Ivan Kučera komentáře u knih

(SPOILER) „Odhazujeme svoji minulost a v budoucnosti nám to pak chybí.“ Wau, báječné. Určite nečakajte horor. Mne to síce anotáciou evokovalo To od Kinga resp. Temné léto od Simmonsa, ale Robert McCammon si šiel svojou vlastnou cestou. Nebál sa urobiť to inak a možno i vďaka tomu je z tejto „detskej“ trojice môj najobľúbenejší román práve ten jeho. Paradoxne je super, že chýba ucelenejšia zápletka. Jasné, ako červená niť sa naprieč 5OO stranami ťahá motív s utopencom v Saxtonovom jazere, ale nejde oň. Ide o všetko... a akoby o nič. Autor dokázal odolať a vraždu postupne odsunul na vedľajšiu koľaj, navrátiac sa k nej len občas. Výborné rozhodnutie, lebo spomedzi toho všetkého je práve ona jednou z najmenej zaujímavých súčiastok inkriminovaného príbehu. Inak, pôvodne mal dej viac pojednávať práve o nej, ale samotného McCammona to proste nebavilo písať, dospel k záveru, že ako čitateľa by ho to nebavilo ani čítať a tak dej upravil do podoby, v akej ho poznáme. V tomto smere preto neprekvapí, že on sám sa najviac stotožňuje s postavou mladého spisovateľa, ktorý mal ušľachtilé ambície, ale nechal sa zlomiť vydavateľstvom, znetvoril vlastnú knižnú víziu a de facto skončil. Je to koláž detských fantázií, zafarbených hravou a bezstarostnou, ale tiež temnou nostalgiou. Príbeh sa odohráva v 6O. rokoch 2O. storočia v USA, ale mnohé veci sú prenosné na všetky kontinenty: partia kamarátov, problémy v škole, rodičia, bicykle, psy verné až za smrť (niektoré doslova). Chýba azda len prvá detská láska, čo mi pravdupovediac nevadilo (skôr naopak). Motív bandy kamarátov je upozadený, ale opäť: za mňa v pohode, keďže po To, Temnom létě a Keeneovom Ghůlovi si myslím, že téma je vyčerpaná a je o nej veľmi ťažké napísať niečo nové, takže považujem za múdre, že na to McCammon rezignoval. Vadili mi časté deus ex machina, ktoré nasilu posúvali dej dopredu v momentoch, v ktorých autor prestával vládať. Čiže dlhé strany čítame o opici, čo vyzerá ako stratená dejová odbočka. No a keď to čakáme najmenej, opica otočí dej. Alebo „dinosaurus“. Alebo... tých vecí je tam proste viac. Viac než dosť. Viac, než by mi bolo milé. Mnohé tieto nápady žiaľ zostanú neuspokojivo dokončené (chlapec so zázračnou rukou). Čiastočne ma sklamala koncovka, kedy som čakal nálož ťažkých sĺz a áno, JE to dojemné. Ale malo to byť dojemnejšie. Úvodná básnička a úvodné spomínanie na magické čaro detstva, ma zasiahli silnejšie, než záver samotnej knihy (ale minimálne rozhovor s otcom na konci je niečo, čo ma v daný večer, počas ktorého som román dočítaval, psychicky dosť rozhodilo).

7 14.09.2024

Pekne alternatívna história, to vám teda poviem. Po tomto komikse som pokukoval dlhšiu dobu, keďže ma zaujali veľké rozmery, tvrdá väzba a krásna kresba Jérémyho (výborná pirátska séria Barakuda). A s Jodorowskym nemám problém, skôr naopak: mám rád, ak niekto píše kontroverzné veci. Samozrejme je fajn, ak by to neboli trápne samoúčelná kontroverzia, ale taká, ktorá funguje a má zmysel. A povedal by som, že tá Jodorowského zmysel má. Od príbehu som pravdupovediac vôbec netušil, čo mám čakať, prezentácia diela mi pripadal, že žánrovo sme niekde pri fantasy, preto ma prekvapil scenár, postavy, to, o čo šlo. Myslím, že skôr milo, než nemilo a určite ma potešilo, aké je to nepredvídateľné, takže je to chvíľku ako keby pokus o hodinu z histórie... a na druhej strane do deja vpadne obrovská hovoriaca gorila a poodtŕha hlavy desiatim vojakom. Je to trochu zamotané (priveľa postáv, vzťahov, motívov a časových skokov, dokonca je tu flashback vo flashbacku), ale páčilo sa mi to. Akože hej, pre niekoho to môže byť guláš. Imhotep... apoštol Ján... Nostradamus... Bonaparte... Ale ja už som toho čítal dosť, takže som plus-mínus rád temer vždy, keď si prečítam niečo, čo je fakt „šialené“ a nepredvídateľné.

