Recidivista komentáře u knih

Geopolitická plavba dejinami námorníctva za posledných cca 500 rokov. Jednotlivé historické udalosti a míľniky námorníctva sú tu pútavo a nenásilné pospájané do súvislosti. Je to naozaj informáciami nabitá kniha, ale nie v štýle „Všetko, čo ste chceli vedieť o námorníctve, ale báli ste sa opýtať“, pretože garantujem, že o mnohých veciach tu popísaných, ste nemali ani tušenie.

Zaujímavo je vyriešený poznámkový aparát zabudovaný priamo do textu. Sú tu aj slušne spracované mapky a infografiky, takže knihe nie je čo vytknúť. Ak ste čítali niečo od Tima Marshalla, tak máte zhruba predstavu, akým štýlom je kniha písaná.

Námořní slepota je oči otvárajúca kniha (najmä nám suchozemcom), takže názov je trefný. Ale keďže veľmi rád vymýšľam alternatívne názvy k už existujúcim knihám, nemôžem si pomôcť, ale táto kniha sa mala volať: Kde bolo, tam bolo, more.

10/10

2 18.02.2024

Podobne ako pri knihách od lekárov bez hraníc, ani v tomto prípade nemôže byť hodnotená literárna kvalita textu, pretože obsah je v tomto prípade dôležitejší ako forma. Sila knihy pramení zo šoku, ktorý vyvoláva čítanie výpovedi svedkov a páchateľov masových vrážd. Hovorí sa, že deti prestávajú byť deťmi v momente, keď obídu mláku na chodníku. Neplatilo to pre Balkán v 90-tych rokoch, tam sa obchádzali mŕtvoly. Žiaľ, podobné knihy môžeme o pár rokov očakávať z diania na Ukrajine (Buče, Izium, ...) a opäť sa budeme neveriacky diviť, ako je niečo také v súčasnosti možné.

Text je nabitý informáciami najmä o fungovaní Medzinárodného trestného tribunálu a o riešení zločinov spáchaných Srbmi na Chorvátoch. Jednou z mála vecí, ktorú by som vytkol, bol občasný chronologický chaos. Anotácia neklamala, naozaj som sa najmä v prvej polovici knihy od toho nevedel odtrhnúť, bolo to napínavé ako thriller a viackrát som si hovoril, že je to námet pre Hollywood. Film sa síce nekoná, ale dobrá správa je, že o pár dní vychádza komiks na motíve tejto knihy (prípad Dokmanovič) a podľa zverejnených ukážok to vyzerá famózne.

Nechcem sa nikoho dotknúť, lebo rodina je rodina, ale tá obálka je rovnako príšerná ako boli veci, ktoré sa diali na Balkáne v 90-tych rokoch.

A ešte nepravidelná rubrika - okienko športového fanatika s OCD poruchou: štadión Maracana je v Rio de Janeiro, nie v Buenos Aires.

9/10

2 18.09.2022

Pri hororoch existuje tenká čiara medzi tým, keď príbeh funguje a čitateľa desí a tým, keď prevládne rozčarovanie a často aj rozčúlenie z nelogického chovania postáv, čo väčšinou dokáže celý zážitok z hororu pochovať. Našťastie kniha Sacculina sa takmer celý čas pohybuje na správnej strane tejto hranice. Aj keď... Som síce len občasný čitateľ tohto žánru a na motorovom člne som v živote nebol, ale musím povedať, že mnohé veci mi napadli omnoho skôr ako hrdinom z knihy, vrátane skúseného kapitána.

Autor pre tvorbu atmosféry využíval skôr postavy, lebo samotný - keďže nechcem spoilovať tak to nazvime - „hororový prvok“ nebol až tak desivý. Na to „bol“ príliš pomalý a treba povedať, že tri postavy „mu“ svojím konaním situáciu značne uľahčili. Celkove je to však veľmi dobre spracovaná jednohubka.

Ako športový fanúšik si nemôžem odpustiť pozdrav prekladateľovi, lebo spojiť tieto tri veci: hokejový klub LA Kings, zápas delený na štvrtiny a touchdown... hm, tak to mi nevychádza.

