bulat komentáře u knih

Zaujímavá knižka nemeckého lesníka, ktorá by mohla mať podtitul "zo života lesa". Nemajte strach, nejedná sa o žiadnu ezoteriku, ale o seriózne biologické poznatky, aj keď pre mňa často veľmi prekvapivé. Netušil som napríklad, že stromy sú prostredníctvom koreňových systémov a spriateleného podhubia navzájom prepojené. Stromy medzi sebou nielen súperia, ale do veľkej miery i spolupracujú. Dokonca dokážu udržiavať pri živote slabších súkmeňovcov. V pralesnom spoločenstve materské stromy vychovávajú pod sebou rastúce dietky, nútia ich rásť pomaly a čakať na svoju šancu, a taktiež im cez korene poskytnúť živiny na základné prežitie. Stromy dokážu svojím spôsobom vnímať a komunikovať. Ak máte radi pobyt či len prechádzku v lese, siahnite po tejto neveľkej knižke. Už nebudete vidieť v lese iba súbor stromov ale jeden prepojený celok. Skrátka, budete sa na les pozerať úplne inými očami.

21 16.01.2017

Kedysi som čítal Tolkienovu známu trilógiu. Pamätám si, ako ma vtedy pohltila, takže niekoľko týždňov som mysľou prebýval v Stredozemi. Podobný vzácny pocit som zažil pri čítaní Čornejovho opusu Ján Žižka. Táto kniha nie je zďaleka iba pokus o životopis husitského vojvodcu. Je to komplexná a mnohodimenzionálna freska danej doby. Tých 600 strán hutného textu vás doslova prenesie na začiatok 15. veku a v myšlienkach vám vyskakujú jednotliví aktéri dokonca i ráno cestou do práce. Pritom sa nejedná o text, ktorý by ustupoval imperatívu popularizácie. Je to kniha nabitá menami, udalosťami, citátmi z Biblie, ale predovšetkým kontextuálnymi vysvetleniami. A všetko je to spojené do úžasného príbehu, aký snád vie vymyslieť iba história. A ešte jedna vec- kniha samotná je výpravná a krásna - človeku robí radosť už len to, že ju drží v ruke. Tomu pocitu sa žiadny kindle nevyrovná!

16 27.06.2020

"Poválečná léta jsou jedním z nejvýznamnějších období novodobé historie. Každý, kdo chce skutečně porozumět Evropě v její dnešní podobě, musí nejprve pochopit události, k nimž na kontinentu došlo během tohoto důležitého období.... Nenávist nevyvoláváme tím, že si připomínáme hříchy minulosti, nýbrž tím jak si je připomínáme. Ti, kdo chtějí využít nenávist a nevraživost ke svým vlastním cílům, ukazují jednostranný pohled na historii. Vytrhávají události z kontextu, vinu vidí jen na jedné straně. Pokud chceme koloběh násilí a nenávisti zastavit, musíme si počínat opačně- ukázat, jak zločiny minulosti zapadají do dějinných souvislosti, jak vina nikdy neulpívá pouze na jedné straně, nýbrž na celé řadě aktérů. Musíme se vždy snažit zjistit pravdu a pak tuto pravdu nechat odpočívat v pokoji... "

Osobne si myslím, že autor sa vo svojej knihe onej pravde priblížil hodne blízko. Až sa z toho dakedy môže zdvíhať žalúdok. A práve preto je to jedna z kníh, ktorú by ľudia mali čítať- hoc aj za trest. Inak budeme odsúdení onu odpudivú históriu v budúcnosti opakovať.

13 30.01.2018

Táto kniha je jednoducho úžasná a svet bunky a jej prehistórie v nej vykreslený je fascinujúci. Priznám sa, že neviem o žiadnej ďalšej publikácii, ktorá by sa na tejto - takmer až vedeckej úrovni zaoberala evolúciou jednotlivých bunečných štruktúr, v podstate evolúciou biochemickou. A navyše sa logicky dotýka jedného z najväčších tajomstiev vesmíru- totiž vzniku života ako takého! V knihe vám autor objasní, a to veľmi podrobne, nielen jednotlivé bunkové štruktúry, ale i (pravdepodobnú) históriu ich vzniku. Pričom tam, kde sú nejasnosti vám ponúkne niekoľko alternatívnych hypotéz.

