bend-ik komentáře u knih

Ktovie, možno je to tým, že G.R.R. Martin napísal knihu už v roku 1982, a teda oveľa skôr, ako sme vôbec mohli chyrovať čosi o Cullenovcoch či Majstrovi. Možno je to absenciou presladenej a (priznajme si) už obohranej lásky medzi dievčinou a upírom, ktorá nevie, či sa bojí viac seba alebo premeny na upíra. A možno za úspechom a výbornou čitateľnosťou tejto upírskej knihy stojí podrobné vykreslenie nielen charakteru (viacerých) hlavných postáv, ale najmä motívov ich konania, ktoré sú vo svojej podstate tak logické, že im v duchu nedokážete neprikývnuť.
Ak mám byť konkrétnejšia, osobne ma veľmi zaujalo netradičnejšie vykreslenie "zničiteľnosti" upírov - striebro? svätená voda? zrkadlo? pár hodín na slnku? Štyrikrát "žiadna" a štyrikrát "inak" ako sme pri tejto rase zvyknutí - dokonca aj od takých majstrov fachu akým je Del Torro :) A hoci mi to veľmi imponovalo, zároveň mi vnuklo otázku, ako je to teda s upírmi (resp. podľa Martina s inou rasou) a možnosťami ich zabitia?
Jedinou chybičkou krásy pre mňa bol cca 13-ročný prelet, ktorý naštrbil dej a voči celej knihe pôsobil neprirodzene, zbrklo a najmä, akoby oslabil dôveryhodnosť všetkého, čomu ste na predošlých stranách fandili.
P.S: Paradoxom v prípade tohto diela bola pre mňa skutočnosť, že hoci v nej šlo najmä o inú rasu a, ehm, dobytok, mňa do deja vtiahla tematika spojená s lodnou spoločnosťou a veľakrát som sa pristihla pri tom, ako ma fascinujú načrtnutia parníkov, vedenie lodí či súťaže, ktorým by skutočný kapitán obetoval čokoľvek..

7 03.04.2012

Hmm, podľa mňa snaha o nasledovanie Brownovho ošiaľu Toynovi nevyšla. Ak mám porovnať (a asi nebudem jediná), Brown bol v mnohom lepší - zápletka, vykreslenie postáv, napätie, dynamickosť, ale najmä uveriteľnosť všetkej tej cirkevnej tematiky, do ktorej je Zasvätený už podľa názvu zasadený. Osobne sa nehlásim k žiadnemu náboženstvu, no na Brownovi ma pútalo to, ako faktologicky/historicky vedel podložiť každý detail a že som voči nemu po tejto stránke zachovávala obdiv. Toyne ma, bohužiaľ, nepresvedčil a nenadchol - svedčí o tom aj fakt, že knihu som čítala vyše týždňa, tj. o žiadnom zhltnutí, ktoré tu bolo spomínané, u mňa nemôže byť ani reč. A záver? Vonkoncom by som ho nenazvala prekvapivým, skôr "zúfalým" - autor akoby chcel ľudí fascinovať a hrr spôsobom prvoplánovo ukončiť prvé dielo tak, aby ste sa začali triasť na jeho pokračovanie. Výsledkom je však dostratena vyznievajúci trapas, ktorý len podčiarkol výraz celej knihy.

5 23.04.2012

Prekrásna, atmosferická, nezabudnuteľná, dokonalá, a zároveň krásne smutná, jednoducho kniha, ktorá Vás zasiahne tak, ako by ste to možno ani nečakali.. Stotožňujem sa s väčšinou komentárov tu, odkedy som prečítala jej poslednú stránku, je v mojich myšlienkach/srdci, ako ešte žiadna kniha. Všeobecne milujem vojnové romány (najmä Remarquove), no príbeh malej Liesel, ktorá sa narodila na nesprávnom mieste a v nesprávnom čase, je očarujúci. Obohatením bol najmä autorov netradičný spôsob vyrozprávania príbehu, prostredníctvom smrti, ktorá má v čase vojny vždy, bohužiaľ, "najväčšie slovo" - a to akoby dodalo knihe netypickú autentickosť..
Ospevy na Zlodejku by sa dali písať donekonečna, no tu (viac ako inokedy) platí, že nestačí tisíckrát počuť, treba ju prečítať!!
P.S.: Autor svojim spôsobom vedel, čo robí, keď dovolil, aby sa Liesel v krutej realite utiekala práve ku krádeži kníh - pre mňa to bola čerešnička na torte :)

5 18.04.2012

Neskutočne dlhé, ťažkopádne vety a aspoň tretinu každej strany by som vyhodila - bolo to celkom trápenie :/
No a opäť raz sa nechápem, prečo dávam tým severským veciam toľko šancí(?!), keď to ich "krimi" vážne nie je pre mňa.... dostatočné.