6 11.09.2024

Wow. Po tom, čo si Hurwitz minule v Kruhu násilí vzal na paškál Scarecrowa, v knihe Šílený prišiel na rad pre zmenu iný Batmanov kanonický súper, ktorý patrí na jednej strane medzi legendy (na stranách komiksu debutoval už v 4O. rokoch 2O. storočia), ale faktom je, že filmy sa mu vyhýbajú v podstate úplne a v našich končinách vyšlo veľmi malé množstvo komiksov, v ktorých by hral významnejšiu rolu. Skôr sa občas niekde v niečom mihol v cameu a niektorí čitatelia nechápali, kto je ten nízky chlapík v klobúku. Je to kuriózny Báťov protivník. Jeho napojenie na Carrollovu Alenku v ríši divov je proste divné. Na druhej strane, ak sa správne uchopí a spracuje, môže byť výsledkom veľmi zaujímavý, psychologický, mrazivý a intenzívny zloduch. A povedal by som, že to sa tejto knihe podarilo. Myslel som, že dám „len“ 3*, ale nie, na to je to fakt príliš dobré, príliš temné, príliš hororové, príliš také, že si na konci poviete, že má náš obľúbený netopier fakt ťažký chlebíček a vy by ste na jeho mieste radšej dali výpoveď a odišli na Tahiti a už sa nevrátili. Kniha Batman – Temný rytíř: Šílený je pre slovenské a české publikum zaujímavá ako som spomínal práve tým, že dáva konečne poriadny priestor kreatúre, s ktorou sme sa doteraz až tak často nestretali a ak predsa, tak v neuspokojivej forme. Kreatúre, ktorá, ako to už býva, nie vždy bola kreatúrou. Lež niekedy to tak chodí, že vás život vyformuje proti vašim očakávaniam, i proti očakávaniam vášho okolia a z vás sa nestane dobý človeka hrdina, ale chcípák. Hororový je nielen Hurwitzov scenár, ale taktiež práca ilustrátorov, skvelého Ethana van Scivera (New X-Men: Impérium) a výborného Poliaka Szymona Kudranskiho (Doctor Strange: Zatracení). Tvorcom sa sem dokonca podarilo prepašovať pár vtipov (prerážanie vitráží alebo Batman rozkošne nemiznúci počas rozhovoru s Gordonom, čo oboch riadne zaskočí), ale bez toho, aby to zanechalo šrámy na pochmúrnej atmosfére, za čo dole klobúk (ehm). Miestami ma až zarazilo, aké drsné a temné to je. Na niekoľkých miestach som sa v duchu pýtal: „To vážne?“. Netvrdím, že je to najlepšia batmanovka na svete a áno, niektoré nápady sme už v minulosti videli (čo myslíte, ak sa na scéne zjaví žena, kvôli ktorej je Bruce ochotný vzdať sa svojej superhrdinskej kariéry, ako to dopadne?), ale to nič nemení na to, že scenárista rozpútal fakt riadne drsné a ponuré orgie.

3 07.09.2024

No... nie. Zo sveta Watchmenov ma bavilo zatiaľ všetko, geniálny Mooreov originál, ako i Rorschach od majestátneho Toma Kinga a dvojdiel Hodiny posledního soudu (hoc druhá kniha sa kvalitou na prvú nechytala) ale toto bola taká nuda, že neviem, či pre mňa má zmysel pokračovať v kompletizácii prequelových spin-offov zo série Před Strážci. Je to veľmi ťažké čítanie, ale v tomto prípade nie kvalitné náročné čítanie, ale proste len ťažké, nudné a vcelku nezáživné čítanie. A samozrejme vôbec nejde o nedostatok akcie, nie som primitív, naopak koľkokrát je lepší komiks dialógový, než samoúčelne akčný. Vydanie je to robustné (temer 3OO strán), aj bonusy by boli, lež nepochopil som zdvojené medailóniky (žeby úradoval zákerný tlačiarensky škriatok?).

3 05.09.2024

Toto je oslava? Môžu sa hanbiť. Akoby vás pozvali na stovku dedka vášho najlepšieho kamaráta, vy tam prídete a v obývačke bude len dedko, kamoš, jedna káva a dva obschnuté chlebíčky a vy sa vypýtate na WC, aby ste manželke mohli napísať SMS, aby vám za 14 minút zavolala a vy sa následne budete tváriť, že vám volá šéf a musíte ísť nečakane na nočnú. V r. 2024 ubehlo 9O rokov od doby, čo legendárny Donald debutoval v animovanom filme. Egmont u nás pri tejto príležitosti vydal knihu komiksov Pozor na to, co si přeješ, Donalde! Nuž... bolo by lepšie, ak by nevydal. Ak (logicky) čakáte dôstojnú veľkoleposť a úctyhodnú pecku hodnú káčerovho honosného mena... zjavne neviete, čo je Egmont zač. Ako niekoho, kto vyrastal v deväťdesiatkach aj práve na disneyovských zošitových komiksoch Duck Tales, Mickey Mouse, či Káčer Donald, ma mrzí, že čosi také musím povedať, ale mrzieť by to malo niekoho iného. Egmont na to proste dlabe. Taká je krutá pravda. A proti pravde sa nebojuje. Treba sa jej pozrieť zoči-voči, hoc je to ťažké a poučiť sa z nej, alebo sa tváriť, že problém neexistuje a zostať hlivieť a potom umrieť. Aby som uviedol aspoň jeden dôkaz: tento vydavateľ neváhal v r. 2O18 vydať Rosov legendárny komiks Život a doba Držgroša McDucka tak, že v češtine bol plný textových bonusov a v slovenskom vydaní z nich nezostala ani čiarka (!). Za mňa je čosi také vydavateľské dno, ktorého som si nemyslel, že sa niekedy dožijem. Osobne by som za takéto zverstvá rozdával výpovede ako na bežiacom páse. No v Egmonte je vedenie zjavne naladené mimoriadne priateľsky. Čo tam po platiacich zákazníkoch, nie? Takže mňa osobne vôbec neprekvapilo, keď namiesto veľkolepej komiksovej udalosti z tlačiarne zdochnuto vyšiel nízkorozpočtový paperback so stovkou strán, bez akýchkoľvek bonusov (nie je prítomné ani len úvodné slovo venujúce sa danej slávnostnej chvíli) a na nepohodlnom WC papieri. Čo sa týka samotných komiksov, nenájdete tu žiadne kultové, ani klasické reprezentatívne staré príbehy, ale komplet nové. Neviem, či je to dobre alebo zle, scenáre sú každopádne občas divné (Donaldovi sa z mobilu vyčaruje magický džin, informuje ho, že mu splní želanie a Donald si myslí, že je to vtip). Vo všeobecnosti ma komiksy bavili, taký disneyovsko-káčerovský priemer, nič výnimočné, ale fajn. Scenáre sú prispôsobené 21. storočiu, takže hrdinovia majú smartfóny, používajú apky a cloudy, musia odsúhlasiť FAQ a robia si selfie. Niekto to bude považovať za rúhanie. Ďalší za prirodzený vývoj. Dlhoprstí vyzerajú ako po ketodiéte, to ma vyrušovalo. Naopak, moderná, "digitálna" kresba plná farieb, sa mi páčila. Dávam 2*. Začnite si viac vážiť svojich (platiacich) fanúšikov. Dajte im to, čo si zaslúžia a na patričnej úrovni, alebo radšej ani komiksy nevydávajte, než ak ich máte vydávať takto. A vy, fanúšikovia, drahí čitatelia. Naozaj vám TOTO stačí? Že vám od honosného stola pohodia ohlodanú kosť a ešte chcú, aby ste za to platili? Skutočne? Viete vy vôbec, ako sa s komiksami vedia vyhrať vydavateľstvá ako CREW, Josef Vybíral, či Comics Centrum? TO je úroveň. Toto úroveň nevidelo ani z rýchlika.