Výklad začína od podlahy- definíciou života, základných princípov evolúcie, popisom a spôsobom vzniku jednotlivých organických zlúčenín, históriou Zeme a náčrtom podmienok panujúcich na našej planéte v dobe vzniku života. Autor objasňuje fyzikálne pojmy potrebné pre pochopenie ďalšieho výkladu- ako jednotlivé fyzikálne väzby a ich vlastnosti, vlastnosti vody ako rozpúšťadla, oxidačno-redukčné chemické reakcie, postupne sa dostane k organickým zlúčeninám, optickým izomérom, chiralite. Až potom prechádza k popisu aminokyselín, bielkovín, enzymatickej katalýzy a kofaktorov tejto katalýzy. Tento rozsiahly "úvod do problematiky" tvorí prvú tretinu knihy- je však potrebný, aby sa čitateľ nestratil v nasledujúcom výklade. V ďalšej tretine sa autor zaoberá popisom a evolúciou genetickej informácie- od sveta RNA k súčasnému stavu (nikdy mi napríklad nenapadlo, že translácia je vývojovo staršia ako transkripcia), históriou genetického kódu, následne sa venuje evolúcii membrán a s nimi spojenému metabolizmu bunky, a to naozaj podrobne. Však celá jedna kapitola je venovaná popisu ATP- syntázy, ďalšia popisu enzymatického aparátu dýchacieho reťazca. Pritom opakujem- nerozoberá sa tu len to, ako to vypadá a funguje, ale i ako to vzniklo! Až v poslednej tretine sa autor dostáva k popisu eukaryotickej bunky a jej štruktúr.

Ťažko mi posúdiť, pre aký okruh čitateľov je kniha určená. Istotne to nebude len odborná verejnosť, lebo autor veľmi precízne objasňuje a definuje i tie najzákladnejšie pojmy, navyše ich v priebehu ďalšieho textu opakovane pripomína a stručne charakterizuje. Tým napomáha tomu, aby ich i laik postupne dostal do krvi. Nebude však určená ani pre čitateľa, ktorý je biológiou nepobozkaný- po prvej kapitole by sa vo výklade jednoducho utopil. Kto ju najviac ocení, bude zrejme biologicky značne poučený čitateľ, ktorý sa tu veľmi hmatateľne dotkne hranice vedeckej sféry. Sám som mal pozíciu uľahčenú vzhľadom na medicínske vzdelanie- biológiou a biochémiou som sa pred štvrťstoročím prelúskal. To mi bolo samozrejme neuveriteľne nápomocné- aj tak mi ale kniha mnohé nielen pripomenula ale i dala. Nikdy sme sa totiž neučili, prečo dané bunkové a biochemické štruktúry vyzerajú tak ako vyzerajú, tobôž nie, ako vznikli. Je fascinujúce zisťovať ako sa v evolučnom procese pozliepala dohromady výbava, ktorá bola k dispozícii, aby z nej vznikla nejaká nová štruktúra s netušenou novou funkciou. Komplexné bielkoviny nevypadajú tak strašidelne zložito, keď prihliadneme k ich modulárnej štruktúre, do ktorej je vlastne zapísaná história ich vzniku a vývoja. Takže aby som to zhrnul- bude veľkou výhodou vedieť nielen čo je
plazmatická membrána, mitochondria či ribonukleová kyselina, ale i čo je mitóza, translácia, kodón a pod. Bez týchto základných vedomostí bude strávenie hutného a podrobného obsahu knihy náročné a bude vyžadovať zrejme veľkú dávku trpezlivosti a odhodlania. Tým vás nechcem odradiť- odmena totiž stojí za to !

Priznám sa, že osobne som z tejto knihy nadšený- ako som už dlho nebol. Otvorilo sa mi veľa nových tušených či netušených súvislostí. Historických evolučných súvislostí. Ako autor sám v úvode uvádza- väčšina populárnych kníh sa venuje evolúcii vyššieho života, ale máloktorá evolúcii včasných biochemických štruktúr v predbunečnej fáze vývoja. A pritom je to tá najfascinujúcejšia etapa evolúcie ako takej. Tu sa (ešte len) budúci život naučil získavať energiu, replikovať, ohraničiť sa, vyvíjať sa. Donedávna som si nevedel dosť dobre predstaviť, ako vôbec mohla vzniknúť prvá bunka vo svojej užasnej komplexite so všetkými svojimi oddeleniami a dômyslenými biochemickými "strojmi". Teraz si to už v princípe predstaviť viem, aj keď konkrétnosti možno zostanú navždy utajené. Netuším, koľkým čitateľom kniha sadne a koľkí jej prídu na chuť a dokážu oceniť jej delikátne menu. Mne každopádne sadla ako uliata. A som presvedčený že čas ju zhodnotí- pretože momentálne je to zrejme to najlepšie (ak nie jediné), čo v tomto segmente nájdete.