4 06.09.2019

4,5*
Po vydarenej jednotke som od ďalšieho prípadu Luca a Avy mala vysoké očakávania, našťastie právom.
Od Dokonalej koristi sa máte problém odtrhnúť a ako čítate strany, pribúdajú telá, graffity, zapojení ľudia. Všetkého je ale tak akurát, nič nepatričné navyše, žiadna nuda – a tu si uvedomíte, že aj napriek väčšiemu počtu strán a rozsiahlejšiemu prípadu, si autorka zachováva tempo a svoje plusy z prvej knihy. Aj keď, práve tie superlatívy je takmer nemožné vymenovať bez toho, aby som nevyzradila zaujímavé vypointovania či konkrétnejšie vrstvenie pozadia zápletky. Nedá mi nespomenúť aspoň prítomnosť (ďalšej) vrcholne iritujúcej postavy, ktorá viac ako dostatočne opozituje sympaťákovi Callanachovi a strpčuje mu prípad (a život).
Ako odlišnosť sa javí dojem, že tentokrát spoznáme páchateľa/ov "štandardne", čiže až na konci. Potom však dorazíte k druhej časti knihy a....

Aby som však iba nechválila, trochu mi prekážala slabota vo vykreslení páchateľa/ov a jeho/ich motivácie a mrzelo ma aj autorkine neudržanie sa od detektívnej (a tuctovo očakávanej) telenovely. A tak som jej verila :)

Autorka opäť píše tak, že som veľmi ochotná čítaniu podriadiť všetko ostatné. Nie, jej vyšetrovateľské procesy nedosahujú Connellyho kvalít (ale to vlastne asi ničie), brutalita vrahov stále nemá na McFadyenovu zvrátenosť a v knihe isto trafíte aj nejaké to nelogické konanie či too-easy moment. No medzi súčasnými autormi detektívok je (pre mňa) Helen Fields viac ako príjemným prekvapením – a chcem viac!

4 05.11.2018

"The greatest risk si not taking one." A to je asi tak Everything, čo si z tejto milej, no inak ničím výnimočnej, knižky vezmem :)

4 22.04.2017

"Čo je to rodina? Prečo vypukne vojna? Ako sa človek stane vojakom?"

Otázky, na ktoré vo svojom živote (s)pozná odpoveď len málokto a ani Tělo nám ich nezodpovie. Ale, o to napokon vôbec nejde.. Podstatné je, že Giordano aj tentokrát na pár stovkách strán naservíroval toľko emócií a takým spôsobom, že po ich dočítaní vás (opäť) zasiahne zvierajúca prázdnota - a práve tento pocit je tým, čo obe autorove knihy spája.
No fakt, že v Těle sa ťažoba ľudskej existencie a absurdnosť vojny, ktorá ovplyvňuje jej smerovanie, znásobuje doslova s každou kapitolou, ho u mňa stavia pomyselne ešte o čosi vyššie ako bravúrne Prvočísla.

4 11.05.2014

Už (a veľmi dobre) rozumiem slovám Renavy, ktorá mi v čase, keď som čítala ešte asi len IV. knihu Zaklínača, povedala, že mi závidí. Teraz ja závidím ostatným...

4 16.02.2013

Guernseyská literárna a koláčová spoločnosť ma dostala tým, ako jedno dielo spojilo viaceré úžasné veci - čítanie knihy, dopisovanie listov a existenciu knižného klubu. Páčilo sa mi, že si môžem vychutnávať to, ako celkom obyčajní ľudia so spoločnou vášňou kdesi v menšom mestečku s vľúdnosťou im vlastnou prijmú medzi seba "neznámu" osobu, aby jej predostreli vlastné príbehy - ešte skôr, ako ich životy osobne navštívi. Ktovie, či by v súčasnosti a realite niekto z nás podobne "uspel" :)

Po prevažne mužských autoroch detektívok (Gerritsen nerátam, tam je to skôr lekársky thriller o Maure :)) som skepticky siahla po Camille a.. musím sa priznať, že neľutujem. Kamenár je autorkina tretia kniha, moja tretia, ktorú som od nej čítala, a musím povedať, že je z nich najlepšia. Hoci osobne v detektívkach nemusím prílišné opisy postáv, prostredia, tu to kvitujem, ba čo viac, zisťujem, že je veľmi pútavé, ako precízne dokáže autorka vykresliť historické pozadie "dnešných" vrážd a prepojiť to do súčasnosti takým spôsobom, že naozaj nemáte ani malé tušenie, kto je tou čiernou ovcou rodiny. A to ma severskí autori (s výnimkou Larssona) nechávajú chladnou :)

