Recidivista komentáře u knih

Konečne nový Kapuscinski! Aj keď, nový ako nový. Je to práveže jedna z jeho skôr vydaných kníh (1976), no táto skutočnosť dnešnému čítaniu vôbec neuberá na čare a pútavosti. Predtým, ako sa pustíte do knihy, odporúčam pohľadať si na internete zopár základných informácií o vojne v Angole, kto proti komu bojoval, čo je MPLA, FNLA, UNITA a pod. Pri tomto type literatúry sa spoilerov netreba obávať, práve naopak, takáto mini príprava určite prispeje k lepšiemu čitateľskému zážitku.

Občianska vojna v Angole bola veľmi neprehľadná, skúpa na informácie, zdanlivo bez akejkoľvek stratégie. Front bol všade a nikde zároveň. Prežitie bolo viac-menej otázkou náhody. Kapuscinski však nenechal nič na náhodu a udalosti v knihe podáva veľmi prehľadne a so svojským poetickým štýlom, ktorým sa snaží vysvetliť nevysvetliteľné. Tak ako v každej jeho knihe, aj tu je mnoho zaujímavostí a myšlienok, ktoré stoja za poznačenie a opakované návraty k ním. Uvediem jeden príklad: „Nový vojak sa všetkého bojí. Privezú ho na front a ten si myslí, že všade naňho striehne smrť. Že každý výstrel mieri naňho. Nevie odhadnúť vzdialenosť ani smer paľby. Preto strieľa hocikam, najlepšie veľa a bez prestávky. Nejde mu o to, aby trafil nepriateľa, ale o to, aby zabil vlastný strach.“

Nedávno som videl fotku dvoch „starcov“ v oblekoch, sediacich v horúčave, kdesi na múriku a v tichosti čakajúcich nevedno, na čo. Boli to: Gabriel Garcia Marquez, ktorý je synonymom pre slovné spojenie magický realizmus a Ryzsard Kapuscinski, ktorého rozprávačské umenie môžeme označiť za magický žurnalizmus. Spoznali a spriatelili sa tuším až v pokročilejšom veku, ale svoje literárne diela navzájom poznali istotne dávno predtým. Škoda, že sa nikdy nedozvieme, či a do akej miery boli jeden druhému literárnou inšpiráciou.

Vďaka vydavateľstvu Absynt som spoznal Kapuscinského a vďaka Kapuscinskému som dostal chuť aj na ďalšie skvelé reportážne knihy z edície Prekliati reportéri. V priebehu posledných rokov sa Kapuscinski stal mojim najobľúbenejším autorom a Absynt najobľúbenejším vydavateľstvom. Neočakával som nič a dostal som dva v jednom.

Záverečné hodnotenie: 10/10 (piaty Kapu, piatykrát za plný počet)

5 31.05.2020

Tak toto bolo ťažké a pomalé čítanie. Okrem samotnej pochmúrnej témy k tomu pravdepodobne prispelo aj prevedenie knihy, mám na mysli najmä jednoliatosť textu bez logického členenia do súvisiacich celkov, či absencia kapitol a odsekov. Až sa človek čuduje, ako mohla takáto kniha získať cenu Magnesia litera. Netuším, aké sú hodnotiace kritéria v tejto súťaži, ale po prečítaní knihy mi je jasné, že v tomto prípade všetky takéto nevýznamné negatíva vysoko prevýšil autenticky vyrozprávaný príbeh doktora, a to samotným doktorom, nie spisovateľom. Je to teda kniha, v ktorej obsah dominuje nad formou. Kto očakáva prevratné literárne kvality, alebo poetické písanie bude sklamaný. Toto je naturalistické a bez príkras podané rozprávanie o skúsenostiach českého chirurga z jeho pôsobenia na misiách v Kongu a Haiti s organizáciou Lekári bez hraníc.

