Recidivista přečtené 130

Neznáme neznáme 2020, Mark Forsyth

Tak si to zhrňme: Neznáme neznáme je niečo, o čom nevieme, že to nevieme – napríklad ľubovoľná kniha v poličke v kníhkupectve, o ktorej ste nikdy nepočuli. Naproti tomu známe neznáme je vec, o ktorej vieme, že ju nevieme – to je kniha, ktorú ste si kúpili a čaká na prečítanie na Vašom nočnom stolíku. Základnú premisu teda máme za sebou. Autor hovorí, že hlavnú úlohu pri spoznávaní neznámych neznámych zohráva prvok náhody. Podľa mňa je však náhoda prítomná aj pri známych neznámych, veď čo môže byť lepším dôkazom ako fakt, že svoj zoznam kníh na prečítanie mením pravidelne a na poslednú chvíľu vždy siahnem po inej knihe ako som pôvodne plánoval? Áno, sú aj výnimky potvrdzujúce pravidlo, kde o náhode nemôže byť ani reči. Ako môj výber tejto 25-stranovej eseje tesne pred koncom roka, čím som počet prečítaných kníh v tomto roku zaokrúhlil na 30 a dosiahol tak svoju želanú métu. Túto esej netreba brať vážne, je to také milé žmurknutie na všetkých knihomoľov, obsahuje mnoho pekných myšlienok (napríklad o falošnej nostalgii), ale po argumentačnej stránke miestami pokrivkáva (internet, ktorý neponúka žiadne neznáme neznáme?). Slabým miestom je aj to, že sa tu spomínajú len kníhkupectva, pričom ďalšou premennou v rovnici by mohli byť aj knižnice. No a hlavne si Forsyth strieľa z Tolstoja. Z chorôb, zo smrti a z ruských klasikov sa žarty nerobia. 7/10... celý text

Kdo ví, kde budu zítra 2019, Jindřich Šídlo

Kniha rozhovorov je žáner, ktorý sa číta veľmi ľahko a má niečo do seba, najmä ak je tam fungujúca chémia medzi oboma účastníkmi rozhovoru a ak respondent nie je úplne nudný suchár, čo v tomto prípade nehrozí. Priznám sa, že o Tomášovi Etzlerovi som toho pred čítaním knihy veľa nevedel, český mediálny trh až tak nesledujem. O to viac som bol touto knihou nadšený, pretože všetko v nej pre mňa bolo nové (samozrejme mimo spoločenský a historický kontext). Ani trochu som sa pri čítaní nenudil a teším sa uz na toľko avizovanú novú knihu. Tak ako v posledných rokoch pokrylo vydavateľstvo Absynt jednu z posledných dier na česko-slovenskom knižnom trhu (reportážna literatúra), mám pocit, že podobný boom momentálne zažívajú knihy rozhovorov. Aj na Slovensku ich už vyšlo niekoľko zaujímavých. Ja osobne vidím dieru na trhu už iba v oblasti biografie a memoárov, v slovenčine toho vychádza naozaj žalostne málo. Sú tu nejaké lastovičky, ale stále to nemôžeme nazvať kŕdeľ. V porovnaní s Českom sú to naozaj len odrobinky, problémom je predpokladám otázka rentability. Knihy o športovcoch a hercoch by ešte ako tak mohli byť komerčne úspešné, ale predávala by sa rovnako dobre aj kniha o významnom doktorovi, úspešnom podnikateľovi alebo nádejnom vedcovi? Chce to asi vydavateľa, ktorý by bol podobne odvážny a vytrvalý v ceste za svojim cieľom, ako bol Tomáš Etzler, najmä vo svojich začiatkoch v USA. 9/10... celý text

Kazatelova stezka 2020, Yves Swolfs

Keby som bol personálny manažér a tento komiks by bol lenivý zamestnanec, tak by som mu do koncoročného hodnotenia s použitím HR žargónu napísal, že tu vidím veľký potenciál na zlepšenie. Naštastie nemusím siahať po politicky korektných frázach a môžem veci nazývať pravým menom - tento komiks je skrátka priemerný. Začnem pozitívami, ktorými sú krásna realistická kresba, absencia westernových klišé, ale najmä veľmi zaujímavý námet (boj stúpencov zrušenia otroctva proti otrokárom v Kansase tesne pred vypuknutím občianskej vojny). Negatív je o dosť viac a zaslúžili by si možno aj samostatný odsek, ale to by bolo z mojej strany voči tomuto komiksu príliš kruté. Takže stručne: na môj vkus je tu veľa politiky a málo akcie, hlavný hrdina je nemastný-neslaný, spôsob výpravy je miestami skratkovitý, inokedy plytvajúci komiksovými panelmi. A teraz príde plot twist, ktorý mimochodom v komikse taktiež chýbal. Napriek vyššie uvedenému si určite zoženiem aj pokračovanie tohto príbehu. Jednak som sa už naučil, že každý boj s mojou zvedavosťou sa rovná prehre. A tiež považujem za povinnosť podporiť kúpou každý vydaný komiks s westernovou tematikou v rámci česko-slovenského knižného trhu. 6/10... celý text