6 03.09.2024

Epigón X-Menov: Rozpadu. Šokujúce dopady psychického zosypania jednej z najmocnejších marveláckych postáv (nie, vážne nie Hulka a ani Thora, na svete sú aj mocnejšie veci než svaly) sa v Klane M dočkali pokračovania resp. dopovedania. Americký scenárista Bendis a francúzsky ilustrátor Coipel rozohrávajú veľkú partiu, ktorá síce občas dopláca na to, že je typickým gigantickým eventom (takže niektoré veci sú dokončené v úplne iných sériách a niektoré cameá sú fakt zbytočné, pre dej nijako prínosné), ale vo všeobecnosti je to vydarená, parádne nakreslená a robustná záležitosť, na ktorej je možno najprekvapujúcejšie, že hoc obsahuje búchačov ako Wolverine a Luke Cage, v skutočnosti je značným spôsobom neakčná. Spolieha sa skôr na psychológiu, než masívnu deštrukciu veľkomiest. Možno by som tomu teoreticky vyčítal to, že na plné pochopenie je nutné mať načítaného čo najviac z minulosti, tak ale ja neviem, je to mínus komiksu alebo vaše?

3 03.09.2024

„Pamäť človeka nie je však najspoľahlivejším prenosovým médiom. Poznatky sa vplyvom času a rozličnej miery porozumenia môžu ďalej interpretovať odlišnými spôsobmi. Podobne je to s úlomkom skla, ktorý vhodíme do rieky. Časom sa pôsobením vody a piesku obrúsi natoľko, že stratí svoje ostré rysy, niekedy sa zmení aj jeho pôvodný stav a inokedy sa zdeformuje natoľko, že pri pohľade naň máme problém určiť, o aký materiál vlastne ide.“ /s. 46/V lete 2024 som zažil príjemne zvláštny okamih. Nakontaktoval sa na mňa Ján Bocan s tým, že na nete videl môj inzerát, predával som kultový sci-fi komiks Ľudia a netvory, ktorý v slovenskom a českom jazyku vyšiel v 9O. rokoch, kedy vychádzali tony úžasných (ale i menej úžasných, napriek tomu... úžasných, ehm) komiksov. Veci dopadli neočakávane: nakoniec to bol paradoxne on, kto mi niečo poslal. Okrem dvoch komiksov Posledného mohykána (z tvorivej dielničky legendárneho slovenského komiksového guru Fera Mráza) pribalil útlu, na prvý pohľad nenápadnú knižku s názvom Vášeň, ktorá spája. Jej autorom bol on sám. Nie, neukrýva sa pod týmto názvom príbeh z červenej knižnice, lež prehľad o desiatich rokoch organizovania zberateľských aktivít v Snine a okolí. Nikdy som si nemyslel, že si raz s chuťou prečítam knihu o čomsi takomto. A predsa sa stalo. Život je proste nepredvídateľný. Ale prečo ma prekvapuje, že sa mi kniha páčila? Sám som ostatne kedysi bol zberateľom. V detstve a puberte som zberal so starším bratom všetko. Samolepkové albumy (áno, máte česť s osobou, ktorá dodnes vlastní KOMPLET vyplnený album Jurského parku), poštovné známky, samolepky z Koukou-Roukou, ale tiež plagáty, fotosky z kina, pogy, céčka, figúrky He-Mana a spol., samozrejme komiksy a v neposlednom rade stovky, tisíce vrchnákov z alka a nealka, ktoré sa v tých dobách, nie ako dnes, vyznačovali tým, že firmy na ne umiestňovali celkom pekné obrázky špecifické pre tú-ktorú značku. Moje nadšenie pre zberateľstvo viedlo dokonca tak ďaleko, že keď nebolo zberať čo zaujímavejšie, zberal som hokejové kartičky. Ja! Hokejový analfabet, ktorý ani poriadne nevie, čo je to hokej. Takže áno, kniha ma vzala na chvíľu späť do 9O. rokov. Ako editor by som jej akiste vytkol sem-tam kostrbatejšiu štylistiku a autorovi ušlo viacero gramatických chýb resp. preklepov, ale vo všeobecnosti sa mi kniha páčila a miestami na mňa dokonca hlboko zapôsobila, viď. nečakaná, pôsobivá pasáž rozprávaná z pohľadu mesta (!). A tie Mrázove komiksy mi poslal zadarmo. Pretože zberatelia si musia pomáhať a najdôležitejšia je v tomto krásne bizarnom odvetví ostatne láska, vášeň a zapálenie pre vec. Nemám pravdu?

