Recidivista
komentáře u knih
Umenie blízkosti
Monika Kompaníková
Tento typ kníh je (eufemisticky vyjadrené) mimo môjho záujmu a dôvod prečo som sa pustil do jej čítania asi najlepšie vystihuje starý vtip o dvoch radoch mužov pred bránou sv. Petra, kde v jednom rade sú muži, ktorí boli celý život pod papučou (všetci okrem jedného) a v druhom, tí ktorí neboli - ten jeden. A na otázku sv. Petra, čo tam stojí tak sám - odpovedá, že ho tam poslala žena.
Kniha vo forme rozhovoru je svojím spôsobom zázrak, vždy sa číta ľahko a rýchlo, dokonca aj pri ťažkých témach, ako v tomto prípade. Celkove prevládajú u mňa pozitívne dojmy, zaujímavé boli najmä časti o traumách, ktoré si z detstva všetci nesieme. Ale privítal by som ešte viac konkrétnych príkladov z praxe. Niekoľkokrát som sa zháčil nad výkladom niektorých bežných pojmov, pod ktorými si jazykovedci a bežní ľudia (podľa reakcií pýtajúcej sa M. Kompaníkovej vrátane nej samotnej) predstavujú niečo úplne iné ako p. Hrustič. Tu by ma naozaj zaujímalo, či tieto pojmy takto definuje psychológia, alebo ide o súkromný výklad p. Hrustiča.
Moja najvážnejšia výčitka smeruje k nedostatočnému rozobratiu vplyvu narodenia dieťaťa/detí na vzťah partnerov. Zaslúžilo by si to minimálne samostatnú kapitolu a nie iba 2-3 otázky. Pritom práve toto je štartér a katalyzátor problémov väčšiny párov. Každý to môžeme vidieť, či už na sebe, alebo vo svojom okolí. Kniha vyšla vo vydavateľstve denníka N, tak stačí si napríklad pozrieť ich pravidelnú psychologickú poradňu, kde sa problémy tohto typu rozoberajú veľmi často.
Milo ma prekvapila záverečná kapitola „Moja cesta k psychológii“.
8/10
Deň radosti
Peter Gärtner
Veľmi vydarené pokračovanie prvej knihy. Autori sa zahrabali do archívov a to čo našli pospájali do zmysluplného príbehu, ktorý má hlavu a pätu a „funguje“ na výbornú. Navyše kresba je rovnako podarená ako text.
Od detstva som mal radšej Lasicu, ale už dlhšie sa mi zdá, že prínos Satinského bol vo všeobecnosti nedocenený. A táto kniha to podľa mňa len potvrdila.
V spoločnosti tejto dvojice chcem ešte chvíľu zostať, takže sa asi rovno pustím do čítania ich hier.
Hodnotím rovnako ako prvú časť.
10/10
Tarantino o Quentinovi
Amazing Améziane
Kniha vychádza z verejne dostupných informácií, rozhovorov a citátov, pričom samotný Tarantino sa na nej nijako nepodieľal. V rozprávaní prevažujú zaujímavosťi o castingoch do filmov, zážitky z natáčania, spomínajú sa tu popkultúrne odkazy v jeho filmoch a zacyklené skryté odkazy na jeho vlastné filmy. Áno, všetko toto už fanúšikovia Tarantina poznajú z ČSFD alebo iných zdrojov. Lenže tu to bolo spracované do chronologického komiksového príbehu, v skvelom grafickom prevedení, s neustále sa meniacim štýlom kresby, čo treba oceniť, lebo 230 monotónne nakreslených strán by asi bola nuda.
Na komiks to bolo dosť „ukecané“, ale to sú aj všetky Tarantinove filmy, takže autor má odpustené. Určite čitateľskému zážitku pomôže znalosť Tarantinovej filmografie, ak by som to čítal bez toho, aby som jeho filmy poznal, asi by ma to veľmi nebavilo. Tarantino je majster dialógov a preto odporúčam pozerať jeho filmy v originále. Vyhnete sa napríklad takým prekladateľským skvostom ako vo filme Hateful Eight, kde hláška „Cut my legs off and call me Shorty“ bola nadabovaná ako „Mňa asi picne“. Tak mňa asi tiež.