7/10

2 23.07.2022

Reportážne spracovanie nie príliš známej témy trojnásobného bombardovania Nových Zámkov v čase blížiaceho sa konca 2. svetovej vojny. K slabému zdokumentovaniu týchto udalostí u nás určite prispelo aj to, že mesto bolo v tom čase súčasťou Maďarska. Vo verejnosti je omnoho známejšie bombardovanie bratislavskej rafinérie Apollo, ktoré však bolo iba 1/20 z toho, čo sa udialo v Nových Zámkoch (merané počtom obetí).

Nové Zámky ako cieľ bombardovania neboli vybrané náhodne, dôvod bol vojensko-strategický: mesto bolo v tom čase významným dopravným uzlom. Odtiaľ aj samotný názov knihy. Po prečítaní tejto reportáže a v kontexte toho, čo sa udialo po 24.2.2022, budú mať horší spánok asi aj niektorí obyvatelia menších miest a obcí, ako sú napríklad Vrútky, Čierna nad Tisou, či Kysak. Nehovoriac o Sliači a Kuchyni.

Veľmi zaujímavé boli tiež časti o činnosti nyilašovcov v tomto regióne, ďalej o násilnom vysídľovaní Maďarov po skončení vojny a o procese obnovy mesta. Mal som to prečítané za necelý víkend, kniha ma naozaj pohltila a odporúčam ju každému, kto sa zaujíma o históriu SR alebo 2. svetovej vojny všeobecne. Kniha je skôr založená na rozhovoroch s ľuďmi, na ich spomienkach, ale autor pracuje aj s archívnymi materiálmi, či už priamo alebo sprostredkovane (americké archívy). V texte sa nájdu aj informácie o technických detailoch ako sú typy bômb a bombardérov.

Je to tak medzi 4 a 5 hviezdičkami, ale vzhľadom na originálny výber témy dávam plné hodnotenie.

8,5/10

2 01.05.2022

Prvé vydanie aj dotlač tejto knihy sa beznádejne rozpredali, ja som bol však v kľude. Vedel som, že pod stromčekom ma čaká Radostná správa. Aj keď tých niekoľko týždňov do Štedrého dňa bolo ako Čakanie na Godota. Veľmi oceňujem originálny nápad a samotnú formu prevedenia, ako aj podarenú kresbu, vďaka ktorej trojica hlavných hrdinov (na Kornyho nezabúdajme!) už na prvý pohľad vzbudzuje u čitateľov sympatie. Čiernobiely formát tomuto komiksu neuveriteľne sadol, vo farbe by to bolo paradoxne iba polovičaté.

Táto kniha je vhodná nielen pre staršie generácie, ktoré si pamätajú Lasicu a Satinského zo živých, či televíznych vystúpení. Ale dovolím si tvrdiť, že vďaka zvolenej forme komiksu, resp. grafického románu si na svoje prídu aj mladšie ročníky, ktorým L+S veľa nehovorí. Čo zároveň znamená, že mnoho ľudí zo staršej generácie zažije vďaka tejto knihe svoje prvé zoznámenie s komiksom.

Na tento počin vydavateľstva Monokel a samozrejme oboch autorov sa dajú písať iba superlatívy. Je to naozaj fantastická záležitosť, v závere sa spomína, že čitatelia po skončení knihy netlieskajú, no ja som mal silné nutkanie na potlesk v stoji, čo by však vzhľadom na fakt, že som to čítal na návšteve, mohlo viesť k určitým nedorozumeniam. Ja osobne sa určite k Radostnej správe budem opakovane vracať, možno si z toho urobím takú vianočnú tradíciu. A hlavne verím, že neostane len pri tejto knihe, lebo záver si priam pýta pokračovanie.

10/10

2 26.12.2021

Môj pamätník je kniha, ktorá vznikla zo zápiskov obyčajného vojaka najmä z obdobia tesne pred a najmä počas prvej svetovej vojny. Jozef Mach nebol žiadny hrdina, ktorý by sa významným činom zapísal do dejín tejto vojny. Práve naopak, bol to obyčajný vojak, neskôr nižší dôstojník. Inými slovami, Jozef Mach, človek milión. A keď už sme pri slovných hračkách, tiež treba napísať, že nie je Mach ako Mach, radšej do diel nabíjať pušný prach (Jozef), ako Židov zabíjať a byť vrah (Šaňo). Ale to už je iná vojna a iný príbeh.