6 01.09.2024

„Démoni se té noci nakrmili a praskali krví jakom klíšťata.“ Guillerma del Tora budem nadosmrti zbožňovať za to, ako mi famóznym Faunovým labyrintom roztrhol srdce. Je to mimoriadne multifunkčný umelec s láskou k hororu a najnovšie si do svojho rozmanitého portfólia pridal ešte aj písanie kníh. No povedzte! Trilógiu o nákaze spolunapísal s Chuckom Hoganom a opäť sa vracia k milovanej upírskej tematike. Už jeho debut Cronos ňou bol v r. 1993 predchnutý, nevraviac o druhom Bladeovi a o Guillermových krásne apokalyptických plánoch na trojku, ktorej odvážny scenár však vyplašené štúdio zmiatlo zo stola a natočilo tú blbosť s Ryanom Reynoldsom a Jessicou Biel. Keď sa to tak vezme, uvedomíme si, že upírska mytológia je prítomná ako keby v celej jeho tvorbe, tu viac, tu menej tlačená do popredia. Ale je tam. V Nákaze prepukla nákaza (ehm) naplno. Je to ako Prekliate Salemu, ale vzniklo to o desaťročia neskôr, takže tvorovia boli odvážnejší a vampírmi nenechali infikovať nejaké trápne zapadnuté mestečko, ale rovno celé USA. Pravdupovediac, celkovo mi to pripadalo značným spôsobom kingovské. Pri čítaní som si nevedel pomôcť. Bolo to napísané zručne a pôsobivo, ale napriek tomu ma to vcelku nudilo, postavy ma nebavili a čo sa deja týka, pravdupovediac mi to pripadalo ako moderný remake Draculu a práve Prekliatia salemu, akurát aktualizovaný na 21. storočia s tomu odpovedajúcimi vychytávkami. Deti noci tu vystrájajú hnusné veci, ale proste mi to napriek snahe pánov spisovateľov pripadalo ako priemer. Na mňa kniha najlepšie fungovala v „poviedkových“ momentoch, kedy sme „len“ sledovali, ako sa postupne „epidémia“ šíri mestom, domami, jednotlivými bytmi, ulicami, ako zlo preberá čoraz mrazivejšiu nadvládu nad mestom, pričom kompetentní plus-mínus nič ani len netušia (a opäť: komu to pripomína Prekliatie Salemu?). V týchto okamihoch som si veľmi pochvaľoval a vravel som si: „uhm, uhm, uhm“. No ale spravidla o dve tri strany neskôr sa to opäť prepadlo do letargie. A také je aj moje hodnotenie. V sérii nebudem pokračovať.

7 31.08.2024

Toto patrí spolu s Rokom jedna, Návratom Temného rytíře, Knightfallom, Kameňákom alebo Arkhamom k batmanovkám, ktoré v 8O. a 9O. rokoch razantným spôsobom menili tvár ušatého strážcu ponurého veľkomesta Gotham. Ich atmosféra nepripomínala bezstarostné šantenie a nezbedné skákanie po strechách s vyujúchaným Robinom z niekdajších čias. Nie. Nastalo obdobie, počas ktorého Barbaru Gordonovú postrelili tak, že skončila na vozíku, Batman nebol dokonalý superhrdina, ale chybujúci človek neustále siahajúci na dno svojich síl a Robin síce prítomný bol, ale najmä na to, aby bol brutálne zavraždený Jokerom. Batman: Kult používa realistického protivníka, ktorý na to ide skrz drogy a manipuláciu. Charizmatický vodca sekty, ktorý ako každý správny vodca zvrátenej ideológie majstrovsky manipuluje slabými a hlúpymi, ktorí mu slepo a bez zbytočných otázok (a prirodzene výčitiek svedomia) slúžia. Toto mne osobne, čím som starší, pripadá zaujímavejšie a v neposlednom rade desivejšie a mrazivejšie, než to, keď na scénu napochoduje chlapík so zbraňou, ktorou vás dokáže behom pár sekúnd premeniť na kocku ľadu. Tomu odpovedá temná, hororová kresba Bernieho Wrightsona, ktorý ilustroval Kingov Cyklus vlkodlaka. Za scenárom stojí Jim Starlin, ktorý sa ostatne už raz pokúsil Batmana vrátiť pevnými nohami späť na zem; Deset nocí KGBeasta síce nie sú vynikajúci komiks, ale minimálne tým, že ich autor umiestnil do realistickejších kontúr, mali taktiež za následok, že sa z Temného rytiera pomaly ale isto stávala dospelá postava.

