netopýr088 komentáře u knih
matej7245 vystihol úplne presne atmosféru a príbeh tejto jednohubky, a teda mi prislúcha iba pripomenúť krásne vety tohto veľkého spisovateľa. múdro v nich, také teplúčko, a ľudskosť... málo takých kníh, málo.
náročné čítanie, pretože autor si zvolil štýl, ktorý viac zatajuje ako prezrádza a dialógy postáv sú vystavané tak, akoby všetci vedeli o čom rozprávajú, akurát chudák čitateľ nie.
Samozrejme je to môj dojem, ale rozpletať také intrigy asi nemám danosť a tak vo mne ostáva pocit, že som väčšinu nepobral a z tej hlbokej studne vidím iba hornú skruž a o nejakej vode, čo by hasila smäd zvedavosti môžem iba snívať. Necítim sa povolaný udelovať hviezdy.
precízne vystavané poviedky s prekvapujúcimi pointami...hoci preklad už trochu zastaral, mám pocit...
Hlavné postavy tohto filozofického románu, sa chovajú ako dve zrkadlá postavené oproti sebe. Nekonečne sa zraňujú a ubližujú si a zbližujú sa, stále dokola a pritom nemôžu bez seba navzájom koexistovať. Tú poslednú hviezdičku som strhol za štýl, ktorý nedržal mnohokrát pokope, aj keď som chápal kauzalitu viet, niekedy spolu akoby nesúzneli. Román obsahuje mnoho nedopovedaných viet, ktoré ale nanešťastie nie sú ukončené tromi bodkami, a viet, ktoré neobsahujú prísudok. Miestami tých heslovitých viet bolo za sebou až príliš. V slovenčine bol nadôvažok preklad prešpikovaný slovami, ktoré už asi inde nenájdete, tým pádom oceňujem prekladateľovu prácu v obohacovaní jazyka.
Takže:
Ak hľadáte sympatických hrdinov, ľahké čítanie, jednoducho pochopiteľné postavy, napínavé príbehy, lovestory, nebodaj nejakú katarziu, ktorá by bola vyvrcholením spisovateľovej snahy, PROSÍM, nečítate túto knihu. To neznamená, že by bola zlá, ale tak zložite uchopiteľné dielo sa len tak nenájde...pánovi Menassehovi, by prospelo, keby trochu dal nohu z plynu svojho intelektu a skúsil pochopiť svojich čitateľov. Ak píše také knihy, aké sám rád číta, nezávidím mu, že musí so sebou vydržať. A pritom viem, že vie písať výborne, Vyhnaní z pekla, mali s touto knihou veľa styčných bodov, ale aj tak to bola o triedu lepšia kniha.
David Grossman ako novinár v tejto knihe skúma aspekty okupácie západného brehu Jordánu, a robí to s pohľadom nepokriveným historickými krivdami. V knihe zaznievajú hlasy extrémistické i umiernené z oboch zainteresovaných táborov, ale čitateľ nadobúda pocit, že tento konflikt nemá bezbolestné riešenie. Pre Izraelčanov je táto reportáž zrkadlom, pre nás nezúčastnených dáva nahliadnuť pod pokrievku kotla. Jediné, čo by som vytkol, je preklad, plný gramatických chýb hlavne v skloňovaní osobných mien a miestnych názvov. Predslov k vydaniu je cítiť ukrivdenosťou. Prekladateľ sa radšej nepodpísal, ani autor predslovu, čo môže vyvolávať rôzne domnienky o motivácii vydania.
zbožňujem kavky modrooké šedočierne stvory, ale môže byť niekto väčšia kavka ako Kafka?, zdá sa, že áno, no toto mi nič nehovorí, surrealizmus a imaginácia utrhnuté z reťaze, až tak, že sa podo mnou rozcválala posteľ, v ktorej som to čítal.
Hodnotiť nebudem, nebol by som objektívny, nech ohodnotí moja posteľ.
Nemožno popierať ani odpustiť genocídu, ale ako ju pochopiť? Dnes, po tak dlhej dobe už vieme, že mnohí pochybovači v tom období, nemohli uveriť obludnosti holokaustu, a tak umožnili jeho priebeh a realizáciu. Primo Levi bez nenávisti a pátosu v tejto silnej eseji, premýšľa a ukazuje spôsoby ako pochopiť udalosti, ktorých bol svedkom a obeťou zároveň.
On dokázal preklenúť priepasť medzi obeťou a nami, ktorí už nemáme kontakt s bolesťou, ktorú svedok zažil. Priepasť, ktorá sa neustále rozširuje, pomáha autor premostiť touto knihou, nech už sa rozšíri akokoľvek veľmi. Knihou všeobecne platnou...
Mám kamarátov, ktorí bývajú v bydlisku autora, a keďže je to malá obec, dostala sa mi do ruky táto kniha. Musím sa priznať, že som k nej choval určité predsudky, tým pádom kniha mohla iba prekvapiť. A verte-neverte podarilo sa jej to. Príjemne. Síce zo začiatku mi vadili heslovité vety, a zopár štylistických chybičiek, ktoré možno nedávali zmysel iba mne, neskôr však sa preukázala naozajstná sila literatúry a trochu poézie a kopa postrehov, ktoré mi prišli naozaj trefné. Posledná časť knihy je akési sci-fi, ktoré pre mňa OSOBNE nieje, celkovo vzaté, príťažlivé, takže som si ho až tak neužil. Určite si však zaslúži, aby bola hodnotená vyššie, tak skúsim dorovnať hodnotenie tak, aby to bolo podľa mňa spravodlivé, aj keď budem musieť dať zámerne vyššiu známku. To je daň za to, že som len druhý hodnotiaci.
