Debutová romanca zaváňajúca neskúsenosťou

recenze

Nevestin bozk (2022) / marcoz

... a to nielen, čo sa týka panenskej čistoty hrdinky. Nevestin bozk je prvou knihou z pera americkej spisovateľky, ktorej séria o rodine Penhallowcov sa od jej vydania v roku 2017 stihla rozrásť už na úctyhodných šesť dielov. Keď sa naskytla možnosť prečítať si ju, neváhal som. Občas je príjemnou zmenou siahnuť popri trileroch, historických či spoločenských románoch aj po odľahčenejšom žánri. Historické romance sú rozprávkami pre romantické duše veriace v šťastné konce a lojálnych, charakterných partnerov. Už sú však dávno preč časy, keď sa čitatelia uspokojili s plochými postavami a do očí bijúcimi klišé. Doba ide vpred a spolu s ňou aj očakávania fanúšikov. Lisa Berne siahla po osvedčených motívoch, nedá sa teda povedať, že by ponúkala čosi špeciálne. Ako debutujúca autorka išla na istotu, či sa jej to však vyplatilo, je otázne...

"Nebola to vhodná vzdialenosť medzi dámou a džentlmenom. Vedela to. Livia sa naňho pozrela. Tváril sa vzdialene, chladne, z jeho tela však vyžarovala omamná, hrejivá energia, ktorá ju pohlcovala tak ako včera v noci, preháňala sa jej údmi, až jej príjemne oťažievali - vyvolávala v nej žeravý pocit, opojný a vzrušujúci. Priťahoval ju k sebe ako magnet, bral ju do neviditeľného objatia, prenikal do nej a neúprosne sa jej zmocňoval. Livia mimovoľne pootvorila pery a napoly v mdlobách sa k nemu naklonila v túžbe po tom, čo môže prísť." (str. 69)

Lise sa však nedá uprieť ľahký, a pritom pútavý rozprávačský štýl. Dokáže vás vtiahnuť, hoci sa nemusí práve odohrávať nič dramatické. Príbeh je totiž postavený skôr na reťazových udalostiach, než na pokope držiacom klasickom dejovom oblúku. Autorka vás vďaka tomu neustále prekvapuje stále novými zvratmi, zároveň to však ako celok pôsobí dosť nesúrodo, akoby sa za pochodu rozhodovala, čo sa udeje s jej postavami. Ústredný pár Gabriel a Livia by si zaslúžili pevnejšiu ruku, pretože majú čo ponúknuť, hoci ich potenciál nie je celkom naplnený. Z ich vzájomného porovnania vychádza napokon lepšie Livia - svojhlavá sirota, ktorá sa zhodou náhod ocitne v náručí príťažlivého Gabriela Penhallowa a táto krátka, ale intenzívna chvíľa vedie k nečakanej eskalácii. Nie však napätia, to by ste v Nevestinom bozku hľadali márne. Komplikácie vyplývajú skôr zo spoločenských konvencií, prehnaných očakávaní a nedorozumení, ktoré by razom vyriešil jeden poriadne úprimný rozhovor. Aj utužovanie vzťahu medzi protagonistami je akési... vágne. Chýbal mi určitý spoločný nepriateľ, cieľ, ktorý by mali dosiahnuť a ktorý by preveril ich charaktery. Zdalo sa mi, že jediné, čo ich spája, je ich fyzická túžba... Nehovoriac o tom, že sa správajú pomerne... hlúpo. Gabriel nevie, čo chce, a Livia - napriek tomu, že odsudzuje pokrytecké zlatokopky - sa v konečnom dôsledku správa rovnako ako ony. V súvislosti s týmto prístupom mi padlo naozaj zaťažko uveriť, že Gabriel si nevšimol do očí bijúce náznaky využívania jeho bohatstva. Jeho následné vytriezvenie tak napokon nie je zdrojom krízy, ale skôr pobavenia čitateľa. Najviac ma zaujala časť, keď Livia utečie od Gabriela pracovať do hostinca, len aby sa zaňho nemusela vydať. Skvelý motív, ktorý ponúkal množstvo možností, ako rozbehnúť či zauzliť dej. Skončil však skôr, než sa poriadne začal. Škoda. Rovnako nevyužitá ostáva aj minulosť hlavných postáv - či už osirelej Livie, potýkajúcej sa s cestou z Indie do Anglicka a nechutným susedom, alebo Gabriela v službách diplomatického zboru, kde mu išlo viackrát o život. Nielenže tieto zmienky boli v podstate zaujímavejšie než hlavná dejová línia, ale navyše nemali na ňu prakticky žiadny vplyv, akoby sa ani neudiali a Livie s Gabrielom sa nijako nedotkli.

"Kedy pošle Liviu do Hallu? Ako ju tam odvezie bez toho, aby vyvolal škandál? Ako to vysvetlí starej mame? Mal by mladému Hughovi Penhallowovi oznámiť, že sa - konečne - stane dedičom? Znova sa pozrel na Liviu. Šokovalo ho, že ho k nej nepriťahuje iba fyzická túžba. Ale jej osobnosť. Hnevala ho, trápila, privádzala do zúrivosti. Zaujímala ho; fascinovala. Nútila ho myslieť, usmievať sa, smiať sa." (str. 167)

Lisu Berne očividne písanie baví, z jej riadkov cítiť záujem pobaviť čitateľa a vniesť do jeho všedných dní trochu romantiky a ideálne predstavy o nehynúcej láske. Deje sa to však neskúsenou rukou, čo nie je, na druhej strane, také zlé. Aspoň je tu priestor na zlepšenie a mňa napríklad zaujíma, či budú jej ďalšie knihy o niečo lepšie spracované. Penhallowci sú početná rodina s množstvom známych, a takéto príbuzenstvo poskytuje zdroj pestrých príbehov. Dúfam však, že sa dočkáme hlbšieho prieniku do vnútra postáv, uveriteľnejšej romantickej línie a komplexnejšieho deja.

Bohatý a arogantný Gabriel Penhallow cíti, že nastal čas nadviazať na rodinnú tradíciu – nájsť si poslušnú nevestu, splodiť dediča a ďalej žiť po svojom vo formálnom manželstve. Presne tak to u Penhallowcov fungovalo od nepamäti a... více

Komentáře (0)