Antiturista 2020, Are Kalvø

Po dlhej dobe ma môj rokmi vytrénovaný knižný inštinkt zradil. Podľa anotácii to vyzeralo na skvelú knihu, to by však musela mať o dve tretiny menej. A úplne najlepšie si viem túto tému predstaviť ako longread článok. Je až neuveriteľné, ako môže byť 320-stranová kniha zhrnutá do štvorminútového hudobného videa - trailerom k tejto knihe by mohla byť pieseň „V lese“ od Jána Pokorného alias Pokáča. Mimochodom, pieseň vznikla skôr ako kniha. Suma sumárum, práve som Vám ušetril 10 hodín čítania, ktorý môžete stráviť zmysluplnejšie. Napríklad pobytom v prírode. Are Kalvo je stand-up komik, čo je počas celého čítania cítiť, no v knižnej forme to jednoducho nebolo ono. Dokonca by som povedal, že miestami to bolo až iritujúce. Som si istý, že ako stand-up vystúpenie s pauzami na správnych miestach, s využitím mimiky a gestikulácie a najmä so spätnou väzbou od divákov, by to fungovalo omnoho lepšie. Zdá sa mi tiež, akoby istá časť humoru bola stratená v preklade. Nech sa na mňa nikto nehnevá, ale keď hneď tretia veta na prvej strane je preložená tak, že nedáva žiadny zmysel, asi to nebude najlepšia vizitka pre vydavateľa (čítal som SK vydanie). No knihu zráža najmä jej rozsah a neustále sa opakujúce vtipy na tú istú tému. Čítanie sa mi strašne vlieklo, bolo to ako počítať do sto štýlom 1 Mississippi, 2 Mississippi, 3 Mississippi... Aby som nebol len negatívny, niektoré prirovnania a postrehy autora sú naozaj vtipné a ironické. No vzhľadom na rozsah knihy je tam toho ako šafranu. Neverím napríklad, že existuje človek, ktorý by si povedal, že idem si tú knihu prečítať ešte raz. Jednou z najťažších vecí pre mňa je zbaviť sa nejakej knihy zo svojej osobnej knižnice. Takže tou najhoršou vizitkou pre knihu je, ak ju bez akýchkoľvek výčitiek svedomia po prečítaní dokážem posunúť ďalej. To je žiaľ aj tento prípad. 4/10... celý text

Štrkáč Callahan 2020, Juraj Červenák

Kniha Štrkáč Callahan ma prekvapila svojou žánrovou neurčitosťou. V prvom rade je to výborný western s klasickými drsnými dialógmi a živými opismi, ktoré vtiahnu do deja, až má človek pocit, že stojí za chrbtom hlavného hrdinu a je priamym účastníkom diania. Sú tu aj kotúľajúce sa chumáče suchých kríkov, takže western to je bezpochyby. Ale čo ďalej? Je to rozprávka alebo horor? S rovnakou žánrovou dilemou som sa stretol naposledy pri listovaní vo svojej svadobnej fotoknihe. Odpoveď stále hľadám. Neklamme si, nejedná sa o žiadnu hodnotnú literatúru, je to plne priznaná braková záležitosť, ale tej najlepšej kvality a navyše plná skvelého humoru plynúceho najmä z dialógov. Kniha sa jednoducho na nič nehrá a ak pôjdete do čítania s tým, že nečakáte westernovú obdobu ruskej klasiky, ale naopak vaším hlavným cieľom je pri čítaní sa dobre zabaviť, určite nebudete sklamaný. Počas čítania knihy som mal celý čas pocit, že autor si jej písanie užíva a baví ho strieľať si zo svojich detských hrdinov (Win, Barker, Hawk, Karl May, alebo celá kapitola v jaskyni ako vystrihnutá z Indianu Jonesa). Bolo to naozaj veľmi chytľavé a podľa všeobecne pozitívneho prijatia tejto knihy je jasné, že sa Červenákovi túto svoju „hravú náladu“ podarilo preniesť aj na čitateľov. Táto kniha sa jednoducho nedá brať vážne, aj keď paradoxne je v mnohých veciach viac realistická ako knihy Karla Maya (napr. neidealizovaný opis Apačov). Mne osobne trochu vadili fantazijné prvky a rozprávkové bytosti, ale nebolo tam toho veľa a ešte sa necítim až tak starý, aby ma to úplne odradilo od čítania. Zároveň chápem aj negatívne hodnotenia od ľudí, ktorí asi neboli pripravení na také množstvo krvi a explicitných opisov trajektórie mozgovej tekutiny v mimo lebečnom priestore. Plný počet hviezd nedávam hlavne preto, že si ich nechávam pre čistokrvný western, ktorého sa dúfam raz od autora dočkám. Na záver ešte pochvala za vydarené ilustrácie v slovenskom vydaní. 8/10... celý text

Zapomenuté příběhy 2018, Marian Kechlibar

Kniha obsahuje 12 príbehov opisujúcich na prvý pohľad bežné kúsky z histórie. No tak, ako pri prechode cez cestu je potrebné sa pozrieť vždy viackrát, aj v tomto prípade akoby si M. Kechlibar povedal, že sa na tieto vybrané historické udalosti pozrie lepšie a z viacerých uhlov a urobí všetko pre to, aby nás presvedčil, že stoja za povšimnutie. A to sa mu podarilo. Aj keď názov hovorí niečo iné, nie vždy ide o úplne zabudnuté príbehy. Sám seba považujem iba za priemerne sčítaného človeka, napriek tomu som sa s viacerými opisovanými udalosťami stretol už predtým niekde inde. Z niektorých som si pamätal viac, z iných len útržky. Jedno však viem isto, nikde som tieto príbehy nevidel tak pútavo a ucelene spracované. Naozaj, to, čo robí túto knihu čitateľsky úspešnou je práve autorov štýl. Vzhľadom na námet a koncepciu knihy si viem predstaviť, že z toho mohla byť ďalšia „suchá“ a nudná dejepisná kniha, z ktorej by ste mali asi taký zážitok, ako keď Vám o problémoch v manželstve hovorí kňaz v rámci predsobášnej náuky. Autor to však poňal inak, je to Váš trikrát rozvedený kamarát, ktorý Vám pri pive v krčme opisuje nástrahy manželského spolužitia. Keďže mám pivo veľmi rád, za mňa veľká spokojnosť s prečítaným. 8,5/10... celý text

