B.C.B.P. komentáře u knih

Najlepšia kniha, akú som čítal. A to som ich čítal pätnásť. Dobre, žarty bokom. Najlepšia kniha, akú som čítal tento rok. Chodil som z roboty, do roboty, z LIDLu po chodníkoch s nosom zapichnutým v stránkach, šesť elektrokolobežkárov ma takmer pripravilo o život, nedbal som to.
Problém tří těles. Už len ten názov znie strašne vrrr! Poviem vám, matematika ešte nikdy nebola tak atraktívna a veda tak láskavo znásilnená. Imaginácia autora je nekonečná, ako vesmír, v ktorom sa príbeh odohráva. Neľútostne originálny, inteligentný, priamy hard sci-fi epos, s ktorým zažijete opulentné obrazy, ktoré ste zažiť chceli, ale nevedeli ste o ich existencii. Áno, až tak.

11 22.08.2019

Harari chvíľu nechá nabudeného čitateľa pri pohľade na názov knihy v presvedčení, že sa dozvie čosi o svojej budúcnosti, kde si užíva privilegované miesto vládcu a všetko bude preňho jednoduchšie, lebo technologický prokrok smeruje k hotovému edenu na zemi. Tiež história, ako vľúdny svedok, hovorí v prospech nedosiahnuteľného pána poznateľného sveta. Ale čitateľ nie je sprostý, čitateľ vie, že v niečom bude háčik, ten dramatický háčik, pretože je to predsa pre čitateľa. Tak sa to robí. Ale je tam napísané „Homo deus“, takže sa teší, že k homo deovi dospeje, a teší sa, ako sa s ním stotožní. Začne čítať. A príde facka. A potom ešte jedna, a kopanec do gulí, a stena dá čitateľovi ďalšiu, a zaleje ho krvavá polievka, a má dočítané, a nevie čí je. A nevie, či je. A čo a ako, a vôbec. Čitateľ pochybuje o svojom úsudku, pochybuje o sebe, o svojom druhu a zase o sebe. Chodí mátožne a pochybuje. Už pochybuje aj o svojich pochybnostiach. Je vďačný za tú mentálnu nakladačku. On to videl, ale nie tak dôsledne, lebo sám na to nemal; už vidí viac, aký je jednoduchý, smiešny a tragický. A stotožňuje sa s tým.

Stručné dejiny zajtrajška sú silné práve v kontexte súčasnosti. Pomenúvajú človeka minulého a človeka súčasného. Myslím si, že najprv treba premyslieť situáciu týchto dvoch a potom sa obrátiť k tomu tretiemu. To je kus roboty. Pravdaže, teraz hovorím o sebe.

9 01.02.2018

Cit slečny Smilly pre sneh alebo Høegov cit pre prozaický kumšt. A nie len ten. Inteligentne zavedené úvahové infúzie, pridaná hodnota myšlienkovej kanonády, profily vykreslené bez nadbytku, ale s prepychom a zjavne kvalitne prevedený rešerš, pomohli Hoegovi vystavať knihu s obsahom. Príbeh a úvahy hrdinky Smilly nesú niekoľko rovín a rozporov, vzťahov: otec-dcéra, muž-žena, Grónsko-Dánsko, podivíni vs. ostatní. Význam Smilly ako literárnej postavy má výrazné emancipačné dopady, aj keď jej „inakosť“ môže rezať (vnútorný) zrak niektorým skupinám. Vidím to skôr tak, že Smilla (ako univerzálna osoba s vygumovaním jej rodového zaradenia) „otvorene priznáva, zatiaľ čo zvyšok vyplašene tají“. Jej vnútro, čaro indivídua s prenikavým intelektom (premisa zvláštneho charakteru génia a samotárskej ženy sú čitateľsky atraktívne, vid. Lisbeth Salander) je dominantou a asociálny aspekt v línii príbehu, prvky trilleru, sci-fi, „štipka“ ľudskosti a naturálnej brutality, pekne harmonizujú náročnejší recepčný zážitok. Høegove podávanie príbehu čitateľa občas zavádza, prekvapuje, naťahuje, poučuje, núti myslieť a udržiava v atmosfére chladu, šera a zvláštneho prázdna, ktoré kontrastuje s košatosťou informácií, faktov a pocitov. To prázdno je prítomné všade, Høeg ho len reflektuje z reálneho sveta. Citlivo upriamil na tie zvláštne dutiny vo vzťahoch, spomienkach, v ľuďoch; sociálne väzby sú narušené, láska prichádza ťažko. Aj keď je Smilla taký Santiago v ženskom (a mladšom) prevedení, snaží sa povedať, že niečo jednoducho treba nechať tak. Nemá zmysel tieto medzery vypĺňať, rovnako, ako nemá zmysel bojovať s ľadom.

5 26.10.2014