Dada077 komentáře u knih
audiokniha, 8 hod 44 min., číta Ivana Uhlířová
Aj pri tejto knihe, ako pri všetkých od Mornštajnovej mi bolo hneď po prvých dvoch kapitolách jasné, že ju už tak ľahko neodložím a aj tak bolo. Dala som ju za deň. Znamenalo to ohluchnúť a onemieť pre okolitý svet, ale ako všetci čitatelia podo mnou, aj ja som čakala, kedy tá odporná bublina rodinného tajomstva vyrastie, vylezie na povrch a praskne. Stálo to za to.
Hoci má román názov Jeruzalem, väčšina deja sa odohráva vo švédskom kraji Dalarna, v jednotlivých sedliackych usadlostiach, lesoch a na poliach. Možno preto, aby čitateľ pochopil nasledujúce udalosti a hĺbku, či prejavy vzťahov medzi ľuďmi, najmä medzi mužmi a ženami. Aby bolo ľahšie zdôvodniť spoločný popud skupiny ľudí zbaliť sa a navždy opustiť rodnú zem, vydať sa na život ohrozujúcu cestu do svätej zeme a znovu zapustiť korene v neznámom a nehostinnom kraji. Paradoxy hľadania "pravého" Jeruzalema autorka popisuje v pocitoch pútnika, ktorý očakáva, že nájde základy z jaspisu a múry zo zlata, nakoniec zomiera v presvedčení, že pravý Jeruzalem nikdy neuvidel, keďže všade videl iba púšť, prach a ruiny. A domáci Palestínčan by chcel vidieť Jeruzalem jednotnejší, bez inokrajných nadvlád, ochudobňujúcich krajinu a mesto o najhodnotnejšie remeslá, krásu a schopností národa, rovnako končí v pocite, že pravý Jeruzalem nikdy neuvidí.
Po dočítaní som mala pocit, že Jeruzalem je vlastne chiméra, nikdy nesplniteľný sen, za ktorým sa ženú jednoduchí i bohatí a nikdy ho nedosiahnu. Ako kedysi Rím. Štýl autorky aj preklad do slovenčiny sú výborné, čo dokázalo udržať moju pozornosť pri staršom texte. Odhliadnuc od náboženského podtextu, kto si rád prečíta aj iný, ako moderný román, smelo do toho.
Prehľadný sprievodca s mapou pamiatok, tématicky rozdelený. Kto má záujem, nájde si - hrady a zámky, múzeá a archeologické pamiatky, duchovné pamiatky, prírodné zaujímavosti, rozhľadne, putovanie za vínom, pivom, slivovicou, folklor, kúpanie sa, kúpele, šport a relaxácia, aj keď a kam cestujete s deťmi. Kúpu knihy som neoľutovala.
audio, číta Klára Cibulková
Moje prvé stretnutie s touto autorkou. Zatiaľ nebude patriť medzi moje top, ale dej pomerne dobrý, trochu som sa strácala v menách až do konca knihy -- Sibi, Sidi, a ešte zo dve varianty patriacich tak mužom, ako aj ženám. Na "isladštinu" si treba privyknúť :)
Brožúrečka na dve jazdy, ale čítala sa veľmi dobre. Život o nejakom tom vyššom čísle z pohľadu obľúbených dám. Namietala by som, že ich v živote nevyfackalo vlastné telo, preto si udržali sviežeho ducha, ... ale netreba. Možno stačí iba nasávať nevypovedané medzi riadkami.
Saskiou Burešovou som si bola istá, od Veroniky Freimanovej som očakávala najviac, dostala som najmenej- muselo jej byť zo strany diváckej obce ublížené viac, ako si myslíme, chráni si súkromie a seba, niet divu. Na moje najväčšie počudovanie, najviac si ma získala Petra Černocká. Tá baba proste nemá chybu :)
Redaktorka: JAKÁ BYLA VAŠE RODINA?