Veľmi sa mi páčilo, že autor to nepoňal ako prehliadku múzeom jeho hrdinských činov v podobe dokonalých a neomylných rozhodnutí na operačnom sále. Práve naopak, keď sa tak zamyslím, v knihe opisuje viac pacientov, ktorí nakoniec zomreli, ako tých ktorých sa mu podarilo zachrániť. S výnimkou Tarantinových filmov mám pri pohľade na krv tendenciu odvracať zrak, preto vôbec nerozumiem, že v prípade tejto knihy si moja predstavivosť hravo poradila aj s podrobnými opismi operácií najrôznejšieho druhu. Zaujímavé sú aj pasáže, kde sa autor zamýšľa nad vzťahom doktor-pacient alebo kde porovnáva systém fungovania zdravotníctva v Európe s tým v Afrike. Práca všetkých doktorov je obdivuhodná, no u lekárov pôsobiaci na misiách v rozvojových krajinách to platí dvojnásobne. Neuveriteľná drina, stres, nedostatok spánku, biedne materiálové zabezpečenie a do toho všetkého naokolo zúriaca vojna, či chaos panujúci po prírodnej katastrofe.

Ak chcete tip na knihu s podobnou tematikou, odporúčam prečítať Sarajevskú princeznú od Eda Jaganjaca, taktiež chirurga, mimochodom od roku 1993 žijúceho v Prahe a dokonca pôsobiaceho v tej istej nemocnici Motol, kde pracuje aj Ján Trachta. Honza však svoju knihu napísal o rok skôr. A ktovie, možno tým inšpiroval svojho staršieho kolegu k niečomu podobnému. V každom prípade pred oboma klobúk dole.

Záverečné hodnotenie: 8/10

6 23.05.2020

Moje najnovšie literárne predsavzatie znie: prečítať kompletného Orwella, mimochodom stále dostupného v českých prekladoch nakladateľstva Argo. Navyše to chcem čítať v poradí, v akom jeho knihy vychádzali v originálnom anglickom vydaní, aby som mohol sledovať, ako sa postupne menili a vyvíjali jeho názory a celkove literárne kvality. Začal som teda jeho prvou knihou vydanou v roku 1933, ktorá je zmesou memoárov a reportáže z čias, keď Orwell pracoval ako umývač riadov v Paríži, resp. keď nepracoval a potuloval sa s bezdomovcami po Londýne a okolí.

Napriek ťaživej téme sa kniha čítala ľahko, iste najmä vďaka Orwellovmu štýlu písania. Pre mňa osobne bola zaujímavou aj preto, že sám som kedysi okúsil prácu v troch reštauráciách a jednom hoteli a je fascinujúce, s akou presnosťou Orwell opísal fungovanie zákulisia týchto podnikov (hierarchia a vzťahy medzi kuchármi, čašníkmi, umývačmi, zdanlivý chaos v kuchyni atď.). Pri Orwellovi sa často spomína, že sa jedná o nadčasového autora a žiaľ v tomto prípade to môžem potvrdiť, pretože väčšina z popisovaných vecí platila aj o 80 rokov neskôr v časoch, keď som podobnú prácu vykonával aj ja sám (aj keď BOZP a hygiena sa určite zlepšili). Podradnú a ťažkú prácu umývačov riadu popísal natoľko podmanivo, že čitateľa častokrát pochytí nutkanie odskočiť si od čítania pohľadať na internete voľné pracovné pozície v reštauračných zariadeniach, alebo aspoň naložiť doma kuchynský riad do umývačky.

O trochu zaujímavejšia mi pripadala prvá časť z Paríža, pravdepodobne najmä vďaka ľuďom, ktorých tam autor spoznal. Spomeniem najmä ruského imigranta Borisa, ktorý mi silne pripomínal mix postáv z Guenassiovho románu Klub nenapraviteľných optimistov. V londýnskej časti venujúcej sa tulákom takéto silné osobnosti Orwell nestretol, no napriek tomu, to bola pútavá exkurzia do života bezdomovcov v medzivojnovom Anglicku. Každý, kto si túto knihu prečíta zistí, ako veľmi sa mýlil vo svojich predstavách o živote obyčajných ľudí v dvoch európskych veľkomestách v roku 1928.