Dilema na záver: správne je Tarantino o Quentinovi (CZ verzia) alebo Quentin o Tarantinovi (SK verzia)?
10/10
Ztracené město v Amazonii
David Grann
Pútava kniha o zaujímavej téme. Kvôli časovej zaneprázdnenosti som to čítal skoro 3 týždne. Takéto kúskovanie väčšinou pokazí dojem z čítania, ale nie v tomto prípade. Mohol som sa cítiť ako Fawcett na expedícii! Tak ako on sa pomaličky predieral amazonskou džungľou, ja som pomaly postupoval stránku po stránke. Tu všetka podobnosť končí.
Muselo to byť naozaj vzrušujúce žiť v dobe, kedy sa prekresľovali mapy a oblasti „Hic sunt dracones“ sa postupne zmenšovali. V súčasnosti nám zostal už len nekonečný vesmír a ešte naša fantázia. Knihe nie je veľmi čo vytknúť, k úplnej dokonalosti chýbalo len veľmi málo (napr. viac fotiek, mapiek a pod.).
Nedávno som videl aj film, no nepáčil sa mi. Kým pri filme nakrútenom na základe beletristickej knihy sa zmeny v deji dajú odpustiť, v prípade príbehu podľa non-fiction knihy mi to pripadá ako spreneverenie sa histórii. Čo ma škrie najviac je vykreslenie osobnosti Fawcetta – predstava o ňom ako o človeku, ktorú som si vytvoril pri čítaní knihy bola úplne iná, preto mi bola postava z filmu cudzia.
9/10
(Yu)konský zápisník
Martin Notbúk Šóš
V knihe je ako základný slohový útvar použité lineárne rozprávanie, čo prispelo k ľahkému a rýchlemu čítaniu. Väčšina príhod je zábavná a medzi riadkami je cítiť konštantne prítomný jemný satirický humor. Veľká literatúra sa síce nekoná, ale príjemné strávený čas rozhodne áno.
Kniha vo mne okrem iného vzbudila záujem o doteraz pre mňa neznáme Yukonské teritórium (rozloha 10-krát väčšia, ale počet obyvateľov 150-krát menší ako SR!). Ja som už za zenitom, ale pre mladšie ročníky môže byť kniha inšpiráciou, ako ísť za splnením svojho sna. V autorovom prípade bola tým snom sezónna otrocká práca v nehostinnom prostredí blízko polárneho kruhu. Nám ostatným sa môže "tento způsob léta zdát poněkud nešťastným", ale každý máme iné sny a tak je to v poriadku.
Z prečítaného nemám dosť informácií, aby som vedel zhodnotiť, aký dobrý bol Martin Šós ako wrangler. Avšak môžem potvrdiť, že je určite najlepší „spisovateľ“ spomedzi slovenských wranglerov v kanadskom Yukone.
8/10
Nemecká jeseň
Stig Dagerman
Verné zachytenie povojnovej atmosféry zbombardovaného Nemecka očami mladého Švéda s jedinečným spôsobom písania. Čítať o tomto období texty napísané pre zmenu reportážnym štýlom bolo zaujímavé. Kto chce faktografické spracovanie vývoja v Nemecku tesne po WWII, odporúčam čokoľvek od autora Keith Lowe.
Zaujali opisy denacifikačných procesov s klasickou šablónou obhajoby: všetci obvinení Nemci počúvali zahraničný rozhlas a všetci sa k židom správali vždy priateľsky. Už mi tam len chýbalo svedectvo babky zo susedstva, o tom, že taký to bol slušný človek, aj vždy pozdravil...