6 29.08.2024

Istým spôsobom pokračovanie Temných děsov, aj keď slovo sequel je zveličené, keďže máme dočinenia s (relatívne, až na pár detailov) uzavretými príbehmi. Pristupoval som ku Kruhu násilí obozretne, ale nakoniec som príjemne prekvapený. Nie sú to čisté 4*, ale aj tak je to istým spôsobom pecka. Rázna, sympaticky jednoduchá, priamočiara. Ako romantický úder kladivom medzi oči. O hviezdu lepšie, ako Temné děsy. Podtrhuje to fantastická kresba prevažne Davida Fincha, ktorého štýl mi fakt dlhé roky sedí rovnako, ako echolokácia k netopierovi (Batman a Robin musí zemřít, Já jsem zhouba), ale tiež Filipínčana Mica Suayana (Superman 2: Tajnosti a lži) a Španiela Juana Rosé Rypu. Prekvapilo ma, keď som sa dozvedel, že sa na Kruhu násilí podieľalo viacero ilustrátorov; pri zbežnom prelistovaní pôsobí ako konzistentné dielo jedného autora. Skúsený batmanovský scenárista Gregg Hurwitz si vďakanetopierovi uvedomil, že Batmana síce môže zlomiť fyzické monštrum (legendárny Knightfall s Baneom), ale pravdepodobnejší je „psychologický“ súper á la Joker... alebo Scarecrow. Teda osoby, ktoré dokážu majstrovským spôsobom rozložiť aj silnú psychiku. Scarecrow je tu nakreslený desivo, ako niečo, čo sa nechutne vyplazilo zo Silent Hillu na slobodu a nikto to nehľadá. Kruh násilí sa odohráva vo viacerých časových rovinách a vďaka jednej konkrétnej ho môžeme vnímať zároveň ako origin tejto podľa mňa geniálnej a v našich končinách stále akosi hrubo nedocenenej postavy. Hurwitz navyše dostal skvelý nápad pokúsiť sa nájsť paralelu medzi detstvom Jonathana Cranea a detstvom Brucea Waynea. O Kruhu násilí dokonca nemám problém vravieť ako o hororovom komikse, samozrejme s prižmúreným okom. Čo mi nesedelo? Nudný Gotham v ohrození, precitlivený Damian (som odkojený na Morrisonovi, takže viem, že „pravého“ Damiana by nerozplakalo ani nešťastne kvíliace šteniatko zaseknuté v komíne), nesedel mi Batman používajúci nedôstojné a nevtipné hlášky („Pošlete mi obsílku.“) a nie úplne perfektne spracovaná logika (dievčatko sa stalo obeťou beštiálneho únosu, policajti ho po nájdení umiestnia do ponurej kobky, v ktorej by dobrovoľne neprespali ani bezdomovci a uprostred noci k nej oknom príde svalnatý chlap v kostýme netopiera a začne ju vypočúvať). Scenáristova robota miestami vyvoláva déjà vu. Skôr ako keby pozliepal dokopy v minulosti v rámci kánonu osvedčené prvky (Gotham v ohrození, únosy detí, Gordonov únos, Batman siahajúci na dno svojich síl vinou flashbackov na vraždu rodičov...). Prekvapivo to ale drží pokope, takže je to mix, ale DOBRÝ mix. Záver Kruhu násilí patrí bonusovej kapitole, v ktorej sa vraciame do minulosti. Vidíme, ako sa Bruce v priebehu rokov snaží vyriešiť vraždu otca a matky. Čakal som, či z toho vylezie niečo šokujúce, keďže napr. filmári v minulosti nemali problém urobiť z ich vraha Jokera (idioti). Takže som bol vlastne nemilo prekvapený, že dobrý nápad bol zabitý tým, že sa v ňom nič neodhalilo. Alebo odhalilo? Ak naozaj vraždil Joe Chill, je to mrazivé v zmysle, že Bruce polovicu života veril v zradu na najvyšších miestach a napokon to bol obyčajný opitý blbec (čo je „sympaticky“ realistické). Ak ale bol Chill len figúrka, tak záhada pokračuje a práve to je to, čo Batmanovi nedáva spávať a čo de facto robí Batmana Batmanom.

6 27.08.2024

V r. 2011 sa DC pustilo do vydávania Batman: The Dark Knight. Séria u nás vyšla v štyroch knihách. Dá sa povedať, že každý bol uzavretý a venovaný inému superzáporákovi, pričom celé to bolo temné, miestami až temer vyložene hororové a Batman bol jemne odsunutý na vedľajšiu koľaj. Čo bola paráda. Ešte v Temných děsoch to až tak dobre nešliapalo (hoc ako začiatok to bolo fakt dobré, ale na 4* to nemalo). Na scenároch pracovala rovno až štvorica pánov (David Finch, Joe Harris, Paul Jenkins, Judd Winick). Akonáhle to DC stoplo a na písanie najalo jediného, Gregga Hurwitza, séria si kvalitatívne značne polepšila. V dvojke prišiel Scarecrow, v trojke nastúpil na prekvapivo krvavú scénu Mad Hatter a sériu zakončil Clayface. Všetko slávni, ale predsa len ako keby podradnejší netopierovi súperi. Hurwitz z ncih spravil ponuré hororové hviezdy s pôsobivými originami. A Temné děsy? Sú riadne drsné. Ak o tomto komikse niekto nechce hovoriť ako o drsnom, potom už ozaj neviem. Treba si uvedomiť, že na to, o akú dominante mainstreamovú postavu ide, tu ilustrátori David Finch (Americká liga spravedlnosti, Avengers: Rozpad) a Ed Benes (u nás týmto debutujúci) predvádzajú riadne humusáčtiny: prestrelené lebky, hlavy rozbité do takej miery, že ucho odpadlo zo svojho pôvodného miesta, v priamom televíznom prenose mozog vystrelený z lebky a do toho chuťovky á la metro plné vyvraždených civilov. Ak to chce niekto EŠTE drsnejšie, tak to už možno ozaj len napísať vedeniu DC, či náhodou nechystá špecifický gore-porno experiment (ostatne, Bruceov penis sme tu už raz mali). Čo sa scenára týka, je to klasický Batman. Oceňujem, že tvorcovia sú komorní a pred monštruóznou akciou uprednostňujú civilnejšie zápletky s dôrazom na psychológiu postáv a vzťahy medzi nimi, túto ich skvelú snahu však sabotujú nerealisticky osvalení antagonisti. Pri masovom úteku z Arkhamu som cítil značný pocit dèja vu (Knightfall). Keď na scénu napochoduje Bane a začne trúsiť suché hlášky o zlomení väzov, tak neviete, či je to remake, reboot, sequel, pocta, poklona, lacná vykrádačka, žmurkanie na fanúšikov, alebo extrémna pohodlnosť, ako uspokojiť každého... a nikoho.

5 27.08.2024

„Řekl jsem si, že se obejdu líp sám. Že takový už je život, stejně jsme sami. A i to je dost. Někdy až moc.“ Dobre, idem na 4*. Prvé dejstvo ma až tak nestrhlo, síce sa mi páčilo (ak sa čosi také o tak temnom príbehu dá vôbec povedať), ale čakal som, že ma to do svojich osídiel lapí náruživejšie. Očakávania sa naplnili až pri dvojke. Erotika, krv, prekvapivo sympatický nesympatický ústredný antagonista, zábavné vedľajšie postavy, skvelé scény, napätie, ale i štipka drsného, čierneho, cynického, krutého humoru. Hoc sú „hrdinove“ filozofické preslovy plné neoriginálnych myšlienok, sú napísané tak, že som uznanlivo prikyvoval, hoc som si uvedomoval, aké klišé to je. Resp. nie ani tak klišé, ako skôr hlboká životná pravda. Ale keďže túto hlbokú životnú pravdu ovláda asi každý nad 4O, tak je to zároveň klišé. No nič, zamotávam sa. Skvelá jazda, parádne nakreslená. Mrazivé je, že hoc sa v dvojke viac pozrieme na to, kto je vlastne ústredný zabijak ako človek, tak je to vlastne ešte desivejšie, než keď sme o ňom nič nevedeli.