Záverečné hodnotenie: 9/10

14 17.05.2020

Hneď na začiatok priznanie: posledný komiks som čítal ešte počas stredoškolských čias, čo bolo strašidelne dávno. Strašidelná bola aj kvalita vtedajších komiksov, čo spôsobilo, že postupne sa tento žáner dostal na okraj môjho záujmu, ďalej je už len červená knižnica. Z nostalgických dôvodov mám však stále rád westerny, či už vo filmovej alebo knižnej podobe. A tak keď som natrafil na dobré recenzie na Hrobařa, rozhodol som sa dať komiksu novú šancu. Už po prvých stranách mi bolo jasné, že to bolo vynikajúce rozhodnutie.

Po celý čas som mal pocit, že sa pozerám na film v réžii Sergia Leoneho s hláškujúcim Clintom Eastwoodom v hlavnej úlohe. Naozaj jediné, čo chýbalo bola Morriconeho hudba. Nápad urobiť hlavného hrdinu z hrobára je myslím veľmi originálny. Osobne si nespomínam, že by v rámci westernu bol niekedy hrobárovi venovaný významnejší priestor, ak sa tam aj postava hrobára mihla, tak iba v ľahko zabudnuteľnom prevedení. Samozrejme s výnimkou filmu Pre hrsť dolárov, kde v súvislosti s hrobárom vznikla jedna legendárna hláška. Inak, slovo „mihnúť sa“ som použil asi poslednýkrát pri písaní diktátu, t.j. na strednej škole, čím sa nám kruh uzatvára. Nádherné slovo, musím ho používať častejšie.

Výtvarná stránka komiksu za tou „scenáristickou“ vôbec nezaostáva. Krásna, detailná a živá kresba prispieva k hlbšiemu vtiahnutiu do deja. Jediné, čo mi trochu vadilo bola záverečná akčná scéna, za ktorú by sa nemusel hanbiť ani Indiana Jones, či agent v službách Jej Veličenstva. Ale inak to bola bláznivá jazda, plná zvratov, akcie a skvelých dialógov. Kde-tu sa mihol (!) aj nejaký vtip. Moje nadšenie najlepšie dokazuje fakt, že rovno idem zháňať pokračovanie. A určite dám šancu aj iným komiksom zo série Modrá Crew.

Záverečné hodnotenie: 9,5/10

6 11.05.2020

Je to smutné, ale myslím si, že meno Eva Mišíková väčšine ľudí nič nehovorí. A nebude to tým, že majú krátku pamäť, skôr je za tým ignorantstvo a nevšímavosť voči dianiu okolo seba. Záujem o všeobecný prehľad začína aj končí pri bulvárnych senzáciách. Problém vo všeobecnosti s biografiami a memoármi (najmä v prípade, že sa na nich autorsky podieľa popisovaná osoba) je ten, že len málokedy sa spomenú negatíva a neúspechy dotyčného človeka. Ak sa tam náhodou niečo také nachádza, tak je to uvedené skôr v štýle pracovných pohovorov: Aké sú vaše slabé stránky? Medzi moje slabiny patrí to, že som príliš pracovitý a veľký perfekcionista.

Hodnotiť výsledky práce a osobu pani prokurátorky by som sa neodvážil ani po prečítaní jej 10 biografií napísaných rôznymi autormi. Aj keď sú ľudia, ktorých možno v niektorých veciach sklamala (Dobroš), v celkovom dojme určite prevládajú pozitíva. Zaslúžené patrí medzi najvýznamnejšie osobnosti z oblasti práva v ére samostatného Slovenska. Osobne si na p. Mišíkovej cením najviac jej odvahu, s ktorou sa postavila PROTI ZLOČINU na prelome milénia. Ja by som sa pri jej práci vyspal jedine vďaka Rohypnolu v kombinácii s Diazepamom.