Spoločná téma a vydavateľ automaticky zvádzajú na porovnávanie s knihou Vojna od Samuela Činčuráka. Tá sa mi videla o dosť osobnejšia. Činčurák vložil do textu viac svojich pocitov, názorov a myslím, že na texte je cítiť, že bol okrem iného aj spisovateľom. Naproti tomu texty Macha majú denníkový charakter a teda sú skratkovité a vecné, autor málokedy pridáva svoj politický komentár alebo kritiku vojny ako takej (až na povzdychy, kedy už konečne skončí toto zabíjanie a že Taliani sú zradcovia). Avšak čo sa týka autentickosti, oba texty sú rovnocenné a na čitateľa pôsobia celou svojou silou.

Na prvej svetovej vojne ma fascinuje mnoho vecí, napríklad aj to, ako dokonale fungovala vo vojne poľná pošta, a to všetko pri presúvajúcich sa frontoch a vojakoch. Nestrácali sa veľmi dokonca ani peňažné zásielky posielané poštou. Zvláštne, že o vyše 100 rokov neskôr, v dobe internetu a mobilov, máme občas problém zladiť sa s kuriérom alebo nerozčúliť sa pri tete za okienkom.

7/10

2 30.05.2021

Vývin mojich výtvarných zručností sa zastavil kdesi medzi 1. a 2. stupňom ZŠ, postavy kreslím odvtedy stále rovnako. Napriek tomuto hendikepu dokážem rozpoznať kvalitu českých ilustrátorov, ktorých intuitívne a bez nejakého hlbšieho skúmania, radím medzi svetovú špičku. Som veľmi rád, že pán Prokop sa v posledných rokoch podujal venovať samostatné knihy na priblíženie osudov a práce viacerých českých ilustrátorov.

Jiří Wowk (alebo Jurij Vovk) je osobnosť so záhadnou minulosťou, táto biografia napriek usilovnej práci autora nedokázala odhaliť celý jeho život. Takže v niektorých pasážach kniha pripomína skôr detektívku a ponúka viac otázok ako odpovedí. Páčilo sa mi však ako si s tým autor poradil, ako opatrne pracoval s domnienkami a teóriou pravdepodobnosti.

Ako laikovi mi najviac imponujú Wowkove kresby perom a tušom, pričom diela zhotovené touto technikou sú aj v odbornej verejnosti považované za jeho najvydarenejšie. Najzaujímavejšie na knihe boli citácie z korešpondencie s vydavateľmi, poslúžilo to na dotvorenie obrazu, ako to v období prvej republiky chodilo v tejto branži, už vtedy sa riešil marketing, aj keď to slovo vzniklo omnoho neskôr. Jeden príklad z listu vydavateľa adresovaného Wowkovi: „... Nyní Vás bohužel musíme opět prositi o předěláni jednoho obrázku. (...) levý výjev – jak Tarzan vyráží v skrčené pozici vítězný skřek, je nepěkný. S tím skřekem je to vubec nehezké a nesympatické, proto bude lépe, když vykreslíte Tarzana při zápase, v přirozenější pozici. (...) Při tom Vás zároveň prosíme, abyste Tarzanovu tvář kreslil trochu sympatičteji, aby byl krásnější...“.

Pre mňa osobne mala táto kniha ešte jeden rozmer súvisiaci s pôsobením Wowka na východe Slovenska. Ako človeka z tohto kraja ma to teraz láka do Múzea ukrajinskej kultúry vo Svidníku, kde sú vystavené mnohé jeho práce. Počet dôvodov, prečo navštíviť Svidník týmto rapídne vzrástol. Z nuly na jeden.

9/10

2 04.04.2021

Opäť raz zvíťazil Dávid nad Goliášom. Áno, táto útla kniha, s ktorou som viac ako mesiac zvádzal urputný boj, mi dala celkom zabrať. Nakoniec som ju síce dočítal, ale radím sa na stranu porazených. Knihu som po pár stranách vždy odložil, do čítania som sa musel veľakrát nútiť, takže čítanie som mal rozkúskované asi ako developer parcely v satelitnej zástavbe. Možno bol problém v samotnom formáte novinových stĺpčekov, keďže kniha je ich zbierkou a ja mám permanentný problém objaviť čaro krátkych textov.

