TERRORDROME | Přečtené knihy | Databáze knih

TERRORDROME TERRORDROME přečtené 262

Old Surehand I

Old Surehand I 1971, Karel May
3 z 5

Po nejakých tých prekonaných Mayovkách už som k ďalšej pristupoval s pozície mierne škodoradostného proroka predpovedajúceho dej knihy. Vidím zálesáka idúceho prériou ktorý sa dozvie že niekomu hrozí nebezpečenstvo, čo ho privedie na nekonečný kolotoč stopovania, odpočúvania a oslobodzovania, Howgh! Nuž, mám samozrejem pravdu, tým hrdinom je sám Shatterhand a jeho cieľom pomoc Bloody Foxovi ktorého sa chystajú vyklepať Komančovia. Plus tým istým Komančom vyrvať z pazúrov Old Surehanda, pretože čím viac Old Niečohandov pokope, tým je na svete viac mieru a spravodlivosti. Všetko je presne na svojom mieste, Shatterhand vždy dopredu vypočuje nepriateľské plány, takže záporáci idú len konštantne do pasce a jediná reálna prekážka Oldovho triumfu je jeho príliš horlivý "parťák", takzvaný kráľ kovbojov, alias Old Wabble, alias starý trtko. Robím si z toho srandu ale je to poctivá Mayovka ktorá presne spĺňa požiadavky naivného dobrodružstva a napriek tomu že špatoši nemajú šancu dosiahnuť čokoľvek, disponuje aj solídnym napätím. Treba povedať že aj keď sa furt hovorí o strieľaní, tak pušky po celý čas mlčia a všetko sa nakoniec rieši len dohovorom. Mojou najväčšou kritikou, okrem Shatterhanda rozjímajúceho o bohu, tak ostáva onen titulný Surehand ktorý je verný svojej charakteristike mlčanlivého lovca, človek o ňom väčšinou ani nevie, len občas niečo povie aby sa vedelo že je stále tam. Až som si hovoril načo tam sakra vôbec je, keď nie je vlastne k ničomu, ale má isté tajomstvo ( nevalné, ale predsa ), takže spolu s ohrdnutým Old Wabbleom snáď zamieša karty v druhom diely.... celý text


Marsovský skluz v čase

Marsovský skluz v čase 2011, Philip K. Dick
4 z 5

Pointa toho celého je nezblázniť sa. Minimálne polovicu knihy nie je jasné o čom to vôbec je, život v marťanskej kolónii stojí viac- menej za prd, najprv sledujeme chlapíka čo spácha samovraždu, potom zas ďalšieho ktorému sa znovu ozýva stará schizofrénia a ešte ďalšieho čo je biznisman a chce si všetko urvať pre seba. A čo sa týka schizofrénie, podľa Dickových štandardov v tejto knihe by to musel byť každý kto má trochu iný pohľad na svet než ten z oficiálneho katalógu. Zaujímavejšie je to s autistami, to sú vraj jedinci s posunutým vnímaním času a od toho sa nakoniec odpichne hlavná zápletka o tom ako zmeniť budúcnosť... minulosť... prítomnosť. Autizmus a schizofrénia blízko seba sú ako benzín a zápalky a výsledkom je opakujúca sa scéna kde neviem či sa už odohrala, ešte len má odohrať, alebo sa odohráva práve teraz... prípadne sa neodohrala vôbec. Každopádne tentoraz Dick dostáva pochvalu že dokázal knihu naozaj vygradovať až do finále ktoré to uzatvára a dáva zmysel a nie len tak zrazu odsekol dej ako to často robieva. P.S. V Dickoverze je Mars obývateľná planéta s pôvodným obyvateľstvom na štýl austrálskych domorodcov a pomenovaných slovom na N ktoré nie je možné v týchto dňoch už verejne vysloviť bez rizika ukrižovania.... celý text