Moje ohodnotenie hviezdičkami sa teda bude týkať výlučne literárnych kvalít. Kniha je písaná pútavým, nenáročným štýlom, veľmi sa mi páčilo prelínanie častí písaných autorkou s časťami v prvej osobe, ktoré pochádzajú od samotnej Mišíkovej. Jedná sa o prierez hlavných prípadov, ktorými sa ako prokurátorka zaoberala. Navyše je to podané zrozumiteľne a prehľadne, pretože ani obrovské množstvo mien, ktoré sa v texte vyskytuje, nenarúšalo ľahkosť a plynulosť čítania. Knihy o slovenskej mafii najmä v poslednom období pribúdajú ako huby po daždi a práve táto kniha by mohla slúžiť ako taký „Úvod do problematiky“. Pôvodne som chcel dať trojhviezdičkové hodnotenie, avšak nakoniec dávam 4 hviezdy, pretože táto kniha si to jednoducho zaslúži. A najmä si zaslúži, čo najviac čitateľov.

Záverečné hodnotenie: 7/10

1 04.05.2020

Je tomu presne 15 rokov, čo som v kine pri sledovaní filmu Hotel Rwanda nechápal, na čo sa to vlastne pozerám. Naozaj sa toto mohlo stať? Téma genocídy v Rwande ma odvtedy pohltila a v nasledujúcich rokoch som sa TO celé snažil pochopiť cez ďalšie filmy, dokumenty, články a neskôr aj prostredníctvom kníh, ktorých v českom a slovenskom preklade začalo pribúdať. Toto je však moja prvá beletristická kniha o tejto problematike. A hneď takáto čitateľská bomba. Je zaujímavé, že kniha vlastne nie je priamo o genocíde a neodohráva sa v Rwande, ale v susednom Burundi. No ako už poznamenal Ryszard Kapuscinski, tieto dve krajiny sú ako blížence a fungujú na systéme spojených nádob. To, čo sa udeje v Rwande má vplyv na Burundi a naopak.

Nielen zvolená téma a prostredie samotné robia túto knihu takou čitateľsky úspešnou. Text stojí na skvelo vykreslených postavách a ešte lepších dialógoch. Detskí hrdinovia vám rýchlo prirastú k srdcu, napríklad dvojičky hneď potom, ako prvýkrát otvoria ústa. Je to kniha na jeden, dva záťahy. Nutkanie pustiť sa okamžite po jej dočítaní do opakovaného čítania je veľmi silné (knižná recidíva, chápete). Je to zatiaľ jediný Fayeho literárny počin, zostáva veriť, že nie posledný. Keď sme už pri autorovi, ten toho stihol viac na poli hudby (3 albumy), konkrétne v žánri rap. Nikdy by som neveril, že raz budem tak „namäkko“ z knihy napísanej raperom. Viem, sú to z mojej strany ťažké predsudky, ale akosi sa mi doteraz zdalo, že mentálny svet raperov a ten môj nemôže mať žiadny spoločný prienik. Aby som napravil toto moje obmedzené vnímanie sveta a aby som dokázal, že som človek otvorenej mysle, som ochotný podrobiť stereotypy a šablónovitosť môjho myslenia nasledovnému testu: idem si na youtube vyhľadať a vypočuť niečo z Fayeho hudobnej tvorby...

...Som späť. Tak nič. Niežeby to bolo úplne nanič, ale celé to z môjho pohľadu zachraňuje jedine tá francúzština. Tento jazyk je snáď predurčený pre potešenie ľudských uší. Som si istý, že vo francúzštine by som si dokázal bez prerušenia pozrieť aj celý prejav amerického prezidenta. Samozrejme, dokázal by som to len preto, že po francúzsky rozumiem iba fráze „moje meno je“... Je m´appelle Donald Trump. Ako vám to znie?

Záverečné hodnotenie: 9,5/10

4 26.04.2020

Už si presne nepamätám, čo bola pohnútka, ktorá ma minulý rok viedla ku kúpe tejto knihy, keďže tento typ literatúry čítavam iba sporadicky. Pravdepodobne išlo o kombináciu dobrých recenzií a milého videa s fúzatým astronautom hrajúcim na gitare, ktoré mi utkvelo v pamäti po tom, ako pred pár rokmi preletelo médiami po celom svete. Nie je to biografia, nazvem to, európskeho typu, naopak štýl je typický americký, navyše so silným presahom k motivačnej literatúre. A toto už vôbec nie je žáner, ktorý by som vyhľadával. Podobný problém som mal aj pri toľko vychvaľovanej knihe Hillbilly Elegy od D. Vanceho, ktorá mi prišla úplne priemerná a dokonca nebola ani tou sociologickou sondou, ktorá by mi pomohla pochopiť, ako je možné, že Trump zvíťazil v prezidentských voľbách.