Kvalita jednotlivých úvah bola kolísavá, veľa záviselo samozrejme od toho, do akej miery má rozoberaná téma zaujímala. Niektoré texty sa mi teda páčili viac (Smiech, Dcéry, Výkričník, alebo všeobecne o knihách a filmoch), iné menej a niektoré vôbec – rozumej všetky feministické, ktoré mali niekedy od toľko požadovanej rovnoprávnosti naozaj ďaleko (žena - režisérka má pri sfilmovaní knihy od Ferrante voľnú ruku, môže si ju adaptovať ako chce; zatiaľ, čo muž - režisér sa musí striktne držať predlohy).

Stále sa v knižnej komunite nájdu ľudia (čau Ľubo), ktorí si myslia, že za pseudonymom Elena Ferrante sa skrýva muž, no myslím, že po prečítaní týchto úvah by zmenili názor. Neviem si predstaviť, že Ferrante ako muž by takto skvele dokázal „zmiasť nepriateľa“. Musím pre objektívnosť podotknúť, že vopred som vedel, že asi nebudem cieľová skupina tejto knihy, čo sa po jej prečítaní plne potvrdilo. Pozitívum na záver: na knihe veľmi oceňujem vydarené a trefné ilustrácie Andreu Uciniho (je ich tam vyše 50), ktorého tvorbu som vďaka tomu začal podrobne sledovať. Preto sa nakoniec prikláňam k trom hviezdičkám.

5/10

2 31.03.2021

Najväčší problém motivačných kníh je ten, že abstrahujú od ľudskej rozmanitosti. Totiž, to čo zaberá u jedného, nemusí fungovať u druhého. Na toto autori, ako keby často zabúdali a myslia si, že ich úspešný recept je univerzálne platný. Preto si aj môžeme všimnúť, že knihy tohto typu sú u čitateľov prijímané rozporuplne a ich hodnotenia sa pohybujú od označenia „odpad“ až po „najlepšia kniha môjho života“. Myslím si, že ak by niekto napísal knihu s presne opačnými radami ako dáva Jakub Ptačin, stále by sa našla skupina ľudí, ktorým by to dávalo zmysel. Dokonca aj sám autor spomína ako urobil názorovú otočku, keď kedysi presviedčal ľudí, aby speňažili svoje záľuby a premenili ich na biznis a dnes ich vyzýva chrániť si záľuby, aby sa z nich nikdy nestala práca.

Takže pasce, ktoré na nás číhajú pri čítaní kníh o osobnom rozvoji máme zadefinované, môžeme prejsť k hodnoteniu tejto konkrétnej knihy. Pred čítaním som od nej nemal žiadne očakávania, no celkom milo ma prekvapil najmä ľahký štýl, akým je písaná. Našiel som tu veľa zaujímavých myšlienok, rád a tiež tipov na dobré čítanie. Špeciálne v esejách venovaných bežnému životu je niekoľko odporúčaní, ktoré by som chcel aplikovať aj sám na sebe. Horšie to už bolo s časťami knihy, ktoré sa vzťahujú na pracovný život, tie sú venované tak 5% ľudí, ktorí majú to šťastie, že sú sami sebe šéfom, alebo pracujú na pozíciách či vo firmách, v ktorých je zamestnancom dopriata istá dávka slobody. Drvivá väčšina zamestnancov sa však môže rozhodovať akurát tak o tom, či si dajú 5 minútovú prestávku na kávu teraz alebo až o pol hodinu.

Pokiaľ ide o cieľové publikum, myslím si, že kniha môže dať najviac dvadsiatnikom, ktorí po škole zvažujú ako ďalej naložiť so svojimi životmi. Ľudia so záväzkami (deti, hypotéka atď.) sa pri niektorých radách môžu akurát tak pousmiať. A ešte jedna vec, zvykol som si už na to, že pokiaľ ide o názvy kníh v tomto žánri, latka je nastavená veľmi nízko, ale použitie číslovky v názve a dovetok „ako byť lepší“ je čisté peklo. Pri tomto sa asi kreativitou zbytočne neplytvalo. Navyše možno medzi mladými dizajnérmi a marketérmi je cool narušovať všetko tradičné a zaužívané, ale dať bodku za nadpisom sa mi zdá až priveľká rebélia.