5 27.08.2024

Staré, ale dobré... avšak nie geniálne. Tichá hrůza je v rámci hororových kníh vydaných v češtine v podstate pojem. Editor Tomáš Korbař ju vydal prvý raz v r. 1967, 1O rokov pred svojou smrťou. V nasledujúcich desaťročiach vyšli úctyhodné tri reedície, čo vo svete literatúry, obzvlášť hororovej tuzemskej, fakt nie je žiadna samozrejmosť. Neviem, ako je to s ďalšími vydaniami, či je to v nich rovnaké alebo nie, ja každopádne vlastním verziu z r. 2OO8 a na začiatok mi nedá nevysloviť poľutovanie nad tým, že kniha je po vydavateľskej stránke odvedená biedne. Neobsahuje žiadne úvodné slovo, o záverečnom si môžete nechať len snívať. K žiadnej z poviedok neprislúcha text informujúci nás o tom, čo je poviedka zač, čím je taká výnimočná, že sa prebojovala do antológie, nič o jej pozadí, o tom, ako vznikla, prečo, kedy, kde atď. Úplne bez šance sú medailóniky autorov. A o tom, aby na každej strane pre ľahšiu orientáciu bol uvedený názov poviedky a meno autora, si môžete nechať skutočne len snívať. Vzhľadom na pôvodný rok vydania kniha samozrejme obsahuje staršie hororové poviedky (takže fakt žiadny King), ale niektorí autori a autorky mali taký dar (literárnej) reči, že ak by mi niekto povedal, že napr. Vtáci vznikli minulý rok, uverím mu. Z obálok jednotlivých vydaní ma najviac oslovila opičia. Naopak, vždy, keď sa pozriem na zelenú s netopierom, prvú sekundu nechápem, prečo sa na obálke hororovej antológie nachádza jachta s napnutou plachtou. Úplne ma neoslovil ani paperback bez lacetky. A autor legendárneho Psycha Robert Bloch je tu uvedený ako Richard. Spočiatku som bol rozhodnutý udeliť 4*, ale v druhej polovici začali pribúdať slabšie, priemernejšie, niekedy vyložene dvojhviezdičkové texty.

10 27.08.2024

Vyrastal som v 8O. a najmä v 9O. rokoch a ak by som si mal vybrať extra nostalgický seriál, vyšplhaby sa zoznam titulov na desiatky. Pohotovosť by medzi ne nepochybne patrila. Svojho času to bol neskutočný úspech, veď preboha vzniklo šialených 15 sezón (pätnásť!). A to sa samozrejme bavíme o dobách, kedy bežne jedna séria hocijakého seriálu pod 2O dielov nešla, takže si predstavte to kvantum materiálu, to nebolo ako dnes, že sa urobí „limitovaná“ mini-séria o siedmich epizódach. Schválne som si teraz dal intro na YouTube a je to stále nářez. V deväťdesiatkach sme sa nedelili len na metalistov a depešákov, ale tiež na tých, čo uznávajú Pohotovosť a na tých, ktorí preferujú Nemocnicu Chicago Hope. Ja som patril do fanklubu Georgea Clooneyho a spol. Vedel som samozrejme, že je to spoločné producentské dielo Stevena Spielberga a úspešného spisovateľa Michaela Crichtona, ale dlhé roky som netušil, že to má knižný základ práve v Crichtonovej knihe. No... alebo nemá? Alebo nemá. Crichton totiž naozaj napísal knihu nazvanú Pohotovosť, ale v skutočnosti vynikajúci dramatický seriál nemá s knižnou predlohou, samozrejme až na miesto, nič spoločné. Viete, a teraz sa niečoho rýchlo chyťte, ono to vlastne ani nie je bežná literatúra s postavami, zápletkám, dialógmi. Pripomína to televízny dokument obsahujúci pár hraných pasáží. Takže ak aj vy budete čakať adrenalínovú nonstop jazdu z pohotovosti a budete si chcieť predstavovať Georgea Clooneyho, Noaha Wylea, či Anthonyho Edwardsa (a samozrejme asi najtemnejší charakter seriálu, Eriqa La Salleu, ktorý sa nebál stvárniť rolu, ktorá je asi taká príjemná, ako cirkulárka, do ktorej sa vám dostane ruka), zostanete rovnako šokovaní, ako ja. Musím žiaľ ísť s hodnotením veľmi nízko, keďže toto nemá s románom naozaj skoro nič spoločné a sú to skôr opisy nemocničných procesov. Nechápete? Ani ja. Cítil som sa ako keby som čítal nejakú inštruktáž lekára voči študentovi a inokedy to pre zmenu pripomínalo čítanie zdravotnej karty cudzej osoby. No proste hrozné čosi. Dobrou správou je, že je to krátke, takže to budete mať aspoň rýchlo za sebou. Kapitoly sú pomenované podľa postáv (každú rozpráva iná), ale je to úplne zameniteľné, vôbec to nerozpoznáte. Plus samozrejme je to staré niekoľko desaťročí, takže i laik asi pochopí, aké je to celé zastarané. Je to relikvia amerického zdravotníctva 6O. resp. 7O.rokov. Podľa mňa to mnohí nedočítajú.