Můj bratr Vinnetou 2008, Karel Jordán (p)

Nostalgia Express do stanice mladosť! Obálka a názov knihy môžu zvádzať k dojmu, že jej hlavnými hrdinami sú pokrvní bratia Winnetou a Old Shatterhand. No táto kniha je predovšetkým o ich „otcovi“, Karlovi Mayovi. Autor sumarizuje a dáva na pravú mieru rôzne legendy a mýty, ktoré už celé desaťročia kolujú o Mayovom pestrom živote. Kniha je z tematickej stránky prehľadne a logicky rozčlenená, aj keď som mal pocit, akoby chcela obsiahnuť až príliš veľa. Dalo by sa povedať, že je to vlastne rešerš, pretože mnohé informácie v nej spomenuté sa dajú nájsť aj v iných knihách, časopisoch alebo na internete. Tu je stručný prehľad čím kniha je a zároveň nie je: literárna kritika, biografia, vedecká štúdia, fanúšikovská óda, esej a referát. Mne osobne tento mix celkom vyhovoval, len si myslím, že o tejto téme by sa dala napísať ešte lepšia kniha. Ale nájde sa vôbec niekto, kto by sa na to podujal? Nechcem, aby som vyznel príliš kriticky, čítanie som si naozaj užíval, ale spomaľovala ho potreba neustále sa vracať na začiatok niektorých zbytočne zložito koncipovaných súvetí. Je to asi štýl, ktorým Karel Jordán tradične píše, no podarilo sa mu tým nabúrať moje presvedčenie o tom, že čítanie v českom jazyku mi nerobí žiadne problémy. A tak moja snaha porozumieť textu mohla chvíľami pripomínať márne pokusy motýlkara Castelpoola o chytenie vysneného motýľa Papilio polymnestor parinda. Ale tak ako v jeho prípade, aj mne sa vyplatilo vydržať do konca. Nedávno som strávil štyri večery v rade s filmami veľkej štvorky (W 1-3, Poklad), ktoré sú skvelé najmä vďaka štvorici: H. Wendlandt (producent), H. Reinl (réžia), M. Bottcher (nezameniteľný hudobný motív) a H.G. Petersson (skvelé scenáre neurážajúce intelekt ani pri sledovaní v roku 2020). Neviem, či je to prejav začínajúcej krízy stredného veku, ale mám pocit, že čím som starší, tým viac sa dokážem rozcítiť nad vecami, ktoré mi pripomínajú moje detstvo. Navyše westerny ako moje literárne guilty pleasure ma asi nikdy neomrzia. Howgh. 8/10... celý text

Slovutný pán prezident 2020, Madeline Vadkerty

Slovutný pán prezident je kniha zaoberajúca sa tzv. malými dejinami popisujúca osud židovských žiadateľov o udelenie prezidentskej výnimky. Častokrát dokážu práve životné príbehy obyčajných ľudí zapôsobiť omnoho viac ako informácie a čísla vzťahujúce sa k nejakej anonymnej mase ľudí. Ťažká téma je v tomto prípade písaná ľahkým perom, k čomu určite dopomohla aj zvolená forma dokumentárnych poviedok. To, že sa nejedná o čistú literatúru faktu možno prispieva k ľahšej stráviteľnosti prečítaného. Zvolený štýl (beletrizácia) akoby rozrieďoval skľučujúce pocity, ktoré na čitateľa doliehajú pri čítaní samotných úryvkov z listov. Názov knihy je mimoriadne vhodne zvolený, nie je prvoplánový a vyvoláva silné emócie. Neviem si predstaviť názov, ktorý by bol výstižnejší. No a keďže dnes už vieme ako dopadla drvivá väčšina žiadostí poslaných Tisovi, tak v oslovení „slovutný“ môžeme nájsť aj istú dávku irónie. Vzhľadom na vývoj v posledných rokoch na Slovensku je kniha s touto tematikou mimoriadne aktuálna. Problém je, že k cieľovej skupine sa pravdepodobne nedostane. Okrem možnosti prepašovať ju do učebných osnov hodín dejepisu mi napadol ešte jeden spôsob, ako distribuovať texty z tejto knihy k dnešnej mládeži. Tak ako existuje antispamová ochrana captcha, ktorá núti používateľa internetu dokázať, že nie je robot, mohlo by podobné okno „vyskočiť“ aj pri každej návšteve konšpiračných internetových stránok s pochybným obsahom. No namiesto vyklikania obrázkov semaforov, či priechodov pre chodcov, by tam bol krátky úryvok textu z tejto knihy plus kontrolná otázka. Dokazovanie, že „nie som robot“, ale citlivá ľudská bytosť, by tak dostalo druhý rozmer. 10/10... celý text

Farářova dcera 2018, George Orwell (p)