Mluvčí za mrtvé

Mluvčí za mrtvé 2002, Orson Scott Card
4 z 5

Takže Ender po xenocíde Termiťanov "pracuje" ako hovorca za mŕtvych, čo mi prišlo ako ľahko absurdná činnosť, zvlášť keď kvôli vesmírnym vzdialenostiam trvá cesta rýchlosťou svetla k zákazníkom aj 20 rokov, pričom oni zostarnú, ale on ostáva "zaseknutý v čase". Vďaka tomu od udalostí predošlého dielu ubehlo už 3000 rokov a treba povedať že za tú dobu sa ľudstvo a civilizácia celkovo vôbec nikam neposunuli, technologicky ani nijako inak. Dokonca aj umelá inteligencia existuje len jedna a tá navyše vznikla náhodou sama od seba a nikomu ( okrem Endera ) to nepovedala. Vyzerá to tak že jediná vec, okrem štandardných náboženských otázok a katolíckych licencií, na ktorú ľudia tých pár tisíc rokov mysleli je oná xenocída a každý poriadny človek sa musí pri vyslovení toho odporného mena Ender povinne zhnusiť akoby oblízal lajno. Asi toľko k povinnému frfľaniu, lebo inak som si to už len užíval. Kartár Orson jednoznačne dokáže rozohrať nejasnú zápletku kde nevieme kam to sakra asi môže smerovať, zlomyseľne to komplikovať vzťahovými kravinami postáv na zabitie a nie len že si nerozbiť hubu, ale ešte ma donútiť aby som chcel viac. A keď dôjde k odhaleniu pointy a nastolených záhad podivne chudobného ekosystému vzdialenej planéty a jej pôvodných obyvateľov "prasačníkov" divnosexuálov, tak by sa od neho mohli všetci učiť a myslím to vážne. Každopádne autor zjavne neznáša kalvínov.... celý text


Carpe Jugulum

Carpe Jugulum 2000, Terry Pratchett
3 z 5

Na svojej poslednej zastávke skrížia čarodejnice metly s upírmi. Teda nie že by naozaj skrížili metlu s upírom ako fantasy Mičurin, len sa s nimi dostanú do kríža a niekto príde o hlavu. Táto upírska família sa chce vzoprieť tradíciám, preto trénujú odolnosť voči slnku, cesnaku aj náboženským symbolom, ale sú to naozajstný hnusáci, takže výsledkom je napriek vtipkovaniu trochu schizofrénia. Parodická aj hororová časť fungujú dosť dobre samy o sebe, ale ich kombinácia dáva takú divnú splácaninu z ktorej dokonca aj samotné čarodejnice tentoraz vychádzajú prekvapivo zbité. Hlavne Zlopočasná je väčšinu deja polomŕtva, aj keď nakoniec samozrejme triumfuje. Pobavil zlátaný Igor roznášajúci prach a pavúky a neustále spomínajúci na zlaté časy, lebo starý pán upír bol úžasne gentlemanský trotl. Najhoršie bolo, že sa mi viaceré veci ktorým sa venovalo dosť priestoru zdali navyše, ako linka s Fénixom, podivné náboženské prestrelky medzi Zlopočasnou a Omniánskym pánbíčkárom ( z ktorých som teda neostal veľmi múdry ) a dokonca aj Nac Mac Fíglovia, ktorí boli síce tiež ako taký super ( akási škriatkovská paródia na škótov, vychlastané, potetované, buchnátske hovädá ), ale ich obsadenie nikam neviedlo. Vo finále som mal teda pocit ako po zjedení mentálnej verzie tej torty čo piekli psík s mačičkou, čo spôsobilo protichodné myšlienkové zmätenie.... celý text


Stalingrad

Stalingrad 2019, František Kotleta (p)
4 z 5

Potrebuje Bratstvo krvi ďalší prequel? Nie, ale má ho! Dejovo je to v podstate o ničom, Banda upírskych vyvrheľov uprostred druhej svetovej chodia hore dole, zabíjajú, unášajú, oslobodzujú, hláškujú a šukajú ako červené mravce. Bum, prásk, ratatatata...šuk, trt! A tak je to celý čas, hrdinský upíri masakrujú hromady nacistických upírov, strieľajú, bodajú, sekajú a hryzú, to je detailný popis všetkého diania. Nuž, zábava to bola, nie že nie a upírsky šľachtic čo má v zadku narvaný meter ostnatého drôtu sa nevidí každý deň, rovnako ako keď hrdina odsekne protivníkovi vršok hlavy, naberie jeho mozog do ruky a pleskne mu ho do ksichtu. Kto chce riešiť dej nemá šancu, je to len takmer bezmyšlienkovitá režba najhrubšieho charakteru kde sa olovo a bomby sypú rovnako ako vulgarizmy. V tom je Kotleta ako doma.... celý text


