Igor1311 komentáře u knih
čelebiho Kniha ciest je významný historický prameň najmä pre ľudí, ktorí sa zaoberajú dejinami 17. storočia, a to predovšetkým osmansko-habsburskými vojnami. Ako vtedajší osmanský vzdelanec a člen vojska precestoval mnohé krajiny a opísal nich všetko čo videl, od obyvateľov a ich zvyky, stavby, pevnosti, vojská a všetko, čo si človek na cestách všíma. Poskytuje nám tak významné poznatky, ktoré by sme bez jeho svedectva už ťažko overovali.
Čo však tomuto cestopisu ubližuje je veľké množstvo Čelebiho výmyslov. Od mnohopočetného osmanského vojska, ich až nelogicky nízkych strát cez krajiny, v ktorých ani nebol. V podstate v nich aj mohol byť, a to aj ako vyslanec osmanského sultána, ale určite nie ako člen štyridsaťtisícového tatárskeho vojska, ktoré sa vo svojich výpadoch dostalo do Amsterdamu, nemeckých krajín či do severského Švédska. Tieto jeho mnohopočetné výmysly človeka neznalého reálií môžu zmiasť a tým pádom by Čelebimu uveril každé jeho slovo.
Celkovo sa však jedná o významný prameň historicko-geografickej proveniencie, ktorý pomôže človeku pri písaní odborných prác o zvykoch obyvateľstva určitých regiónov, fortifikácií habsburských pevností či vojenstva 17. storočia.
Vynikajúca časť /aj ked som ju čital ako poslednu/, kde sa hned zoznamujeme so sebavedomým, ešte len obyčajnym vojakom, Sharpeom. Svojim správaním si získava nových priatešov, ale možno ešte viac nepriateľov. Je to možno menej dynamická časť ako tie dalsie,vsak sa tu cely dej iba rozbieha, ale aj napriek tomu je to skvele.
Takže prvá časť Reinmara je za mnou. Po pre mňa vynikajúcom úvode prišla, aspoň ako som to ja cítil, dlhá a nezáživná časť, ktorá sa však na konci dostala na rovnakú kvalitnú vlnu ako úvod. Čo mi však vadilo bola hojnosť latinských viet /podobne ako v Ecovom Mene ruži/, v ktorých som sa ľahko strácal a tak mi dej unikal.
Avšak odhliadnuc od latinčiny to však bola spanilá jazda /áno, ako husitské jazdy/. Andrzej vynikajúco opísal vrcholný stredovek, najmä náboženstvo ako také a všetko s tým spojené /inkvizícia, stredoveké čary, zaklínadlá, bosorky atď./. Po celkovom zvážení mi však z toho vyšiel vskutku dobrý a pomerne hodnoverný historický román z náboženského prostredia, z ktorého na nás z každej strany číhali náboženskí odpadlíci, kacíri, žoldnieri, rytieri.
Prvý diel bol o dosť pútavejší, to je po prečítaní Inkvizítora jasné. Asi najviac mi absentoval príbeh okolo nejakej veľkej bitky a tým pádom Thomasove putovanie za grálom mi preto neprišlo nejak extra pútavé. Ale stále ide o veľmi slušný príbeh, v ktorom sa to šípmi len tak hemží a v ktorom má Thomas opäť to šťastie a nájde si z radov vlastných nepriateľa na život a na smrť
Cornwell je známy hlavne pre jeho sfilmované série Uhtreda a Sharpa. Ale... opäť sa raz vracia k svojej obľúbenej téme anglických stredovekých lukostrelcov. Už po pár stránka sme in medias res. Storočná vojna zúri a Thomas sa vrhá do krutých bitiek. Všetky bitky, najmä tá pri Kreščaku, sú viac ako vierohodne opísané. Veľké plus je takmer 100% zhoda s dobovými udalosťami.
pramálo kníh u nás vychádza ohľadom tejto témy. preto by sme aj za to málo mali byť vdační. Habajov Alexander Veľký je pomerne slušným mapovaním jeho života, aj ked sa samotnému Alexandrovi venuje asi tak polovica knihy. zvyšok sú boje o moc medzi jeho diadochmi, o zobrazení alexandra v umení, o jeho posolstve či preberaní jeho vlastností rimanmi. Celkovo však slušná práca, ktorá mapuje nielen jeho ctnosti, ale aj vlastnosti, na ktoré by dnes asi nebol hrdý, no vtedy to bolo zrejme normálne
V našom prostredí vychádza pomerne málo kníh s tematikou staroveku či antiky /zlaté Zamarovského časy sú beznádejne preč/. Preto môžeme byť o to radi, keď čosi také vyjde. v Habajových Objavných cestách - ktoré sem tematicky môžeme zaradiť - sa nejedná o bezduché opisy ciest, zoznamuje nás aj so zvykmi etník, ich životným štýlom a v neposlednom rade historickou geografiou. Všetci vieme, že ľudia od nepamäti cestovali a spoznávali nové zákutia. V Objavných cestách staroveku sa oboznámime s dovtedy známym celým svetom, spoznáme nové národy, pohnútky cestovateľov, ich prípravy, strasti a radosti.