Tak toto mohla byť fakt výborná kniha. Žial nie je. Celý problém spočíva v tom, že vcelku zaujímavé témy, o ktorých sa tu pojednáva sú spracované len ako pozadie beletristického príbehu. Navyše príbehu s umelo vykonštruovanou zápletkou (prepojenie neprepojiteľných prostredí) stojacou na nepravdepodobnej strate pamäti. Z tejto knihy priam kričí, že Orwell mal rozpracovaných niekoľko textov o nesúvisiacich spoločenský problémoch, pričom ako spojivo si zvolil životnú cestu hlavnej hrdinky Dorothy. No toto „lepidlo“ podľa mňa nedrží stránky dostatočne pokope. Som si však istý, že ak by sa Orwell rozhodol spracovať túto knihu ako esej alebo reportáž, dopadlo by to oveľa lepšie. Mne osobne sa najviac páčili práve tieto publicistické pasáže, v ktorých Orwell vychádza z vlastných životných skúsenosti a v ktorých sa venuje opisom práce zberačov chmelu, problému bezdomovectva, náboženským otázkam, či systému súkromného školstva („škola je od slova školné“ a nie naopak). Chápem presne, čo nám Orwell ku každej z týchto tém hovorí, ale kvôli forme, ktorú na to zvolil, ho „nepočujem“ dobre. Ako keby bol jeho odkaz prehlušený šumom z priemerného príbehu. Farárova dcéra je tak knihou, ktorá neurazí ani nenadchne. Pri čítaní som si však uvedomil jednu vec. A to, ako veľmi sme v dôsledku neustáleho omieľania a presadzovania politickej korektnosti vystavený vplyvom autocenzúry. Človeka pomaly začnú prepadať výčitky a pocit viny už len pri čítaní o niečom, čo sa vymyká v súčasnosti vštepovaným vzorcom správania. Orwell opisuje cigánov napríklad takto: „V ich neotesaných orientálnych tvárach sa skrýva výraz divokého, i keď apatického zvieraťa, výraz tupej hlúposti zmiešaný s neskrotnou prehnanosťou.“ No necítite sa pri čítaní tohto opisu trochu ako školák, ktorého počas prestávky prichytia pri fajčení na záchodoch? Najviac ma však pobavila zmienka o tom, že ak by ste v notoricky známej trinástej kapitole 1. listu sv. Pavla Korinťanom (tzv. hymnus na lásku) napísali do každého veršu namiesto slova „láska“ slovo „peniaze“, bude mať toto posolstvo desaťnásobnú výpovednú hodnotu. True, true. Tak v Orwellových časoch (rok vydania knihy je 1935) a ešte viac dnes. Však si to skúste. 6/10... celý text

Endurance 2007, Alfred Lansing

Účasť na transantarktickej expedícii sa v čase jej konania (možno aj dnes), musí bežnému smrteľníkovi javiť ako bláznivý nápad vhodný len pre ľudí nevážiacich si svoj vlastný život. Osud však zariadil, že v momente, keď expedícia vyrážala z prístavu v juhovýchodnom Anglicku sa v Európe práve začínala prvá svetová vojna. A môžeme tak povedať, že mnohí účastníci expedície si účasťou na nej vlastne zachránili život, o ktorý by po narukovaní do vojny možno prišli. To jsou ty paradoxy! Po preštudovaní dátumov úmrtia všetkých členov expedície sa dozvedáme, že väčšina z nich sa dožila vysokého až úctyhodného veku. Len jediný mal tú smolu, že po návrate z expedície šiel rovno do vojny a zahynul v nej (McCarty). Posádka Endurance mala s vojakmi v zákopoch veľa spoločného: všetkých ich trápila zima, hlad a únava. No kým vojaci bojovali proti reálnemu nepriateľovi, oni častokrát zápasili s neviditeľnými silami prírody - s morskými prúdmi a vetrami. Keď Shackleton „krstil“ loď menom Endurance, teda Vytrvalosť, iste neočakával, že bude tak príznačné aj pre celú expedíciu. Kniha má spád beletrie, autor dokáže písať naozaj veľmi pútavo a sugestívne opisy prírodných živlov sú natoľko silné, že aj pri čítaní v letných horúčavách človeka občas strasie od zimy. Najmä druhá polovica knihy sa číta so zatajeným dychom. Mám podozrenie, že Lansing by aj obyčajnú cestu do obchodu dokázal opísať ako vzrušujúce dobrodružstvo a to bez toho, aby si musel veľmi vymýšľať. Neviem, akým omylom sa táto kniha dostala do edičného plánu vydavateľstva DharmaGaia, ktorého knihy sú od môjho záujmového poľa vzdialené asi ako severný pól od južného (aby som ostal pri téme). V každom prípade vďaka za túto knihu aspoň v českom preklade. Nerozumiem, ako je možné, že v slovenčine zatiaľ nebola nikdy vydaná. S právami na túto knihu to môže byť ošemetné, ale hádam sa raz vydavateľstvo Absynt odhodlá k jej vydaniu. Veď niečo podobné, a s úspechom, už majú na svojom konte (Bea Uusma – Expedícia. Môj ľúbostný príbeh). 10/10... celý text