Na rozdiel od autora knihy, ktorý bol od deviatich rokov presvedčený, že sa stane astronautom a bude sa raz na svet pozerať z výšky hviezd, moje ambície v tomto veku siahali iba do výšky kabíny smetiarskeho auta, ktorého šoférom som sa chcel stať. Takže mi určite neprináleží hodnotiť život tak úspešného a rešpektovaného človeka, akým je Chris Hadfield. Čo však môžem hodnotiť je kniha samotná, keďže som ju nakoniec dokázal prečítať celú aj napriek silnému nutkaniu preskakovať nudné pasáže, ktorých bolo najmä na prvých 200 stranách viacero. V podstate by sa dala zhrnúť do reťazca slov: trénuj – nevzdávaj sa – sústreď sa – trénuj - dbaj na detaily – neustále sa uč – opäť trénuj - buď pripravený na všetko a to stále dokola v miernych obmenách.

Chápem, že mnohým sa kniha páčila a určite sa nájdu ľudia, ktorých motivovala k splneniu ich cieľov a snov. Na mňa však takéto motivačné rečičky pôsobia skôr kontraproduktívne, zjavne nie som cieľová skupina podobných kníh, čo malo na moje hodnotenie výrazný vplyv. Toto Chris Hadfield pri písaní knihy nemohol veľmi ovplyvniť, možno iba tým, že by sa viac snažil, aby napísaný text nepôsobil tak umelo, strojene a chválenkársky, ale zvolil by ľudskejší prístup, ktorý by skôr viedol k získaniu čitateľových sympatií. Najsmutnejšie (pri každej knihe bez rozdielu) je, keď v nej absentuje jazyková korektúra. Ako je možné, že v slovenskom vydaní takmer na každej strane nájdeme preklepy, poprehadzované písmena a celé chýbajúce slová, ak podľa obálky tú knihu pred zaslaním do tlače čítali minimálne dvaja prekladatelia, redaktor, korektor a možno aj technická korektorka?

Mojim najobľúbenejším Hadfieldom tak aj po prečítaní tejto knihy naďalej zostáva James Hetfield zo skupiny Metallica.

Záverečné hodnotenie: 6/10

3 13.04.2020

Tak toto bola trefa do čierneho. Stále nemôžem uveriť, že tento klenot sa mi podarilo kúpiť len za necelých 6 €! Tým pádom je to v rámci mojej knižnice dielo s najvyššou hodnotou vyjadrenou pomerom kvalita/cena. Silne odporúčam všetkým milovníkom geografie, máp, histórie, prípadne aj umenia zváženie kúpy tejto knihy. Aj keď o knihe sa v tomto prípade veľmi nedá hovoriť. Je to publikácia formátu A3, pričom väčšina máp je zobrazená na dvojstrane, čiže vo formáte A2. To umožňuje veľmi dobrú čitateľnosť geografických názvov a zároveň môžu vyniknúť maličkosti v kresbách máp.

Väčšina máp pochádza zo 16. a 17. storočia a neraz som sa pozastavil nad tým, ako verne zobrazujú skutočnosť. Nie je problém pri jednej mape stráviť skúmaním rôznych detailov aj 10-15 minút. Ale aj zbežné prelistovanie je pastvou pre oči. Ospravedlňujem sa za expresívnosť v tejto recenzii, ale pôvodní autori týchto máp si zaslúžia len superlatívy. Samozrejme vďaka patrí aj pánovi Kučerovi, že ich v tejto podobe zozbieral. Jediné negatívum je (ne)skladovateľnosť, keďže kvôli vyššie spomenutému formátu nie je možné uloženie do police s knihami a horizontálna poloha lapača prachu tak zostáva jedinou možnosťou.

