Ahmose komentáře u knih
Na rozdiel od iných kníh, ktoré som o holokauste čítal sa Hana neodohráva celú dobu v koncentračnom tábore, ale z väčšej časti zobrazuje dôsledky, ktoré mali na obyvateľstvo holokaust a následný komunistický prevrat v bežnom živote. Bol som veľmi milo prekvapený, ako mi sadol autorkin štýl. Kniha sa číta naozaj veľmi dobre, dovolím si tvrdiť, že autorkin štýl písania čitateľovi sadne bez ohľadu na vek, pohlavie či koľko toho má prečítaného. Skutočne si myslím, že táto kniha je univerzálna a že si v nej každý nájde to svoje. Skrátka a jednoducho, opäť raz jedna z tých kníh, ktoré otvárajú oči. Odporúčam !
Bílá Voda je fenomenálne dielo, ktoré ale určite nemôžem odporúčať paušálne. Jedná sa o 700 strán hutného textu, ktorý zachytáva hneď niekoľko neľahkých tém. Dej nie je rozprávaný lineárne. Kompozíciu rozprávania má autorka síce veľmi dobre premyslenú, ale tým, že do hlavnej dejovej linky vstupuje veľké množstvo rôznej korešpondencie, prepisov z archívov a denníkových zápiskov, tak sa kniha nečíta ľahko a vyžaduje veľa pozornosti. Sám si nie som istý, ako by som knihu vnímal, keby som pred jej čítaním nevidel divadlo. Páči sa mi však, že autorka čitateľovi nič nenaservírovala na striebornom podnose. Táto kniha má obrovský presah, okrem zachytenia neľahkých osudov konkrétnych ľudí počas komunizmu, sa venuje aj feminizmu a postavení žien v cirkvi. Je to zároveň aj kritika cirkvi. Venuje sa ale aj súčasným témam - psychickým problémom, boju so závislosťou, zložitým rodinným vzťahom, otázke viery a nie len v teologickej rovine a nakoniec odpusteniu. O tejto knihe by sa dalo napísať strašne veľa.
Nebudem popierať, že z čítania tejto knihy som mal obavy. To je aj dôvod, prečo som siahol po audioknižnej podobe. Musím povedať, že som za toto rozhodnutie veľmi rád. Pasáže obsahujúce podrobné zápisy sledovania štátnou bezpečnosťou sú náročné a myslím si, že by som knihu nedočítal. Tieto spisy sú síce autentické, ale naozaj ťažko stráviteľné. Celkovo sa kniha nesie v melancholickej atmosfére a síce nemôžem o hlavnej postave povedať, že by mi bola nejak zvlášť sympatická, originálny príbeh a história Žitkovských bohýň vo mne vzbudili veľkú zvedavosť a záujem. Nepochybne originálna kniha ukazujúca kus našej histórie, folklóru, ale aj nechutných praktík najskôr nacistického a neskôr predovšetkým komunistického režimu v Československu. Zo záveru knihy som bol trošku rozpačitý. Na jednu stranu sa tým síce celý cyklus krásne uzavrel, na strane druhej... neviem, neurobilo to na mňa až taký dojem. Každopádne, je vidieť, že sa za touto knihou ukrýva kus práce a dokázala rozšíriť moje vedomosti. V konečnom dôsledku som spokojný a rozhodne stojí za prečítanie/vypočutie. Chystám sa aj na autorkinu druhú knihu Bílá voda.
