Raffael

recenze

Vydavateľstvo Slovenský spisovateľ pokračuje vo vydávaní životopisných kníh velikánov z minulých storočí. Nie tak dávno vyšlo fantastické čítanie o Vincentovi van Goghovi, ktorého život fascinujúco zbeletrizoval Irving Stone v románe s názvom Smäd po živote a tentoraz nám vydavateľstvo predostrelo náhľad do života Raffaela Santiho, ktorý bol najmladším z renesančných géniov. Tvoril po boku nemenej známych Michelangela a Leonarda.

Raffael Santi bol muž, ktorý prekonal vlastný osud. Ctižiadostivý, odhodlaný, nezlomný a presvedčený, že čo si zaumienil, to dosiahne.

Keď som mal šesť rokov, otec raz povedal svojim sestrám, ukazujúc na mňa: „Ľahšie by človek vykresal z ľadu oheň, ako dostal z Raffaela slzy.“ Vedel som sa vynájsť v akejkoľvek situácii.

Jeho denník, ktorý napísal Rolando Cristofanelli, nás vezme na krátku životnú púť tohto maliara a dovolí nám nahliadnuť do sveta ľudí, ktorých obdivujeme už celé generácie. Cristofanelli nemal ľahkú úlohu, pretože o Raffaelovi sa zachovalo veľmi málo správ, ale myslím, že sa mu to podarilo priam majstrovsky.

Podľa tety Margherity by som si mal uvedomiť tri veci: že som ešte dieťa, že som chudobný a že som sirota. To je skutočnosť, z ktorej by som mal vychádzať. Ja však nikdy neprijmem spôsob života, ktorý mi nanucoval otec alebo príbuzní. Nechcem sa pokladať za chudáka. Zbohatnem, budem bývať v paláci ako kniežatá, všetci ma budú vyhľadávať. Budúcnosť sa predo mnou črtá do najmenších podrobností, ponáram sa do nej každú noc vo svojej izbe, keď bdiem uprostred vidín, čo nie sú vidinami, alebo spím ponorený do snov, čo nie sú snami. Všetko, čo za niečo stojí, je vo mne a všetko mimo mňa je úbohosť.

Raffaela stretávame ako malého jedenásťročného chlapca, ktorého formoval život po boku svojho otca, maliara. Bol však tým obyčajným maliarom, natieračom, nie umelcom. Raffaela to dráždilo, otcom tak trochu opovrhoval za nedostatok snahy presadiť sa, priečil sa mu život v chudobe. Otec ho nedal ani do školy, hoci Raffael túžil po vzdelaní. Už ako jedenásťročný si povedal:

„Otec ťa ustavične pripravuje na biedu a na odovzdanosť, ktorá sa s ňou vždy spája..., no ty chceš žiť ako pán, alebo aspoň ináč ako tvoj otec.“ Mal som jedenásť rokov, ale už som chápal jeho i svoje vtedajšie postavenie. A ešte som si povedal: „Nepočúvaj otca, nech si len rozpráva, ty musíš dať zbohom santiovskej biede. Z otca si nesmieš brať príklad.“

Ľahké to nemal, koniec koncov ako každý umelec. No to, čo chcel, napokon dosiahol. Dostal sa až do Vatikánu, kde maľoval nádherné fresky, ktoré obdivujeme dodnes. Stálo ho to všetky jeho sily, lebo osud mu nebol tak úplne naklonený. Venoval svojmu snu toľko síl, že nemyslel sám na seba, na svoj život, na priateľov ani lásku, len na slávu, až napokon podľahol podlomenému zdraviu. Podľahol však šťastný, pretože už o ňom vedeli všetci, a dokonca si mohol kúpiť vlastný palác...

„Ty sám budeš prvou obeťou svojich zásad, lebo sa nikdy neuvoľníš, ani na chvíľu nezabúdaš na to svoje maliarstvo, ctižiadosť, na svoje záujmy a objednávky.“ Timoteo tak uvažoval podľa vlastných skúseností, lebo on chodil medzi ľudí, vedel sa medzi nimi obracať, zabávať ich hrou na flaute, vedel veriť rozprávkam a vymýšľať si nejestvujúcich sokov, vedel snívať o úspechoch a sláve, to všetko vedel. Ale umelec, ktorému bolo predurčené stať sa skutočne veľkým, to všetko pokladal za hlúposti.

Prostredníctvom denníka Raffaela Santi však nespoznávame len dušu umelca a jeho prácu, ale aj svet a ducha vtedajšej doby.

Prechádzali sme okolo Mediciovského paláca a Gerino navrhol, aby sme vošli a pozreli si Michelangelove kresby. Povedal som mu, nech len kráča ďalej. Najprv musíme navštíviť Leonardovu výstavu. Keď som vošiel do Pápežskej siene, ocitol som sa uprostred rozprávky. Spôsob, akým Leonardo maľoval, sa mi zdal celkom nový. Dostal som chuť odkresliť si všetko, čo som tam videl, aby som si mohol ten svet, to umenie vziať domov a poučiť sa z neho čo najviac.

Pri čítaní Raffaela žijeme a cítime s chudobnými, stretávame sa s inými známymi umelcami, na vlastnej koži pocítime nedôveru v schopnosti, snahu vymaniť sa z osídiel vzorov a stať sa originálnym, konkurenčný boj, snahu stať sa jedinečným, moderným a nazrieme aj do Vatikánu a pozhovárame sa s niekoľkými svätými mužmi...

Začiatok šestnásteho storočia predstavuje najslávnejšie obdobie talianskych dejín. Nikdy predtým ani potom nežilo vedľa seba toľko vynikajúcich osobností, gigantov ducha a činu. Popri Michelangelovi a Leonardovi pôsobil aj najmlad... více

Komentáře (0)