Lepšie sa mi čítali príbehy obyčajných ľudí ako glosy o politike. Priznávam, že vôbec som si počas čítania nevšimol nejaké anarchistické názory autora, ktoré mu boli v komentároch na konci knihy pripisované. Viem si predstaviť, že ak by som knihu čítal v inom rozpoložení a za iných okolností (nerušený deťmi), mohol to byť ešte lepší zážitok a plné hodnotenie.
„...zaslúžené utrpenie sa znáša rovnako ťažko ako nezaslúžené...“
8/10
Velký indiánský příběh: Úchvatný pohled do života domorodých Američanů
Lubomír Kupčík
V porovnaní s predošlou knihou kvitujem, že je tu viac histórie a etnografie, aj keď ani z toho oblečenia veľmi neubudlo. Je tu ešte jeden podstatný rozdiel, autor sa zameriava na dejiny v predkolumbovskej ére, čiže v dobe, keď „indiáni“ boli ešte „pôvodní obyvatelia“, rovnako ako dnes. Dobrá bola aj posledná kapitola od Petra Majera, ktorá prináša stručný a predovšetkým smutný prehľad o vývoji v 19. a 20. storočí.
Ilustrácie sú opäť nádherné a veľmi realistické. Knihe sa dá vytknúť len slabšia redaktorská práca, keďže v obrazovej časti si dosť často písmena na značenie miest a predmetov (A, B, ...) zahrali schovávačku, prípadne slepú babu. Ale toto nemohlo pokaziť dojem z vynikajúcej autorovej práce.
Kedy bude kniha číslo tri?
Hoka hey!
10/10
HAU KÓLA! - Velká indiánská kniha
Lubomír Kupčík
Oceňujem krásne ilustrácie, len listovať si v tejto knihe je pôžitok. Navyše sa tu nachádza mnoho návodov a nákresov, ako si vyrobiť časti odevov a iných indiánskych predmetov. Niečo ako časopis Burda pre nás česko-slovenských indiánov.
Z histórie pôvodných obyvateľov Ameriky ma zaujímajú iné veci, takže táto kniha nebola celkom pre mňa. Preto nedávam päť hviezd. Je to možno trochu nespravodlivé, ale rozhodol som sa tak aj z dôvodu, že mám doma aj pokračovanie a pri pohľade na obsah práve tam vidím potenciál na plný zásah.
8/10
Mluví Černý jelen
John G. Neihardt
80% tvorí rozprávanie o histórii, popis známych bitiek a útržky z tradičného spôsobu života indiánov.
20% tvorí mytológia, symbolika, duchovno a nadprirodzeno.
Kým to prvé hodnotím na výbornú, to druhé išlo mimo mňa. Hodnotenie malo byť teda jasné 4/5, ale potom som prečítal obohacujúci 70-stranový doslov a ten to vytiahol na päť hviezd.
Kniha sa čítala dobre, jediný pre mňa rušivý aspekt bol preklad všeobecne známych zemepisných názvov do češtiny (Potok poraněného kolena, Řeka tučné trávy, Pohoří ovce tlustorohé atď.). Chápem zámer – má to pôsobiť ako autentické rozprávanie indiána a napr. pri mesiacoch v kalendári alebo menách indiánov to fungovalo, ale to geografické názvoslovie mi jednoducho nešlo na jazyk.
Na záver zhrnutie – keďže je to kniha vyrozprávaná z pohľadu muža z kmeňa Oglalu (Lakota), rozdelenie dobrých a zlých je nasledovné:
Fandíme: širokej rodine Siouxov – najmä Oglalu a Hunkpapu, ďalej Čejenom a Arapahom.
Nefandíme: Vraním indiánom, Šošonom, Assiniboinom a Arikarom.
Arci-nepriateľ: wašíču.