S knihami zasadenými do obdobia druhej svetovej vojny sa v poslednej dobe roztrhlo vrece a pre čitateľa, ktorý je v tejto tematike začiatočník môže byť ťažké sa rozhodnúť, kde má začať. Svetlo, ktoré nevidíme rozhodne patrí k tomu lepšiemu, čo na slovenskom trhu aktuálne máme. Výhodou tejto knihy je, že nezachytáva koncentračné tábory ani výraznejšiu brutalitu, takže je vhodná aj pre slabšie povahy. Príbeh je veľmi dobre vystavaný a vďaka krátkym kapitolám čítanie odsýpa. Krátke kapitoly a časté preskakovanie v deji sú však zároveň príčina, pre ktorú knihe strhávam jednu hviezdu. Dejová linka s Marie-Laure ma bavila výrazne viac, ako dejová linka s Wernerom a práve časté preskakovanie z jedného do druhého spôsobilo, že som sa do knihy nevedel celkom ponoriť. Ono totiž tie kapitoly sú naozaj krátke, väčšinou tak na 3-4 strany a niektoré majú dokonca len pol strany. Autorovi sa inak podarilo krásne zachytiť atmosféru prímorského mesta. Záver príbehu je veľmi pekný, dojímavý, ale bez zbytočného pátosu. Krásny, dalo by sa povedať, že až krehký príbeh s atypickou hlavnou hrdinkou. Určite odporúčam.
Les v dome je veľmi ťažká a depresívna kniha. Miestami som mal pocit akoby som sedel a počúval rozhovor u psychológa, ktorý však nemám počuť. V jadre príbehu stoja ženské postavy – babka, mama a dcéra, ktoré sú veľmi dobre vykreslené a každá má v príbehu svoje nezastupiteľné miesto. Celou knihou sa nesie veľmi ponurá a tiesnivá atmosféra. Je to napísané veľmi pútavo, takže ma to nútilo čítať ďalej. Celé som to prečítal na trikrát, ale medzi tým som musel mať vždy niekoľko dní pauzu. Miestami mi z toho naozaj nebolo dobre. Temné tajomstvo okolo, ktorého sa celý príbeh točí, pozorný čitateľ odhalí relatívne skoro. Možno aj skôr, než by si to sama autorka priala. Kauza, ktorá sa odohrala tesne po vydaní knihy mala za následok, že som už od začiatku presne vedel o čo pôjde a tak som bol ešte o to viac ukrátený o prekvapivé odhalenie. Trochu ma mrzí záver. Autorka sa pokúsila o trilerové zakončenie a podľa mňa to knihe vôbec nesvedčí. Miesto prekvapenia z toho ostala pachuť neuveriteľnosti. Les v dome čitateľovi nedáva ani kvapku nádeje. Je to príbeh temnoty, hnusu a traumy. Knihu určite odporúčam, ale naozaj to nie je pre každého.
Podľa literárnych kritikov je kniha Na smrť rozsahom a dejovým oblúkom najväčším slovenským porevolučným románom. Za seba môžem povedať, že je to najlepšia kniha z prostredia 2. svetovej vojny a najlepšia kniha od slovenského autora akú som zatiaľ čítal. Jedná sa o mnohovrstvový román, ktorý sa na pozadí holokaustu a mafie dotýka tém ako priateľstvo, zrada, túžba po moci, privilégiách a uznaní. Psychológia a prerod postáv sú vykreslené bravúrne. Autor čitateľovi na postavách priamo demonštruje silu manipulácie politickou propagandou, ako sa aj zo vzdelaného, dobre vychovaného, slušného človeka môže stať vraždiace monštrum. Dej je výborne vygradovaný, vôbec sa nemusíte báť vyššieho počtu strán. Pri čítaní, hlavne druhej polovice, som mal mnohokrát zimomriavky a musel som si dávať pri čítaní kratšie prestávky. Kniha obsahuje veľké množstvo brutálnych, naturalisticky popísaných scén. Autor sa s čitateľom hrá, temnú atmosféru zúfalstva sem-tam prežiari svetielko nádeje, aby bolo v ďalšom momente zhasnuté a prekryté ešte väčšou tmou. Skutočne veľmi silná kniha, po ktorej dočítaní som ostal niekoľko minút len tak sedieť a musel ju spracovať. Na smrť je majstrovské dielo, ktoré by som zaradil do povinnej literatúry na stredných školách. Odporúčam všetkým, obzvlášť v dnešnej dobe.
