Začiatok Žarnayovho konca

recenze

Časolet (2015) / tulenik71

Sľubne rozbehnutý Jožo Žarnayů sa po vydaní Kolumbov zo základne Ganymedes (KZZG), v mnohých ohľadoch svojho najlepšieho diela – čo závisí od uhla pohľadu – odmlčal na nie tak celkom pochopiteľných 7 rokov, čím nechal svojich skalných čitateľov tak trochu v štichu (ak nepočítame poviedky, rozfrckané v časákoch a zborníkoch, o ktorých sa bežný čitateľ nemá ako dozvedieť a pred dobou internetovou to platilo tým dupľom). Ďalšia jeho kniha vyšla až tesne po štátnom prevrate v Mladých letách (jej neveľmi podarenú – to je ešte milosrdné vyjadrenie – konverziu do PDF som si kúpil priamo na autorových stránkach; reedícia, o ktorú sa prevažne opieram, vyšla v Regente v r. 2015).
Časolet (ČL) na prvý pohľad zaujal podstatne menším rozsahom v porovnaní s predchádzajúcimi knihami autora a – ako môže napovedať aj výtvarné prevedenie obálky oboch vydaní, obzvlášť tá z r. 1990 má máločo spoločné s obsahom – minimalizáciou boli postihnuté ako forma, tak aj obsah samotného diela. Tentokrát sa nevyberieme do vesmíru, vystačíme si s územím severného Slovenska, kde sa v nemenovanom meste odohráva väčšina deja. Prvé, čo čitateľa znalého Žarnayovej tvorby upúta prakticky hneď v prvom odstavci, je strata, ako to nazvať, rozprávačskej iskry. Kým v Tajomstve Dračej steny (TDS) a Prekliatej planéte (PP) nás rozprávač/hlavná postava svižne zorientuje v priestore, čase, osobách a obsadení (v PP tomu predchádza pasáž popisujúca príhodu z „iného sveta“, rozprávaná autorským rozprávačom), ČL začína značne neprirodzene vyznievajúcim vykrikovaním pod oknom a pokračuje chaotickým odbojom partičky násťročných proti zabratiu „ich“ ihriska na výstavbu garáží, o ktorom sa, mimochodom, do konca knihy nedozviete, ako dopadol. Ak nie ste jedenásťročné decko, tak vám, samozrejme, dopáli aj to, že incident by sa tak, ako je opísaný, pravdepodobne udiať nemohol ani za socializmu (pôvodný setting knihy), ani za kapiku karpatského typu. A vyriešiť takými „metódami“, ako to skúšali postavy v knihe, tiež nie.
Podobne ako v TDS/PP/KZZG sú postavami prevažne chalani končiaci základku. Zakiaľ v predošlých dielach sa postavy správali celkom prirodzene (až na tie nereálne plače) do takej miery, že ich stále dokážem čítať aj ako päťdesiatnik, nič ma na tom neruší a dobre sa bavím, tu sa správajú… proste nereálne. Vek postáv pravdepodobne zostal rovnaký, pretože autor ako paidagogos mal najlepšie „nažitých“ puberťákov začiatočníkov v tomto veku (dobre zvládnuté TDS a PP by to potvrdzovali), ale cieľovka sa posunula o také aspoň 2 roky nižšie, niekde k tej piatej, max. šiestej triede ZŠ. Vyznieva to ako „idem piatakom porozprávať o ôsmakoch“. Neveľmi šťastným spôsobom, treba dodať.
Kým v starších žarnayovkách neboli logické chyby príliš nápadné (samozrejme, ak máte základné poňatie napríklad o biológii, fyzike, strojarine alebo priemyselnom dizajne [áno!], už nejaké nájdete), tu sa nám nepochopiteľnosti hromadia od samého počiatku. Chalanisko z budúcnosti na pohľad podozrivý svojimi objemnými proporciami sa len tak zjaví uprostred „priateľského“ (všetkými animozitami medzi pubescentmi malého mesta nabitého) futbalového zápasu „prvej dvornej“ a hneď si (pochopiteľne) vyslúži niekoľko typov neželanej pozornosti. Napriek tomu sa v pohode zapojí do tohto zápasu a nikomu nevadí „machine doping“, ktorý pri ňom použil proti týpkom, ktorí by ho v podstate radi nakŕmili obloženými päsťami už z princípu „objemovej odlišnosti“. Že v skutočnosti by takéhoto exota ak nie zmangľovali, tak aspoň niekomu/niekde bonzli, sa ponúka samo. Tento chalanisko si „doma“ potiahne fotrovi fyzikovi experimentálny „stroj času“ a všetci máme byť v pohode s tým, že jeho výlety na tajňáša (sprevádzané takými šlehami, že v 20. stor. vypadáva prúd v celom meste) sú nezistiteľné, lebo chronobil – navyše vývojový prototyp – nemá žiadny záznamník letových údajov, teda populárnu „čiernu skrinku“. A túto predstavu máme zožrať v priestore a čase, v ktorom na vás bonzuje aj váš vlastný mobil…