9/10
Hotel Balkán
Miroslava Kuľková
Čo poviedka, to iná balkánska krajina. Pár dní po dočítaní sa mi už pletú mená postáv a ich príbehy, strácajú sa detaily, kde sa udialo toto a kde zase tamto. Až by sa dalo povedať, že v mojej hlave prebieha znovuzjednotenie Juhoslávie. Tito... pardon, preklep... Tieto poviedky majú v sebe akúsi atmosféru nepokoja, ktorej sa nejde zbaviť. A to je dôležité, podrobnosti mám síce rozmazané, ale pocity z čítania pretrvávajú.
Ak to z vyššie uvedeného nie je jasné, tak sedem obrazov, ktoré autorka v tejto knihe „namaľovala slovami“ na mňa silne zapôsobili. Až sa mi nechce veriť, že sa jedná o debut. Niekto by mohol povedať, že poviedky sú príliš krátke, ja hovorím, že priestor bol dokonale využitý a nie je tu ani slovo navyše. Niekto by mohol povedať, že príbehy sú neukončené, ja hovorím, že im to viac pomohlo, ako uškodilo. Niekto by mohol byť už ticho.
Dlho som hľadal vhodné prídavné meno aj pre ilustrácie, asi najpresnejšie to vystihuje slovo podmanivé.
9/10
Konec světa se prý nekonal
Patrik Ouředník
Zmiešané pocity. Ouředníkovú Europeanu radím medzi svoje obľúbené, čítal som ju viackrát a veľmi sa mi páči štýl, akým je napísaná. Zo začiatku to aj tu vyzeralo nádejne, no neskôr sa tých pár ironických pančlajnov rozplynulo aj v tomto riedkom texte.
Bezprostredne po dočítaní mi je ťažké vôbec povedať, o čom tá kniha je. Sú tam židia, je tam Hilter a dosť veľa uťahovania si z náboženstiev, ale inak? Pripadalo mi to trochu samoúčelné, taký knižný exhibicionizmus. No a dobre vieme, že všetky slová na ex- sú nepríjemné. Exkrement, explózia, exhumácia, exmanželka, exekútor... Tak dobre, nie všetky, dať si pivo na ex je fajn. Výnimka potvrdzuje pravidlo.
V knihe som nakoniec našiel aspoň skvelý popis vývoja slovenskej politickej scény za posledné roky: „Řečníci, nad jejichž blbostí by roztály ledovce v Antarktidě, kráčeli světem ve vší beztrestnosti. Byli si vědomi svého vítězství: tak dlouho brali lidi za idioty, až se lidé stali idioty.“
5/10
Halič: Putovanie po stratenom svete
Martin Pollack
Lonely Planet a súčasne interrailový sprievodca po Haliči a Bukovine okolo roku 1900. Pollackov fiktívny cestopis robí zaujímavým aj to, že je doplnený o úryvky z dobovej tlače, bedekrov, či memoárov a próz spisovateľov - rodákov z tohto regiónu. Niekoľko „zastávok“ z knihy určite stojí za hlbšie preštudovanie (napr. ropné polia v Drohobyči, mesto Černovice). Moja jediná výčitka smeruje k tomu, že v knihe nie je ucelená mapka s vyznačením precestovanej trasy. Pred každou kapitolou sú síce nejaké menšie náhľady na mapku daného mesta a okolia, ale chýba tomu širší rámec.
Dnes tu máme nacionalistické tendencie, ktoré za najväčší problém považujú migráciu, globalizáciu a miešanie kultúr, inými slovami „cudzie nechceme, svoje si nedáme“. Tvária sa, že situácia v posledných rokoch ohrozuje niečo, čo tu bolo odjakživa. Ale práve na príklade tejto knihy môžeme vidieť, že dokonca aj v bohom zabudnutej krajine ako Halič bol v minulosti kozmopolitný svet s pestrou zmesou etník, náboženstiev, jazykov a kultúr.
Od autora som čítal aj Amerického cisára, ale Halič ma bavila ešte o trochu viac.