Záverečné hodnotenie: 10/10

5 10.04.2020

Štýl, akým je kniha napísaná, mi takmer okamžite pripomenul talianskeho autora Alessandra Baricca (najviac asi knihy Oceán more a Hrady hnevu). Keďže Baricco patrí medzi mojich obľúbencov, bolo od prvých riadkov jasné, že po poslednej strane budem patriť medzi spokojných čitateľov. Zároveň chápem, že nie každému sa musí kniha páčiť. Odpustite mi hrubé generalizovanie, ale viem si predstaviť, že asi to veľmi neosloví napríklad milovníka thrillerov, ktorý potrebuje, aby dej odsýpal a nejaká poetickosť, či magickosť, ktorá z textu sála, je pre neho druhoradá. Niežeby sa tu nič nedialo, práve naopak, ani sa vám nebude chcieť veriť, čo všetko sa môže prihodiť na islandskej dedine so 400 obyvateľmi, aká zmes neobyčajných postáv sa tam premelie, až si začnete klásť otázku: ako to potom asi vyzerá v takom Reykjavíku?

Knihu robí výnimočnou práve autorov jazyk, ktorý núti k pomalému čítaniu, budete si vychutnávať každé slovo a k mnohým vetám sa budete opakovane vracať. Alebo sa jednoducho pristihnete pri tom, že zamyslene civíte do prázdna a uvažujete nad všednosťou svojho vlastného života. A je tam aj humor, veľa humoru. Inteligentného a láskavého, nie prvoplánového. Niekedy sa objaví nečakane, len tak medzi riadkami, ak nečítate sústredene, ani si to možno nevšimnete. A inokedy sa smejete aj niekoľko strán vkuse (písanie pohľadníc). Ale pozor, na čítanie tejto knihy je potrebné mať tu správnu náladu. Do rúk by ju radšej nemali brať tí, ktorí majú práve zapnutý režim „cynik/pragmatik“. Inak sa im bude zdať, že pátos a gýč „trčia“ z knihy, ako záložka v tvare žirafy.

Veľmi sa teším na ďalšie diela od tohto autora, ktorý doteraz nepochopiteľne unikal mojej pozornosti. Aspoň takto, skrz jeho príbehy, sa budem môcť preniesť na Island, ktorý je mojou nesplnenou vysnívanou destináciou ešte z čias, keď cestovanie na tento ostrov nebolo takou módnou záležitosťou.

Záverečné hodnotenie: 9/10

8 05.04.2020

Veľmi zaujímavou formou podaná téma vyrovnávania sa s prírodnou a ekologickou katastrofou (zemetrasenie, tsunami, havária v jadrovej elektrárni Fukušima) a s jej dôsledkami na životy ľudí z postihnutých oblastí (strata blízkych, strata domova, zdravotné dôsledky). Kniha podaná bez príkras a bez zbytočného sentimentu, no o to srdcervúcejšie čítanie to je. Niektoré pasáže čítate so stiahnutým hrdlom a napriek 9.000 km vzdialenosti a najmä mentálnej odlišnosti Slovákov od Japoncov, sa často pristihnete pri premýšľaní nad tým, ako by ste sa zachovali na mieste ľudí spomenutých v knihe, ako by ste sa s danou situáciou popasovali, ako by ste to celé psychicky znášali.

Jedná sa o mozaiku na prvý pohľad nesúrodých a nesúvisiacich kapitol, ktoré však spolu poskytujú ucelený obraz o danej téme. Najviac ma zaujali práve časti o tsunami a jeho histórii, ďalej veľmi sugestívny opis priebehu havárie v elektrárni Fukušima a celá záverečná tretina knihy, vrátane kapitol podaných v druhej osobe, ktoré čitateľa úplne pohltia. Menej ma bavili niektoré rozhovory o japonských kulinárskych špecialitách. Môžete mať predstavivosť akú chcete, ale ak čítate o morských tvoroch ešte k tomu v češtine, tak vám to aj tak všetko splynie do jednej bezfarebnej ryby. Menej záživné boli aj časti popisujúce japonskú mytológiu. Na druhej strane keď k tomu pridáme informácie o japonskej kultúre a mentalite, zrazu nám aj čudácke postavy z Murakamiho kníh začnú pripadať ako bežní priemerní Japonci.

