Ryby nemajú nohy
Jón Kalman Stefánsson
https://www.databazeknih.cz/img/books/29_/298007/bmid_ryby-nemaju-nohy-hbo-298007.jpg
4
44
44
Rodová sága série
< 1. díl >
Román Ryby nemajú nohy s podtitulom „rodinná sága“ sleduje osudy jednej rodiny od prelomu 19. a 20. storočia až po súčasnosť, od dedinky vo východných fjordoch až po Keflavík, „najčernejšie miesto na Islande“, kde sú iba „tri svetové strany: vietor, more a večnosť“. Príbehy sa navzájom prepletajú a pomaly odhaľujú osudy Ariho, spisovateľa v stredných rokoch, ktorý sa po rokoch vracia domov z Dánska, kam utiekol od manželky a troch detí, dozvedáme sa jeho manželstve, o detstve a mladosti v susedstve americkej vojenskej základne, ale aj o živote a ľúbostnom príbehu Ariho starých rodičov. Autorovi vlastným štýlom je dej popretkávaný hlbokými úvahami o živote, láske, vzťahoch, vine a zodpovednosti, no nevyhýba sa ani spoločenskej kritike. Román bol nominovaný na Islandskú literárnu cenu (2013) a Cenu Severskej rady za literatúru (2015). V októbri 2015 vyšlo na Islande pokračovanie románu pod titulom Eitthvað á stærð við alheiminn (Niečo, čo veľkosťou pripomína vesmír).... celý text
Literatura světová Romány
Vydáno: 2016 , Artforum (SK)Originální název:
Fiskarnir hafa enga fætur, 2013
více info...
Přidat komentář
Čítanie pôjde pomalšie, pretože text je nahustený filozofiou života samotného spisovateľa a vy si knihu musíte dávkovať ako vysokopercentnú čokoládu ;)
Ari je spisovatelovo bloudění v terénu vzpomínek. Jsou to jeho balvany, které vláčí za sebou a lítost je největší z nich. Nelze se ale postavit proti tomu velkému proudu, který teče do budoucnosti (nejistota, vzpomínky co bylo, co bude..) proud času nás pohltí. Život je světlý paprsek, který září v temnotě a pak zmizí. Naše životy jsou jako bílý obláček, který lehce rozfouká letní vítr. Autor: Někdy se láska vypaří tak pomalu, že si toho ani nevšimneme, dokud zcela nezmizí. Pak se všechno zřítí. (Ari odchází od Thóry a svých dětí..). Člověk je takový, jakými myšlenkami se zaplní. Život a svět vnímáme zprostředkovaně, přes dojmy jiných. Jen malou část našeho světonázoru si vytváříme sami. Simmelovské: Láska je jenom slovo je u Kalmana Stefánssona doslova stavební kámen a střecha, která dává lidem možnost přežít v této nehostinné krajině, která z letadla vypadá jako pradávná růže. Věřím, že kdo čte knihy tohoto autora, nachází i kus své duše, která taky někdy pluje na mořích beznaděje a zanechává za sebou jen plytkou stopu vzpomínek. Doporučuji.
J.K-Stefánsson je bezpochyby výborný spisovatel, který dokáže bez patosu zatít do živého a oslovit nejen čtenáře hledající vítr a černá pole Islandu. Jeho úvahy jsou hluboké a - prostě krásné. Starší příběhy (dějová linie z Nordfjorduru) mě oslovují více, ale i vypravění z moderního Keflavíku má svůj smysl a dobře zachycuje posmutnělou atmosféru tohoto místa (a tím nemyslím letiště).