4 11.04.2012

Pokiaľ ide o mňa, Connelly nedokáže písať slabo či nekvalitne, a teda pri každej ďalšej knihe môžem len dookola vypichovať jej/jeho superlatívy a rozplývať sa, ako aj touto potvrdil, že je môj top autor. Tentokrát však musím dodať aj:
Michael, prepáč, ale toto si naozaj nemusel. Ballardovú si si mal "nechať" a formovať z nej novú silnú detektívnu postavu/sériu. Zbytočne zavčasu si ju preplietol s Boschom a ako už vieme, nielen pre tento jeden prípad. Škoda, pretože aj keď podľa neho im to fungovalo, mne ich stret a striedanie línií u teba nesadlo a výsledný dojem a zážitkovosť z tvojej (bežnej) precíznosti či štýlu písania skôr oslabovalo. A ak to už muselo byť.. mal si to urobiť ako s Mickeym ;)

3 05.07.2019

Pekná, nepreplácaná obálka a nie príliš tuctový motív vražedného zahrávania sa s ľudskou mysľou a spomienkami majú potenciál, ktorý však autor akoby nedokázal správne uchopiť.
Ľudské traumy, terapeutické sedenia či samotnú úpravu povedomia autor rozvinul a využil len čiastočne - od „témy" som čakala ďaleko viac, pretože práve toto je ten prvok, ktorým sa Nočný vták môže odlíšiť od iných a vďaka ktorému anotácia, a teda knižka, čitateľa (pri)láka. Doteraz mi chýba a neviem mu prepáčiť, že pre nás, čitateľov, nedotiahol a neukázal nám, „ako“ sa vrah s obeťami vyhral, „čo“ konkrétne im s hlavou urobil a najmä, postupne vyprcháva aj najpodstatnejšie - „prečo“ to všetko.
Škoda tohto a škoda aj nevýrazných a slabučko vykreslených postáv, ku ktorým si, ani keby ste sa akokoľvek snažili, nemáte šancu vytvoriť žiadny vzťah – a tak je vám vlastne úplne jedno, ako to s nimi vo finále skončí.
Čo sa ale autorovi naozaj vydarilo, a priznávam, že ma tým prijemne prekvapil, je záver. Ten totiž, ak je v krimi žánri len pozliepaný, dokáže aj inak veľmi dobrých pár stoviek strán úplne zabiť. A Freemanov? Nielenže sa zaň vonkoncom nemusí hanbiť, ale po niektorých slabších dejových líniách a miestami nelogických konaniach pár osôb (nechcem byt konkrétnejšia a spoilerovať :)), naservírovanie nečakane vyplávanej spomienky u mňa knižku vyzdvihlo o hviezdičku vyššie.
Nanešťastie však len toto nestačí(lo) a Nočný vták je ako celok, žiaľ, trochu sklamaním a popri iných žánrovkách bude spomienka naň len priemerne uchovaná.

Keďže som čitateľ, ktorý bazíruje na pravopise a štylizácii textu, pri čítaní (najmä v prvej tretine knižky) ma skutočne veľmi rušil autorov spôsob vyjadrovania sa – používanie krátkych situačných viet bežne oceňujem, ale vystavať na nich dej a súvislé strany textu je too much a kazí to plynulosť čítania. Na druhej strane, krátke kapitoly samotnú čítavosť knižky oživujú a čiastočne tým vyvažujú aj spomínanú „ťažkopádnosť“.

3 22.03.2018

Už naozaj dávno som neprežila takýto pocit, dojem, pohnútku:
Je príjemný jarný nedeľný večer a mne na návštevu príde kamarátka z môjho rodiska. Sadneme si na terasu, objednáme pivko, no pohodička najväčšia. Ako je teda možné, že po prvých minútach mnou šije nedočkavosť, kedy už budem môcť zaplatiť, rozlúčiť sa a (verte, takmer doslova) utekať domov, k rozčítanej knižke..
Je to knihou. Je to upírom. Je to čarodejnicou. Je to PRÍBEHOM..
A to je vlastne všetko, čo som potrebovala povedať :)