Jedna z hlavných vecí, na ktoré chcela autorka poukázať je slepá dôvera Japoncov v autority (vláda, štátne inštitúcie, rôzne organizácie), ktoré viedli k zbytočnej smrti tisícok ľudí. Ľudia napríklad verili tvrdeniu, že vlna tsunami bude mať 6 metrov, tak vyšli na strechu 10 metrovej budovy a mysleli si, že sú v bezpečí. Ani sa len nepokúsili presunúť do vyššie položených budov vzdialených pritom len pár sto metrov (pritom času bolo dosť), kde by v suchu prečkali aj tú 13 metrovú vlnu, ktorá nakoniec prišla. No úplne najviac ma šokovala slabá informovanosť zo strany úradov a neskôr aj vedomé zavádzanie obyvateľov z oblasti zasiahnutých radiáciou o dôsledkoch žiarenia, ktoré spôsobili, že ľudia ostávali vo svojich domovoch, lebo opäť raz verili, že ak by im niečo hrozilo, vláda by nariadila hromadnú evakuáciu. Toto by som čakal v Rusku alebo v Číne, ale rozhodne nie v roku 2011 vo vyspelom Japonsku.

Záverečné hodnotenie: 9/10

5 29.03.2020

Salám Alejkum!

Táto rozsahom útla kniha predstavuje výbornú sondu do života izraelských Arabov na začiatku tretieho milénia. Autor naozaj vyťažil z minima maximum, keď dokázal na malom priestore rozvinúť zaujímavý príbeh obyvateľov bezmenného mestečka obkľúčeného izraelskou armádou a odrezaného od okolitého sveta. Pútavý štýl, uveriteľné postavy a skvelé vykreslené vzťahy medzi nimi, autentické dialógy, či správne vystupňovaná atmosféra, to všetko prispieva k výnimočnému čitateľskému zážitku.

Napriek značným kultúrnym, náboženským a spoločenským odlišnostiam medzi Blízkym východom a Európou si viem predstaviť, že by sa tento príbeh v mierne obmenenej podobe mohol kľudne odohrávať aj v našich končinách napríklad v čase sovietskej okupácie. Rozmýšľam, či by som knihu odporúčal aj niekomu, pre koho sú pojmy ako západný breh Jordánu, pásmo Gazy alebo prvá a druhá intifáda úplnou španielskou dedinou a odpoveď je jednoznačne áno. Možno by niektoré súvislosti a udalosti zostali nepochopené, ale celkový dojem z prečítaného by bol stále nadpriemerne vysoký.

Poďakovanie patrí aj vydavateľstvu Pistorius & Olšanská, ktoré na tému izraelsko-palestínskych vzťahov prinieslo už viacero zaujímavých titulov a tento rozhodne stojí za prečítanie.

Záverečné hodnotenie: 9/10

3 22.03.2020

Pri čítaní tejto knihy je cítiť, že nevznikla len tak od stola, ale že p. Bán si to „odmakal“ v teréne. Pri mnohých návštevách a rozhovoroch s miestnymi ľudmi počas posledných 20 rokov sa snažil pochopiť, čo sa to v tej Juhoslávií v 90-tych rokoch vlastne udialo. Namiesto podtitulu „Príbehy Balkánu“ by sa hodilo možno skôr označenie „Čriepky z Balkánu“, tých mien a udalostí je tam naozaj veľmi veľa, čo znamená, že drvivá väčšina z nich je opísaná len na veľmi malom priestore. To je moja jediná výtka voči knihe, ale je to skôr môj osobný problém ako čitateľa. Autor chcel napísať knihu týmto spôsobom a ja to plne rešpektujem. Len dodávam, že veľmi rád by som si prečítal od Andreja Bána ďalšiu knihu z týchto končín, kde by vybraní ľudia dostali viac priestoru, aby sme sa do ich osudov a príbehov mohli ponoriť ešte hlbšie a intenzívnejšie.