Každý pozná aspoň tých najznámejších gréckych bohov a hrdinov, teda aspoň zhruba. Achilla poznajú ako neohrozeného bojovníka, nesmrteľného /teda takmer, až na tu jeho pätu/, Herakla ako najväčšieho siláka či Dia ako najvyššieho boha. Nepoznajú ich ako muža veľmi naviazaného na svojho najlepšieho priateľa /Achilles/, vraha svojich detí /Herakles/ či veľkého sukničkára /Zeus/.
Medzi všetkými hrdinami je však jedno meno, ktoré nie je neznáme nikomu - Odyseus. Možno ktosi o ňom nikdy nepočul, no určite sa mu vybavuje pojem odysea. Vo všeobecnosti sa Odyseovi pripisujú vlastnosti ako vznešený, ľstivý či vynaliezavý. Zrejme taký aj bol. Ján Lenčo sa v svojej knihe nezameral na opis jeho osoby ako nestranná postava, ale poňal ho omnoho svojskejšie.
Celý príbeh /ak knihu môžeme príbehom nazvať/ rozprávajú bohovia, hrdinovia, králi či obyčajní ľudia, ktorí prišli do styku s Odyseom. Mnohí ho opisujú ako ľstivého, úskočného či najlepšieho z Grékov. Iní zas ako zlomyseľného oportunistu, zákerného človeka, ktorý šiel za svojimi cieľmi cez mŕtvoly. Zrejme skutočne taký aj bol, však každý, ktorý je prefíkaný, musí byť trocha aj zákerný.
Okrem toho celá kniha je akýmsi kratším opisom jeho desaťročnej cesty domov a veľmi stručným opisom trójskej vojny. Spoznáme nám už známych hrdinov, ale taktiež pomerne málo známe postavy. Zistíme, ako sa robila vysoká politika, aké bolo potrebné priniesť obete, koľko musel Odyseus obetovať pri svojej strastiplnej ceste na svoju Itaku, koho stretol, koho zachránil, koho zabil či pomohol zabiť. Ide o veľmi špecifické dielo našej literárnej tvorby, ktoré zatiaľ nemá obdobu a určitý čas ju mať ešte ani nebude.
Veľmi detailné popisy krajín, zvykov, ľudí a udalostí textu viac škodia, ako pomáhajú. Písané však boli v dobre, v ktorej takýto štýl písania bol normálny. Cestopisné memoáre našich významných dejateľov patria medzi klenoty našej historiografie, aj keď ich čítanie bolo miestami bolestné.
V Objavení Tróje dostávame viac, než si zaslúžime. V prvej časti Zamarovský objasňuje posledný desiaty rok vojny, opisuje jej nesmrteľných hrdinov. To však už všetci vieme alebo sme o tom počuli.
Druhá časť je venovaná čiste archeológii, dokonca nielen archeológii Tróje, ale viacerým významných gréckym miestam, na ktorých Schliemann a jeho pokračovatelia kopali. Opisuje v podstate celý Schliemannov život, ktorý môžeme poznať už zo Stoneovej knihy Grécky poklad.
Aj keď sa jedná o odborný, alebo odbornejší text, je písaný veľmi ľahkým štýlom. Autor Zamarovského formátu sa rodí len z času na čas a zatiaľ žiadne jeho knihy nebola pre mňa nezaujímavá.
Trocha iný pohľad na Achilla, ktorého poznáme ako neohrozeného bojovníka. Áno, je to slušný príbeh, kde napočudovanie ani tak nejde priamo o trójsku vojnu, ako skôr o opísanie Achillovho života, najmä o zachytenie jeho ľudskej stránky.
Z každej strany sa mi hrnuli na knihu vynikajúce recenzie. Detektívkam sa vyhýbam /jedinou výnimkou je séria Barbarič a Stein od Červenáka, a že je to poriadny náklad krimi a histórie/ a tak som sa pre 1793 rozhodol.
