Zastavený čas

recenze

Často si hovoríme, že by bolo super, keby sa čas spomalil alebo zastavil, pretože beží prirýchlo. Nestíhame žiť, nestíhame si oddýchnuť, poriadne si niečo vychutnať, dennodenný kolobeh s nami točí a neplánuje nás vypľuť. Ale ktovie, ako by to bolo, keby sa čas skutočne zastavil? Samozrejme, tak, aby sme my mohli aj naďalej fungovať. Lebo logicky – stojí čas, stojí všetko.

Richardovi sa presne také čosi stalo. Žije s večne frfľajúcou priateľkou v prenajatom byte, má všedný život, no raz nastane situácia, o ktorej sa mu ani neprisnilo. Vyberie sa s priateľkou na výlet do Kysúc, konkrétne znovu si obzrieť záhadne dokonalé kamenné gule v Megoňkách s priemerom 10 – 260 cm, ktoré sú prírodným úkazom a ako také od roku 2003 vyhlásené za prírodnú pamiatku. Ide o svetový unikát a Rišo ich chce Viktórii ukázať.

Zarastený kameňolom však nebol až tak celkom zarastený. Keď sa im podarilo doraziť, čakalo ich miesto, v ktorom Richard ihneď spoznával slávne veľké pieskové gule. Svet o nich vymyslel niekoľko legiend, vraj sú dielom mimozemšťanov, no Richard si vždy ako nadšenec pre podobné rarity našiel vlastnú teóriu o vzduchových bublinách a tú oduševnene propagoval ako jediný možný spôsob ich vzniku.
„Vidíš ich? Svetová rarita, taká malá veľká miestna záhada. Nikdy sa vedci nezhodli na tom, ako vlastne vznikli... ja si myslím...“ chcel pokračovať, no jediným vzdychom ho Viktória umlčala. Bolo to asi pred 30 minútami, keď sa dozvedela po niekoľký krát, ako mohli tieto milióny rokov staré kamenné gule vzniknúť.

Viky však veľký záujem nejaví, a tak sa k nim Rišo vyštverá sám.

A vtom sa to stane. Čas sa zastaví. Je druhého júna 2017, 9:53:06. A vyzerá to, že nastálo. A Richard je jediný, naozaj jediný, kto sa môže hýbať. Všetko a všetci ostatní stoja, presne tak, ako to bolo v danej sekunde a stotine, keď sa čas zastavil.

Pribehol k Viky a capol ju po zadku. Zaskočilo ho, že v tej chvíli vôbec nebol taký mäkký ako obyčajne. Jeho pôvodný plán bolo popohnať ju, keď sa tak ponáhľa, no zostal zneistený. Stál pár krokov pred ňou, neisto sa na ňu pozeral. Chcel sám seba presvedčiť, že to čo vidí, je len veľmi presné zastavenie vlasov vo vetre. Ale v akom vetre?
Vrátil sa k nej, pristúpil celkom blízko a chytil jej lakeť. Bol zvláštne tvrdý. Všimol si tiež, že zadok na miestach, kde ju capol, zostal zdeformovaný. Stlačený, akoby bol z masla.

Rišo teda zostal sám v zastavenom svete a stal sa najaktívnejším mužom na zemeguli. Otvoria sa pred ním nespočítateľné možnosti. Môže sa obohatiť. Môže vykradnúť banku a nikto mu na to nikdy nepríde. Môže... môže vlastne všetko. Úplne všetko.

„Čiže plán je takýto. Vyrazím do mesta. Čo sa mi pritrafí do cesty, to vyriešim a keď to bude banka, tak poriešim aj tú.“

Presne v takýchto chvíľach sa dokonale preverí charakter človeka. A aký je Rišo? Veľmi sympatický. Odhodlaný a správny. Viac písať nebudem, aby som neprezradila čosi z originálneho a pútavého deja, ktorý je svojím spôsobom magický. Zachováva v duši čitateľa stopu.

Mohlo by sa zdať, že to bude čítanie výhradne pre chlapov – veď to napísal muž a okrem toho v zastavenom čase sa inak správajú aj fyzikálne zákony, čo autor nijako neopomenul. Voda netečie, čo kde vo vzduchu položíte, to tam zostane visieť, je problém s kyslíkom, hygienou, holením sa.

„Do riti!“ zahromžil a šmaril žiletku smerom k výlevke umývadla. Pôvodný plán oholiť bradu sa zdal byť jednoduchý. To by ju však musel vidieť. Sám nebol k holeniu pevne rozhodnutý, veď driapať žiletku po tvári na sucho nie je vôbec príjemné. A ešte aj to prekliate zrkadlo nie a nie ukázať jeho ksicht.

Nehovoriac ani o každodenných záležitostiach v najmenších miestnostiach bytu, ktorú sú tu mimoriadne úsmevné.

Postavil sa k mise, chytil to, čo majú len chlapi a zakrátko zvreskol.
„Čo je?“ len čo začal močiť, tekutina zostávala tesne pred vývodom a tak vytvárala formáciu nepravidelnej gule. Jej tvar ovplyvňovali kývajúce pohyby držiacej ruky.

Zastavený čas so sebou nepochybne nesie mnohé úskalia.

Napríklad to, že pobúchať po ruke niekoho, kto stojí spolu s časom, môže znamenať niekde v celkom inom fungovaní času tohto človeka zabiť, alebo mu aspoň ruku utrhnúť. Záleží od uhľa pohľadu.

Rišova cesta naprieč Slovenskom zo severu na juh a naspäť je dobrodružná, vtipná, a hoci je to svojím spôsobom scifi, ako scifi to na mňa nepôsobilo. Oddychový román a obyčajnom chlapcovi, ktorý sa dostal do situácie, na akú neexistuje návod na použitie. A celý čas nezabúda na svoju Viky, ktorá opustená a nehybná čaká pri kamenných guliach...

Premýšľal, aké by bolo ocitnúť sa v tomto svete s Viky. V podstate by už nepotreboval hľadať odpovede, a ani spôsob, ako spustiť čas. Boli by len oni. A zamrznutý svet všade naokolo. Nekaziace sa potraviny. Mravce, ktoré nehryzú, keď ležíš v mravenisku, muchy. Muchy, ktoré neuhnú z cesty a ľudia, ktorí ani netušia, že sa okolo nich pohybuješ. Mohli by mať ktorýkoľvek dom...

„Predstav si, že zastavíš čas. Čo by si urobil ako prvé... a čo ako posledné? Teda aspoň za predpokladu, že vieš, ako čas znovu spustiť.“ Richard žije život obyčajného človeka, ktorý deň čo deň trávi čas v práci. Každý večer tráv... více

Komentáře (0)