3 01.06.2012

Hoci Meyerovej tvorbu (upírov som prečítala iba preto, že ich mám v angličtine) nepokladám za príliš hodnotnú, Hostiteľa som si prečítať chcela. Prečo? Milujem sci-fi a doteraz som okrem fantasy Pána Prsteňov či HP nič také nečítala. Ak by som mala zhodntiť, resp. porovnať s upírou sériou, Hostiteľ bol pre mňa zaujímavejší, netypickejší, odzrkadľoval povahu i dušu nás - ľudí v krajných situáciách.. A to nevšedne, pútavo, no i pridlho.. Pokojne by rozprávanie mohlo mať o sto strán menej a neuškodilo by :)

3 13.04.2012

Ak bola Zlodejka o význame a sile života bez ohľadu na jeho pôvod, Posol poukazuje na význam aj tých najmenších momentov, vďaka ktorým sa život môže stať posolstvom.
Nedá mi však nedodať, že po celý čas čítania knižky bolo cítiť, že Zusak ako autor dospieval so Zlodejkou.

3 07.08.2011

Jednoznačne tá NAJ časť :)

Nuž teda, nič moc. Alebo inak - veľmi veľa tomu chýbalo, a naopak, ešte viac (strán) bolo navyše. Úprimne, nebyť poslednej tretiny knihy, zdupem ju pod čiernu zem (takto má Maaska u mňa plusový bod za vyvolanie spomienok na Trojčarodejnícky turnaj :))

Hlavná hrdinka po americku spasí svet, a vlastne, nie jeden?! :P Ehm.. počas celej knižky som si k Feyre nevybudovala žiadny "vzťah" a trápila som sa aj s obľubou Tamlina. Autorke zazlievam, že z neho urobila víliu kópiu Edwarda, a ktorého, aj napriek moci a postaveniu, ktorými by mal oplývať, vykreslila len ako príťažlivé(?) brutálne a nadržané zviera.
Najviac ma, paradoxne, bavili vedľajšie postavy - ako Lucien, tak Rhys mali čosi vrr do seba a scény s nimi boli pre mňa rozhodne tými najzaujímavejšími a zachraňovali inak fádnu charakterovosť.

Násilie, mučenie, krvavé scény, toto beriem a vôbec mi nevadilo, kľudne viac! :) (pretože, vďaka nim sa do príbehu dostala aspoň nejaká akcia, šťava). A keď už sme pri šťave; tie mierne erotické scény boli pre fantasy trošku trápne zbytočné, najmä, keď je knižka predsalen viac prezentovaná ako YA, nie NA.

P.S: Priznávam, že moje negatívne (z)hodnotenia vychádzajú primárne zo sklamania, ktorého sa mi počas i po dočítaní dostalo (po toľkej chvále a nadšených recenziách som čakala čosi ďaleko úžasnejšie, mrazivejšie, vrstevnatejšie, domyslenejšie).
Fakt som sa nudila a nútila do ďalších a ďalších strán, o čom svedčí aj jej dvojtýždňové lúskanie - a toto sa, holt, pri dobrej knihe nestáva..
Nevzdávam to však, uvidíme, nakoľko lepšia je (vraj) dvojka :)

2 17.04.2017

Horst má zrejme/zjavne dôkladne načítaného Connellyho, pretože tu bol taak veľmi cítiť. Možno (či pravdepodobne?) preto radím Zaslepenosť určite k lepším z jeho doterajších počinov.
Do budúcna poprosím ešte nejaké to napätie (viem, že Severania v tomto bode veľa vody nenamútia, ale aj tak), trochu viac originality, menej odfláknutých rozuzlení a dopracujeme sa spolu aj k 5*. Zatiaľ ďakujem za dobré čítanie! :)

2 10.10.2015

Po Ovem prichádza autor s ďalšou milou a dojemnou, no tentokrát dosť rozporuplnou knižkou - s tou "o babičke". Babička je.. iná. Elsa je iná. Iná však, tu ešte viac ako inde, neznamená zlá. Ak mi neveríte, pozrite si to na Wikipedii.
Zatiaľčo prvá polovica knihy bola pre mňa čistým trápením (bizarnosť rozprávkových svetov tvrdo narazila na moju racionalitu), tú druhú som zhltla na jedno poležanie.

A aj keď budem asi (jed)iná, po celý čas som si úplne najviac užívala X-menov! A Harryho, of course..
P.S: Elsu za to neúnavné opravovanie spisovnosti či pravopisu proste nemôžem nemilovať :)

2 08.10.2015

Na (do)čítanie knižky som musela vynaložiť toľké úsilie a sebazaprenie, že Bridget by sa pri chudnutí mohla inšpirovať :P
Sorry, ale za mňa fakt zlé..

2 23.07.2014