21 úderů

21 úderů 2018, František Kotleta (p)
3 z 5

Takže Kotleta propaguje Škodovku a priemyselná špionáž dostáva nový rozmer s použitím démonov a zmučených duší v počítačoch. Toto môže vyriešiť len Kosek, ale nesmie pri tom tentoraz nadávať ani šukať, takže miesto satanských orgií dôjde len na oživovanie mŕtvych mačiek a číňanov. Ešteže má hrdina po ruke Škoďácku ítéčkárku čo to vie s pálkou a prototyp samoriadiaceho sa auta. Povedal by som že aj napriek propagačnému charakteru a sexuálnej oklieštenosti ( aj keď v tomto ohľade to môže byť plus, lebo poznáte Kotletu keď sa nechá uniesť ) je to jedna z tých lepších vecí s Koskom.... celý text


Shannarův meč

Shannarův meč 1997, Terry Brooks
3 z 5

No hej, ono je to taká Tolkienovská fanfikcia kde sa autor dvakrát nepretrhol vlastnými nápadmi a iba zúrivo drví všetky fantasy klišé, kulisy a typy postáv. Tajomný mág príde za obyčajným chalanom pretože sily zla sú v pohybe a on je ten vyvolený stratený kráľovský potomok, ktorý ako jediný môže použiť zázračný meč aby zastavil strašného čierneho mága zvaného čierny mág. Pridá sa k nim udatný hraničiar, mrzutý trpaslík aj nejaký tí elfský bratia a spolu po ceste na steampunkový zámok zápasia s Jožinom z bažín či samoopravovacím prasopsom. Práve tie skromné postapo prvky fantasy sveta ktorý je pozostatkom atómovej civilizácie čo zničila sama seba sú na tom celom jediným záchvevom originality, ale nejaká zvláštna pozornosť sa tomu nevenuje. Inak celkovo kvitujem ten béčkový prístup kde nemusím preskakovať strany plné elfskej poézie a radšej sa držíme kľučkovania s vyplazeným jazykom nebezpečnými lokalitami medzi rôznorodou háveďou. Škoda že hrdinovia nikdy nedokážu zachrániť sami seba a vždy im len musí na poslednú chvíľu helfnúť niekto tretí, kto sa objaví v pravý moment. Keď sa to tak deje zas a znova a furt a stále, začne to človeku vytekať ušami. Najhoršie na tom celom je ale fakt že je nám predhadzovaná nejaká akože strašná osudová hrozba, ale je to len nejaká tradičná zgerba trollov čo si čierny mág vytiahne zo zadku a pošle buzerovať svet. Preto ma ani záverečná megarubačka aspoň spočiatku moc nebavila, lebo je to len anonymná masa debilov proti zmäti strašne moc gýčovito udatných hrdinov ktorý sú mi vlastne ukradnutý a najlepšou postavou celej knihy sa pre mňa stal jednoruký zlodej, lebo je to fajn pako. No a potom je tu ten čierny mág, najšialenejšia hrozba na svete ktorý sa vo finále konečne objaví a dokáže vzdorovať hrdinovi s kúzelným mečom snáď aj 5 minút, nech nežerem! Nuž, tak som im naložil, ale ako nepríliš vynaliezavá plagiátorská béčková jazda fantasy svetom dokáže svojim sileným drevorubačetvom predsa len solídne pobaviť a neuspať. Snáď sa tu autor naozaj len rozbieha a v ďalších dieloch zo seba vydlabe niečo trochu menej kostnaté.... celý text