9/10
Námořní slepota
Michael Romancov
Geopolitická plavba dejinami námorníctva za posledných cca 500 rokov. Jednotlivé historické udalosti a míľniky námorníctva sú tu pútavo a nenásilné pospájané do súvislosti. Je to naozaj informáciami nabitá kniha, ale nie v štýle „Všetko, čo ste chceli vedieť o námorníctve, ale báli ste sa opýtať“, pretože garantujem, že o mnohých veciach tu popísaných, ste nemali ani tušenie.
Zaujímavo je vyriešený poznámkový aparát zabudovaný priamo do textu. Sú tu aj slušne spracované mapky a infografiky, takže knihe nie je čo vytknúť. Ak ste čítali niečo od Tima Marshalla, tak máte zhruba predstavu, akým štýlom je kniha písaná.
Námořní slepota je oči otvárajúca kniha (najmä nám suchozemcom), takže názov je trefný. Ale keďže veľmi rád vymýšľam alternatívne názvy k už existujúcim knihám, nemôžem si pomôcť, ale táto kniha sa mala volať: Kde bolo, tam bolo, more.
10/10
Bitky a bojiská
Roman Mocpajchel
Skvelé! Kniha ponúka základné informácie a zaujímavosti o významných bitkách a bojiskách, navyše je doplnená peknými ilustráciami od môjho obľúbeného Frenkyho Hříbala. Autor nás prevedie najdôležitejšími bitkami spojenými so Slovenskom, väčšinou tým, že sa odohrávali na našom súčasnom území. Chválim vhodne zvolenú štruktúru textu a členenie do blokov, ktoré sa opakujú v každej kapitole.
Závidím dnešným mladým, že majú k dispozícií takéto knižné poklady. Samozrejme, pre dospelého čitateľa zaujímajúceho sa o vojenskú históriu to bude viac-menej zhrnutie toho, čo už pozná, ale vďaka odkazom na použitú literatúru si môže veci, ktoré ho zaujmú dohľadať pre prípadné ďalšie štúdium.
Nielen pod vplyvom tejto knihy si myslím, že dejiny ľudstva je možné zhrnúť do vety: No blood, no party!
10/10
Charlie a továreň na čokoládu
Roald Dahl
V posledných rokoch som prečítal mnoho detských kníh, ktoré som však vzhľadom na ich krátky rozsah, nikdy na tomto portáli nehodnotil. S tým, ako deti rastú, sú aj knihy, ktoré čítajú obsiahlejšie a zaujímavejšie aj pre dospelého čitateľa. Zavádzam preto nepravidelnú rubriku „Knihy, ktoré som prečítal skôr ako ich dám čítať svojim deťom“ s cieľom posúdiť vekové odporúčanie.
Roald Dahl sa žiaľ v čase môjho detstva ku mne nedostal, ale môžem potvrdiť, že chýry o tom, že jeho knihy si vedia užiť nielen deti, sú pravdivé. Originál knihy bude mať tento rok 60-te narodeniny, ale je to naozaj nadčasová záležitosť. Celý čas som premýšľal nad tým, ako by asi Dahl opísal dnešné deti, keď každá ďalšia generácia rodičov tvrdí, že s deťmi je to stále horšie a horšie.
Ilustrácie Quentina Blakea nie sú v tejto knihe až tak výrazné, ako pri niektorých iných Dahlových knihách (jeden príklad za všetky je iná naša obľúbená Dahlovka - Obrovský krokodíl, kde sú ilustrácie rovnocenné textu a bez nich by to nebolo ono).
Teším sa na opätovné čítanie, tentoraz aj s mojimi dvoma umpa-lumpami.
Dieťa vo mne hodnotí 10/10.
Bujón v šumienke
Michal Diviak
Od tejto knihy som naozaj nevedel čo čakať, bol to taký výber naslepo, viac-menej iba na základe pozitívnych hodnotení na knižných portáloch. Potreboval som niečo na "dávkové" čítanie, po pár minút denne pred spaním a ukázalo sa, že táto kniha je na to ako stvorená.