Keď sa táto kniha v roku 2020 objavila v kníhkupectvách, obletela knižný svet. Mal som pocit, že v istej dobe ju čítali snáď všetci a neboj jediný bookstagram, knižný podcast či video, ktoré by ju nechválilo. Napriek tomu sa mi do nej akosi nechcelo, ani vlastne neviem prečo. Vopred upozorňujem, že táto kniha je dosť depresívna. Nie je to síce to najsmutnejšie čo som kedy čítal, rozhodne to však nie je oddychové čítanie. Myslím si, že na túto knihu si treba urobiť čas a mať správnu náladu. Postavy sú úplne bežní ľudia žijúci v česko-poľskom pohraničí a ich život je úzko spätý s ťažbou uhlia. Ich charaktery sú veľmi dobre vykreslené a každá sa s tragédiou vyrovnáva po svojom. Na to, že sa jedná o autorkinu prvotinu, tak je táto kniha dobre napísaná a napriek tomu, že sa v texte vyskytujú nárečové a archaické slová, tak sa veľmi dobre číta. Prvé dve tretiny knihy som si bol istý, že Šikmý kostol nemôže dostať iné hodnotenie ako päť hviezdičiek. Potom prišla posledná tretina a tam som ostal trochu rozpačitý. Záver knihy mi nesadol. Prišiel mi dlhý a príbeh akoby stratil iskru. Každopádne si myslím, že Šikmý kostol je skvelá kniha, ktorá stojí za prečítanie a som veľmi zvedavý na druhý diel.
Autor nám postupne vyrozpráva príbeh štyroch návštevníkov kaviarne, ktorý sa rozhodnú využiť jej magickú službu. Rozpovie nám príbeh o žene, ktorá nechala svojho snúbenca odísť na opačný koniec sveta. Príbeh manželov, z ktorých jeden ma Alzheimerovu chorobu. Ďalej sestier, ktoré k sebe našli cestu, keď bolo príliš neskoro a na koniec najťažší, no najkrajší príbeh ženy, ktorá stojí pred obrovskou životnou dilemou.
Autorov štýl nie je dokonalý. Je cítiť, že je to jeho prvotina, ale nezaprie v sebe dušu dramatika. Odporúčam čítať tak, že si predstavite, že sa to celé odohráva na javisku v divadle. Aj keď sú príbehy postáv smutné, zanechajú vo vás príjemný, hrejivý pocit. Myslim, že pre fanúšikov magického realizmu, japonskej literatúry a kávy, je toto povinná jazda.
Toto je rozhodne zatiaľ najlepší diel z celej série. Vo všeobecnosti nemám rád krimi, kde je od začiatku jasná identita páchateľa, ale Chris Carter to doviedol k dokonalosti. Je to vlastne výsluch a miesto pátrania po vrahovi sa pátra po telách obetí. Je vidieť, že autor sa v problematike psychológie sériových vrahov veľmi dobre vyzná, pretože práve psychológia hrá v tomto diely veľmi dôležitú rolu. Pán Carter vytvoril naozaj drsný príbeh a veľmi prefíkaného záporáka, ktorý napriek svojej zvrátenosti ostal stále uveriteľný a atmosféra v knihe je brutálna. Zároveň je tento diel kľúčový v objasnený minulosti detektíva Huntera. Od knihy som sa nevedel odlepiť a prakticky som ju zhltol za tri dni. Skvelo napísané, ešte lepšie vymyslené. Dokonca sa mi o knihe aj snívalo. Naozaj nemám čo vytknúť. Majstrovské dielo medzi krimi trilermi.
Táto kniha je pre mňa obrovským prekvapením. Jedná sa o mnohovrstvový román typu cesta. Ústredným motívom je vonkajšia a predovšetkým vnútorná premena postáv. Hlavné postavy - náčelník transportu Dejev a komisárka Biela sú obaja presvedčený komunisti, no ich pohľad na svet je výrazne odlišný. Práve časté strety medzi týmito dvoma postavami sú ukážkou bizarnosti, ktorú ukrýva tento režim. Narýchlo zostavená vlaková súprava a celé osadenstvo vlaku už len dotvárajú celkový kontext. Autorka čitateľa zoznamuje s veľkým množstvom národov žijúcich na území SSSR. Celý príbeh je surový, zobrazuje hlad, chudobu, choroby, nervové vypätie a smrť číhajúcu na každom rohu. Predovšetkým musím vyzdvihnúť filozoficko-etický presah knihy. Kniha nám ukazuje konflikt medzi racionalitou a humanitou. Autorka sa však jednoznačne nestavia ani na jednu stranu, ale necháva čitateľa, nech sa rozhodne na ktorú stranu sa postaví. Vynikajúca kniha, ktorá bude významným kandidátom na to najlepšie, čo som tento rok prečítal. Akurát škoda, že v knihe nie je mapa kadiaľ presne viedla trasa vlaku. Ak Guzeľ Jachina nedostane za toto Nobelovu cenu, tak už neviem.