Předposlední pravda

Předposlední pravda 2012, Philip K. Dick
3 z 5

Po atómovom holokauste je pracujúca trieda zakonzervovaná v podzemných bunkroch kde musia plniť šialené kvóty vo fabrike na "olovčíkov", teda bojových robotov ktoré tam hore na zamorenom povrchu stále vedú urputnú vojnu so sovietmi. Aspoň to im teda v každodenných televíznych prejavoch tvrdí milovaný prezident, ale vojna v skutočnosti dávno skončila, zem sa pomaly odmoruje a olovčíci slúžia ako sluhovia povrchových darmožráčov čo si to tam uzurpujú. Maník čo vylezie z diery aby splašil náhradný orgán teda zisťuje že tí hore tých dole stále iba osierajú ( prekvapenie... ) a onen prezident ani neexistuje, je to len figúrka primontovaná k stoličke. Alebo aj nie, lebo v hre je stroj času a indián Highlander v boji o moc proti skutočnému monštróznemu kápovi napchatému umelými orgánmi ktoré si všetky zhabal sám pre seba. Je to taká klasicky nepredvídateľná Dickovská habaďúra v postapo saku, kde je v podstate všetko možné a nikto si nemôže byť istý tým aká predposledná podivnosť na neho vybafne. Kniha má ale jeden problém ktorý ma štval a to zasa raz ten koniec, ktorý je nemilosrdne odseknutý veľmi nepríjemným spôsobom kde sa vôbec nezúčastníme záverečnej konfrontácie, ktorá sa toľko pripravovala, takže ani nevieme ako to celé dopadlo a máme len nejaké náznaky. Ja teda neviem, ale po takom submisívnom konci dobre vyhrotenej story mám vždy pocit že to celé vlastne bolo k ničomu, aj keď som sa dovtedy veľmi dobre bavil. Ale to je možno len mnou, lebo ak operujeme s myšlienkou že vôbec nezáleží na tom kto vyhrá, lebo pre spodinu to bude stále len oser, tak bolo povedané všetko . Dávam za tri.... celý text


Šiřitel moru

Šiřitel moru 2012, Brian Lumley
3 z 5

Keďže sa jedná o nepoužitý materiál z nekroskopových stratených rokov, teda z toho najhoršieho čo nekroskop kedy priniesol, moje očakávania boli hlboko pod úrovňou mŕtveho mora. Neexistujúcu latku sa ale ani Harrymu Keoghovi nepodarilo podliezť aj keď je jeho charakter na bode mrazu, lebo hlavnou postavou tohoto odrezku je treťotriedny záporácky upír/gangster ktorý svojou neokrôchanosťou tak dožral svojich mafiánskych pánov že ho nechali nakaziť besnotou, morom a leprou a poslali ho to roznášať. On je ale tak neschopný že sa vskutku skôr rozloží než oslintá svoju obeť. Tie popisy kde má topánky plné hnisu až za sebou necháva slizovú stopu ako slimák boli chutnučké. Na záver dokonca nečakane akčne zaskóruje aj ten Keogh s ostrelovačkou a bombami, za čo má u mňa jeden malý bezvýznamný bod. Naviac je to iba také krátke ( a nesnaží sa ani nič moc okolo vysvetľovať takže nezainteresovaný divák nevie ktorá bije, ale ja to iba kvitujem ) takže v rámci možností môžem hodnotiť vlastne iba kladne .... celý text


Poklad ve Stříbrném jezeře

Poklad ve Stříbrném jezeře 1981, Karel May
3 z 5

Film je každopádne lepší, má peknú výpravu, hudbu a Lexa Barkera zdvíhajúceho papundeklový balvan. Kniha ale nemá s filmom nič spoločné, snáď okrem postavy záporáka Cornela a je hlavne prehliadkou Mayovských klišé vyskrutkovaných na epické parametre. Rozkúskovaný štýl vyprávania, kde v každej novej kapitole pribúdajú ďalší a ďalší hrdinovia až je ich viacej než vo finále Avengers a valia sa na zloduchov doslova ako tsunami. Existuje dva a pol typu Mayovských hrdinov. Tí prví sú takmer dokonalí, teda chytrí, spravodlivý, skvelý zálesáci i strelci, akurát viac či menej podivný, napr. chlap v koženom vreci zvaný Tetka Drollová. Tí druhý sú potom úplne dokonalí, plus krásny a statný a tí čo sú deutsche majú bonus a v dokladoch pečiatku Übermensch. To z dejového hľadiska v zásade ruší akékoľvek napätie, pretože hrdinovia obvykle poznajú plány záporákov ďaleko dopredu, pohodlne narafičia megapasce a špatoši tak môžu jedine nadávať a ustupovať s dlhým nosom. Keď zloduch vôbec nemá šancu skórovať, maximálne vyrývať, stáva sa z neho len otravná mucha. Že Cornelovi ( ku ktorému sa cestou z neznámich dôvodov pridávajú zástupy tulákov a vagabundov aby to vyzeralo že predstavuje nejakú hrozbu ) postupne prišijú snáď každý zločin a krivdu ktorá sa stala niektorému z hrdinov to nezachráni, len som čakal kedy ho ešte obvinia z vraždy Cézara a Ötziho. Prvá polovica knihy mi tak prišla dosť nevzrušivá, ale potom sa to nečakane zlepšilo s príchodom Shatterhanda a jeho Llano Estacado party, lebo Utahovia prahnú po krvi belochov stráááášne moc a nehodlajú brať ohľad na to že je Oldo priateľom červenokožcov. A vtedy to konečne dostane nejakú ozajstnú príchuť, keď sú hrdinovia v silnej nevýhode a musia napínať svoje šunkové závity aby si vyjednali aspoň akú takú nefér šancu bojovať o život. To je hneď iná plechovka redbullu. Záver ale opäť sklamal, lebo bol viac obchodný než akčný, o Cornelovi stratenom mimo záber nehovoriac. Uff, musím povedať že som mal trochu vyššie očakávania. Ono to nebolo zlé, len sa nedalo ignorovať všetky tie koniny, klonovaných zálesáckych parťákov ( tučný a chudý, hrbatý a veršujúci... ) a fakt že sa všetci v tej veľkej Amerike neustále len tak stretávajú keď vandrujú prériami. P.S. nechcem budiť nejakú kontroverziu, ale jeden z indiánov sa volal Nintropan-Homoš...... celý text