Chalan síce vie ovládať stroj času, ale nevie si dať pozor na osobné predmety ani na vlastnú baterku, bez ktorej jeho v skutočnosti velemľandravé ja neurobí ani krok, o iných „schopnostiach“ nehovoriac. Celá konšpirácia okolo Vlada a stroja času je deravá ako ementál, čo je iba jeden z bžilióna problémov knihy s akou-takou uveriteľnosťou („zožrateľnosťou“, „základnou logikou“). Podivuhodnosť dialógov ilustruje závozník, používajúci slovo „ľaľa“, puberťák, používajúci slovo „pestvá“ a zgegnutie namiesto zdochnutia, o bibasovi nehovoriac a korunu tomu nasadí „ba kieho anciáša“. Anachronizmy rôzneho druhu a pôvodu sú zastúpené diafilmom, v druhom vydaní DVDčkom (ktoré bolo v okamihu 2. vydania už klinicky mŕtve – je zaujímavé sledovať v priamom prenose zastarávanie mediálnych formátov) či Fantomasom (ktorého mám problem stráviť ja, Husákovo dieťa, nieto dnešní puberťáci). Na konci prvej časti, točiacej sa prevažne okolo školských príhod, zažijeme náhly zvrat, či priam zvratok – kým na začiatku sa dozvedáme, že chronobil je vývojový model, ktorý ešte len má byť odovzdaný prvým užívateľom, zrazu existuje aj „časová havarijná služba“ a „prísaha chrononautov“. V rámci zvýšenia informačnej entropie si postavy v poslednej kapitole prvej časti nespomínajú, že sa profesiu Vladovho otca dozvedeli už v tretej kapitole.
V druhej časti vyrážajú postavy na chronobile za dobrodružstvom. A keďže príšerné klišé nikdy nie je zlé, tak rovno za Jánošíkom (tých smiešnych klišé je tu viac, napríklad hrad nie je vojenský objekt, ale „svedok spupnej panskej rozpínavosti“). Ak nám pár strán dozadu prišla divná deus ex machina existencia „časovej havarijnej“ a „prísahy chrononautov“, tak z „Ligy záchrancov“ vám ustrelí dekel. Fakt. Ale aspoň sa konečne zjavuje nejaká kočka, aj keď, zdá sa, hlavne na to, aby sa na prvý pohľad zabuchla do vidláka z 18. storočia… tak neviem. S Ďurislavom si dáme dva mítingy vo dvoch rôznych časoch, trochu si poopravíme (tentoraz naozaj) znalosti súvisiacich faktov, nepochopíme, čo je to klon, zistíme, že v 23. stor. nepoznajú nielen psov, ale ani myši a že autor nemá duncta o počítačových sieťach (well, je to kniha z r. 1990, buďme blahosklonní). Nakoniec príde aj k načapaniu na hruškách a pokusu o resocializáciu zbojníka z 18. storočia a jeho integráciu do 23. storočia, v čom, mimochodom, vidím rad problémov. V Ďuriho integrácii do Eny možno najmenší, ale v tomto smere ma život naučil nečudovať sa ničomu :D. V závere si zrejme všimnete, že autor v skutočnosti nemá k vede a technike tak celkom pozitívny vzťah, čo ho vedie k mláteniu pár slamených panákov. Ak ste čítali PP a Vesmírne prípady, nebudete z toho príliš prekvapkaní.
Ako je zrejmé, z knihy mám tzv. zmiešané pocity. TDS/PP/KZZG sú knihy, ktoré nemám problém odporúčať. ČL je paškvil. Kde je spád, švih, humor, kde je autorova schopnosť šikovne skryť neznalosti z oblasti tvrdých vied? Kde je jeho schopnosť písať o puberťákoch tak, že to príde prirodzené im – a aj ich o 40 rokov staršiemu ja?
Na záver recky sa musím opäť pristaviť pri neveľmi dobrej práci DTPákov z Regentu, ktorí šetria papier a skúšajú netradičné fonty na úkor čitateľnosti. Kniha, podobne ako Repkov „Zelený plameň“, nesie znaky redakčných zásahov v úsilí prispôsobiť pôvodne socialistický wording reáliám kapiku karpatského typu, čo je pomerne diskutabilná praktika, ale tentokrát to aspoň nebije do očí (zabudli „príslušníka“).
ČL vyznačuje významný bod v Žarnayovej tvorbe. Svojím vydaním v r. 1990 vyznačuje bod, v ktorom autor stratil sám seba. 4/10 tak trochu (dosť) z milosti.

Jánošíka predsa len zachránili. Neveríte? V sci-fi príbehu majstra slovenskej fantastiky plnom humoru, ale aj napätia a drámy, sa dozviete, ako to chlapci s pomocou mimozemšťana dokázali. Aj v tomto románovom príbehu sa Jozef Žarn... více

Komentáře (0)