5 27.08.2024

Určite ma to bavilo viac, ako Fincherov film a cítim v látke potenciál, možno dokonca nemalý, ale zatiaľ sa to iba pomaly rozbieha. Pravdupovediac nečakám, že to v druhej a tretej knihe naberie smrtonosnú rýchlosť rýchlika s pokazenými brzdami, ale minimálne čakám zaujímavejšie smerovanie zápletky a výraznejšie scény. Už v prvej knihe je to ale slušne atmosférická a i vďaka svojskému hlavnému antagonistovi (na ktorom je paradoxne zaujímavé to, aký je nezaujímavý) originálna záležitosť. A za mňa skvele nakreslená Lucom Jacamonom, presne tento štýl patrí do Modré CREW.

6 23.08.2024

Čakal som viac. Nechcem tvrdiť, že niečo na spôsob Chci sníst tvoji slinivku... ale áno, niečo na spôsob Chci sníst tvoji slinivku. Samozrejme nie mangu o umierajúcich tínedžeroch, ale proste koláž nesmiernej dojemnosti, intenzívne silných scén a nezabudnuteľných, vyhrotených emočných momentov, aké ponúka len život sám. Ničoho takého som sa nedočkal. Nakreslené je to krásne. Dokonca je prítomný farbiar Dave Stewart, ktorého by som osobne čakal skôr v spoločnosti Mikea Mignolu, než tu. Ale nestrhlo ma to, šlo to pod môj radar. Koncept, že hlavná postava zomrie v každej kapitole, v každej ale za iných okolností a v inom veku, je vo svojej jednoduchosti geniálny a vypovedá to o žití a umieraní, čo sú samy osebe hlboké, nesmrteľné (ehm) motívy. Lež scenár ma nedokázal strhnúť. Pravdupovediac mi pripadal priemerný, miestami až nudný a jemne nezáživný. Aj keď je každá z kapitol iná, paradoxne je to veľmi monotónne, keďže poznáme koniec každej z nich a len čakáme, kedy (a ako... a prečo) nastane.

5 21.08.2024

No, čo dodať. Kým prvej časti Mrázovho komiksového spracovania kultového historického Cooperovho románu som dal 3* za nostalgiu, dokončenie príbehu už je fakt masaker. Enormne skrátený dej robí slávnemu príbehu medvediu službu. Netušíte, kto je kto, s kým, prečo, začo a ani načo. Ako prvý, ani druhý komiks nemá ani len biednych 2O strán, vinou čoho je dej krátený tak extrémne, že už ma to vlastne asi ani neurazilo, ale rozosmialo. Mrázovu kresbu zbožňujem od detstva, kedy mi rodičia v deväťdesiatkach kupovali jeho komiksy v čele s Bublinkami a Tarzanom, ale v prípade dvojky už naozaj môžeme za jediné plus považovať asi len práve onú výraznú, podľa mňa nezameniteľnú kresbu. V komiksoch ale samozrejme ide aj o scenár. A ten je tu jedným slovom strašný. To sa proste nedá čítať. Drastické, brutálne krátenie sa postaralo napr. o to, že legendárne filmové finále v skalnatých horách sa v komikse zredukovalo na trápne dve stránky. A to len je špička ľadovca. Za nostalgiu 5*, aj tento komiks vo svojej dobe pomáhal formovať moju lásku k tomuto médiu, ale s odstupom desaťročí to objektívne je ozaj nekvalitné s výnimkou kresby. Nedá sa mi nepristaviť pri zadnom obale, kde je explicitne prízvukované, že slovenský komiks (vtedy ešte „comics“) nemieni zaostávať za „uhladeným importovaným“... a pritom máme dočinenia s adaptáciou zahraničnej knihy. Tarzan od Stredoslovenského vydavateľstva dopadol už o poznanie (aj dve) lepšie.

5 21.08.2024

No... tak nič. Toto už naozaj bolo vyložene detské (na rozdiel od prvých dvoch zošitov, ktoré ešte slušne klamali telom). Po tomto by ohľadom Birds of Prey musela prísť neuveriteľná megapecka, aby som tomuto zoskupeniu ešte dal šancu. Presne tohto som sa prvé dva zošity bál: aby to nebolo postavené príliš na mužsko-ženskej otázke, o mužskej nadvláde a tyranii. Keď som si trilógiu zadovážil, myslel som si, že by to mohol byť nenápadný čierny kôň Rebirthu, všetkými podceňovaný a ignorovaný a pritom skvelý. Žiaľ, nadšenie sa ani do tretice nekoná. Ešte prvé dve knihy dokázali ako-tak klamať telom. Nevravím, že sme mali dočinenia so zázrakmi, ale ako oddychové mainstreamové relax čítanie skôr pre dievčatá, než dospelých chlapov, to nebolo až také zlé, ako by sa mohlo zdať na prvý pohľad, aj keď za mňa bol ten ústupok voči pubertálnemu veku čitateľskej obci, ktorej je séria primárne určená, príliš citeľný. Ale prežil som v živote neporovnateľne väčšie tragédie. Miestami to dokonca bolo veľmi fajn. V mojich očiach to každopádne veľmi kazila extrémne nezáživná postava nového Oracleho (a pravdupovediac spôsob jedno odchodu zo scény to už nezachráni, hoc priznávam, že zaň opatrne a hanblivo dávam nenápadne palec hore) a hnusne béčkarskí zlosynovia, ktorí v kombinácii s hrozne tuctovou kresbou, ktorá akoby sa ani len nesnažila, to boli v najlepšom prípade ukážkové priemery. Nanešťastie, veľké finále je útrpné. K netopierica, kanárikovi a lovkyni s kušou (a s mafiánskymi koreňmi), sa pridávajú ďalšie ženské postavy. Vrátane takých, ktoré by ste nečakali. A dostávame sa razom tam, kde sme byť nechceli. Birds of Prey môžu byť skvelé zoskupenie. Nie však preto, že pozostáva zo žien, ako Avengers nie sú skvelí preto, že pozostávajú z mužov a riešia „chlapské“ problémy. Sú skvelí preto, lebo ich Marvel poskladal z atraktívnych charakterov, ktoré medzi sebou majú tu vtipnú, inokedy zas napätú interakciu. Čo sa o Birds of Prey v trojke povedať nedá. V istých momentoch je na scéne toľko hrdiniek, až mi to pripadalo ako paródia. Objavujú sa problémy, ktoré v prvých dvoch dieloch chýbali a ja som to oceňoval: šialené záporáčky, ktorým ide o smrť mužov. Toto bola pre tím Birds of Prey medvedia služba. Viac by im pristal drsný, realistický špionážny noir príbeh a nie táto young adult báchorka.