Enderova hra

Enderova hra 1994, Orson Scott Card
4 z 5

Tak predovšetkým, videl som film , takže pointu na ktorej to celé stojí ( visí ) som teda dopredu poznal. Paradoxne si však myslím že práve vďaka tomu som si celú tú absurdnú historku o geniálnych detských vojakoch užil viac než keby som nemal o ničom šajnu. Inak by to bola vlastne iba nekonečná tortúra hlavného hrdinu, z ktorého chcú v hviezdnej akadémii vycvičiť spasiteľa ľudstva čo narobí vesmírnu paštétu z nenávidených a obávaných mimozemšťanov zvaných Termiťania. A tak podstupuje nezmyselný, frustrujúci dril na hranici šialenstva ( plus tolerovaná šikana ), aby sa stal dokonalou fašírkou z vojenského mlynčeku na mäso. Všetky tie siahodlhé popisy cvičení v beztiažovom stave, bojových formácii, taktík a simulácií by ma asi tiež požuvali, ale vedel som že dôvodom je jedine to aby mohli velitelia Enderovi na pokraji kolapsu chrstnúť do tváre čo sa skutočne stalo. Rozhodne intenzívny zážitok, ktorému by som mohol vyčítať dve veci. Za prvé linku s Enderovými súrodencami, taktiež geniálnymi detvákmi ktorí cez nejaký kvázi facebook hodlajú ovládnuť svet. Nápad že nejaký vyčúraný prckovia spôsobia politický chaos svojimi chytráckymi komentármi je rovnako idiotský ako zbytočný, lebo kniha by sa bez tohto prvku nijako nezmenila. No a za druhé je to mysticko hipisácky epilóg, ktorý mi zároveň vnukol obavy aby sa ďalšie diely nezmenili v nejaké nábožensko filozofické blábolenie. Ale tento prvý zárez mal silu, aj keď plný počet nedám.... celý text


Hrrr na ně!

Hrrr na ně! 1999, Terry Pratchett
4 z 5

Túto knihu neomylne ťahajú zavedené postavy ktoré robia presne to čo majú, takže si človek možno ani nevšimne že príbeh je pod všetkým tým nánosom hlášok, narážok a urážok v podstate taký chudokrvný a obyčajný. Story o tom ako sa z mora vynoril bájny stratený ostrov a vyvoláva vojnový ošiaľ by mohol byť solídne vyhecovaný absurdistan, ale nakoniec je to len o tom že mocný chcú vojnu lebo sú proste blbci. Smrdutý Morporský výkvet versus handráci z Turbanistanu určite nie sú vrcholom Zemeplošských eskapád, ale hrdinovia sami o sebe sú našťastie dostatočne vyšinutý, chrlia zo seba prúdy perál, dedukčných nezmyslov a vo svojej najlepšiej tradícii sa vzpierajú autoritám. Teda okrem Nobyho a Freda, ktorý sú nútený na ponorkový výlet so samotným Vetinarim a tam im žiadna vzpurnosť nepomôže, lebo patricij dokáže umne vydrbať aj so svojim vlastným obrazom v zrkadle a otočiť somára v úzkej chodbe. Strážnik Navážka všetko rieši štýlom "Hulk Smash", Angua ňuchá a hryzie, Elánius urobí čokoľvek aby sa vyhol svojim lordským povinnostiam a Karotka by dokázal presvedčiť Hitlera aby sa venoval dobročinnosti. Takže aj keď mám výhrady voči vcelku neduživému príbehu, tak nuda to sakra nebola a nápad zastaviť vojnu tým že zatkneme obe armády má gule. A Noby asi tiež aj keď si užíva prestrojenie za mimoriadne škaredú brušnú tanečnicu.... celý text