Väčšina textov je písaná v prvej osobe a v prítomnom čase, čo pridáva na čítavosti. Príbehy sú to ľahko stráviteľné, písané s humorom. O niektorých veciach by sa z dnešného pohľadu dalo moralizovať (napr. krádež melónu, squatovanie, riskantné výstupy), ale táka bola doba, resp. vek autora. Darmo dnešný čitateľ dvíha obočie a krúti hlavou, treba sa lepšie rozpamätať, lebo podobné hlúposti, len v nižších nadmorských výškach, narobil v bežnom živote každý z nás.
Či už ste turista, športovec, cestovateľ alebo len gaučový povaľač s dušou dobrodruha, neváhajte a siahnite po tejto knihe, zaručene Vás čakajú príjemne strávené chvíle. Najviac som sa pobavil na príbehoch: Na Matterhorn v štýle ostblock, o výstroji za socíku a o vodičoch autobusov.
V rámci žánru za 5 hviezd, ale tak všeobecne je to na silné 4.
8,5/10
Základné prvky
Eliot Weinberger
Začnem tým, čo sa mi na knihe páčilo: grafické spracovanie a obálka. Tak a to by sme mali.
S touto knihou som sa jednoducho úplne minul. Celý čas som čakal, že príde niečo, čo ma vtiahne, zaujme a NIČ. Flow textu ma naopak ubíjal a uspával. Ani neviem, komu sú tieto eseje - tento mix mytológie, etnológie, histórie a (ne)zaujímavostí - vlastne určený? Čo z toho, čo som čítal bola pravda a čo fabulácia?
Bola to veľká skúška vytrvalosti, tréning mojej vôle, lebo už od polovice bolo jasné, že sa to nezlepší, zhoršiť sa to už tiež veľmi nemalo ako. A tak čítanie tejto knihy by mohlo byť hlavným bodom programu na festivale strateného času, ak by sa raz niečo také zorganizovalo.
Keď si pozerám všeobecne pozitívne hodnotenia na internete, uznávam aj možnosť, že chyba je vo mne a že som na Weinbergera nedorástol. Ale už som dosť starý na to, aby ma to trápilo.
2/10
Ruzká klazika
Daniel Majling
Nedať plné hodnotenie knihám Rudo a Zóna bolo možno kruté (sorry, ale komiks musí zaujať aj vizuálne), ale teraz sa ukázalo, že správne. Pretože Ruzká klazika je ešte o level lepšia. Áno, aj tu sa nájdu jeden alebo dva slabšie kúsky a niekomu môže vadiť miestami zbytočná vulgárnosť alebo opisy vyvolávajúce pohoršenie. Ale ako celok bol tento súbor fejkových textov výborný, len na to musí byť človek naladený a musí chcieť pristúpiť na autorovu hru.
Priznávam sa, že môj knižný kompas silne zlyhal, lebo nechápem, že si táto kniha našla cestu ku mne až teraz. Mám chuť to čítať znovu a hľadať ďalšie skryté významy a odkazy na klasiku. Tip: odporúčam čítať radšej po pár poviedkach denne, aby sa vám to neprejedlo.
Najlepšie poviedky: Osud občas nadeľuje aj oboma priehrštiami, Pritakal životu, Koľko dobra znesie človek v zdraví?, Mrzút.
9/10
Zóna
Daniel Majling
Prečítané na dva záťahy, bavilo ma to a stránky sa rýchle míňali. Hneď sa núka porovnanie s Rudom: štýl kresby je rovnaký, no tentokrát prišiel Majling s uceleným príbehom, navyše s detektívnou zápletkou; naopak ubudol prvoplánový humor, aj keď stále sa dalo dobre zasmiať na rôznych intelektuálnych vtípkoch s popkultúrnymi odkazmi a najmä na "milostnom" živote hlavného hrdinu (úvodzovky sú fakt na mieste), tam je Majling podobne silný ako v Rudovi. Na záver sa to všetko poprepájalo a potvrdilo sa, že odpovede na najdôležitejšie otázky vesmíru treba hľadať na Gemeri.
8/10