Petra Černocká: Já jsem měla malinko problematické dětství. V deseti letech mi umřela maminka. Tím jsem se možná i mentálně posunula k tomu, že zvládám dobře těžké situace. Protože to by fakt svízelný. Táta se o nás rok staral sám, takže jsem měla se starším bráchou klíč na krku. Tatínek chodil z práce, jak to dřív bývalo i v sobotu, třeba v pět hodin a my jsme se museli sami o sebe postarat. Jako desetiletá holka jsem se uměla postarat i o leccos v domácnosti. A pak to tatínek zachránil a vzal si sličnou tramvajačku. Jenom byl zkraje trochu špatně informovanej... Ona ta paní předtím, než přišli komunisti a sebrali jí to, měla kavárnu v Rumburku. A tatínek - byl ročník 1910 - byl takový ten nadšený student, komunista, a teď měl najednou v bytě buržoazní osobu. To bývala velká legrace. Nová matka byla taková hodně věcná, nechtěla s ním rozebírat výhody nového systému, protože když jí sebrali kavárnu, tak s malý dítětem v náručí prchala přes hranice. Byla pak v utečeneckých lágrech, prošla si lecčíms, až skončila v Brazílii . Tam pracovala v cukrárně a stará dáma, která tu cukrárnu vlastnila, jí ten podnik chtěla odkázat. Ale moje druhá maminka dostala záchvat, že domov je domov, a šla na ambasádu zeptat se, jestli se může vrátit. Oni jí řekli:"Jo, vraťte se, umíte dva jazyky, můžete dělat třeba na aerolinkách." No, ty dva jazkyky pak mohla uplatnit v tý tramvaji... Takže můj otec si vzal někoho, s kým nepočítal.
Nejaký ten "drive" už očakávať nemožno, ale počítanie to bolo milé.
(SPOILER) Do chvíle, kedy som si povedala, že nudy už bolo dosť a chcela knihu odložiť nedočítanú ubehla polovica príbehu. Ale potom som sama seba nejako presvedčila, že tej médiami denne sprostredkovávanej americkej paranoje z vlastnej napadnuteľnosti celým svetom aj vesmírom ešte stále nemám dosť a nechala som to na seba naplácať aj touto knihou. Aj pán Patterson sa mihol okolo toho automatu, ktorý do filmového a knižného priestoru chrlí prezidentov americkej superveľmoci, ktorí vlastnými rukami a rozumom všetkých a všetko zachránia (najlepšie, keď sú vdovci, vychovávajúci jedno super mláďa ). A tak sa rozprávka skončí podľa očakávania, a.p. spasí svet, tento raz už aj Saudov, Rusom sa zavrie klapačka a sú vykázaní, aby si už po neviem koľký raz uvedomili, že musia hrať druhé husle, ohňostroje prskajte, deň nezávislosti je tu zas.
Najzaujímavejší mi prišiel kyberpriestor a dôsledky našej vlastnej "inteligencie" keď chceme, aby za nás pracovala nejaká iná. Ale nad tým sa už musel zamyslieť každý, kto ovláda smartfón.
Pekná oddychovka. Hlavne som pri nej spomalila. Viac som vnímala text. Občas mi autorka svojimi myšlienkami, takmer až mottami pripomínala Coelha.
"Slova knih jsou jako vlny zrozené na druhém konci světa, které zasáhnou naše životy a tříští se o naše útesy nebo hladce kloužou po pláži plné jemného písku. Tím, že zavřeme knihu, která je nám nepříjemná, ony útesy nezmizí."
"Usmála jsem se na dívku a říkala si, že někdy stačí málo a k tomu pár knih, aby život získal opět barvy, které předtím ztratil."
"Knihy jsou jako koření, zvýrazňují naše dny, nepřipomínají nám naši všednost, ale umožňují nám zřetelně si uvědomit, kolik prostoru k radosti, lásce,pokoji, či dobrodružství může každý ve svém životě najít."
"Možná jednoho dne vymyslíme slovo, kterým vyjádříme, že život a smrt jsou dvě části jednoho příběhu. Příběhu, který jde vpřed, ale současne se v kruhu vrací, a jedno i druhé spolu v tom věčném kruhu rozmlouvá."
audiokniha (25hod37min, číta Jan Szymik - Vilma Cibulková sa mi v prvom diele páčila viac)
Zvláštne, ale vždy, keď si chcem napísať komentár ku skutočne dobrej, práve prečítanej, alebo vypočutej knihe, dlho iba držím prsty na klávesnici a nedokážem nájsť správne slová k popísaniu práve prežitého. Previesť do písanej podoby pocity, ktoré ešte v dozvukoch lomcujú mojím rozumom, srdcom, citmi.
Znovu a znovu opakovať a popisovať dej nemá zmysel, krátky prehľad poskytuje už DK a potom aj stovky čitateľských komentárov.
Pri tomto druhom diele sa autorke vyčíta ponurosť. Ale opísať dobu, týkajúcu sa náhlej zmeny hraníc štátov bez ohľadu na obyvateľstvo, stáročia pokojne žijúce na území a nepotrebujúce mapy, či opísať dopad zverstiev druhej svetovej vojny na tých istých ľudí sa s ľahkosťou a humorom nedá. Ako v doslove sama autorka vraví - zlo plodí iba ďalšie zlo. Spomínaným doslovom (v audioknihe ho podáva sama Karin Lednická) dovysvetľováva skutočnosti k opisovanému kraju Ostravska a Karvinska, alebo k nárečiu, ktoré možno na prvý pohľad z románu nebolo zjavné. Mimoriadne dobrý počin jedného z mála autorov, ktorí na konci knihy nevymaľujú iba polstranu mien, ktorým sú za vznik svojho diela neskonale vďační a bez ktorých "by určite táto kniha nevznikla", až čitateľ nadobudne dojem, že knihu napísali oni a sám autor iba zakúpil papier, na ktorý sa vytlačila.