12 08.05.2022

"Rusové si svým místem v Evropě nebyli nikdy jisti a tato rozpolcenost je základním klíčem k jejich kulturní historii a identitě. Vzhledem k tomu, že žili na pomezí tohoto kontinentu, nebyli nikdy přesvědčeni, patří-li jejich osud k Východu či Západu. Petr Veliký svůj lid donutil otočit se na Západ a napodobit jeho způsoby. Vzdělané vrstvy hleděly na Rusko evropskýma očima, kritizovali svou vlastní historii jako barbarskou a temnou. Tito Rusové dychtili po tom, aby je Evropa uznávala a aby je považovala za sobě rovné. Avšak současně si byli bolestně vědomi, že Rusko není Evropa- trvale totiž za svým mýtickým ideálem pokulhávalo- a že se nikdy nedokáže stát její součastí. V Evropě žili Rusové s komplexem méněcennosti. Odmítnutí Západem mohlo právě tak vyvolat pocity nenávisti a nadřazenosti. Jestli se Rusko nemohlo stát součástí Evropy, mohlo svou pýchu čerpat z toho, že bude jiné. Tak bylo ruské duši přiklepnuto vyšší morální ohodnocení, než materiálním úspěchům západu. Ruská duše dostala křesťanské poslání zachránit celý svět."

V tomto úryvku celkovo výbornej Figesovej knihy je zhrnutá podstata ruskej identity.

Už som sa stretol s ruskými dejinami písanými vodkou, dejinami optikou kulinárskeho umenia a teraz prostrednítvom kultúry. Všetky tri pohľady boli skvelé a krásne doplnili tie normálne- "štandardné" dejiny tohto národa. Možno len fantazírovať, ako by svet vypadal, keby sa ruský národ bol býval vydal po obvyklej - európskej- historickej ceste. Dovolím si tvrdiť, že v tom prípade by asi Európe dominoval, minimálne po kultúrnej stránke. Večná škoda tej premrhanej príležitosti...

10 17.05.2019

Geniálna kniha spájajúca rodinný príbeh autorky s históriou Sovietskeho zväzu počas celého 20. storočia. Pojítkom medzi malými súkromnými a veľkými štátnymi dejinami je kulinárske umenie. Nečakajte však primárne knihu o varení, i keď zopár receptov v knihe nájdete. Je to hlavne osobná a osobitá spoveď autorky na pozadí spektakulárnych a pohnutých, často až tragických dejín tejto ťažko skúšanej krajiny. Príbehy jej rodiny sú raz smutno-veselé, niekedy dojímavé, inokedy zase so sklonom k fraške. Každopádne sa jedná o najoriginálnálnejšiu a najsviežejšiu kniha o histórii, ktorú som za posledné roky čítal.

10 12.02.2019

Súhlasím so všetkým, čo napísal Saša57. A doplním ešte dva svoje postrehy, respektíve nadväznosť na dve iné knihy na tému kolapsu spoločností.

Za prvé sa táto kniha krásne doplňa s Tainterovou knihou Kolapsy složitých společností- čím je spoločnosť komplexnejšia, tým je náchylnejšia ku skolabovaniu. Nakoniec sa tento kolaps stáva takmer nevyhnutným. A čím je spoločnosť viac prepojená a globalizovaná, tým ľahšie sa kríza prenesie či už k susedom, alebo i na druhý koniec sveta. Autor v tejto knihe uvádza pozoruhodné pararely medzi spoločnosťou neskorej doby bronzovej a súčasnosťou - pre zamyslenie, aby sme vedeli, čo nás pravdepodobne čaká a neminie.

Druhá kniha na porovnanie je Kolaps a regenerace od M. Bártu. Kolaps neznamená nutne len zánik ale i znovuzrodenie. Z popola zničenej spoločnosti povstáva spoločnosť nová, väčšinou zložitejšia a vyspelejšia. A tak i zánik veľkých ríš doby bronzovej viedol ku vzniku malých mestských štátov, slabikové klinové písmo bolo nahradené jednoduchším a praktickejším písmom hláskovým, polyteizmus bol nahradený monoteizmom a v Aténach počas obrovského duchovného vzopetia dospeli až k istej forme demokracie. Ako autor píše v závere knihy - niekedy je k obnove ekosystému pralesa a uvoľneniu miesta pre nový porast nutný rozsiahly požiar. Bez vyhynutia dinosaurov by nenastala éra cicavcov. Ani človeka.