Ešte dodám, že autorka otvoreným dopisom odsúdila ruskú inváziu na Ukrajinu.
Rovnako ako v knihe Záhrada aj tu autorka píše o obyčajných ľuďoch. Na pár stranách nám bola schopná ukázať, aké toxické dokážu byť vzťahy v rodine. V knihe Vrány je naozaj výborne vykreslená psychológia postáv. Myslím, že najlepšie bola vystihnutá postava matky s jej úplne skresleným vnímaním rodiny a absenciou pochopenia. Povedal by som, že jej správanie hraničilo s vážnou psychickou poruchou. Čo sa týka samotného deja, ten mi príde trošku statický. Čakal som, že postavy sa niekam významnejšie posunú, čo sa úplne nestalo. Záver je síce vygradovaný, ale v porovnaní s knihou Zahrada na mňa až tak nezapôsobil. Mal som pocit, že by po ňom ešte mal prísť nejaký epilóg, ktorý by knihu definitívne uzavrel. Myslím si však, že táto kniha rozhodne stojí za prečítanie. Najhoršie je to uvedomenie, že príbeh podobný tomuto, sa môže odohrávať za oknom hociktorého domu. Krásne napísaný, intímny a smutný príbeh jednej rodiny.
Moje prvé stretnutie s touto známou českou autorkou nemohlo dopadnúť lepšie. Kniha začína opisom polorozpadnutej vily a zanedbanej záhrady. Milujem tú pochmúrnu atmosféru, ktorá sa nesie prvými stranami. Postava Jaroslava si čitateľa nezíska svojim sympatickým vzhľadom či prístupom k životu. Napriek tomu ma zaujal a chcel som o ňom vedieť viac. Po pochmúrnom úvode nasleduje niekoľko desiatok strán, ktoré popisujú jeho snahu dať si život a vilu do poriadku. Miestami to pôsobí skoro až idylicky. Autorka si však len pripravuje pôdu na významný zvrat. Nie je vyslovene nečakaný, ale aj tak prinesie veľké množstvo temnoty a úzkostnej atmosféry. Okrem atmosféry oceňujem aj skvelý, veľmi originálny námet. Autorka má môj veľký obdiv, že dokázala pripraviť takýto skvelý čitateľský zážitok na necelých 200 stranách. Je to jedna z tých kníh, nad ktorými budete po dočítaní ešte niekoľko dní rozmýšľať. Odporúčam !
K tejto knihe som pristupoval s veľkým rešpektom, až trochu strachom. Môžem potvrdiť, že skutočne sa nejedná o žiadne ľahké čítanie na dobrú noc. Detektívna zápletka knihy je výborná, hoci som vraha tipoval správne, nevedel som prísť na jeho motív. Celý dej sa nesie v tajomnej atmosfére. Meno ruže zároveň obsahuje veľké množstvo symbolov, odkazov na iné diela, veľa filozofických a teologických úvah. Niektoré pasáže boli skutočne náročné a nie vždy som im celkom rozumel. Pri čítaní tejto knihy budú mať výhodu tí z vás, ktorí máte vzdelanie v oblasti estetiky, histórie prípadne religionistiky alebo filozofie. Meno ruže sa právom radí medzi vyššiu literatúru a hoci som si celkom istý, že nesadne každému, odporúčam to aspoň skúsiť.
