Povídky o vlasti

26.04.2017

Ešte som sa nestretla s autorom, ktorý by dokázal tak geniálne nápady tak príšerne pokaziť (a toto sa týka, žiaľ, asi všetkých jeho kníh). Tieto poviedky vyšli v Rusku v roku 2010, nie je to teda žiadna Glukhovského novinka a odhliadnuc od miestami dosť ťažkopádneho prekladu (niektoré vety mi doteraz škrípu v ušiach), sú neuveriteľne plytké, prvoplánové a jednostranné. V anotácii sa dočítame, že v centre pozornosti autora sú okrem iného „naivní obyvatelia“, viac by sa však hodil výraz „naivní čitatelia“. Tzv. ruské paradoxy a javy, ktoré popisuje (najmä teda vplyv mocných na rôzne oblasti verejného života)sú všadeprítomné v celom dnešnom tzv. civilizovanom svete, nielen v Rusku. Súdny človek nielen Rusko nevie pochopiť rozumom (Rusko sa rozumom pochopiť nedá). Nechce sa mi veriť, že taký scestovaný človek ako on, to nevie. Prospelo by, keby tieto témy poňal s väčším nadhľadom. Vadilo mi, že v celej knihe sa takmer nevyskytovali pozitívne postavy - aj tie, ktoré mali vyznieť pozitívne, boli naivné alebo hlúpe. V originále vyšli tieto poviedky pod názvom „Rasskazy o rodine“ – nuž jeho „rodina“ je podľa jeho mienky asi plná hlupákov. Mrzí ma to, lebo určite aj v súčasnom Rusku možno nájsť nemálo krásnych, dobrých, inteligentných ľudí, ktorí by z tých pochmúrnych tém, ktoré autor v jednotlivých poviedkach načrtol, vyniesli na svetlo nejaké zmysluplné hlbšie posolstvo. Pretože ono tam je, len ide akosi mimo autorov zámer. Takto zahodiť obrovský potenciál všetkých tých skvelých nápadov, to je veľká škoda!