Hráči z Titanu

Hráči z Titanu 2005, Philip K. Dick
3 z 5

Ako popísať zrozumiteľne dej tejto knihy niekomu kto ju nečítal? Zem je po vojne s Titáncami, nerodia sa deti ( za čo môžu číňania! ) a ľudia hrajú hru zvanú blafák o vlastníctvo rôznych miest. Dôvod na túto hru je, že Titánci vraj obľubujú náhodný presun majetku. Jeden z hráčov je zavraždený, hlavný hrdina má výpadok pamäti a zažíva halucinačné výlety pri ktorých všade vidí maskovaných emzákov. Plus naštvaný psionici, zbesilá telekinetička a zákulisný súboj medzi Titanskými frakciami... Je to zábava číťať a psychotická nepredvídateľnosť tomu dodáva grády, akurát som zo skúsenosti tŕpol či sa to celé nakoniec nevyvinie v makový trt. Nuž nie tak celkom, ale po tom čo začalo ísť do tuhého a ľudský protagonisti boli vtiahnutí do skutočnej planetárnej hry o... neviemčo, tak to hodí spiatočku a vlastne sa vrátime tam kde sme boli. Nepôsobí to frustrujúco a dokonca dáva zmysel, ale predsa len by človek od Dicka chcel aby mu to vystrelilo mozog z hlavy miesto zaliatia octom. Takže fajn.... celý text


Kamenný bůh

Kamenný bůh 1993, Philip José Farmer
4 z 5

Takže pekne zhurta, hrdina bol pri nejakom experimente "zmrazený" na akúsi nezničiteľnú kvantovú sochu a o pár desiatok miliónov rokov sa prebúdza ( po zásahu blesku ) do sveta plného mačacích, leopardích, sloních a netopierích ľudí s ktorými ( a proti ktorým ) musí vytiahnuť do boja s inteligentným megastromom čo chce prerásť celú planétu aby tak nastolil ultimátny mier. Odyseus Spievajúci Medveď ( meno hrdinu, tak trochu indián ) nie je dokonalý spasiteľ, len sa snaží s pozície prekvapeného rádoby boha ( ktorého ako sochu uctievali zrejme celé veky ) po svojom zmenežovať ten neznámy cudzí bordel v ktorom sa ocitol, čo stojí hromady mŕtvych ( vrátane žien a detí ) a napriek určitým víťazstvám mu tento svet dáva na riť. Po vyčerpávajúcich masakroch je jasné že budúcnosť bude dosť punkovo ladená a bahno sa ešte viac rozbahní, ale čo bude ďalej sa už nedozvieme. Žiadne naťahované caviky, len rýchlo plynúce džungľové dobrodružstvo v solídne vykreslenom ďalekom postapo svete.... celý text