7/10

2 24.01.2021

Pohľad pastiera je neobyčajná kniha o kedysi tak obyčajnej veci, akou je život na vidieckej farme. Je to koláž fotografií a krátkych textov, niekde sa dokonca uvádza esejí, s čím sa ale celkom nestotožňujem. Autorom je pastier a farmár James Rebanks z anglickej dedinky Matterdale, nachádzajúcej sa podľa všetkého niekde na polceste medzi Nikde v Anglicku a Ktoviekde v Škótsku. Ale humor bokom. Pre mňa osobne má táto kniha špeciálnu hodnotu, pretože som takmer rok života strávil v podobne vyzerajúcej dedinke, ležiacej len 30 km od autorovej farmy. K národnému parku Lake District sa mi viažu krásne spomienky, aj keď je pravda, že to nebola láska na prvý pohľad (anglické počasie, všakže). No podmanivé prírodné scenérie islandského typu, s holinami a s minimom stromov, si ma postupne získali, až sa zo mňa stal nadšený fanúšik výletov do okolitých hôr.

Názov knihy v tomto prípade neklame. Naozaj sa jedná o pohľad pastiera na život vo svojom milovanom kraji. A čo je najlepšie, robí to bez toho, aby nás presviedčal, že jeho pohľad je tým jediným správnym. Po literárnej stránke sú to vo väčšine prípadov jednoduché texty okorenené anglickým humorom a pojednávajúce najmä o tom, čo so sebou prináša „dedičstvo“ vo forme vášne pre chov oviec. Určite nečakajte žiadne filozofické traktáty o živote ľudí v harmónii s prírodou, ani poetiku Williama Wordswortha. Napriek tomu z knihy sála pokoj, je napísaná takým tým prirodzeným, nenúteným spôsobom. Bude to znieť možno ako klišé, ale ideálnymi partnermi k listovaniu v tejto knihe sú: teplý čaj, károvaná deka a dážď za oknom.

Ak by som nemal osobnú skúsenosť s popisovanými miestami, moje hodnotenie by bolo pravdepodobne o čosi nižšie. Nostalgia a spomienkový optimizmus urobili svoje. Píšem to len preto, aby sa od tohto diela neočakávali zázraky. No som rád, že okrem môjho pohľadu turistu a cezpoľného privandrovalca som s odstupom rokov mohol na tento kraj pozrieť aj očami miestneho pastiera a viaceré veci tak dodatočne pochopiť.

9/10

2 21.06.2020

Kniha je určená všetkým tým, pre ktorých bola v škole geografia obľúbeným predmetom, najmä tej podskupine ľudí, ktorí mali záľubu učiť sa naspamäť vlajky štátov sveta (prípadne aj hlavné mestá), aby potom mohli ohurovať svojimi vedomosťami rodinných známych alebo kamarátov. Keďže rovnakým postihnutím som v detstve trpel aj ja, prečítanie knihy, ktorej hlavnými hrdinami sú vlajky, a to dokonca v slovenčine, bolo pre mňa milou povinnosťou. Edícia Civilizácia z vydavateľstva Premedia opäť raz nesklamala.

Pre mňa osobne sa dobrá kniha z oblasti literatúry faktu prejavuje aj tým, že je človek v priebehu jej čítania nútený často googliť. V prípade knihy Zomrieť pre vlajku bol počet zaujímavosti, o ktorých som sa chcel dozvedieť viac podrobností mimoriadne vysoký, preto som sa odvážil knihu otvárať iba na miestach s pokrytím WiFi signálu.

Na knihe ma trochu zaskočilo, že autor otvorene pridáva svoje politické komentáre na rôzne témy (Putin, Kadáffi, Kimovci atď.), ktoré však s hlavným poslaním knihy (vlajky) súviseli v niektorých prípadoch len okrajovo. To je podľa mňa aj dôvod relatívne nízkeho hodnotenia tejto knihy vo všeobecnosti. Na rozdiel od iných si nemyslím, že prezentovanie subjektívnych politických názorov v tomto type knihy znižujú jej faktografickú hodnotu ako celku. Veď samotný Marshall nikdy neprezentoval svoju knihu ako vedecko-odbornú publikáciu, ale ako populárno-náučný text. Na druhej strane v niektorých prípadoch autor používa iróniu a humor trochu nadmerne. U mňa osobne ma napríklad malé mínus za uťahovanie si z mojej obľúbenej vlajky Ugandy, ktorú prirovnal k obalu od cukríkov.

Jednou z mála slabých stránok knihy bolo zaradenie dvoch kapitol o nenárodných vlajkách. Tu si myslím, že oveľa zaujímavejšie ako vlajky strachu a vlajky medzinárodných organizácií by bolo uvedenie ďalších národných vlajok, ktoré boli v knihe opomenuté, ako sú vlajky Španielska, Belgicka, zakaukazkých, či pobaltských štátov (napr. taká vlajka Litvy sa svojim farebným prevedením hodí skôr do Afriky ako do Európy).

