Kumánska krv I.

V 13. storočí postihovala obyvateľstvo nášho územia bieda za biedou, umocnená hrôzami a zúfalstvom. Ľudia sa ešte nestihli spamätať z tatárskych pohrôm, keď sa na nich privalilo ďalšie nešťastie. Hordy divých Mongolov síce opustili kraj, ale ich pokrvní Kumáni sa na žiadosť vtedajšieho uhorského kráľa Bélu IV. vrátili z bulharských rovín, kam utiekli pred Tatármi, do Uhorska so sľubom, že začnú žiť usadlým, pokojamilovným životom a prijmú kresťanské náboženstvo. Kresťanské zákony však pôsobili na divých kumánskych kočovníkov ako neznesiteľné putá, a tak väčšina z nich sa nevzdala čisto pohanského, surového spôsobu života. Kráľov následník Ladislav, v ktorom po matke kolovala kumánska krv, žil medzi kumánmi, osvojil si ich divé zvyky, pil, hýril, dovolil drancovať majetky zemanov, páliť dediny a vraždiť obyvateľov, takže ľudia museli pred vlastným vladárom utekať do hôr. Márne sa cirkevní a svetskí triezvo zmýšľajúci hodnostári usilovali zakročiť, kráľ zotrval na svojich zvykoch a naďalej žil životom nedôstojným panovníka...... celý text