Tuberóza

15.06.2022

Volala sa Stana Viljevská. A keď si zaumienila, že sa stane ošetrovateľkou a pôjde na front, všetci jej známi sa len usmievali, lebo žila dosiaľ rozmaznaným životom plným luxusu. Ale na kurze sa osvedčila ako svedomitá a chladnokrvná zdravotná sestra.
Prišiel čas, z rušňa sa kúrilo a oni napokon došli do spustošeného barokového kaštieľa nejakého poľského šľachtica, premeneného v lazaret. Stane sa ušla hneď prvá služba - v noci. A tam na posteli ranený, le comte (gróf) Stanislav Colonna-Walewski, čo vraj nedožije rána. Považuje ju za svoju snúbenicu, Máriu Antonovnu, a ona nemá to srdce mu tú ideu vziať. Okolo nich sa vznáša sladká a tajomná vôňa bielej tuberózy, vietor pohybuje závesmi a svieca plápolá - to mladý život zhára a tiene sa predlžujú.

Čo nemôžem tejto poviedke uprieť, je atmosféra - jednoznačne. Nostalgia éry pary, temné hučanie frontu v pozadí a mysterióznosť zšerelej miestnosti s náznakom nepokoja dávno mŕtvych. Zvláštna, priam až naturistická atmosféra. Noc, čo navždy zmení život jednej zlatovlasej sestričky... a pre raneného dôstojníka sa zase končí.

V prvej polovici som ocenila ešte vykreslenie praktických záležitostí tej doby. A výnimočne je Ivankovej poviedka tentoraz (relatívne normálne) ukončená.