Mám pocit, že s tým ako vznikajú ďalšie a ďalšie knihy a dokumenty o vojne v Juhoslávii, stále pribúda viac otázok ako odpovedí. Samozrejme, že ani táto kniha neponúka jednoznačné vysvetlenia a závery, a je to len dobre. Autori, ktorí tak vo svojich knihách robia sú väčšinou sympatizanti jednej zo zúčastnených strán a teda o objektivite v ich prípade nemôže byť ani reči.

Na záver si skúsme dať malý test. Ktoré mená vám napadnú ako prvé, keď sa spomínajú hrôzy a zverstvá napáchané počas vojen v Juhoslávií? Karadžič? Miloševič? Mladič? Šešelj? A akej národnosti boli všetci títo páni? Aj keď sa to na prvý pohľad zdá byť jasné, takéto rýchle závery o agresoroch a obetiach by boli príliš zjednodušujúce. Hlavne, ak sa bavíme o multietnickom a multináboženskom Balkáne, kde nič nemusí byť také, ako sa na prvý pohľad zdá.

Záverečné hodnotenie: 8,5/10

5 07.03.2020

Kniha je určená všetkým tým, pre ktorých bola v škole geografia obľúbeným predmetom, najmä tej podskupine ľudí, ktorí mali záľubu učiť sa naspamäť vlajky štátov sveta (prípadne aj hlavné mestá), aby potom mohli ohurovať svojimi vedomosťami rodinných známych alebo kamarátov. Keďže rovnakým postihnutím som v detstve trpel aj ja, prečítanie knihy, ktorej hlavnými hrdinami sú vlajky, a to dokonca v slovenčine, bolo pre mňa milou povinnosťou. Edícia Civilizácia z vydavateľstva Premedia opäť raz nesklamala.

Pre mňa osobne sa dobrá kniha z oblasti literatúry faktu prejavuje aj tým, že je človek v priebehu jej čítania nútený často googliť. V prípade knihy Zomrieť pre vlajku bol počet zaujímavosti, o ktorých som sa chcel dozvedieť viac podrobností mimoriadne vysoký, preto som sa odvážil knihu otvárať iba na miestach s pokrytím WiFi signálu.

Na knihe ma trochu zaskočilo, že autor otvorene pridáva svoje politické komentáre na rôzne témy (Putin, Kadáffi, Kimovci atď.), ktoré však s hlavným poslaním knihy (vlajky) súviseli v niektorých prípadoch len okrajovo. To je podľa mňa aj dôvod relatívne nízkeho hodnotenia tejto knihy vo všeobecnosti. Na rozdiel od iných si nemyslím, že prezentovanie subjektívnych politických názorov v tomto type knihy znižujú jej faktografickú hodnotu ako celku. Veď samotný Marshall nikdy neprezentoval svoju knihu ako vedecko-odbornú publikáciu, ale ako populárno-náučný text. Na druhej strane v niektorých prípadoch autor používa iróniu a humor trochu nadmerne. U mňa osobne ma napríklad malé mínus za uťahovanie si z mojej obľúbenej vlajky Ugandy, ktorú prirovnal k obalu od cukríkov.

Jednou z mála slabých stránok knihy bolo zaradenie dvoch kapitol o nenárodných vlajkách. Tu si myslím, že oveľa zaujímavejšie ako vlajky strachu a vlajky medzinárodných organizácií by bolo uvedenie ďalších národných vlajok, ktoré boli v knihe opomenuté, ako sú vlajky Španielska, Belgicka, zakaukazkých, či pobaltských štátov (napr. taká vlajka Litvy sa svojim farebným prevedením hodí skôr do Afriky ako do Európy).

Neviem sa rozhodnúť medzi 4 a 5 hviezdičkami, nakoniec nedávam plné hodnotenie, ale to preto, že Marshallova kniha V zajatí geografie bola ešte o niečo lepšia.

Záverečný verdikt: 8,5/10

2 07.01.2020