Neviem sa rozhodnúť medzi 4 a 5 hviezdičkami, nakoniec nedávam plné hodnotenie, ale to preto, že Marshallova kniha V zajatí geografie bola ešte o niečo lepšia.

Záverečný verdikt: 8,5/10

2 07.01.2020

Prekvapenie hneď po otvorení knihy – knižné dosky sú nalepené opačne, takže pri listovaní začínate od poslednej strany a navyše dole hlavou. Pre utvrdenie , že nešlo o autorský zámer je prvá strana opatrená pečiatkou „DEFEKT. Nedá sa reklamovať.“ Našťastie. Pri tomto autorovi si človek nemôže byť ničím istý.

Opäť sa tu naplno prejavuje Bariccova najväčšia sila, že dokáže na minimálnom priestore rozohrať sugestívny príbeh, ktorý čitateľa okamžite vtiahne do deja. Čo sa na začiatku javí ako klasický príbeh pomsty, končí nakoniec veľmi nečakane. Priznám sa, že najprv ma záver rozladil, ale keď som si ho prečítal tretíkrát, našiel som nakoniec zmier v čitateľskej duši. Ale aj tak, Baricca mám načítaného skoro komplet a toto bolo v rámci jeho „knihografie“ iba lepší priemer.

Na konci knihy je literárno-vedecká analýza postmoderny všeobecne a Bariccových postáv a diel. Ach, tieto rozbory, to je kapitola sama o sebe. Rozmýšľam, či tá pečiatka o nemožnosti reklamácie tam nebola skôr kvôli tomu doslovu. Stále si v takých chvíľach poviem, že môže byť aj horšie. Pred rokmi som napríklad narazil na rozbor diela, v ktorom do jednej vety dokázal recenzent zapracovať slová ekrastickosť, referencialita, eliptickosť a synekdochickosť.

7/10

1 27.10.2024

Kniha rozhovorov so všetkými kladmi (rýchle čítanie bez nudných pasáži) a zápormi (opakovanie, nejde do hĺbky). Úspech tohto typu kníh závisí aj od toho, akým spôsobom je rozhovor vedený. A tu musím pýtajúcich sa pochváliť, že text plynul hladko, nezadrhávalo sa to a len párkrát sa stalo, že sa núkala nejaká zaujímavá doplňujúca otázka, aby sa téma viac rozpitvala, ale debata sa odklonila inde.

My, ktorí trochu poznáme prácu pani Dvořákovej, vieme o jej slabosti pre Žigmunda Luxemburského, je to jej srdcová téma a preto v rozhovore často odkazuje na toto obdobie a veci s ním súvisiace. Niekomu to mohlo pripadať repetitívne (konečne som aj ja použil toto slovo!) a únavné, ale na mňa sa jej nadšenie pre tému podarilo preniesť. No ja som ľahká obeť, veď aj podcast „Archivárky na cestách“ počúvam v aute z USB (priečinok Guilty pleasures).

Knihu odporúčam každému so záujmom o dejiny a myslím, že najlepší zážitok bude mať čitateľ, ktorý o stredoveku nevie nič nad rámec školského učiva. Kľudne si ju môžu v rámci dovzdelávania prečítať aj tí, ktorí v škole nedávali pozor - napr. takí „plochozemci“ by sa od ľudí z neskorého stredoveku mohli niečo dozvedieť.

9/10

1 06.10.2024

Vždy keď natrafím na tému komiksov, nájde sa skôr, či neskôr niekto, kto odkáže na túto sériu ako na niečo kultové a zásadné. Dlho som tomu odolával, nelákalo ma púšťať sa do 10-dielnej série. Pri upratovaní v šuplíkoch som však našiel tento prvý zošit a namiesto založenia do knižnice som ho na chvíľu otvoril. A za chvíľu aj zatváral prečítaný.

Dajme si krátku prezenčnú listinu na overenie prítomnosti typických znakov dobrého krimi komiksu:
Prepracovaná dejová zápletka? Tu prítomná!
Premrštené drsňácke dialógy? Tu!
Mozaiku vyplňujúce retrospektívy? Tu!
Originálna kresba? Tu!
Akcia? Tu!
Uveriteľné postavy? Tu!
Záporáci? Tu! Tu! Tu!
Klaďasi? ... Klaďasi? ...
No, nemaj to rád.