Nádherná kniha, ktorá však potrebuje čitateľovu trpezlivosť. Prvé strany sú pomerne náročné, než si človek zvykne na autorkin štýl a aj samotný literárny smer – magický realizmus. Preto knihu neodporúčam začiatočníkom, ani niekomu, kto hľadá oddychové čítanie. Ak sa však už pre ňu rozhodnete a prehryziete sa náročnejším úvodom, otvorí sa pred vami krásny príbeh s veľmi silnými myšlienkami, hlbokým posolstvom, ktoré vo vás bude rezonovať ešte dlho po dočítaní. Rovnako musím pochváliť nádhernú obálku. Bzukot včiel je horúcim kandidátom na zaradenie medzi mojich top 5 kníh, ktoré som čítal tento rok a možno aj top 10, ktoré som čítal celkom. Dojímavé, strhujúce, krásne.
Štvrtá kniha od autorky, ktorú som prečítal a konečne som jej mohol s čistým svedomím udeliť plné hodnotenie. Autorka si vybrala zaujímavé prostredie výskumného strediska, ktoré sa zaoberá rozkladom ľudských tiel. Kniha má veľmi príjemné tempo, nechýba napätie, ale zároveň to nie je prehnané. Totožnosť vraha sa mi v podstate podarilo odhadnúť už asi tesne za polovicou knihy, ale nevedel som prísť na jeho motív. Preto ma následné flashbacky do vrahovej minulosti ma veľmi prekvapili. Čitateľ sa tak určite zamyslí, ako môžu zážitky z detstva ovplyvniť celý náš život. Znovu sme sa dozvedeli aj kúsok o Kim a aj dostali príležitosť lepšie pochopiť otravnú reportérku Tracy. Konečne som mal pocit, že aj záver knihy autorka zvládla a nepôsobil príliš silene ani uponáhľane. Teším sa na ďalší diel.
Keď som uvažoval či sa do tejto knihy púšťať alebo nie, narazil som na množstvo protichodných recenzií, ktoré knihu buď vychvaľujú do nebies alebo zhadzujú pod čiernu zem. Preto som sa rozhodol, že si knihu zadovážim vo forme audioknihy. Kde raky spievajú je krásny, no smutný príbeh o osamelosti, strate blízkych a hľadaní niekoho, kto by vás mal rád. Rozhodne to nie je kniha, ktorá by sadla každému. Viem si živo predstaviť, že opisy močiara a skutočne dlhý, pomalý úvod odradia nie jedného čitateľa. Mne osobne nevadili, skvele sa mi hodili na moje pomalé cesty vlakom. Objektívne však súhlasím s názorom, že kniha mohla byť kratšia. Pridalo by jej to na dynamike a nemyslím si, že by to čitateľom ubralo na zážitku. Postavu Kyi som si veľmi obľúbil. Nebola dokonalá, urobila niekoľko chýb, uverila nesprávnemu človeku, ale vzhľadom na to čím všetkým si musela prejsť, som pre ňu mal pochopenie. Čo ma však trochu sklamalo a za čo strhávam hviezdu je posledná kapitola knihy. Autorka si totiž asi povedala, že nás chce ešte poslednýkrát dojať, šokovať a odpovedať na úplne všetky otázky. Nefungovalo to, prišlo mi to také nasilu. Bol by som oveľa radšej keby niektoré veci ostali záhadou a na fantázii čitateľa. To ale nič nemení na tom, že kniha na mňa urobila dobrý dojem a po dopočúvaní som nad ňou ešte celý večer rozmýšľal. Za mňa odporúčam.