Tak Ti človeče neviem, niektoré pasáže ma oslovili, a netvrdím, že to nebolo dobre napísané, ale ani tu nenachádzam to, čo mám tak rád na literatúre svetovej, a v tej slovenskej to márne hľadám. Nateraz.
toto dielko má silu eseje. Všetko je tu akési zdvojené. Spisovateľ, ktorý nie je spisovateľ, dokončuje list sebe samému od svojho dávneho priateľa spisovateľa, ktorý zostal nedokončený...musí tak podniknúť cestu do vlastnej minulosti a pochopiť priateľovu sebevraždu. Domýšľa dôvody tohto činu, na základe výpovedí ľudí priateľovi blízkych, a na základe vlastnej skúsenosti, poznačenej láskou a zradou, skúsenosti ktorá je takmer univerzálna. V jednej z najkrajších pasáží knihy mu priateľovu stratu opisuje tulák kŕmiaci vtáky:
Chybí tu jedno tělo a je stále cítit jako neviditelný otisk, je to, jako by se opíral o něčí nepřítomnost, jako by kráčel vedle přízraku. Vypadá, že se drží zpříma, ale přesto mu byla odervána jedna půle a on tou ztrátou už navždycky ztratil rovnováhu, aspoň pro toho, kdo dokáže bystře pozorovat. Vím, o čem mluvím, dodal milovník ptactva, nemiloval jsem vždycky jenom ptáky.
V celku podarený pokus o prenos neprenosnej ľudskej skúsenosti, mozaika, v ktorej každý dielik nie je len kúskom bez obsahu, ale skutočným jedným celým obrazom. Autorove zápisky vypovedajú o svete zničenom vojnou, ale pohľadom človeka, ktorý sa snaží vidieť krásu a poéziu v nepoetických dobách. Ak sa vraví, že vo vojne mlčia múzy, pre Kapijevovu knihu to neplatí.
Zaujímavé a hlbokomyseľné poviedky, rozprávajú o ľuďoch v premenách spoločnosti postsovietskej éry, kde hrdinami sú zväčša mladí ľudia, ktorí sa snažia prežiť v svojej dobe.
Kniha básní, ktoré pripomínajú zenové kóany, hľadaním múdrosti vo všedných veciach, v putovaní svetom vonkajším i vnútorným. A tou múdrosťou je ľudská skúsenosť, ktorej nie je nič dobré ani zlé, lebo ona tým môže rásť.
boj za nezávislosť v Keni je na konci, pripravujú sa oslavy výročia jej nadobudnutia, anglickí kolonialisti pomaly opúšťajú krajinu, ale každodenné boje sú ešte stále nedobojované, a hľadanie osobnej slobody sa odohráva v hlavách žien i mužov, kde ich rozličné predstavy o nezávislostí narážajú na seba navzájom a ku tomu sa musia vysporiadať s vlastnou minulosťou, keď treba už len odčiniť krivdy. Téma stará ako ľudstvo, ale v podaní afrického autora získava nový rozmer a atmosféru. Ngugi je dlho kandidátom na Nobelovu cenu, a myslím si, že by bola v správnych rukách.
Spomienky a predstavy starého muža, plné protirečení a opakovaných obrazov, ktoré čitateľa privádzajú ku konečnej múdrosti jedného človeka, ktorý sa musí vysporiadať s vlastnou smtelnosťou. Celý život v jednom popoludní a v chátrajúcom dome, ktorý je vhodnou paralelou a kulisou k rozpomínaniu hlavného protagonistu. Štylisticky precízne, niektoré myšlienky sú akoby nedopovedané, aby sa umocnil efekt rozpomínania človeka, ktorý sa bojí bolesti spomienok, ale nakoniec dôjde pokory a zmierenia s vlastným nebytím.
Neviem načo do tejto knihy vôbec dávali lacetku, pretože je to naozaj jednohubka, ktorá sa číta jedným dychom, hoci sa v nej veľa nedeje, vnútorný svet hrdinky sa nám mení pred očami a má to silu naozaj dobrej literatúry.
toto je pecka, škoda že to má len 120 strán. Smiešne aj smutné, drsné ako vedia ľudia z opisovanej spoločnosti byť aj v skutočnosti, takže nesamoúčelné vulgarizmy tomu pridávajú na pravdivosti. A niektoré situácie v knihe opisované boli v skutku originálne. A k tomu ma to neskutočne bavilo, k tým štyrom hviezdam, ktoré by som tomu chcel dať, pridávam piatu, len tak, pretože treba poukázať na takéto knihy.
Italo Calvino bol génius, bohužiaľ pre mňa, tu sa jeho genialita ukryla pred mojou vnímavosťou. Po formálnej stránke nemám čo vytknúť, a vyzdvihujem výbornú prácu s anachronizmami, ale hviezdičky dávať nebudem. Nie som kompetentný...