Z uvedených dôvodov táto kniha nie je len o histórii staroveku, ale má presah (ako obvykle knihy o kolapsoch mávajú) i do súčasnosti. Žiadna spoločnosť v dejinách netrvala večne a všetky sa nakoniec rozpadli. To isté čaká aj spoločnosť súčasnú. Otázne je len to, kedy nastane onen bod zlomu. Základné faktory ako klimatické zmeny, migrácia a podobne tu už sú. Avšak táto spoločnosť nebude pravdepodobne v dejinách posledná. Po jej kolapse vyrastie na jej troskách iná, možno ešte zložitejšia a hádam i lepšia. Avšak my už pri tom pravdepodobne nebudeme. Ale predsa oproti starým Chetitom máme jednu výhodu - máme oveľa viac vedomostí a vieme vytušiť či vydedukovať, čo nás čaká. To by nás mohlo motivovať k preventívnemu konaniu. Otázne však je, či to bude stačiť...

9 16.02.2019

Výborné dielo, ktoré ani 60 rokov po svojom vydaní nestratilo nič zo svojej kvality a aktuálnosti. Ani nasledujúce desaťročia neznamenali žiadnu zreteľnú revíziu historických skutočností uvedených v tejto knihe. Otázne je, čo dejepisci za toto uplynulé polstoročie vlastne urobili- okrem toho, že prepisovali neustále dokola tie isté fakty. Každopádne ak chcete fundované a podrobné informácie o Hitlerovej ríši, zabudnite na celú tú eskadru britských či nemeckých historikov, ale choďte priamo ku ich zdroju- k Shirerovi. A nebojte sa hrúbky takmer 1200 strán, je to kniha nad očakávanie čtivá- a keby človek nevedel, ako to celé nakoniec dopadne, tam miestami i napínavá.

8 14.01.2020

Zatiaľ tu žiadny komentár k tejto pozoruhodnej knihe nie je, nuž to musím napraviť. Tento Pinkerov titul mi doma číhal v knižnici niekoľko rokov. Zopárkrát som ho i vzal do ruky, otvoril, prelistoval, avšak zakaždým som sa zhrozil hutného textu plného anglických slov a fráz, takže som knihu obratom zavrel a odložil na svoje miesto. Až tohto leta počas dovolenky dozrel čas. A taktiež som si potreboval odpočinúť od svojich obvyklých knižných tém. Lingvistika je pomerne netradičný žáner na osvieženie mysle, tak som sa rozhodol s ním popasovať. Kniha sa hlavne v prvej polovici nečítala úplne ľahko, avšak keď som sa prehrýzol cez teoretickú prípravnú časť, v ďalšom priebehu už to bolo podstatne ľahšie a prístupnejšie. A napokon autorove závery viedli pomerne ďaleko od východzej lingvistickej stránky, skončili prakticky až u teórie ľudskej mysle.

Steven Pinker je pôvodom lingvista a experimentálny psychológ. Nechcem sa dotknúť oboru psychológie, ale toto pododvetvie je azda jediné, ktoré možno považovať za vedu v klasickom slova zmysle. Snaží sa totiž hypotézy overovať dômyselne vystavanými experimentami. Čo je veľký rozdiel oproti bájkarom typu Freuda. Ale poďme späť k vyššie uvedenej knihe. Autor v nej analyzuje ľudskú reč. Tá je nám tak prirodzená, že si ani neuvedomujeme, aký úžasný a komplexný systém to je. Rozprávanie a reč je pre nás tak samozrejmé ako dýchanie. O to zaujímavejšia je však jej analýza.

Autor sa v celej knihe venuje rozdielom v časovaní pravidelných a nepravidelných anglických slovies a medzi množnými pravidelnými i nepravidelnými číslami podstatných mien. Táto oblasť je pre neho niečim podobným, čím je pre genetika muška octomilka. Je to veľmi dobre preskúmaná oblasť, génov i nepravidelných slovies je obmedzený počet a z oboch týchto objektov možno vyťažiť veľa všeobecných informácií. Na začiatku sa musí čitateľ prehrýzť všeobecným výkladom, ktorý začína ozrejmením vzťahu medzi slovnou zásobou, morfológiou slov, vetným syntaxom a fonológiou. V ďalšej časti sú podrobne rozobrané anglické pravidelné i nepravidelné slovesá a to do takej hĺbky, akú veru nenájdete v žiadnej učebnici angličtiny. Autor popisuje nielen štruktúru ale aj etiológiu vzniku týchto slovies. Vedeli ste napríklad, že minulý čas od go- went vznikol z iného slovesa a síce wend - kráčať? Podobný detailný rozbor venuje i nepravidelným množným číslam podstatných mien. História nepravidelných tvarov siaha ďaleko do minulosti, do obdobia pragermánčiny a niektoré aspekty dokonca do obdobia praindoeurópskych jazykov. Vtedy boli dnešné nepravidelné tvary tvorené pravidlami, postupom času sa však pravidlá dávno zotreli a užívatelia sa ich musia učiť naspamäť. A to je základná východzia myšlienka - že v mysli máme (minimálne) dva základné jazykové systémy. Prvý je založený na SLOVÁCH, ktoré máme v pamäti a ktoré musíme vydolovať, ak ich chceme použiť. Druhý systém je založený na PRAVIDLÁCH, čiže na odvodzovaní pomocou jednoduchého algoritmu. Pravidelné slovesá tvoríme odvodzovaním, nepravidelné si musíme zapamätať mechanicky a v prípade potreby si na ne spomenúť a použiť. V prípade ak váhame, najprv v zlomku sekundy skenujeme svoju pamäť. Ak v nej nájdeme nepravidelný tvar, automaticky sa zablokuje pravidlo. Ak nenájdeme vhodný nepravidelný tvar, siahneme k záchrane a vytvoríme minulý čas pravidelný.