Mám ráda Stefánssonovy knihy, mám ráda otázky a myšlenky jeho postav, mám ráda jeho popisy přírody a prostředí vůbec, mám ráda jeho lásku ke slovům a mám ráda Island, o kterém vypráví. Teď jsem zjistila, že mám dokonce ráda jeho plynulé přecházení od vzpomínek ke skutečnosti, od minulosti k současnosti. Opět to moře a sníh, slunce, měsíc a hvězdy, ryby a sůl, drsní rybáři a tentokrát i jejich ženy se svými starostmi a smutky, a úvahy o životě a jeho smyslu, o lásce nenaplněné i ztracené, o samotě, o vztazích, o odcházení i návratech a o smrti. A tentokrát kromě důležitosti slov a poezie objevujeme i význam hudby pro život člověka. A protože je kniha ve slovenštině, měla jsem tu možnost objevit několik slovenských slov, se kterými jsem se předtím nesetkala. Velmi dobré čtení, ale pro mě je stále nejlepší trilogie Ráj a peklo.
V knihe je veľa krásnych úvah o živote, o smrti, o láske, ktoré dej v podstate len podčiarkuje. Vlastne sú to jednotlivé príbehy zasadené do mesta, "ktoré má tri svetové strany: vietor, more a večnosť", odohrávajúce sa v rámci troch generácií jednej rodiny. Veľmi silné príbehy, nutno podotknúť. Miestami mi však prišlo, že autor používa priveľa slov, zbytočne sa opakuje a snáď po prvý raz mi vadilo sústavné preskakovanie v čase, v ktorom som sa občas strácala.
Stefánsson zase raz ukázal, že vie napísať skoro 300 strán s dejom a zároveň bez deja, keď na prvej strane nie je postava o nič staršia ako na poslednej a zároveň vie upútať jemným dejom, ktorý badať len ako tieň všetkých viet, kryštalizáciou postáv a ich životov, na pozadí ktorých zápasí s charakterom krajiny, Keflavíku, ktorý je najčernejších miestom na svete a nie je ani Island, vlastne vôbec neexistuje, a so samotným Islandom a jeho obmedzeniami a možnosťami.
Autor plynule preskakuje z minulosti do prítomnosti v rôznych oblastiach a preto je možno náročnejšie udržať si prehľad. Mená, mestá a názvy sú náročné na vyslovenie, nieto ešte na zapamätanie. No bude jednoduchšie si pamätať len Keflavík, Reykjavík a Áriho s jeho rodinou. Jeho starí rodičia a ich náročný život a ľúbostný príbeh, rybári a námorníci v jeho rodine a tiež jeho manželka, ktorú opustí a vydá sa do Dánska - to je gro tohto románu. Niekto by možno nesúhlasil a tvrdil by, že ideou románu je rozprava, premýšľanie nad pojmami samota, vôľa či nádej na život a smrť ako niečo, čo kazí naše plány a podvedome nás straší, aby sme neboli takí rozšafní a odvážni. Ktohovie.
Po vyslovenom nadšení z prvej knižky 'Letné svetlo a potom príde noc' váham, či po 97 stranách tejto knihy vôbec dokážem pokračovať v trápení, ktoré mi jej čítanie spôsobuje. Text bez priamej reči, množstvo úvah, hektičnosť dejovej línie, prapodivný typ rozprávača...
Nerobím to často, ale knihu nedočítam - zvyšných 170 strán je skrátka veľa a začnem opäť s Letným svetlom...
Moja druhá kniha od Stefánssona. Prvou bola Letné svetlo a potom príde noc, ktorá sa mi páčila počas celého čítania viac, stále som ich spolu porovnávala. No nakoniec vyšlo najavo že Ryby nemajú nohy a ľudia zabúdajú príbehy! Silno odporúčam! Nie každý sa v tom nájde ale Jónovi čitatelia určite neostanú sklamaní.
Dôležité je precítiť každý okamih života, nerobiť unáhlené závery a žiť čo najlepšia ako sa dá, kdekoľvek na svete ste.
Toto bola štvrtá Stefánssonova kniha, ktorú som prečítala, a prvá v slovenčine. Musím povedať, že slovenčina tomu jeho elegickému, zádumčivému prístupu, vyslovene svedčí (i keď niektorým slovám som nerozumela, ale nedokážem ani povedať, či je to vina prekladu alebo môjho minimálneho kontaktu so živou slovenčinou). Dejová linka sa mi síce strácala v nánosoch úvah, hlbokých myšlienok, varovaní, vážnych rečníckych otázok, ale bolo mi to dosť jedno, lebo tentokrát ma žiadna jeho postava nezaujala, dokonca niektoré sa mi zdali doslova nevierohodné, akosi papierové.