Duch Llana Estacada

Duch Llana Estacada 1966, Karel May
4 z 5

Za mňa zatiaľ najlepšia Mayovka čo mám za sebou. Je to fakticky pokračovanie Syna Lovca medveďov, v ktorom sa znova stretávajú známe postavy aby si to rozdali so supmi Llana Estacada, teda banditmi operujúcimi na tomto kuse rozpáleného piesku. Nechýba opäť solídny slovný humor v podaní technických výrazov komoliaceho Hobble Franka a pochvalu si zaslúži dokonca aj Shatterhand, lebo tu toľko neexceluje a udržuje svoje všetkovediace polobožstvo v znesiteľných parametroch. Zvlášť by som vypichol scénu s tornádom a optickými efektami na horizonte, to malo hustú atmosféru. Ak by som teda mal do niečoho rýpnuť ( bez toho sa človek neobíde ), tak snáď príliš veľké množstvo postáv na malom priestore, kde sa mi javilo zbytočné privádzať na scénu naozaj každý charakter z predošlého dobrodružstva plus nové a rozdeliť ich do dvoch nezávislých tímov, až sa zdá že chudáci supáci sú takmer prečíslený hrdinami sťa by červenou armádou. Ale postavy sa rozhodne nepletú, takže pohoda. No a potom je tu onen duch s bizóňou hlavou, ktorého identitu som rozlúskol po prvom náznaku ešte niekde v zoznamovacích pasážach a ktorý mi tam prišiel tak nejak divne našróbovaný. Proste akoby navyše a dej by fungoval rovnako aj bez neho, ale aspoň majú Hobble Frank s Tučným Jemmym stále o čom polemizovať. Takže May dokáže keď chce. P.S. kniha Duch Prérie je tá istá len s iným názvom, Mayovky vyšli v priebehu vekov v toľkých odlišných vydania a edíciách že sa v nich ani veľký Manitou nevyzná.... celý text


Klany Alfanského měsíce

Klany Alfanského měsíce 2000, Philip K. Dick
3 z 5

Zahustený bujón čírej Dickovitosti. Dokonca išiel tak ďaleko že si vymyslel celú planétu ( mesiac ) obývanú "mentálmi" rozdelenými do klanov podľa príslušnosti ku konkrétnej psychickej poruche. Potom zrazu uhne a hustí story o zamestnancovi CIA čo chce zabiť svoju exmanželku ktorá ho ožobračila, jeho fikané plány ale pozná telepatická hromada mimozemského želé a kvôli práci pre populárneho tv komika sa stáva terčom podozrení a atentátov z každej strany, takže jediným riešením je letieť na psychomesiac a dokončiť to ručne. Ufff, páčila sa mi nepredvídateľnosť celého toho bordelu kde človek vôbec netuší kam to sakra vedie ( diaľkovo ovládaný androidi, ženská čo vie vrátiť veci 5 minút dozadu v čase, šialený proroci žijúci v iných sférach vnímania ) a aj keď som si hovoril že polovica prvkov by kľudne mohla odpadnúť tak som si to značne užíval. Lenže potom prišiel záver a odpoveď kam to bude viesť bola jasná... NIKAM!!! Postavy proste pokrčia plecami a rozídu sa, doslova a do písmena. Nič z toho paranoidného psycho cirkusu tak vlastne nemalo zmysel a finálna pointa je o tom že sme došli do bodu kde nevieme čo ďalej. Možno je to súčasť príliš rafinovanej pointy ktorú však nemôžem doceniť, lebo nie som feťák. Nakoniec som tak ostal s dlhým nosom, ale väčšina knihy bola moc fajn takže ostávajú štandardne neutrálne tri hviezdy.... celý text


Dotek

Dotek 2010, Brian Lumley
3 z 5

Pre štrnásteho Nekroskopa sa Lumley odhodlal k nevídanému, až drastickému kroku a síce vymyslieť v rámci série niečo nové miesto nekonečného zástupu upírov. Záporákmi je tentoraz trojica mimozemšťanov ktorým začalo kvapkať na karbit z hľadania Boha a tak chodia vesmírom a ničia planéty aby tak stvorili ultimátne zlo, ktorému sa Boh, ak existuje, bude musieť postaviť osobne. Rozhodne fajn absurdná zápletka a hlavne pasáže kde emzáci kruto terorizujú svojich pozemských "zamestnancov", ktorý pre nich makajú na vynáleze skazy v Švajčiarskej hradnej pevnosti boli naozaj zaujímavé. Plus obracanie ľudských tiel naruby pomocou magického dotyku. Samozrejme je tu ale nejaké to ALE a to hlavne samotný fakt že je kniha súčasťou Nekroskop série, pričom je jasné že by radšej nemusela a táto príslušnosť je pre ňu ako Guľa na nohe ťahajúca novú krv na dno močiara. V praxi to teda znamená x-té opakovanie x-krát opakovaných faktov a postupov ktoré boli otravné už x dielov dozadu, vrátane toho že tento diel je opäť chronologický medzičlánok na ktorý je treba vo finále zabudnúť. Náhodný hrdina získava ďalšiu Nekroskopovu metafyzickú zlatú šípku a stáva sa z neho jednorázový vyvolený, ktorý ani nemôže aktívne použiť svoje schopnosti, lebo nemá šancu sa ich naučiť v šibeničnom termíne do konca sveta. Inak ale musím povedať že záverečné rošambo malo grády a gule, dokonca aj zástupcovia omnoho vyspelejšej vesmírnej civilizácie surfujúcej na gravitačných vlnách ( s pohonom na zlaté tehly ) sú hrôzou bez seba keď sa po nich začne sápať zástup plesnivých kostier ( áno, ani táto Nekroskopská tradícia nechýba ), ktoré by v žiadnom prípade nemali chodiť. Aj vďaka možnosti plne si vychutnať hanebný skon nadradených votrelcov je výsledný dojem viac pozitívny a aj členovia pobočky E, ktorý sa zdali byť pre dej úplne zbytočný vypália pár solídnych rán, ale je jasné že Nekroskop je mŕtvy a už by to malo tak ostať.... celý text