Leviatan a iné prózy 2019, Joseph Roth

Na moje prvé zoznámenie s tvorbou Josepha Rotha som zvolil túto knihu poviedok/noviel a dopadlo to tak, ako sa dalo čakať. Ja a poviedky si k sebe hľadáme cestu už nejaký ten čas, zatiaľ je to márne hľadanie. Tento žáner mi jednoducho nesedí, skončí to vždy skôr, ako to stihne začať. Podobne ako všetky moje novoročné predsavzatia. Čo sa týka samotných príbehov, všetky tri boli kvalitatívne vyrovnané. Rothov štýl je zaujímavý a vnútorný svet mužských hrdinov bol veľmi dobre vykreslený. No dejová stránka bola pre mňa miernym sklamaním, a to najmä pre svoju nepravdepodobnosť. Toľko neuveriteľných náhod na tak malom priestore, ktorý poviedka ponúka, pôsobilo dosť rušivo. Možno išlo o autorský zámer a chyba bola na mojej strane, pretože som pri čítaní zabudol vypnúť mozog a užívať si to. Za nepravdepodobné a neuveriteľné, by sa dalo označiť aj cestovanie v čase, no mne sa to pri čítaní tejto knihy podarilo zažiť. Vďaka záverečnému doslovu prekladateľky som sa znovu ocitol v školskej lavici pri rozbore diela na hodine literatúry. Ako obvykle som bol dosť mimo. Stručný výklad každej novely odhalil, koľko som toho nepochopil. Opäť ma to donútilo zamyslieť sa po rokoch nad tým, čo všetko si literárni teoretici a kritici dokážu v knihe nájsť. Často krát by bol asi aj sám autor prekvapený, čo nám to chcel povedať. Nemyslím si, že obálky kníh majú na moje nákupné rozhodovanie nejaký vplyv, takéto veci v procese výberu knihy neriešim. V tomto prípade však chcem vyzdvihnúť skvelú prácu ilustrátora a je super, že v knihe sa ako nečakaný bonus nachádza aj pár ďalších ilustrácií. Je to síce subjektívna záležitosť, ale mne sa obálka tohto slovenského vydania veľmi páči. Ostatne tak, ako aj všetky ďalšie od p. Hříbala. 6,5/10... celý text

Sykes 2019, Pierre Dubois

Sykes je nadpriemerná westernová „jednohubka“ so zaujímavým scenárom a peknou kresbou. Je tam všetko, čo má dobrý western mať, vrátane fazule s údeným. No ani milovníci fazule sa nemusia báť, že pri čítaní dostanú chuť na jedlo, na to je tam príliš veľa mŕtvol a krvi. Viem si predstaviť, že niektoré panely z komiksu by mohli zarámované visieť v obývačke u Tarantinovcov. Popri tradičných klišé (hlavný hrdina so záhadnou minulosťou) sa dočkáme aj niekoľkých originálnych nápadov (hlavný hrdina so záľubou v kvalitnej literatúre). Prekvapilo ma, že najdôležitejšie momenty boli vybavené expresne a bez zbytočných rečí, na druhej strane to pridávalo na reálnosti, pretože takto to v živote chodí. Hádam neprezradím veľa, ak napíšem, že to nie je príbeh odohrávajúci sa v priebehu pár dní, ako by sa to v prvých dvoch tretinách knihy mohlo zdať. V záverečnej časti dochádza ku fragmentácii príbehu a lineárne pomaly plynúci dej sa začína odohrávať skokovo. Mal som pocit, akoby som zrazu čítal iný komiks, čo je môj jediný malý prejav nespokojnosti v súvislosti s týmto literárnym dielom. Inak, môžem len a len odporúčať. 8,5/10... celý text

Vojna: Malé poznámky z môjho života na bojišti v rokoch 1914 - 1918 2016, Samuel Činčurák

Toto bol ukážkový príklad „klamania telom“. Rozmery modlitebnej knižky (mám 2.vyd.) vyvolávali dojem, že to budem mať prečítané raz-dva. No bola to rovnako mylná predstava, s akou išla celá Európa do prvej svetovej vojny. Do zimy bude hotovo, hovorili si. Príčinou pomalého čítania boli jednak dobový jazyk a pomerne bohatý poznámkový aparát, ale najmä snaha vychutnať si text naplno. Už len pre ten jazykový prejav sa to oplatí. Čítanie Činčurákovho svedectva by som prirovnal k exkurzii po vyše 100-ročnej dvojpodlažnej budove, kde na prízemí sa nachádza múzeum Veľkej vojny a na poschodí je expozícia jazykovedného ústavu na tému dejiny slovenského jazyka na začiatku 20.storočia. Autor bol rovný a čestný chlap so slušnými spôsobmi, ktorý sa riadil kresťanskou morálkou, čo mu však na vojne skôr priťažilo. Len ťažko mohol byť obľúbený v kolektíve, keď sa stránil alkoholu, smilstvu, z nakradnutého jedla si nikdy nevzal a mal zásadu hovoriť vždy pravdu, aj keď to znamenalo vyzradiť prehrešky, ktorých sa dopustil niektorý z jeho spolubojovníkov. Činčurákovi sa taktiež nedá uprieť pozorovací talent, zaujímal sa o dianie okolo seba, mal výborné postrehy, aj keď z dnešného pohľadu možno niekedy zaťažené predsudkami. Ale taká bola vtedy doba. Úplne najhoršie z jeho rozprávania vyšli Maďari, počas celej knihy im autor riadne nakladal, až sa mi chce povedať, že od neho dostali világoš. Druhé miesto obsadili Židia a potom dlho, dlho nič až rebríček uzatvárajú Nemci. Najmä maďarských vojakov spomína výlučne v negatívnych súvislostiach, akoby medzi sebou súťažili, kto z nich poruší viac prikázaní z Desatora. Jedno šťastie, že túto knihu zatiaľ neobjavil nikto z našich národniarov v SNS a ĽSNS, tí by si z toho povyťahovali svoje „hrozienka hnevu“, ktorými by potom v podobe statusov na sociálnych sieťach rozdúchavali vášne voči národnostným menšinám. 8,5/10... celý text

Barmské dny 2018, George Orwell (p)