Ak by to bol samostatný komiks, zvažoval by som päť hviezd. Ale keďže ide o uvedenie do série, nechávam si tu priestor na neskoršie ocenenie očakávanej gradácie čitateľského zážitku. Základná otázka má teda neprekvapivú odpoveď: Áno, chcem to čítať ďalej.

8/10

1 15.09.2024

Kniha zjednodušená do podoby MEME by mohla vyzerať takto:
Prvý obrázok - Nacistickí vojaci páchajú zverstvá v Európe.
Druhý obrázok - Sovieti im v tom statočne konkurujú.
Tretí obrázok - Japonský vojak: „Hold my beer!“.

Autor sa zaoberá príčinami vzniku japonskej krutosti a prekvapuje záverom, že Japonci takí neboli odjakživa a napr. ešte v 1. svetovej vojne sa správali k zajatcom veľmi prívetivo. Od vydania originálu prešlo viac ako 20 rokov a ako to tak býva, pravdepodobne sa už našiel nejaký historik alebo novinár, ktorý by tento Reesov pohľad vyvrátil a do pléna hodil svoju vlastnú teóriu. Musím však uznať, že Rees dokázal na tých 140 stranách argumentovať veľmi presvedčivo a vyskladal motívy konania vojakov do logického celku. Navyše výborne zapracoval často mrazivé výpovede od priamych svedkov, či už z radov preživších obetí alebo samotných japonských vojnových zločincov.

Vojnová história Japonska ma veľmi zaujala a určite si ešte na túto tému niečo prečítam. Nechcem tu za každú cenu používať anglikanizmy, nič si tým nedokazujem, len neviem nájsť slovenský ekvivalent, ktorý by japonskú vojnovú stratégiu počas 2. sv. vojny vystihoval lepšie ako fráza: Play stupid games, win stupid prizes.

9/10

1 12.06.2024

Tento typ kníh je (eufemisticky vyjadrené) mimo môjho záujmu a dôvod prečo som sa pustil do jej čítania asi najlepšie vystihuje starý vtip o dvoch radoch mužov pred bránou sv. Petra, kde v jednom rade sú muži, ktorí boli celý život pod papučou (všetci okrem jedného) a v druhom, tí ktorí neboli - ten jeden. A na otázku sv. Petra, čo tam stojí tak sám - odpovedá, že ho tam poslala žena.

Kniha vo forme rozhovoru je svojím spôsobom zázrak, vždy sa číta ľahko a rýchlo, dokonca aj pri ťažkých témach, ako v tomto prípade. Celkove prevládajú u mňa pozitívne dojmy, zaujímavé boli najmä časti o traumách, ktoré si z detstva všetci nesieme. Ale privítal by som ešte viac konkrétnych príkladov z praxe. Niekoľkokrát som sa zháčil nad výkladom niektorých bežných pojmov, pod ktorými si jazykovedci a bežní ľudia (podľa reakcií pýtajúcej sa M. Kompaníkovej vrátane nej samotnej) predstavujú niečo úplne iné ako p. Hrustič. Tu by ma naozaj zaujímalo, či tieto pojmy takto definuje psychológia, alebo ide o súkromný výklad p. Hrustiča.

Moja najvážnejšia výčitka smeruje k nedostatočnému rozobratiu vplyvu narodenia dieťaťa/detí na vzťah partnerov. Zaslúžilo by si to minimálne samostatnú kapitolu a nie iba 2-3 otázky. Pritom práve toto je štartér a katalyzátor problémov väčšiny párov. Každý to môžeme vidieť, či už na sebe, alebo vo svojom okolí. Kniha vyšla vo vydavateľstve denníka N, tak stačí si napríklad pozrieť ich pravidelnú psychologickú poradňu, kde sa problémy tohto typu rozoberajú veľmi často.

Milo ma prekvapila záverečná kapitola „Moja cesta k psychológii“.

8/10

1 03.06.2024

Veľmi vydarené pokračovanie prvej knihy. Autori sa zahrabali do archívov a to čo našli pospájali do zmysluplného príbehu, ktorý má hlavu a pätu a „funguje“ na výbornú. Navyše kresba je rovnako podarená ako text.

