Ako nepísať knihu, krok za krokom

recenze

V poďakovaní autorka píše, že táto kniha takmer nevznikla. Kiežby. Už základná premisa nedáva zmysel. Hlavná hrdinka Kit je jednou z troch žien, ktoré sa bez dovolenia a vedomia majiteľa usadia na cudzom panstve, vraj aby tam vychovávali nemanželské deti šľachticov.
Začalo to tým, že jedna z nich (Daphne) mala údajne poškvrnenú povesť, lebo sa prezliekla za Kit, na jednom plese sa dobrovoľne vyspala s nejakým chlapom a otehotnela. Nielenže nikto nevie, že tam vôbec bola, ale nikto ani len netuší, že je tehotná, no naše hrdinky aj tak utečú a začnú sa hrať na squatterky. Pridá sa k nim aj istá Jess. Keďže musí byť tiež nejak postihnutá, Hunterová zamávala feministickým prútikom a spravila z nej špiónku… Na druhej strane oceňujem, že je Jess zdrojom sarkazmu a občasného rozumu.
Daphne, celý čas vykresľovaná ako obeť, sa mimochodom k svojmu synovi nikdy neprizná a vychováva ho ako cudzieho. Dôvod tohto nepríčetného rozhodnutia ostáva navždy zahalený rúškom tajomstva. Máme ju však ľutovať, lebo, och, aké to má ťažké.
Slečny začnú následne vďaka Jessiným špionážnym a Kitiným vydieračským taktikám zarábať na vydieraní údajných otcov nemanželských detí, o ktoré sa starali. Následný život na panstve sa časom zvrhne doslova v organizovaný zločin, keď miestny právnik Nash nasadí chlapíkov, aby mali na muške mužov, ktorých vydierali. Trošku paradox, že toto správanie troch zlatokopiek kresťanská literatúra propaguje ako niečo obdivuhodné. Potrebovali vôbec toľko peňazí? Nie, ale aspoň sa nahrabali ako Krézusove škrečky.

Zatiaľ čo je protagonistka zlatokopka, hlavný hrdina Graham je celý nejaký nemastný-neslaný. Všetka jeho osobnosť spočívala v tom, že bol šľachtic. Po prvej tretine som si začala rátať narážky na to, že ním je. Po ďalšej tretine a 100 (!) zmienkach o jeho titule, majetku, konexiách, či luxusnom spôsobe života som to vzdala.

Okrem samotného obsahu bola kameňom úrazu aj forma. V texte absentovali akékoľvek dlhšie a hlbšie dialógy. Autorka rozhovory medzi Kit a hlavným hrdinom Grahamom nechala vždy vyšumieť do prázdna s poznámkou, že si fakt pokecali a veľmi ich to zblížilo. To im neberiem, ale mňa to teda s postavami nezblížilo vôbec a následne aj celá tá ich lásočka vyznela ako paródia. Hunterová skrátka napíše, že rozhovor plynul prirodzene, ale samotný dialóg si má čitateľ domyslieť. Ich rozhovory sú skutočne súkromné. Až také, že ani čitateľ nevie, o čom kecajú. A to sa netýkalo iba rozhovorov. Keď napríklad Kit čítala skutočne brilantný list, my sme si ho s ňou bohužiaľ neprečítali. Lebo Hunterová zjavne nevie napísať brilantný list.
Navyše aj pri tých pár dialógoch, ktoré sa v knihe vyskytovali nasledovala po jednej vete strana vnútorných úvah, rozborov, alebo prinajmenšom nejaký opis. Kým sme sa opäť vrátili k rozhovoru, už som aj zabudla, o čom bol a musela som si na predošlej strane nájsť repliku, na ktorú sa nadväzovalo. Samotné opisy pritom pôsobili ako z parodického kurzu kreatívneho písania:
„Ďalším otrasom hrude z nej vyšiel vzduch.“
„Graham si nadvihol jedno koleno a oprel sa oň...“

Postavy sa občas prestali rozprávať a nastalo medzi nimi, citujem, „niekoľkominútové ticho“. Občas si za ten čas hľadeli do očí. Akože nonstop. Hunterovej to pripadá úplne ok a mne je trápne aj za nich.
Nelogickosti pokračujú, keď cesta koňmo trvala Grahamovi dlhšie ako cesta kočom. Možno na tom koňovi cúval, ktovie. V decembri Kit medzitým dostáva čerstvé kytice, asi od 12-tich mesiačikov a v inej scéne sa zasa vyberie čítať si knihu vonku. Až na to, že sa už zotmelo. Na ďalšej strane však bez vysvetlenie opäť svieti slnko. Žeby ťahalo nadčas?
Ďalšie príklady logiky podľa Hunterovej:
Graham poprosí Kit o slamník, tá mu miesto toho donesie knihu, ale o pár strán má aj tak slamník.
Deti zázračne starli a mladli podľa ľubovôle. V jednej kapitole mal chlapec šesť rokov, v druhej päť, tu bol najmladší ten, tu zasa tá.
Jedna z postáv (Priscilla) tvrdí, že je už sedem mesiacov tehotná a vraj ju ešte ďalšie štyri čakajú. Lebo v tejto knihe trvá tehotenstvo temer rok.
Kuchyňa v suteréne má okná na strope. Inú malú kuchyňu prerobili na veľkú jedáleň.
„Spočiatku sa od Kit, Daphne a detí snažila držať bokom, ale v takom obrovskom dome sa to dalo iba veľmi ťažko.“
„Vlasy mu odstávali do všetkých strán, hoci bolo ešte iba ráno.“ V svete podľa Hunterovej ľuďom vlasy zásadne odstávajú až po učesaní.
„Naozaj by ste do tých chlapíkov hodili nôž? Trafili by ste ich?“ „Ťažko. Videli ste, akí boli veľkí?“

