Nepamätá si nič...len ten bozk!

Nechcela by som byť v koži Flory.
Má amnéziu. Nepamätá si nič dlhšie ako pár hodín. Nemá proste krátkodobú pamäť. Nepamätá si ani vtipy svojich priateľov, ani pokyny rodičov, dokonca ani to, koľko má rokov. Jej myseľ niekoľkokrát denne vymaže všetky zážitky, ktoré mala a vracia ju do veku 10 rokov, kedy jej z mozgu vyoperovali nádor.

Ako vieš, komu máš veriť, keď nemôžeš veriť ani sama sebe?
Presne o tom je príbeh Jedna spomienka Flory Banksovej. Nádherný young adult príbeh plný tajomstiev, lásky a straty.

Flora má svoje pravidlá, aby dokázala prežiť. Napríklad „Nepanikár, všetko je pravdepodobne v poriadku, a ak nie, tak to len zhoršíš.“ Alebo „Vždy si vyber sedadlo pri okne, podľa toho vieš, kde si.“ Tiež „Pokiaľ sa len dá, užívaj si túto chvíľu. Na to nepotrebuješ žiadnu pamäť.“ A najmä „Buď odvážna!“

Jedného dňa pobozká niekoho, koho nemala. Drakea. A pamätá si to!
Je to jediná spomienka, ktorá jej zostala v pamäti.
On však odišiel.
S presvedčením, že len on jej dokáže vrátiť spomienky, sa za ním vydá do dedinky na severe Nórska. Za polárnym kruhom však nič nie je také, ako sa zdá. A Flora musí byť naozaj odvážna, aby spoznala sama sena a dostala sa do bezpečia.
Pozrela som sa na ruku, stálo na nej:
Flora, buď odvážna.