Podľa dátumu vydania originálu (1934) je toto v poradí druhá Orwellova kniha. Vzhľadom na autorovu povesť angažovaného ľavičiara som očakával, že kniha bude plná politiky, ale mýlil som sa. Aj keď samozrejme cez postavu hlavného hrdinu je možné vnímať autorov názor napríklad na rasizmus alebo na negatívny vplyv britského kolonializmu na domáce obyvateľstvo. Jediné, čo by som privítal by bolo možno viac informácií z histórie Barmy. Kniha si vyžaduje trpezlivého čitateľa, pretože má pomalý rozbeh a zo začiatku sa dosť vliekla, no napriek tomu nedá sa povedať, že by vyslovene nudila. Našťastie zhruba od polovice začal dej odsýpať jedna radosť. Vyzdvihujem najmä uveriteľné dialógy, na to, že ide o románový debut sú fakt skvelé. Naopak, opisy prírody boli podľa mňa trochu kostrbaté a strácal som sa v nich, ale možno je na vine moja čeština a najmä barmská fauna a flóra. V knihe sa nachádza viacero skvelých myšlienok, ktoré akoby len tak medzi rečou, vyskočia na čitateľa, niektoré citáty už spomenuli užívatelia predo mnou. Často krát sa stretávam s negatívnym vnímaním kníh, v ktorých sú všetky postavy vykreslené ako nesympatickí antihrdinovia. Ľudia sú totiž radšej, ak sa môžu s niekým stotožniť a majú komu fandiť. Toto je presne ten typ knihy, kde také niečo nie je možné. Postavy belochov sa pohybovali na škále od „neznesiteľný“ po „mimoriadne neznesiteľný“. Navyše mám pocit, akoby si Orwell zo svojich postáv uťahoval, na viacerých miestach boli citeľné jemné náznaky satiry a irónie. Špeciálne na svojich anglických hrdinoch nenechal nitku suchú. A to aj doslovne, keďže väčšiu časť knihy sa potia v úmorných horúčavách a na konci moknú v lejakoch, ktoré so sebou prinieslo obdobie dažďov. Jedno sa však anglickým džentlmenom musí uznať: piť whisky bez ľadu je naozaj ako za trest. „Sluho, kolik nám zbylo ledu? - Asi dvacet liber pane, do zítřka, bohužel, asi nevydrží. V tomhle období mi dělá problémy ho uchovat. – Jak to sakra mluvíš? ,Děla mi problémy uchovat!´. Spolkls slovník, nebo co? ,Prosím, pane nemužu zítra led neuchová´– tak máš mluvit.“ 8/10... celý text

Pohľad pastiera 2018, James Rebanks

Pohľad pastiera je neobyčajná kniha o kedysi tak obyčajnej veci, akou je život na vidieckej farme. Je to koláž fotografií a krátkych textov, niekde sa dokonca uvádza esejí, s čím sa ale celkom nestotožňujem. Autorom je pastier a farmár James Rebanks z anglickej dedinky Matterdale, nachádzajúcej sa podľa všetkého niekde na polceste medzi Nikde v Anglicku a Ktoviekde v Škótsku. Ale humor bokom. Pre mňa osobne má táto kniha špeciálnu hodnotu, pretože som takmer rok života strávil v podobne vyzerajúcej dedinke, ležiacej len 30 km od autorovej farmy. K národnému parku Lake District sa mi viažu krásne spomienky, aj keď je pravda, že to nebola láska na prvý pohľad (anglické počasie, všakže). No podmanivé prírodné scenérie islandského typu, s holinami a s minimom stromov, si ma postupne získali, až sa zo mňa stal nadšený fanúšik výletov do okolitých hôr. Názov knihy v tomto prípade neklame. Naozaj sa jedná o pohľad pastiera na život vo svojom milovanom kraji. A čo je najlepšie, robí to bez toho, aby nás presviedčal, že jeho pohľad je tým jediným správnym. Po literárnej stránke sú to vo väčšine prípadov jednoduché texty okorenené anglickým humorom a pojednávajúce najmä o tom, čo so sebou prináša „dedičstvo“ vo forme vášne pre chov oviec. Určite nečakajte žiadne filozofické traktáty o živote ľudí v harmónii s prírodou, ani poetiku Williama Wordswortha. Napriek tomu z knihy sála pokoj, je napísaná takým tým prirodzeným, nenúteným spôsobom. Bude to znieť možno ako klišé, ale ideálnymi partnermi k listovaniu v tejto knihe sú: teplý čaj, károvaná deka a dážď za oknom. Ak by som nemal osobnú skúsenosť s popisovanými miestami, moje hodnotenie by bolo pravdepodobne o čosi nižšie. Nostalgia a spomienkový optimizmus urobili svoje. Píšem to len preto, aby sa od tohto diela neočakávali zázraky. No som rád, že okrem môjho pohľadu turistu a cezpoľného privandrovalca som s odstupom rokov mohol na tento kraj pozrieť aj očami miestneho pastiera a viaceré veci tak dodatočne pochopiť. 9/10... celý text

Hrobař 3 a 4 2019, Xavier Dorison

Problém väčšiny literárnych a filmových diel na pokračovanie tkvie v udržaní nastavenej latky. Títo nasledovníci, najmä ak pôvodne neboli zamýšľaní, len málokedy dosiahnu kvalitu prvej časti. Často si v takých chvíľach hovoríme, že po nečakanom úspechu sa chce autor zviezť na vlne popularity a vytiahnuť z nás ďalšie peniaze. Tento komiks je našťastie výnimkou, kvalitatívne sú všetky časti na rovnakej úrovni. Rozdielne hodnotenie môže byť tým pádom zapríčinené iba osobnými preferenciami čitateľa. Hrobár v predchádzajúcom zošite bol prenasledovaným štvancom, v tomto pokračovaní sa situácia otočila a hrobár je v pozícii lovca. Musím sa priznať, že práve toto východiskové nastavenie príbehu spolu s menším westernovým nádychom v porovnaní so zväzkom 1+2, mi vyhovovali o čosi menej, čo sa možno podpísalo na mierne nižšom hodnotení. Stále ale platí, že sa pri čítaní nebudete ani na chvíľu nudiť, rýchle plynúci príbeh vás jednoducho vcucne a vypľuje až na poslednej strane. Ani sa nenazdáte a hľadáte po internete informácie, či sa neplánuje pokračovanie. Vrátim sa k myšlienke z úvodu o sklamaniach. Čim viac nad tým premýšľam, tým viac som presvedčený, že sú za tým aj naše očakávania. Kým pri prvých dvoch dieloch tohto komiksu som netušil do čoho idem a bol som vo výsledku veľmi milo prekvapený, tentoraz som išiel do čítania možno s priveľmi vysokými až nereálnymi očakávaniami. 9/10... celý text

