte Tevanne bolo skôr okrajové. Postavy dostali len toľko priestoru, aby ich čitateľ dokázal rozlíšiť. Od prvej strany je ale jasné, že čokoľvek bolo budované, viedlo to k tomuto. K veľkolepej bitke, ktorá má zmeniť celý svet. Práve o tomto hovorili zákulisné mocenské hry a politikárčenie. A teraz sa majú ľudia spojiť, aby bojovali proti ďalšiemu prefíkanému nepriateľovi.

Tón celého rozprávania pritom udáva už prvá kapitola. Ubehlo niekoľko rokov, počas ktorých rebeli posilňovali svoje pozície. Snažili sa zachrániť nielen nevinné obete, ale takisto „kradli“ ľudí nepriateľa. Tých, ktorí prišli o slobodnú vôľu a stali sa bábkami v rukách mágie. Napätie by sa teda dalo vyslovene krájať. Celé povstanie visí na hrane noža. Stačí jediný krok vedľa a príde deštrukcia.

Text aj vďaka tomu pôsobí hutne. V spojení so strhujúcou atmosférou čitateľ vyslovene hltá každé slovo. No podobne ako postavy, aj my si musíme na odpovede počkať. Pretože tie autor neservíruje na podnose, hoci niektoré sa dajú vydedukovať z prečítaného. Pátranie po pravde a strategizovanie striedajú veľkolepé boje, z ktorých hrdinovia len tak-tak vyviaznu. Väčšinou s nemalými stratami.

V tých pokojnejších okamihoch vyniknú aj filozoficky orientované témy. Povstalci sa totiž v boji proti nepriateľovi uchýlili k podobným praktikám. Zrazu je nastolená otázka, ako málo stačí, aby sa z niekoho stal zlosyn. Lebo ako hovorí ľudová múdrosť, cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami. Niečo podobné na vlastnej koži zažívajú aj protagonisti.

Výraznou témou na zamyslenie je určite strata vlastnej identity ako následok vytvorenia akéhosi kolektívneho vedomia. Homogénnej bytosti tvorenej stovkami myslí. Nielen preto je náročné vyznať sa v postavách. Práve tu sa prejavuje jeden z nedostatkov série. Bennett postavy od úplného začiatku vnímal ako druhotné. Ich charaktery síce vybudoval, ale zároveň ostali nevýrazné, aby nezatienili svet, v ktorom existujú. V tejto knihe aktéri ešte viac splývajú. Ak v tom bol zámer, treba mu určite zatlieskať.

Napriek tomu ide o pomerne nepríjemný jav. Pre čitateľa je o to náročnejšie vžiť sa do motivácie zúčastnených. Nehovoriac o tom, že sa tým oslabuje dôležitosť tej-ktorej sebaobety. Ďalším slabým miestom sa poľahky mohla stať aj zbytočne lineárna dejová linka. Tento problém vcelku zdarne zakrýva odbočovanie do minulosti a aj gradujúce napätie. To vybuchne do veľkolepého záveru, v ktorom navyše zaznievajú mnohé posolstvá. Najsilnejšie sa hovorí o tom, že na pretvorenie sveta niekedy nepotrebujeme veľkú mágiu. Celkom postačí obyčajná usilovnosť.

Kniha Klíčotepci pomerne zdarne uzatvára trilógiu. Odpovedá na posledné čitateľove otázky. Zároveň ale na posledných stránkach otvára dvere k niečomu novému. Pre naozaj podrobne prepracovaný magický systém je čítanie miestami náročné na pozornosť. Viac ako postavy alebo dej však zaujme svet samotný a to, ako sa mení. Obdobne čitateľov upútajú aj myšlienky ukryté medzi riadkami.