Už sa budem opakovať, keď napíšem, že Chris Carter je záruka skvelého trileru. Sochár smrti je moja štvrtá prečítaná kniha od tohto autora a po Katovi snáď moja druhá najobľúbenejšia. Carter píše s ľahkosťou, veľmi dobre a rýchlo sa číta. Osobne ma príbeh pohltil a za necelé tri dni som mal knihu prečítanú. Rovnako ako vo všetkých predchádzajúcich dieloch, ani tu nechýbajú naturalistické opisy obetí šialeného vraha. Ten je, povedal by som mimoriadne zvrátený, brutálny ale aj veľmi originálny. Hlavná dvojica detektívov, ktorých poznáme z predchádzajúcich dielov je doplnená o novú kolegyňu, ktorá k nim skvele zapadla. Rozuzlenie príbehu bolo pre mňa veľkým prekvapením. Táto kniha je skutočne krvavou jazdou, fanúšikovia trilerov si prídu na svoje, no neodporúčam slabším povahám
"Viem, čo ťa dokáže vydesiť na smrť," zašepkal
Z tejto knihy som nadšený. Milujem Carterov štýl. Ďaľší skvelý detektívny triler. Kapitoly sú pomerne krátke, čo knihe dáva skvelú dynamiku. Dvaja hlavný detektívi - Hunter a Garcia sú veľmi sympatická dvojka, myslím, že nejde si ich neobľúbiť. Do deja postupne vstupuje viacero zaujímavých postáv, ktoré vďaka tomu aké sú, rozširujú pole potenciálnych páchateľov. Ten, kto vraždí, má svoje kroky dôkladne premyslené, je evidentné, že na spáchanie brutálnych činov sa poriadne pripravoval a že každú z obetí dobre poznal. Pracuje totiž s ich strachom. Bonusové body za to, že som neuhádol vraha
Upozorňujem, že autor si neberie servítku a naturalisticky opisuje obete vrážd, takže viem si predstavit, že Carterov štýl nesadne každému. Ale ak vám toto nevadí, tak vám Kata môžem len doporučiť!!!!
Tento trpko-sladký román zachytávajúci celú mozaiku príbehov o odvahe, láske, oddanosti a zrade, na pozadí tragických udalostí 20. storočia, v Grécku. Kniha ma nesmierne chytila hneď od prvých strán. Je až neuveriteľné, ako autor dokázal namiešať komediálne a tragické prvky bez toho, aby to vyznelo trápne či dehonestujúco. Bernières má naozaj talent. Všetky charaktery sú výborne vykreslené a čitateľ môže sledovať, ako sa vplyvom rôznych udalostí menia. Veľmi som si obľúbil postavu doktora Jannisa, ktorého inteligencia, priamočiarosť až ironickosť posunula knihu na úplne iný level. Romantická linka je síce ku koncu dosť sentimentálna, ale nie gýčová. Niektoré scény sú naozaj veľmi silné, naturalistické a ukazujú nám, že mi sami sme silnejší, než si uvedomujeme. V texte sa nachádza veľa veľmi múdrych úvah o živote, spoločnosti, láske ale aj vojne či smrti. Kniha mi miestami pripomínala tvorbu Alberta Moraviu. Myslím tým témou a prostredím, nie spracovaním. Ak uvažujete, že si prečítate niečo z edície MM alebo nejakú hodnotnú klasiku, Mandolína kapitána Corelliho je určite skvelá voľba.
Budem sa opakovať, keď napíšem, že Carterove knihy sú pre mňa stávka na istotu. V tomto diely je to však prvýkrát, kedy po dočítaní cítim veľmi jemné sklamanie. Nie preto, že by bola kniha zlá, ale téma počítačov a hackerstva mi je dosť cudzia. Navyše mi prišlo, že je to celé zobrazené akosi z rýchlika. Chýbali mi tam Hunterove úvahy o prípade a aj možnosť hádania, kto z podozrivých by mohol byť páchateľom. Je to však dané vyšetrovaným prípadom ako takým. Jednoducho povedané, som už rozmaznaný predchádzajúcimi knihami. Inak je to samozrejme Chris Carter na akého sme zvyknutí. Je to brutálne, napínavé, premyslené a kniha sa výborne číta. Samotný námet - myšlienka skrytého zla, sile internetu a túžby po moci nad druhými ľuďmi je niečo, čo dnes už nie je úplne nové, ale napriek tomu sa kniha prakticky nedala odložiť. V rámci série je kniha za mňa síce zatiaľ najslabšia, ale to stále nemení nič na tom, že sa jedná o skvelý krimi triler. Odporúčam !