4 20.08.2024

Konečne sa na scéne zjavuje istá nemenovaná číča (určite neviete ktorá, lebo ste nevideli obálku) a na konci sa možno áno možno nie zoskupenie Birds of Prey rozrastie. Príbeh nudný, postava „nového“ Oracle ma absolútne nezaujímala, strašne otravné „pre-obsadenie“ (pôvodne kedysi bola Oracle samozrejme Barbara Gordonová, čo sa teraz mení ku škode všetkých zúčastnených a najmä ku škode čitateľov). Ale vďaka sympatickým babám a slušnej chémii medzi nimi sa to dá prežiť. Kresba ma však svojou obyčajnosťou iritovala. Zároveň je komiks plný rozporov. Akonáhle to s ním začnete vzdávať, príde chvályhodná myšlienka o tom, že ak niekto trpí duševnou chorobou, treba mu pomôcť. No a keď si poviete, že je to vlastne veľmi fajn séria, buchnú tam scenáristicky moment, kedy Batgirl telefonuje Bruceovi Wayneovi, ten v ponožkách sedí na posteli, telefonuje si s ňou na smartfóne a vysvetľuje jej svoj komplikovaný vzťah s Catwoman. TOTO teda ku*va naozaj nie je Batman, akého chcem vidieť. Mňa na tejto sérii každopádne teší, že tvorkyne odolali a neurobili z toho prvoplánovú hovadinu typu „ženy sú lepšie, ako muži“. Sila Birds of Prey nie je v tom, že sú ženy, ako sila JLA nie je v tom, že pozostáva z (väčšinou) chlapov. Ale, asi to bude znieť sexisticky (alebo ako), paradoxne na mňa najpozitívnejší dojem zanechali okamihy, kedy sa baby len povaľovali na gauči, jedli syrovú pizzu, otvárali šampáňo, pochutnávali si na čokoládovej bonboniére a len tak kecali.

4 20.08.2024

Toto je žiaľ údel mnohých (väčšiny?) amerických mainstreamových komiksov. Musia, resp. MYSLIA si, že musia, uspokojiť tínedžerského čitateľa. Asi je to pravda. Možno. Ťažko povedať. Môj názor je, že puberťák nerovná sa debil. Určite by zvládol náročnejšie čítanie. Doprdele, niektorí puberťáci zvládnu dospelejšie čítanie, než päťdesiatnici! Alias by dali úplne v pohode. Žiaľ, Birds of Prey: Kdo je Oracle? oproti slávnemu Bendisovmu noir (anti)superhrdinskému komiksu predstavuje nie krok, ale sto krokov naspäť. Pritom tak pekne to začína! Nie fenomenálne. To vážne nie. Ale fajn? Akiste. V rámci možností ponurá atmosféra, tri nesúrodé hrdinky (antagonistky?) musia spojiť sily napriek svojej rozdielnosti a do toho protivníci v podobe gangstrov, čo v Batmanovom (ktorý tu má len ťažkopádne a samozrejme úplne zbytočné cameo) univerze ostatne temer vždy fungovalo najlepšie. Navyše, Huntress mala parádne mafiánske pozadie (ehm) už v Batman / Huntress: Volání po krvi. Napätie medzi postavami je hmatateľné, netušíme, či si navzájom budú kryť chrbát, alebo si doňho radšej strelia šíp z kuše. Je milé sledovať, ako malá Barbara sedí s otcom na gauči a spolu pozerajú TV. Vzťah medzi nimi bol vždy pekný a originálny, otec policajt a malé dievčatko, ktoré chce byť ako on, Jimbo ale samozrejme vie, že policajná práca nie je žiadna rozprávka a chce od skazeného, zlého sveta dieťa udržať čo najďalej. Lenže to nejde, skôr alebo neskôr realita dobehne každého z nás, nie? Babs (v tomto komikse odvážne prekladaná ako Bára, hmmmm) je napriek tomu, čo sa jej stalo, prezentované ako mladé žieňa plné ideálov, myslí to so svetom dobre, jej nadšenie je nákazlivé a má čisté srdce, čo je niečo, čo naozaj nie je časté. Nie v Gothame. Black Canary z pozície staršej a skúsenejšej starajúcej sa o „malú Babs“? To je tiež rozkošné a dojemné. Začiatok je proste dobrý. No už pri prvom čítaní som sa v ňom strácal. Úvodný ozrejmujúci text by pomohol. Na čo to nadväzuje? Na čo to nenadväzuje? Aké udalosti to ignoruje? Je to remake, reštart, reboot alebo sequel? Birds of Prey teda už existovali a rozpadli sa, alebo Batgirl (ktorá mi tu netuším prečo povahovo pripomínala Jennifer Grey z Hriešneho tanca, ehm) a Black Canary tvorili akčný pár, ale ešte to neboli Birds of Prey? Gordon je slepý a naozaj nevie, že pod trápnou škraboškou sa ukrýva jeho dcéra, keď má červené vlasy a samozrejme pozná jej hlas a stavbu tela, alebo to len obaja hrajú, aby neohrozili toho druhého? U Supermana podobný štýl maskovania chápem, ale tu nie. Napriek tomu je prvá polovica dobrá. Celkom som sa tešil na to, že som si zadovážil komplet trilógiu. A potom to príde. Druhá polovica, s ňou blbí béčkarskí hadí zloduchovia... a zase sme v prdeli.

4 20.08.2024