Čo z toho všetkého vyplýva? V hlave máme dva lingvistické systémy - verbálny, založený na slovnej zásobe a gramatický, založený na jednoduchých pravidlách. Tieto dva systémy automaticky, podľa potreby používame a kombinujeme. Dokonca sa zdá, že nesídlia v rovnakých oblastiach mozgu. Ale nezostávajme iba pri reči. Je možné že oba subsystémy ľudskej reči sú podmnožinou širších oblastí - napríklad pamäte deklaratívnej (vieme že) a pamäte procedurálnej (vieme ako). A dokonca je možné, že sú vonkajším prejavom ešte hlbších princípov určujúcich povahu mysle i spôsobu, ktorým myseľ reflektuje realitu. Možno je to vodítko, ktoré môže vymedziť tajomnú hranicu medzi vrodenou a získanou časťou ľudských jazykových schopností, medzi jazykovým inštinktom a jazykovou výukou.

Docela dobrý nášup od obyčajných anglických nepravidelných slovies, nemyslíte?

8 05.08.2019

Veľmi obsiahle a fundované pojednanie o príčinách prvej svetovej vojny. A jedná sa o pohľad značne netradičný, avšak určite nie kontroverzný či dokonca nesprávny. Pri čítaní knihy môžme nadobudnúť dojem, že autor (mimochodom britský) straní Nemecku a naopak hľadá vinu za rozpútanie vojny predovšetkým na strane Dohody. Tak jednoduché to však rozhodne nie je. Predovšetkým sa musí čitateľ vysporiadať s mnohými svojimi zaužívanými názormi, vedomosťami ale i predsudkami. Predsa len je mnoho desaťročí zaužívaný názor, že malé Srbsko sa stalo obeťou skostnatelej a spiatočníckej C. a K. monarchie, cisárske Nemecko čakalo len a len na zámienku, aby mohlo povaliť zaužívaný poriadok v Európe, a ostatné mocnosti boli na strane dobra a všemožne im vzdorovali. Holt, históriu často píšu víťazi.

Autor ponúka v knihe trochu iný obraz a buduje ho od základu a veľmi poctivo. Snaží sa nepozerať na vtedajšiu dobu optikou neskorších tragických udalostí, ale pohľadom vtedajších politikov, diplomatov, armádnych funkcionárov ale i novinárov a verejnej mienky. Nikto z nich netušil, k akým dôsledkom ich politika Európu privedie. Napríklad Srbsko nebolo obeťou, bolo primárnym agresorom, šovinistickým a poloteroristickým štátom túžiacim po veľkosrbskej hegemónií na Balkáne. Rakúsko-Uhorsko a Nemecko taktiež neboli hlavní hýbatelia udalostí, v podstate boli často v ich vleku. Kto najviac šľapal v prevojnových rokoch na plyn, boli dohodové veľmoci Francúzsko a Rusko. Francúzsko netúžilo po ničom tak veľmi, ako po návrate strateného Alsaska - Lotrinska. Súčasne sa snažilo zosnovať sieť obrany proti hospodársky a vojensky sa vzmáhajúcemu Nemecku. Rusko bolo zase dlhé desaťročia posadnuté ovládnutím tureckých úžin Bospor a Dardanely. Cestou k tomu mal byť zásadný ruský vplyv na Balkáne, kde sa ovšem stretal so záujmamy Rakúska-Uhorska. Hlavným koňom, na ktorého Rusko vsadilo, bolo práve Srbsko. To potom, s východnou veľmocou za chrbtom bolo čím ďalej trúfalejšie a čím ďalej očividnejšie šlo za svojim cieľom nie menším ako Veľké Srbsko.