Tu je krátky úryvok z knižky Jedna spomienka Flory Banksovej:
V miestnosti prepchatej ľuďmi hučala hudba. Muselo tam byť viac národa, ako by jedna ľudská bytosť vôbec mohla poznať. Nízke tóny mi rezonovali celým telom. Už nejakú tú chvíľu som stála v kúte. Zhlboka som sa nadýchla a začala sa predierať davom neznámych ľudí.
Pohľad mi zastal na ruke. Hrubou čiernou fixkou som na nej mala napísané OSLAVA.
„To mi došlo,“ prebleslo mi hlavou, hoci som nemala ani tušenia, čo tam robím.
Vo vzduchu bolo cítiť pot, alkohol a parfum. Miešali sa do akejsi nechutnej zmesi. Musím sa odtiaľto dostať.
Chcem ísť na vzduch. Chcem sa oprieť o zábradlie a hľadieť na more. Len sa dostať von.
„Čau, Flora,“ ozval sa ktosi neznámy. Bol to vysoký, chudý, holohlavý chlapec.
„Ahoj,“ odpovedala som tak primerane, ako som len v tej chvíli vedela. Mal na sebe rifle. Všetci chlapci a väčšina dievčat mali na sebe rifle. To len ja som sa mohla pochváliť trblietavými bielymi šatami s naberanou sukňou a žltými topánkami, ktoré mi vôbec nesedeli a ani neboli pekné.
Asi som si pri výbere oblečenia predstavovala iný druh oslavy. Vyčnievala som spomedzi ostatných, ktorí to na rozdiel odo mňa pochopili.
Pozrela som na ruku a prečítala Mám 17. Pohľad mi opäť padol na šaty. Vyzerám ako tínedžer, no necítim sa tak.
Ako mladšia som sa veľmi rada chystala na oslavy. Dala som si šaty ako aj dnes, každý ma objímal a hovoril, že vyzerám ako princezná. Ale už nemám desať. Mať tak pri sebe pero, napísala by som si na ruku pripomienku: „Som staršia, ako si myslím“. Na oslavy by som už nemala nosiť šaty, ale rifle.
„Niečo na pitie?“
Chlapec kývol na stôl s plastovými pohármi a alkoholom. Skontrolovala som si zápästie, kde bolo Nepi alkohol. Všetci naokolo ho však pili.
„Áno, dám si,“ povedala som a čakala, čo bude nasledovať. Ruka mi navrávala, že Drake odchádza. P frajer. Som na rozlúčkovej oslave. P znamená Paige. Paigein frajer odchádza.
Chúďa Paige. „Dám si to červené.“
Oblízala som si prst a začala zmazávať Nepi alkohol, až kým sa to nedalo prečítať.
Vysoký chlapec mi podal plastový pohár až po okraj plný vína. Pri prvom hlte som zvraštila tvár, no pohár alkoholu v ruke mi dodal pocit, že sem patrím. Znovu som sa vybrala hľadať Paige.
Mám sedemnásť. Som na párty. Drake odchádza. Drake je Paigein frajer.
Zastavila ma akási žena a položila mi ruku na plece. Otočila som sa. Mala blonďavé vlasy s nádychom bielej, ostrihané do postupna. Bolo mi jasné, že je staršia než všetci ostatní, na tvári sa jej črtali vrásky. Bola to Paigeina mama. Neviem prečo, ale nemá ma v láske.
„Flora,“ zakričala, aby som ju počula cez hlasnú hudbu.
Jej pery sa usmievali, no oči nie. Opätovala som jej rovnaký úsmev. „Flora, si tu a si v poriadku.“
„Hej,“ zakričala som späť a energicky prikývla.
„Budem o tom informovať tvoju mamu. Písala mi zatiaľ len trikrát.“
„Okej,“ povedala som.
„Odchádzame s Daveom preč. Budeš v pohode? Viem, že vždy pri sebe musíš mať opatrovateľku.“
To bolo trochu hnusné.
„Jasné, budem.“
Ešte chvíľu na mňa pozerala, potom sa otočila a odkráčala. Tá žena je Paigeina mama a býva tu. Hudba stíchla a ja som si vzdychla od úľavy. Bola hlasná a ukričaná. Hneď však začala hrať iná pesnička a ľudia okolo mňa skákali a tancovali ten „tanec“, ktorý v žiadnom prípade neviem napodobniť. Očividne boli nadšení z novej, ešte skákavejšej pesničky.
Niekto pri mojom uchu zakričal: „Dajte tam späť Pixies!“
Strhlo ma a vyliala som červené víno priamo na šaty. Vyzeralo to ako krv.
Dievča predo mnou cúvlo a stúpilo mi na nohu. Malo veľmi krátke vlasy, obrovské náušnice a krikľavý rozmazaný rúž na perách, ktoré vďaka nemu vyzerali ako nejaká rana.
„Och, prepáč,“ povedala a vrátila sa k rozhovoru. Musím odísť. Naozaj sa odtiaľto musím dostať. Oslavy už nie sú také, aké bývali, so šatami, súťažami a tortou. Paige mi zmizla z dohľadu, nemám sa s kým baviť. Vybrala som sa k dverám a vôňa mora, ticho po vypnutej hudbe, zvonivý zvuk ako u nás doma a „ššš“ sa rozliehali celou miestnosťou. Rozhovory postupne stíchli, zastala som a pozrela sa rovnakým smerom ako všetky ostatné tváre.
Stál na stoličke: Drake je Paigein frajer a Paige je moja najlepšia kamoška. S ňou som sa vždy cítila sama sebou. Prvýkrát sme sa stretli ešte ako šesťročné, keď sme začali chodiť do školy. Bola rovnako nesmelá ako ja a obe sme mali vlasy zapletené do vrkočov. Spomínam si, ako sme na ihrisku skákali gumu. Pamätám si, ako sme sa spolu učili čítať – mne to už išlo, tak som jej pomáhala. Písali sme si spolu domáce úlohy, ona vždy vymýšľala divadielka a hľadala stromy na lezenie. Pamätám si, ako sme spolu začínali posledný ročník na základnej a tešili sa na strednú. Paige poznám a vždy ma prekvapí, keď si uvedomím, že je dospelá.
Znamená to, že Drake je jej riadny frajer, nielen taký akože.

Ako vieš, komu máš veriť, keď nemôžeš veriť ani sama sebe? Flora má amnéziu. Nepamätá si nič dlhšie ako pár hodín. Ani vtipy svojich priateľov, ani pokyny rodičov, dokonca ani to, koľko má rokov. Jedného dňa pobozká niekoho, ... více

Komentáře (0)