Příběh tvého života
Povídka od:
Ted Chiang
Z knihy:
Příběhy vašeho života
Co se stane, až nás navštíví mimozemšťané, kteří si pamatují budoucnost?
Story of Your Life
Rok vydání originálu: 1998
Povídka vyšla v knize:
Komentáře (7)
Přidat komentář
V podstatě kvůli této povídce jsem si celou tu knihu koupil. Filmové zpracování je skvělé, tak jsem doufal, že předloha bude lepší. A ono tomu tak i je. Parádní příběh zvládnutý celkem na nějakých 70 stranách nedává prostor pro zbytečné odbočky.
Povídka mě absolutně dostala. Zpočátku se zdá, že o nic moc nejde... pak dá práci chytat vysvětlování jazyka... a nakonec mě to úplně vykolejilo.
Bezpochyby úžasná povídka. Bohužel/bohudík jsem jako první viděl Villeneuveův film Arrival a ten je ještě o fous lepší. Má úžasnou vizualizaci a hudbu a i změny v ději jsou ku prospěchu (přidání dramatické linky s vojáky, osud dcerky atd.). Na druhou stranu Ted Chiang to vymyslel a napsal skvěle. Těžko se mi to hodnotí... 4*
"Když víš dopředu, jak to v pohádce je, proč potřebuješ , abych ti to četla?"
"Protože to chci slyšet."
Ak chcete vedieť, ako sa dá s jemnej poviedky kombinujúcej jazyk, čas a neznámo urobiť medzištátny "thriller" nespolupráce prečítajte si toto a porovnajte s ARRIVAL. Určite veľký a ťažký oriešok na sfilmovanie, ale film Vám aj tak bude pripadať akýsi propagandistický (možno preto Čína či Rusko v poviedke vôbec nie sú spomenuté). Chiangová gradácia deja ako aj v iných poviedkach zaujme od začiatku kde cítiť erudíciu nejednej spoločenskej či prírodnej vedy.
Dle této povídky byl natočen film Příchozí, který jde teď v kině. Nejdřív jsem viděla film, po kterém jsem šla z kina a nemohla jsem ani mluvit. Úžasný. Ale ta povídka je ještě lepší. Krásně napsané a mateřské city jsou tam vykresleny tak, že neuvěříte, že to nepsala žena, která má děti. Krásné příklady pro představu některých pro nás nepředstavitelných věcí, nepostrádá ani vtip.
(SPOILER) Podľa tejto poviedky bol natočený aj film. Presnejšie povedané, ľahučko sa poviedkou inšpiroval. Možno preto, že som film videla ako prvý, mi poviedka pripadala slabšia ako on. Je aj vizuálne slabšia, čo je zvláštne – autor môže predsa čarovať ako len chce, kým filmári sú obmedzení rozpočtom. Tu však na rozdiel od filmu nenájdeme žiadne grandiózne levitujúce mimozemské lode s ovládateľnou gravitáciou, mimozemšťania sa ani neunúvajú na Zem osobne. S ľudstvom sa pokúšajú komentovať len pomocou fádne vyzerajúcich zariadení. Ale kašlime na efekty a poďme k podstatnému. Príbeh sa, podobne ako Delenie nulou, delí na zo začiatku zdanlivo striktne oddelenú ľudskú a vedeckú časť. V ľudskej časti sa v neobyčajnom, budúcom čase (ktorý dáva čitateľom na rozdiel od divákov vodítko k pointe) rozoberá príbeh života dievčaťa od jeho narodenia až po smrť v 25 rokoch. Vo vedeckej je vedkyňa povolaná na to, aby našla spôsob komunikácie s mimozemšťanmi. Vedecká časť lepšie a presvedčivejšie než vo filme postupne objasňuje, že mimozemšťania vnímajú svet inak ako my – nerobia rozdiel medzi minulosťou a budúcnosťou. Dobre objasňuje, na čo im je potom jazyk, na čo konanie. Ale nedá sa mi to zladiť s tou ľudskou časťou, ktorá je príbehom budúcej matky, ktorá vie, že jej dcéra tragicky zahynie. Toto je prvok, ktorý bol práveže vo filme vysvetlený lepšie. Tam umrela na neliečiteľnú vrodenú chorobu. V poviedke však na nehodu, ktorej by mohla matka ľahko zabrániť. Prečo nechcela? Autor síce dal príklady toho, prečo napríklad ľudia hovoria druhým to, o čom druhí vedia, ale týka sa to len prípadov, keď to prijímateľ chce počuť. Chce, aby jej dcéra umrela? Nie je na to nijaký náznak. Sú tam síce aj úvahy o nezvratnosti osudu, chýba mi však prepojenie na tento prípad. A ak bol na to nejaký dôvod, ktorý som nepostrehla (lebo všetky tie vypovedané veci sú síce pekné, ale nevzťahujú sa ani zďaleka na takýto extrémny prípad), prečo matka aspoň necítila spaľujúcu ľútosť? Smrť dieťaťa sa predsa opisuje ako najsilnejšia emócia vôbec. Preto treba nesmierne dobré zdôvodnenie na to, aby ju hrdina uveriteľne nepociťoval. Hlavná hrdinka však nepociťuje nič. No, možno preto, že budúce spomienky na život jej dcéry ju vykresľujú ako absolútne neznesiteľnú pubertiačku. Ale nie, žartujem (aj keď je to naozaj absolútne neznesiteľná pubertiačka).