Takže autor nesníma úplne vinu z Nemecka, avšak podstatnú jej časť prisudzuje i dohodovým mocnostiam, predovšetkým Rusku a Francúzsku. Mimochodom Francúzsko malo mohutné finančné záujmy v samotnom Rusku i v Srbsku. Možno si docela živo predstaviť pocit nespravodlivosti u nemeckého národa i jeho predstaviteľov. Prvú svetovú vojnu zďaleka nespôsobili sami a možno na tej vine nemali ani hlavný a najdôležitejší podiel, pritom však schytali úlohu hlavného, ak nie jediného vinníka. Tento pocit nespravodlivosti patril k najsilnejším faktorom, ktoré priviedli Hitlera k moci a svet do ešte katastrofálnejšej vojny.

Knihu považujem za dôležitý príspevok k objasneniu histórie 20. storočia a predpokladám, že mnohé názory dnes považované za nekonvenčné sa blízkej budúcnosti dočkajú širokého prijatia. Určite všetkým doporučujem zoznámiť sa s touto ojedinelou publikáciou. Buďto si svoje názory a vedomosti poopravíte alebo budete autorovi v duchu oponovať. Jedno i druhé bude prínosné.

8 26.03.2019

Snímam klobúk pred autorom a týmto jeho dielom. Kniha je príkladom, ako má vypadať poctivá a pritom čtivá historická práca. Nejedná sa len o popis samotnej povojnovej histórie ale aj o jej podrobnú a prenikavú analýzu. Čiže nielen ako sa to stalo ale i prečo sa to odohralo. Autor sa nezameriava len na vonkajšie atribúty dejín ale aj na intelektuálno-kultúrne podhubie tej ktorej dekády. Výborne tak vystihuje ducha danej doby- od nadšených (či povinne budovateľských) päťdesiatych rokov, cez opojné šestdesiate a cynické sedemdesiate roky až po globalizované a postideologické 90. roky 20. storočia. Kto chce pochopiť európsku súčasnosť, musí byť oboznámený i s posledným polstoročím európskej histórie. Treba len trochu chcieť !

8 17.01.2018

Brilantná, takmer už klasická kniha Richarda Dawkinsa. Najpútavejšie sú partie z evolučnej psychológie o pôvode a vzniku náboženstva ako takého, ako aj časti venované vzniku morálky u ľudí. Autor presvedčivo dokazuje, že morálka a cnosť v žiadnom prípade nevychádza z viery v Boha či z náboženského vyznania- je ďaleko staršia. Jedna z kníh, ktorú si človek musí prečítať, ak chce mať základné povedomie o svete okolo seba ... A napokon boh existuje- v hlavách ľudí!

8 08.10.2016

Ak si myslíte že o Rusku niečo viete, vedzte, že o ňom takmer nič neviete. Oproti vašim hoc aj pesimistickým predstavám je realita nieže o niečo horšia, dokonca ani nie násobne horšia, ona je horšia rádovo. Málokto z vás si je schopný vôbec čo i len predstaviť, v akom morálnom bahne sa táto zatuchnutá imperiálna ríša nachádza. Takže keď si prečítate knihu Catherine Beltonovej, bude to podobné, akoby ste dostali z oboch strán po papuli. Bude to šok. Kniha je predovšetkým o podrobnom popise nechutnej diktatúry KGB pod vedením podplukovníka Putina, o jeho celoživotnej kariére lemovanej mŕtvolami, o jeho spriahnutí s organizovaným zločinom, o tradičnej bezcennosti ľudského života vo východnej despocii. Ale je i (západo)európskej ignorancii, o chamtivosti západných elít, pre ktoré bol a stále je jedinou prioritou biznis a vlastné obohatenie. Absolútna priorita maximalizácie zisku pred akýmikoľvek morálnymi kritériami. Pritom to budú rovnaké elity, ktoré prvé zbabelo zdrhnú preč, keď ono zlo, ktoré pomáhali vypestovať, príde na prah našich dverí. S týmito "elitami" by sa každá spoločnosť mala zavčasu porátať, inak na ich nenažranosť škaredo doplatí. Každopádne ak chcete pochopiť, čo sa na východ od nás deje, siahnite po tejto knihe. Je prelomová v tom, že stŕha plachtu z ruského režimu a naplno ukazuje jeho zvrhlosť a zločinnosť. Odteraz sa už žiadny alibista nemôže vyhovárať, že o ničom nevedel, že nič netušil...