Veľmi zvláštna je koncipácia celého príbehu. Má štyri časti a vyšetrovaniu prípadu sa v podstate venuje len prvá a posledná časť, zvyšné dve sa venujú zisteniu totožnosti zavraždeného. Samotný dej ma nie príliš pohltil, ale na obranu príbehu musím potvrdiť, že opis mesta a spoločnosti je vynikajúci. Neviem či všetky krimi sú písané takto /asi nie/, ale ozaj mi chýbalo hlbšie vyšetrovanie prípadu.
Celkovo som však viac sklamaný, najmä na základe recenzii.
Tanec s drakmi nám dalo presne to, čo v minulej časti chýbalo. A dostali sme omnoho viac. Skvelé pokračovanie, dejová linka sa omnoho posunula, draky podrástli, severania sa pohli a zima sa blíži.
Zatiaľ jednoznačne najnudnejšia /nechcem povedať, že najnepodstatnejšia/ časť, kde sa hlavná dejová linka takmer nepohla. Najvacsi pristor dostáva Cersei a menšie, vedlajšie postavy. Dufam, že v /zatiaľ/ posledných častiach sa to zlepší a dsotaneme o toľko viac, o kolko sme boli v Hostine pre vrany ukrátení.
Veľmi rozpačitá kniha, hlavne jej prvá časť. Rozprávačom príbehu je samotný Odyseus, čo tempu príbehu pomáha, teda malo pomôcť. Druhá polovica knihy, od vypuknutia trójskej vojny, je už o čosi lepšia. Na Alexandra Veľkého a Stratenú armádu nemá ani zďaleka, pre mňa rozhodne sklamanie.
Kým prvá čast Burky mečov mi prišla slabšia, táto bola vynikajúca. Odohralo sa mnoho udalostí, konečne sa začalo viac písať o Múre a o tom, čo je za ním, viaceré postavys a objavili, viaceré navždy zmizli. Jednoducho nádhera a asi zatiaľ najlepšia časť.
Aj keď považujem grecky zázrak a bohov a hrdinov antických baji že jeho najlepšie knihy, táto sa im prinajmenšom vyrovná. O sumeroch som, vedel to, že vynašli koleso a ich civilizácia vznikla dávno pred gréckou. Na počiatku bol Sumer mi však objasnil mnoho nejasneho, otvoril oči ohľadom jednej z najvýznamnejších civilizácií v dejinách. Je na zamyslenie, prečo vzdelaní Gréci nazývali iné národy barbarmi a pritom tie národy boli staršie a vyspelejsie. Bolo to vidieť nielen na veľkosti miest, ale najmä na ich kultúre a umení.
Je cšak na zamyslenie a možno aj na zaplakanie, že niekdajšie vyspelé civilizácie úplne zanikli a ich potomkovia sa teraz často stykaju s veľkými probemami ci už v oblasti kultúrnej, finančnej ci turistickej.
pre mna ako milovnika greckej mytologie a historie jednznačne vynikajuca kniha. Aj ked som ju celu neprečital, vyberal som si len tie pre mna najzaujímavejšie časti. Celý text je písaný pravdaže odborným štýlom, čo však čitatelovi neprekáže, lebo má pocit, že čita román. Spolu s Bohmi a hrdinami antických bájí je to pre mna jeho najlepšia a najzaujímavejšia kniha
výborné pokračovanie, v určitom smere lepšie, ako prvá časť. Do popredia nevystupuju strakovci a lannisterovci, ale mnoho dalsich mien či celých rodov. v Suboji kráľov prebieha omnoho viac udalostí, začinaju velke bitky, intrigy či zrady. Prvé dve knihy serie nasadili pomyselnu latku poriadne vysoko a dalsie pokračovanie budu mať čo robiť, aby ich dotiahli /aj ked to iste nebude problém/
Určite jedna z najlepších kníh, aké som kedy čítal.
Nikdy som nebol veľký fanúšik fantasy /nerátajúc Pottera, ktorého so čítal ako dieťa a Tolkienovho Pána prsteňov, ktorého som videl ako film asi 100x/. Keď už bola Hra o tróny takým seriálovým megahitom, tak nastal čas, aby som si ju pozrel a samozrejme prečítal. Kniha je geniálna a neuveriteľne podrobná - áno, je tam mnoho mien, ale čo už :) Skvele, skvele vykreslené postavy, hlavne Daenerys /aspoň pre mňa/, ktorá sa zo šedej myšky vypracuje na silnu khaleesi.
Asi jediná škoda je to, že som videl seriál a viem, čo bude nasledovať. Mimo toho som nadmieru spokojný a teším sa na ďalšie tisíce a tisíce strán z tejto epickej ságy.