Autor prekročil päťdesiatku a jeho pohľad na svet - ten islandský i ten vzdialený - je čoraz tmavší, zachmúrenejší, plný obáv z hrozieb, ktoré - zdá sa mu - svet podceňuje. Ten nenápadný, no pevný, zrejmý optimizmus a vtipné glosovanie ľudských slabostí, ktoré ma tak nadchli v jeho prvej u nás vydanej knihe Letní světlo ... , je preč. Motív zomierania juhoslovanského komunistického vodcu Josipa Broza Tita mi v texte vyslovene vadil a vôbec som jeho zakomponovanie do komorného (avšak hrozne rozťahaného) príbehu dvoch nerozlučných priateľov a ich rodín nepochopila.
Na druhú stranu - vysoko oceňujem dizajn a grafickú úpravu knihy - Stefánssonove texty si formu prekračujúcu "na jedno prečítanie" určite zaslúžia.
Trochu trvá, kým sa čitateľ zorientuje v tomto texte. Nielen čo sa týka členenia románu, kde prítomnosť strieda minulosť a naopak, záhadou je dlho i postava samotného rozprávača. Mierne chaotická forma (temer celá kniha je bez priamej reči) tomu tiež nepridáva.
Ale - človek sa dozvie mnoho o Islande, ako i o úlohe Američanov na ňom a jeho "rozvoji" vďaka nim. Autor si tu servítku pred ústa rozhodne nekladie. Vidieť, že mu to hodne leží na srdci. Rezonujú i kritické slová o absurdnej (nielen miestnej) politike. Pútavo je spracovaných mnoho tém. Rybárčenie a more - základ obyvateľov ostrova. Nevera a následné pocity viny, smútok nad stratou stále milovanej ženy a detí pre chvíľkovú nerozvážnosť. Chlapské priateľstvo. Hľadanie "útechy" v alkohole či náboženstve. Nekonečná únava zo života či výchovy detí. Sila súrodeneckého či partnerského vzťahu i problematický vzťah medzi otcom a synom (v rámci niekoľkých generácií jednej rodiny). Nesmierne silný je príbeh nevinnej lásky z dospievania a odhalenie skutočnej pravdy na konci knihy o udalosti, ktorá bola mylne pochopená...
Autor má cit i pre popis obyčajných dní. Tých, kedy je radosť žiť, i tých, ktoré by sme najradšej vrátili a zmenili, prípadne vôbec nezažili. Spomína na príhody a zážitky z detstva (vzrušujúce i nebezpečné, pokorujúce i s nádychom hrdosti) či na figúrky, ktoré si pamätáme i po rokoch.
Nemožno nespomenúť sugestívny popis nepríjemného zážitku hlavného hrdinu, ktorý sa nesie temer celou knihou. Rovnako ako akýsi zarmucujúci pocit. To je asi to správne slovo. Smútok.
A ten sa nestratil, ani keď sa v závere objavili nádejné slová: "Najhoršie však musí byť, ak človek nikdy nemiloval bezpodmienečne..."
Autorovy další knížky
| 2009 |  Letní světlo, a pak přijde noc |
| 2012 | Ráj a peklo |
| 2014 | Smutek andělů |
| 2017 | Lidské srdce |
| 2016 | Ryby nemajú nohy |
Musím sa priznať, že som si túto knihu kúpila len na základe krásnej obálky, o obsahu som nemala ani tušenia. A kúpila som si rovno aj s pokračovaním. Som veľmi rada, že táto kniha nemala len krásnu obálku, ale aj krásny príbeh. Jon Kalman Stefansson je pre mňa veľmi príjemním prekvapením. Severským autorom to jednoducho ide, či už v krimi žánri, kde sú obzvlášť brutálni, alebo v takýchto príbehoch o životoch ľudí, ich radostiach, trápeniach, ... Teším sa na pokračovanie.