7 05.06.2022

Veľmi dobrá kniha, ktorá trefne popisuje politický stav západného sveta. A ako jeden z mála sa autor snaží načrtnúť i možné (nie isté) riešenia. Otázne však je, nakoľko sú tieto riešenia reálne a hlavne nakoľko sme ochotní bojovať za zásady a hodnoty, ktoré vyznávame. Celkovo kniha i budúcnosť západných demokracií vyznieva pesimisticky až depresívne.

7 27.09.2021

Výborná kniha, ktorá sa obšírne venuje spoločenskej nerovnosti a jej občasnému (a prechodnému) znižovaniu. K tomu dochádza v podstate iba v čase spoločenských kataklyziem, ako sú veľké vojnové konflikty, revolúcie, globálne epidémie či pri totálnom rozvrate štátu. Opačnou stranou tejto mince je fakt, že v čase mieru a ekonomického rozvoja nerovnosť zákonite narastá. Prečo tomu tak je, autor do hĺbky nevysvetľuje. Tu by som doporučil prečítať nenápadnú ale vplyvnú knihu Mancura Olsona Vzestup a pád národů. Tá sa venuje v podstate rovnakej téme, akurát z presne opačného uhla pohľadu.

7 10.04.2021

Veľmi zaujímave a inšpirativne prepojenie evolúcie biologickej a biochemickej so vznikom života ako takého. I keď to je zrejme jedna z otázok, ktoré nebudú nikdy hodnoverne zodpovedané.

7 21.08.2020

Docela zaujímavé čítať 45 rokov starú, notoricky známu knihu. Dôležitosťou a vplyvom na poli non-fiction literatúry by som ju prirovnal k Hawkingovej Stručnej histórii času. Bezchochyby čo znamená Hawking pre fyziku, to Dawkins pre biológiu (originál Darwina už dnes číta málokto). K obsahu knihy, všeobecne známemu a masívne citovanému v mnohých iných evolučných knihách sa vyjadrovať nebudem- to by bolo nosením dreva do lesa. Čo sa týka štýlu, je i po uplynulých desaťročiach prekvapivo svieži. Veľká časť uvedených faktov, vo svojej dobe neortodoxných sa stala súčasťou biologického mainstreamu. No i napriek všeobecnej známosti ma mimoriadne prekvapila posledná kapitola (doplnená v r. 1989) na základe knihy The extended phenotype. Elegancia tohto pohľadu na notoricky známe vzťahy v biológii je mimoriadna a dychberúca. Autorove hypotézy ohľadne vzniku bunky a mnohobunečného života sú logické a vierohodné. Môžme iba ľutovať, že táto kniha nikdy nebola preložená a vydaná v našich zemepisných šírkach. Myslím že slovenskí a českí čitatelia by si ju rozhodne zaslúžili.

7 20.02.2019

Výstižné, stručné, chladnokrvné a nesentimentálne zhrnutie súčasnej geopolitiky. A navyše pravdivé.

7 12.12.2017

Notoricky známa kniha, ktorú fanúšikovia uctievajú ako bibliu a vedci odsudzujú ako pseudovedu. Podľa mňa nie je ani jedno ani druhé. Jedná sa o docela seriózne prezentovanú teóriu, podloženú ak nie dôkazmi, tak aspoň testovateĺnými hypotézami. Základnou myšlienkou je jednoduchý fakt, že evolúcia života neprebieha izolovane, ale v súčinnosti so svojim neživým prostredím- atmosférou, hydrosférou i litosférou. Táto téza je u racionálne premýšľajúceho jedinca nespochybniteľná. Tak ako u človeka prebieha vývoj v koevolučnom tanci génov i kultúry, tak u všetkých živých tvorov prebieha vývoj vo vzájomnom tanci s prostredím v ktorom žijú. Nejedná sa teda o jednosmernú trať v štýle že podmienky prostredia udávajú smer evolúcie a nič viac. Druhým smerom je spätný vplyv života na prostredie, ktoré sa tým mení a ovplyvňuje zase život trochu iným spôsobom. A tak neustále dokola. Celý systém je previazaný myriádou vzťahov a regulácií ktoré fungujú na princípe negatívnej a pozitívnej spätnej väzby. Tieto regulácie zabezpečujú, že celý supersystém sa usadí v najstabilnejšej pozícii, z ktorej ho nie je ľahké vychýliť. Môže sa to udiať silným podnetom zvonku (pád veľkého meteoritu) alebo zvnútra (kyslík, človek). Vtedy sa systém posunie do nového, relatívne stabilného stavu, avšak ako taký nezanikne.