Přítel mraků 1991, František Fajtl

Přítel mraku je knihou krátkych poviedok o československých letcoch v Británii. Označenie kniha môže pôsobiť zavádzajúco, dokonca aj zdrobneniny ako knižôčka či knižtička sú ešte stále zveličením skutočnosti. Jedná sa však pravdepodobne o najvhodnejšieho kandidáta na prvotné oboznámenie sa s pomerne rozsiahlym literárnym dielom Františka Fajtla. Prvé vydanie sa datuje do roku 1947 a je to pri čítaní cítiť (myslené v dobrom). Zastarané výrazy a slovné obraty dodávajú textu hodnovernosť a zároveň sa vďaka tomu čitateľ veľmi ľahko a rýchlo prenesie do popisovaného obdobia 2. svetovej vojny. Ja osobne som si už dávno tak dobre nezastrieľal. Zaujímalo by ma, čo by si asi František Fajtl a spol. mysleli o vyznávačoch chemtrails teórie, veľa však môže naznačiť citát v jednej z poviedok: „Dnes se cítim opravdu oráčem nebes. Letěl jsem přímo pod Roseho strojem a byl jsem svědkem velkolepého divadla. Všechny tři stroje rozrývaly svými čely čistou pudu Božího statku a zanechávaly za sebou širokou stříbrnou brázdu. Bíla ornice se hrnula pod těly letadel jako pod ruchadly. Vy, lidé na zemi, jste se možná zastavili a dívali na naše kouzla. Viděli jste bíle šmouhy na modrém nebi a snad jste se jim obdivovali. Ale to je všechno. Nevidíte zblízka hrnutí stříbrných hrudek jednu přes druhou, necítíte panenskost mraku a ani zdaleka si neuvědomujete blízkost a duležitost těch obrovských lánu, ktoré čekají na zorání. Nerozumíte tomu prostě. Nemužete rozumět, zrovna tak jako mešťák nerozumí venkovanu.“ Takto o 70 rokov neskôr vo vyspelom svete plnom nových poznatkov, vedeckých a technologických objavov, vo svete s ľahko dostupným vzdelaním, sa stále nájdu jedinci, ktorí tomu nielenže nerozumejú, ale dokážu o jave spojenom s kondenzačnými stopami rozširovať konšpiračné teórie. Prefackania hodné. 7/10... celý text

Ďalší deň života 2020, Ryszard Kapuściński

Konečne nový Kapuscinski! Aj keď, nový ako nový. Je to práveže jedna z jeho skôr vydaných kníh (1976), no táto skutočnosť dnešnému čítaniu vôbec neuberá na čare a pútavosti. Predtým, ako sa pustíte do knihy, odporúčam pohľadať si na internete zopár základných informácií o vojne v Angole, kto proti komu bojoval, čo je MPLA, FNLA, UNITA a pod. Pri tomto type literatúry sa spoilerov netreba obávať, práve naopak, takáto mini príprava určite prispeje k lepšiemu čitateľskému zážitku. Občianska vojna v Angole bola veľmi neprehľadná, skúpa na informácie, zdanlivo bez akejkoľvek stratégie. Front bol všade a nikde zároveň. Prežitie bolo viac-menej otázkou náhody. Kapuscinski však nenechal nič na náhodu a udalosti v knihe podáva veľmi prehľadne a so svojským poetickým štýlom, ktorým sa snaží vysvetliť nevysvetliteľné. Tak ako v každej jeho knihe, aj tu je mnoho zaujímavostí a myšlienok, ktoré stoja za poznačenie a opakované návraty k ním. Uvediem jeden príklad: „Nový vojak sa všetkého bojí. Privezú ho na front a ten si myslí, že všade naňho striehne smrť. Že každý výstrel mieri naňho. Nevie odhadnúť vzdialenosť ani smer paľby. Preto strieľa hocikam, najlepšie veľa a bez prestávky. Nejde mu o to, aby trafil nepriateľa, ale o to, aby zabil vlastný strach.“ Nedávno som videl fotku dvoch „starcov“ v oblekoch, sediacich v horúčave, kdesi na múriku a v tichosti čakajúcich nevedno, na čo. Boli to: Gabriel Garcia Marquez, ktorý je synonymom pre slovné spojenie magický realizmus a Ryzsard Kapuscinski, ktorého rozprávačské umenie môžeme označiť za magický žurnalizmus. Spoznali a spriatelili sa tuším až v pokročilejšom veku, ale svoje literárne diela navzájom poznali istotne dávno predtým. Škoda, že sa nikdy nedozvieme, či a do akej miery boli jeden druhému literárnou inšpiráciou. Vďaka vydavateľstvu Absynt som spoznal Kapuscinského a vďaka Kapuscinskému som dostal chuť aj na ďalšie skvelé reportážne knihy z edície Prekliati reportéri. V priebehu posledných rokov sa Kapuscinski stal mojim najobľúbenejším autorom a Absynt najobľúbenejším vydavateľstvom. Neočakával som nič a dostal som dva v jednom. Záverečné hodnotenie: 10/10 (piaty Kapu, piatykrát za plný počet)... celý text