Otec prasátek

Otec prasátek 1998, Terry Pratchett
ekniha 4 z 5

Tak za čo bude Smrť dneska? Túto rýpavú otázku si nemôžem odpustiť, ale treba povedať že zo všetkých smrťáckych príbehov ma tento bavil najviac, čo bude asi tou modrastou iskrou šialenstva čo má v oku. Je totiž treba zabiť Otca Prasiatok, čo je Zemeplošská obdoba Santa Clausa a tak si Smrť nasadí falošnú bradu, vypchá brucho vankúšom a so sloganom Ho-Ho-Ho rozhadzuje malým bastardom vytúžených poníkov. Rozhodne je to absurdnejšia situácia než keď Smrťko odišiel kosiť obilie a naviac sa zdá že mu chvíľami začína definitívne hrabať, aj keď sa ho sluha Albert snaží udržať v realite ( a vychlastá pri tom oceán Cherry ). Čo a prečo sa vlastne deje zisťuje Smrťova vnučka Zuzana ( ktorá sa inak snaží byť normálna, až na to že musí zmlátiť celú populáciu bubákov kutáčom ) s pomocou Krysieho Smrťa a tentoraz ešte nechutnejšieho havrana ktorý túži len po vyzobávaní očí z mŕtvol. To všetko je super, len som si hovoril že kniha je na takú story moc dlhá a nakoniec prišiel ten okamih keď na povrch vybublala všetka priestorová výplň v podobe filozofických okienok a zástupu zhmotnelých personifikácií ktoré sa zjavujú aby motali hlavy už tak dosť zblbnutým mágom. Smrť taktiež robí stále podivnejšie hovadiny, ale zas treba povedať že keď vykradne reštauráciu, rozdá jedlo žobrákom ( excelentne humusácka eskadra známych somrákov ) a kuchár potom musí pripravovať všetky chody z topánok a blata tak to samo o sebe vtipné určite je. Niektoré veci som asi tak úplne nepochopil, napríklad ako bol vlastne Santa "zabitý" a načo malo sakra slúžiť ovládanie detí pomocou hromady zubov. Asi nemôžem vedieť všetko lebo nie som boh vševedenia. Každopádne finále bolo jedno z tých lepších a poukázanie na to že starý bohovia dostávajú nové funkcie trefné, takže celkový dojem ostáva kladný. HO-HO-HO... !... celý text


Brány stvoření

Brány stvoření 1993, Philip José Farmer
4 z 5

Ešte kratšie a rýchlejšie než prvý diel, s dejom nekompromisne svištiacim sťa by nekontrolovateľná črevná príhoda. Hrdina Wolff, vládca svojho súkromného vesmíru je donútený sčuchnúť sa so zástupom svojich "božských" súrodencov a prebiť sa skrz podivné dimenzie aby si to mohli rozdať so svojim intrigánskym otcom. Rozhádaná partia nafúkaných mamľasov ktorý by najradšej zaškrtili jeden druhého to ťahá solídne, bojujú so vzdušnými pirátmi proti okrídlenej hmyzáckej zgerbe, kĺžu po svete z vylešteného skla, lovia časoskokanov, utekajú pred vlnami žravej plesne... a od hladu zožerú mŕtvolu jedného z nich. Záverečný zvrat nie je príliš prekvapivý, ale útok na otcov palác má rozhodne väčšie grády než ten v predošlom diely. No a to je asi tak všetko, proste strela s plochou dráhou letu skrz hromadu béčkových atrakcií.... celý text