Hodnotím kladne. Záver policajnej práce bol síce ako keď Popoluška rozlúskla oriešok, ale dobrodružstvo v divočine (hoci by vyžadovalo podrobnejšie vyrozprávanie) nedostatky pomerne dobre vyvážilo. Vcelku dobré počítanie.
Dej napínavý, čítala sa rýchlo. Trošku jednoduchšia forma podania textu, akoby pre tínejdžrov, zopár situácií bolo treba brať sa nadhľadom, alebo veľmi nad nimi nepremýšľať, ale neubralo to knihe na pútavosti.
(audiokniha 8. hod, číta bravúrne Vilma Cibulková)
Krásna sága baníckej rodiny v niekdajšom poľsko-českom pohraničí. Bolo by škoda knihu neprečítať. Mimo iného som sa dozvedela, čo to znamená, keď "chlap šel rubat do ďury", aj čo je to "ograbčora".
Všetky hviezdy a teším sa na pokračovanie.
Spôsob vyrozprávania príbehu vytvára skôr jeden veľký chaos, z ktorého sa čitateľ musí vlastnou schopnosťou domyslieť a dotvoriť si zakaždým kus deja. Do podrobností organizácie a fungovania celej sekty sa nezachádza, ale čítať sa kniha napokon dala.
súhlasím s predchádzajúcim komentárom, ale dalo sa čítať, aj pohnútky činu (ov) a spúšťač boli ok. Nič šokujúce, ale neľutujem, že som prelúskala. Arlidge píše formou mne vyhovujúcich krátkych kapitol.
(audio, 11:55 hod, interpret - Marie Štípková - obdivuhodne)
Neuveriteľné odkrývanie charakteru, povahy, sonda do myslenia mladej ženy, ktorá vníma život cez prizmu obsedantno kompulzívnej poruchy kríženej s nejakou sférou autizmu. Svoje správanie a vnímanie života podmieňuje krédami svojej babičky. Drvivá väčšina zamestnancov hotela, kde pracuje ako chyžná, ju pokladá na nenormálnu. Kvôli Jej väčšej naivite, túžbe po poriadku, čistote a všeobecnom "řáde". A aj konečné rozuzlenie krimi prípadu na konci mi tam pasovalo.
" Hovorí sa, že severné Nórsko je krásne. Čo ja viem? Nevravia to ľudia často o nehostinných miestach? Človek, ktorý sa snaží dokázať, že je drsniak, má na viac, vie oceniť kvalitu, tak ako sa ľudia vystatujú nepochopiteľnou hudbou, alebo nečitateľnou literatúrou."
"Máte svoj vymeraný čas, zhoríte po filter a nadíde neúprosný koniec. Práve v tom je celý zmysel - zhorieť až po filter, nezhasnúť skôr."
"Slušne arogantné nazývať všetkých bohov, ktorých ste si sami vymysleli, pohanskými. Nebudeš mať iných bohov okrem mňa. Typický príkaz ktoréhokoľvek diktátora. Vtipné, že kresťania si to nevšimli, neodhalili systém, čo sa sám obnovuje, napĺňa, dokazuje vlastné tvrdenia na základe vlastných tvrdení a stará sa o to, aby dvetisíc rokov staré povery platili dodnes."
Koniec knihy trochu ako na divokom západe, ale Carterovi to na kvalite neuberá. V jeho prípade sa inak, ako plný počet hviezdičiek nedá ....
Autorka sa na konci knihy podelí s čitateľmi o vlastné zistenie, akým množstvom jej spomienok je dej pretkaný.
Hej, boli kapitoly, kedy popisuje kus handmade starého severského kmeňa, z ktorých sálali na roky zabudnuté, zrazu oživené emócie zo spomienok. A nenápadne obrusovali hrany krimi príbehu. Až tak, že sa pre mňa stratilo napätie z hľadania a rozuzlenia. Život na lodi ma až tak nenadchol, dá sa dnes vidieť v reále na mnohých dokumentárnych staniciach, takže vystavať na ňom napínavosť deja mi pre knihu prišlo trochu nešťastné.
Prostredie na hranici obývateľného severu spolu s detailnejším popisom pocitov pri prekonávaní prekážok lovu krabov na rybárskej lodi chytili aj mňa na háčik zvedavosti, ale trochu som sa sklamala. Možno ďalšia kniha autorky bude lepšie zvládnutá.