Bol nahý a trhali ho na dve polovice...

recenze

Tento Darček si vychutnáte.
Je strhujúci, napínavý a skvele premyslený. Tak ako to vie nemecký majster psychotrilerov Sebastian Fitzek.
Zoznámte sa s Milanom Bergom. Je to analfabet. Takých je v Nemecku vyše 6 miliónov - podľa nedávneho prieskumu, čo inšpirovalo Fitzeka k napísaniu tohto strhujúceho príbehu.

Život analfabeta nie je ľahký a tak si Milan „zarábal“ okrádaním druhých. Negramotnosť sa totiž nepovažuje za postihnutie, takže nemal nárok na sociálne dávky...
V jeden obyčajný deň zastal na priechode pre chodcov a čakal na zelenú. Zelená limuzína Volvo zabrzdila tesne pri ňom a keď zablúdil pohľadom dovnútra, zmenilo mu to celý život.
Na zadnom sedadle zbadal vystrašené dievčatko, ktoré zúfalo pritískalo na okno papier. Odkaz však nedokázal prečítať.
Cítil, že dievčatko je v smrteľnom nebezpečenstve, ale nevedel prečo.

„Trhalo mu to srdce. Potrebovala pomoc, ktorú jej nevedel poskytnúť. Chápal, že sa ocitla v núdzi, ale nevedel, čo mu chce povedať.
´Som analfabet,´ zašepkal Milan.
Bol by to vyslovil aj nahlas, aj zakričal, keby bola šanca, že mu dievča porozumie. Lebo očividne potrebuje pomoc, ktorú jej nevie poskytnúť. Chápal, že sa ocitla v núdzi, ale nevedel, čo mu chce povedať.“

Napriek svojej nevzdelanosti si zapamätal tvar písmen a presne ich nakreslil svojej priateľke Ambre. Tá mu potvrdila, čo tušil – dieťa bolo unesené a prosí o pomoc.
Milan Berg sa púšťa do pátrania, ktoré ho zavedie na ostrov Rujana a do detských spomienok, ku ktorým sa nikdy nechcel vrátiť.

Sebastian Fitzek si výborne naštudoval tému, spolupracoval s odborníkmi a preto vyznieva tak autenticky. „Metódy, ktorými sa Milan v Darčeku snaží zvládnuť svoju prácu čašníka a nezlyhať, vychádzajú zo skutočného rozprávania človeka s podobným osudom. Musím však zdôrazniť, že Milanova ťažká forma analfabetizmu, teda úplná alexia, je skôr výnimkou,“ vysvetľuje Sebastian Fitzek.

Bol nahý a trhali ho na dve polovice.
Nebol to len pocit. Naozaj sa to dialo. Tu a teraz, v starej väzenskej práčovni, na dláždenej podlahe, hneď vedľa priemyselnej sušičky.
Milan počul iba sám seba, ako neľudsky kvičí. Keby mu nezapchali ústa ponožkou, vrieskal by na celý ústav. Niežeby to malo význam. Banda určite dobre zaplatila za to, aby ju v noci nechali s nováčikom osamote.
Bolo ich päť. Dvaja mu kľačali na pleciach, dvaja mu držali nohy a piaty, ťažko dychčiace stodvadsaťkilové vrece páchnuce po lacnej klobáse, mu práve zasúval do rekta čosi, čo pocitovo pripomínalo kropáč omotaný ostnatým drôtom. No asi to bola iba päsť, ktorou ho znásilňoval.
Tlak náhle povolil tak nečakane, že Milan dostal kŕč a celý sa roztriasol. Bolesť pretrvávala, niečo, čo pálilo viac než pec v saune, horelo v jeho vnútri, ale aspoň mohol opäť hýbať rukami a prevrátiť sa na chrbát.

Niekedy je pravda taká hrozivá, že neznalosť je najväčší dar na svete Milan Berg stojí pred semaforom, keď vedľa neho zastane auto. Na zadnom sedadle sedí vystrašené dievča. Na okno zúfalo pritláča list papiera. Volanie o pomoc... více

Komentáře (0)