Tichý dech 2013, Jan Trachta

Tak toto bolo ťažké a pomalé čítanie. Okrem samotnej pochmúrnej témy k tomu pravdepodobne prispelo aj prevedenie knihy, mám na mysli najmä jednoliatosť textu bez logického členenia do súvisiacich celkov, či absencia kapitol a odsekov. Až sa človek čuduje, ako mohla takáto kniha získať cenu Magnesia litera. Netuším, aké sú hodnotiace kritéria v tejto súťaži, ale po prečítaní knihy mi je jasné, že v tomto prípade všetky takéto nevýznamné negatíva vysoko prevýšil autenticky vyrozprávaný príbeh doktora, a to samotným doktorom, nie spisovateľom. Je to teda kniha, v ktorej obsah dominuje nad formou. Kto očakáva prevratné literárne kvality, alebo poetické písanie bude sklamaný. Toto je naturalistické a bez príkras podané rozprávanie o skúsenostiach českého chirurga z jeho pôsobenia na misiách v Kongu a Haiti s organizáciou Lekári bez hraníc. Veľmi sa mi páčilo, že autor to nepoňal ako prehliadku múzeom jeho hrdinských činov v podobe dokonalých a neomylných rozhodnutí na operačnom sále. Práve naopak, keď sa tak zamyslím, v knihe opisuje viac pacientov, ktorí nakoniec zomreli, ako tých ktorých sa mu podarilo zachrániť. S výnimkou Tarantinových filmov mám pri pohľade na krv tendenciu odvracať zrak, preto vôbec nerozumiem, že v prípade tejto knihy si moja predstavivosť hravo poradila aj s podrobnými opismi operácií najrôznejšieho druhu. Zaujímavé sú aj pasáže, kde sa autor zamýšľa nad vzťahom doktor-pacient alebo kde porovnáva systém fungovania zdravotníctva v Európe s tým v Afrike. Práca všetkých doktorov je obdivuhodná, no u lekárov pôsobiaci na misiách v rozvojových krajinách to platí dvojnásobne. Neuveriteľná drina, stres, nedostatok spánku, biedne materiálové zabezpečenie a do toho všetkého naokolo zúriaca vojna, či chaos panujúci po prírodnej katastrofe. Ak chcete tip na knihu s podobnou tematikou, odporúčam prečítať Sarajevskú princeznú od Eda Jaganjaca, taktiež chirurga, mimochodom od roku 1993 žijúceho v Prahe a dokonca pôsobiaceho v tej istej nemocnici Motol, kde pracuje aj Ján Trachta. Honza však svoju knihu napísal o rok skôr. A ktovie, možno tým inšpiroval svojho staršieho kolegu k niečomu podobnému. V každom prípade pred oboma klobúk dole. Záverečné hodnotenie: 8/10... celý text

Na dně v Paříži a Londýně 1996, George Orwell (p)

Moje najnovšie literárne predsavzatie znie: prečítať kompletného Orwella, mimochodom stále dostupného v českých prekladoch nakladateľstva Argo. Navyše to chcem čítať v poradí, v akom jeho knihy vychádzali v originálnom anglickom vydaní, aby som mohol sledovať, ako sa postupne menili a vyvíjali jeho názory a celkove literárne kvality. Začal som teda jeho prvou knihou vydanou v roku 1933, ktorá je zmesou memoárov a reportáže z čias, keď Orwell pracoval ako umývač riadov v Paríži, resp. keď nepracoval a potuloval sa s bezdomovcami po Londýne a okolí. Napriek ťaživej téme sa kniha čítala ľahko, iste najmä vďaka Orwellovmu štýlu písania. Pre mňa osobne bola zaujímavou aj preto, že sám som kedysi okúsil prácu v troch reštauráciách a jednom hoteli a je fascinujúce, s akou presnosťou Orwell opísal fungovanie zákulisia týchto podnikov (hierarchia a vzťahy medzi kuchármi, čašníkmi, umývačmi, zdanlivý chaos v kuchyni atď.). Pri Orwellovi sa často spomína, že sa jedná o nadčasového autora a žiaľ v tomto prípade to môžem potvrdiť, pretože väčšina z popisovaných vecí platila aj o 80 rokov neskôr v časoch, keď som podobnú prácu vykonával aj ja sám (aj keď BOZP a hygiena sa určite zlepšili). Podradnú a ťažkú prácu umývačov riadu popísal natoľko podmanivo, že čitateľa častokrát pochytí nutkanie odskočiť si od čítania pohľadať na internete voľné pracovné pozície v reštauračných zariadeniach, alebo aspoň naložiť doma kuchynský riad do umývačky. O trochu zaujímavejšia mi pripadala prvá časť z Paríža, pravdepodobne najmä vďaka ľuďom, ktorých tam autor spoznal. Spomeniem najmä ruského imigranta Borisa, ktorý mi silne pripomínal mix postáv z Guenassiovho románu Klub nenapraviteľných optimistov. V londýnskej časti venujúcej sa tulákom takéto silné osobnosti Orwell nestretol, no napriek tomu, to bola pútavá exkurzia do života bezdomovcov v medzivojnovom Anglicku. Každý, kto si túto knihu prečíta zistí, ako veľmi sa mýlil vo svojich predstavách o živote obyčajných ľudí v dvoch európskych veľkomestách v roku 1928. Záverečné hodnotenie: 9/10... celý text