Od detstva som mal radšej Lasicu, ale už dlhšie sa mi zdá, že prínos Satinského bol vo všeobecnosti nedocenený. A táto kniha to podľa mňa len potvrdila.

V spoločnosti tejto dvojice chcem ešte chvíľu zostať, takže sa asi rovno pustím do čítania ich hier.
Hodnotím rovnako ako prvú časť.

10/10

1 20.05.2024

Kniha vychádza z verejne dostupných informácií, rozhovorov a citátov, pričom samotný Tarantino sa na nej nijako nepodieľal. V rozprávaní prevažujú zaujímavosťi o castingoch do filmov, zážitky z natáčania, spomínajú sa tu popkultúrne odkazy v jeho filmoch a zacyklené skryté odkazy na jeho vlastné filmy. Áno, všetko toto už fanúšikovia Tarantina poznajú z ČSFD alebo iných zdrojov. Lenže tu to bolo spracované do chronologického komiksového príbehu, v skvelom grafickom prevedení, s neustále sa meniacim štýlom kresby, čo treba oceniť, lebo 230 monotónne nakreslených strán by asi bola nuda.

Na komiks to bolo dosť „ukecané“, ale to sú aj všetky Tarantinove filmy, takže autor má odpustené. Určite čitateľskému zážitku pomôže znalosť Tarantinovej filmografie, ak by som to čítal bez toho, aby som jeho filmy poznal, asi by ma to veľmi nebavilo. Tarantino je majster dialógov a preto odporúčam pozerať jeho filmy v originále. Vyhnete sa napríklad takým prekladateľským skvostom ako vo filme Hateful Eight, kde hláška „Cut my legs off and call me Shorty“ bola nadabovaná ako „Mňa asi picne“. Tak mňa asi tiež.

Dilema na záver: správne je Tarantino o Quentinovi (CZ verzia) alebo Quentin o Tarantinovi (SK verzia)?

10/10

1 16.05.2024

V knihe je ako základný slohový útvar použité lineárne rozprávanie, čo prispelo k ľahkému a rýchlemu čítaniu. Väčšina príhod je zábavná a medzi riadkami je cítiť konštantne prítomný jemný satirický humor. Veľká literatúra sa síce nekoná, ale príjemné strávený čas rozhodne áno.

Kniha vo mne okrem iného vzbudila záujem o doteraz pre mňa neznáme Yukonské teritórium (rozloha 10-krát väčšia, ale počet obyvateľov 150-krát menší ako SR!). Ja som už za zenitom, ale pre mladšie ročníky môže byť kniha inšpiráciou, ako ísť za splnením svojho sna. V autorovom prípade bola tým snom sezónna otrocká práca v nehostinnom prostredí blízko polárneho kruhu. Nám ostatným sa môže "tento způsob léta zdát poněkud nešťastným", ale každý máme iné sny a tak je to v poriadku.

Z prečítaného nemám dosť informácií, aby som vedel zhodnotiť, aký dobrý bol Martin Šós ako wrangler. Avšak môžem potvrdiť, že je určite najlepší „spisovateľ“ spomedzi slovenských wranglerov v kanadskom Yukone.

8/10

1 01.04.2024

Verné zachytenie povojnovej atmosféry zbombardovaného Nemecka očami mladého Švéda s jedinečným spôsobom písania. Čítať o tomto období texty napísané pre zmenu reportážnym štýlom bolo zaujímavé. Kto chce faktografické spracovanie vývoja v Nemecku tesne po WWII, odporúčam čokoľvek od autora Keith Lowe.

Zaujali opisy denacifikačných procesov s klasickou šablónou obhajoby: všetci obvinení Nemci počúvali zahraničný rozhlas a všetci sa k židom správali vždy priateľsky. Už mi tam len chýbalo svedectvo babky zo susedstva, o tom, že taký to bol slušný človek, aj vždy pozdravil...

Lepšie sa mi čítali príbehy obyčajných ľudí ako glosy o politike. Priznávam, že vôbec som si počas čítania nevšimol nejaké anarchistické názory autora, ktoré mu boli v komentároch na konci knihy pripisované. Viem si predstaviť, že ak by som knihu čítal v inom rozpoložení a za iných okolností (nerušený deťmi), mohol to byť ešte lepší zážitok a plné hodnotenie.

„...zaslúžené utrpenie sa znáša rovnako ťažko ako nezaslúžené...“

8/10

1 30.03.2024