Všetky nelogickosti však boli lepšie ako ich žmurkanie a úškrny. Ak nežmurkali a neuškŕňali sa na každej druhej strane, tak vôbec. Aj by som povedala, že už z toho museli mať svalovku, ale tú mali skôr z nekonečného pregĺgania, ktorým to striedali.
Človek by im to uškŕňanie aj odpustil, keby sa bolo nad čím uškŕňať. Vrcholom pokusu o humor v tejto knihe je totiž meno Grahamovho koňa: Psia bobuľa.

Aby toho nebolo málo, o X strán neskôr sa z koňa zrazu stal poangličtený Dogberry. Bohužiaľ to nie je jediný prekladateľsko-korektorský lapsus. V knihe sa vyskytuje až nadpriemerné množstvo priam školáckych chýb a preklepov: minúť miesto minút, vidiel miesto videl, trafiť s nožom miesto trafiť nožom, bielych koňov miesto bielych koní, či napr. dokonalá spoločníka miesto spoločníčka. Veľmi časté bolo použitie jeho miesto svojho. Stávalo sa aj to, že v monológu jednej postavy sa objavili koncové a opäť úvodné úvodzovky, až mi chvíľu trvalo, kým som zistila, že ďalšie vety nerozpráva niekto iný, ale stále jeden a ten istý, ktorý má asi iba schizofréniu. Postavy navyše občas len tak zmenili pohlavie (povedal Kit miesto povedala Kit a naopak povedala Nash miesto povedal Nash). Keď „postavu niečo napadlo“, miesto toho, aby „jej niečo napadlo“, mala som ja chuť napadnúť kredibilitu p. Lučeničovej. Neodpustím si pár ďalších ukážok jej údajnej korektúry:
„Kit sa k nej načiahla a chytili ju za prsty.“
„… uchránil by dieťa od nálepky nemanželský?“ Ten dieť?
„… spoliehala sa sama o seba.“
„Pocvičila prstami. Nedokázala, keďže v prstoch stratila cit.“ Nedokázala čo?
„Aaron zakašľal, no len sťažka ním zakryl…“ Čím?
Atď.

Korektorku sťa jing a jang dopĺňajú autorka s prekladateľkou Molnárovou Novysedlákovou a ich zjavným odporom k synonymám. Napr. na strane 55: „Keď utíchli, do ticha,… ale potom nastalo ticho.“ Alebo: „… snažiac sa pôsobiť pôsobivo.“ Či: „Pokúsila sa o žalostný pokus.“ Inde zasa: „… cítil sa rozcítene.“
Vrcholom bolo, keď sa v dvoch odsekoch krátko po sebe vyskytol most trikrát, voda štyrikrát a opäť most trikrát. Možno to bol pokus o haiku. Nevydalo.
Už ani neviem, komu mám pripísať na vrub skvosty ako bola zmrzlina s ružovou príchuťou miesto s príchuťou ruže, či situáciu, keď si Graham omotal ruku okolo lana a nie lano okolo ruky. Medzi moje obľúbené scénky patrila tá, kde Kit vykrútila kútiky úst a o pár viet nadvihla aj druhý kútik. Keby som bola umelkyňa, nakreslím monštrum s troma kútikmi.

Ak mám nájsť na knihe niečo pozitívne, je ideálna pre ľudí s Alzheimerom. Pravidelne opakuje to isté. Alzheimera však musela mať aj sama autorka. Z vety na vetu napr. zabudla, kto sa vlastne usmieval: „Pozrel na ňu so širokým úsmevom. Ten úsmev pridal jej prostej tváričke na kráse.“

Svoje pocity pri čítaní tejto knihu uzavriem citátom z nej: „Nikdy som necítil toľkú prázdnotu a zúfalstvo.“

Keď Katherine „Kit“ FitzGilbertová pred desiatimi rokmi opustila Londýn, zaprisahala sa, že už nikdy nevkročí na žiaden ples. No keď ju povinnosti týkajúce sa uzavretia istého obchodu privedú do Londýna a ona sa ocitá v ohrození ž... více

Komentáře (0)