Prečo nezanikne- v čom spočíva jeho odolnosť? Tu je nesmierne dôležitá biologická diverzita. Dnešné okrajové druhy môžu byť za zmenených podmienok druhmi kľúčovými a stabilizujúcimi. Takže veľká druhová diverzita je vlastne obrazom odolnosti a robustnosti systému voči zmenám, a to i voči katastrofickým zmenám. Ak sa diverzita razantne zníži, systém bude voči zmenám oveľa zraniteľnejší. Dokonca môže v kritickej chvíli i zaniknúť.

A prečo vedci nemajú túto teóriu radi? Niektorí jej vyčítajú, že autor predpokladá predvídavosť systému smerom do budúcnosti. To je ale výrazom nepochopenia celej teórie. Systém nepredvída a ani predvídať z princípu nemôže. Stačí samoregulácia a spätná väzba. Ak si život zničí svoje prostredie, sám uhynie alebo sa aspoň zredukuje. A v rámci diverzity sa dlhodobo presadí život, ktorý "udrži" sám pre seba podmienky priaznivejšie a stabilnejšie. Človeku zvyklému rozmýšľať v termínoch slepej evolúcie nečiní žiadny problém pochopiť tento kľúčový rozdiel a aplikovať slepú evolúciu na spojený živý a neživý supersystém.

Druhá vec je, že autor zvolil populistické názvoslovie. Tým že pomenoval tento systém superorganizmus, dokonca mu hriešne dal meno Gaia, celú myšlienku nešťastne perzonifikoval. Nutne potom vzbudil dojem neserióznosti a ezoteriky. Pritiahol tým síce pozornosť masového publika, ale zároveň získal (neoprávnene) punc šarlatána. Keby zostal pri nejakom neutrálnom názve - napríklad ekologický supersystém, tak by iste vzbudil oveľa menej vedeckej kritiky. Avšak jeho myšlienky by sa ťažko dostali k tak širokému okruhu fanúšikov.

6 25.08.2019

Útlá knižka, ktorú prečítate za 1-2 večery, avšak obsahovo a myšlienkovo veľmi hutná a bohatá- hlavne jej prvá časť. Autor v nej popisuje príčiny dnešného stavu celosvetového ústupu či úpadku liberálnej demokracie ako takej. Pričinou tohto stavu veľmi presne a podľa mňa i fundovane pomenúva. Rozhodne to nie je Trump, Orbán či brexit- to sú iba symtómy vážnejšej a hlbšej krízy. V podhubí tohoto stavu sú vážne sociálne problémy, predovšetkým chudobnejúca a miznúca stredná trieda. Prečo sa jej nedarí, to autor podrobne rozoberá. Kde mizne stredná trieda, mizne i hospodársky rast /nemá kto vyprázdňovať sklady/ a kde chýba hospodársky rast, tam živorí i liberálna demokracia. Alebo rovno zaniká. Toľko vo veľkej skratke, v skutočnosti sú príčiny a postupnosti zložitejšie a autor ich rozvádza v knihe samozrejme podrobnejšie. Ďalšia myšlienka, ktorá ma zaujala - že onú (post)robotnícku strednú triedu dnes už vlastne v politike nikto nezastupuje. A nikto jej problémom nenačúva. Pravica má iné záujmy a ľavica sa tejto agendy zriekla v prospech oslobodenia jednotlivých skupín a minorít v spoločnosti. To je síce prospešné a potrebné, avšak onen všetkými opovrhovaný biely robotnícky volič sa potom utieka k extrémnejším možnostiam, ako je Trump, Le Penová, Farage a mnohí podobní. Tým, že nad týmito voličmi mávneme rukou a odsúdime ich ako xenofóbov, ničoho nedosiahneme. Akurát ich ešte viac odcudzíme, postavíme proti systému a nakoniec pochováme samotnú demokraciu. Hlavné zlyhanie je zrejme na strane bohatých elít, ktoré tento problém nevedia či nechcú riešiť. Možno jedno i druhé súčasne. Jednoducho bohatí bohatnú, chudobní ako-tak prežívajú a demokratické liberálne zriadenie pomaly hynie.

Nedá mi ešte na záver nespomenúť výbornú knihu Jana Kellera Tři sociální světy. Síce vyšla už takmer pred desiatimi rokmi, ale nič nestratila zo svojej akutálnosti. Práve naopak, ukázala sa byť nesmierne jasnozrivou a mnohé jej predpovede sa až bolestne napĺňajú. Ono totiž vypadá, ako by Edward Luce z tejto knihy na mnohých miestach priamo citoval či opisoval. Ak ju dakto z váš čítal, tak vám Luceho kniha zrejme nepovie nič nové. Avšak i napriek tomu neuškodí si tieto fakty pripomenúť. V blízkej budúcnosti zrejme silne ovplyvnia náš život.

6 30.03.2019