Moje najmilšie

Další zajímavé seznamy:

• 50 kníh, ktoré treba prečítať, kým zomriete. Redaktori SME

  50 kníh, ktoré treba prečítať, kým zomriete. Poznáte ich? Redaktori SME zostavili výber beletrie, ku ktorej majú najbližší vzťah. Bez akýchkoľvek obmedzení. Predstavte si, že musíte celú svoju knižnicu zredukovať na päťdesiat kníh. Viete, ktoré by to boli? Knihy, ktoré vás ovplyvnili, ku ktorým sa vraciate, považujete ich za najzásadnejšie a odporúčate ich svojim známym? Existujú najrôznejšie zoznamy literárnych diel - v niektorých prevládajú veľké mená klasikov, iné sú obmedzené na žijúcich autorov, my sme sa rozhodli zostaviť našu päťdesiatku čo najširšie. Beletria bez obmedzení žánrov, storočí aj krajín pôvodu (literatúre faktu venujeme nabudúce v denníku samostatnú prílohu). Samozrejme, keď začnete uvažovať, čo do svojho zoznamu dať, príde reč na kvóty. Koľko percent by mali tvoriť európski a koľko mimoeurópski spisovatelia? Koľko slovenskí autori? A koľko ženské autorky? Takto to nejde. Dohodli sme sa, že každý z nás napíše iba o knihách, ku ktorým má najbližší vzťah. A s čo najlepším vysvetlením prečo. Samozrejme, že tu niekomu môžu chýbať niektoré diela a niektoré mená, ale inak to nejde. Žiadny objektívny zoznam neexistuje, lebo ani nemôže. Čo niektorí považujú za špičkovú literatúru, iní po pár stranách odkladajú. Vždy to tak bolo, vždy to tak bude a je to úplne v poriadku. Takže máte pred sebou zoznam päťdesiatich kníh, ktorý zostavila redakcia SME. Nie sú to tipy na dovolenkové čítanie, ale na celý život. A keby vám nestačili, pozrite si aj tipy od osobností v našej ankete. Autori: Alexander Balogh, Denisa Ballová, Tomáš Gális, Kristína Kúdelová, Roman Pataj, Tomáš Prokopčák, Oliver Rehák, Mirek Tóda, Zuzana Uličianska Čítajte viac: https://kultura.sme.sk/c/7256574/50-knih-ktore-treba-precitat-kym-zomriete-poznate-ich.html Isaac Asimov: Základňa(od roku 1942) Jestvuje množstvo autorov a kníh zo sveta vedeckej fantastiky, ktoré by si zaslúžili označenie „zásadné“. Bez Gibsonovho Neuromancera by zrejme dnešné počítače a internet vyzerali úplne inak. Bez Ellisonovej poviedky Nemám ústa a musím kričať by sme možno vôbec nemali umeleckú sci-fi a bez Dickovho Muža z vysokého zámku by inak vyzerali úplne všetky knihy o alternatívnej minulosti. No ak kánon fantasy vytvoril Tolkien, práve Isaac Asimov dal svetu spôsob, akým budeme už zrejme navždy uvažovať o robotoch. A v cykle o Základni (alebo Nadácii, závisí od toho, ktorej strane v tomto viac ako dvadsaťročnom spore o označenie drukujete) zase určil, ako by mal písať a premýšľať každý, čo i len trochu slušný futurológ – a, samozrejme, autor vedeckej fantastiky. Utopická séria totiž v skutočnosti nehovorí len o svete za desiatky tisíc rokov, v ktorom možno odhadovať správanie más a ktorý si musí prežiť nové obdobie temna. Hovorí najmä o ľuďoch, ich túžbach a reálpolitike v ktoromkoľvek čase. Prvá veta: Volal sa Gaal Dornick a bol to obyčajný vidiecky chlapec, ktorý nikdy predtým nevidel Trantor. Julian Barnes: Pocit konca(2011) Prečítate ju za jedno popoludnie, no na svojich 130 stranách zaznamenáva oveľa viac ako veľké tristostranové romány. Dvojicou hlavných tém pritom sú pamäť a smrť, čo odhaľuje už samotné venovanie Barnesovej manželke, ktorá tri roky pred vydaním knihy zomrela na mozgový nádor. Práve skúsenosti a vek umožnili napísať tento príbeh naplno, nenásilne a bez prázdnych miest. Barnes tak urobil so jemu vlastným štýlom jemu vlastným – s ľahkou iróniou a zároveň aj hĺbkou. Napísal ho tak, ako by sa čitateľovi prihováral a pýtal sa ho: „Žil si skutočne tak ako si to pamätáš?“ Zdanie totiž môže klamať a klamať si môžeme aj bez toho, aby sme to vedeli. Pretože zväčša si pamätáme to, čo si o sebe pamätať chceme. Hoci to, akí v skutočnosti sme a akí sme boli, sa s tým vôbec nemusí zhodovať. Charlotte Brontëová: Jane Eyrová(1847) Román 31-ročnej autorky vydaný pod mužským pseudonymom je aj po viac ako 150 rokoch čítaný - a nielen roztúženými romantičkami. Sirota Jane pritom nemá postavenie ani majetok, nevládne dokonca ani tým, čo sa označujú za ženské zbrane - je drobná, nepekná, kvakerská. Nemá nič okrem svojho vytrvalého ducha a viery, že ženy majú presne také isté city ako muži a že aj ony túžia napredovať. Z dnešného pohľadu je to melodramatická rozprávka, má však v sebe kúsky tvrdého života. „Čitateľ, vydala som sa zaňho,“ oznamuje v závere Charlotte Brontëová tým, čo už čakali na happyend so záhadným Rochestrom. Teda nie on si zobral akúsi chuderu, ale ona sa vydala zaňho. Slobodne a z lásky, nie z materiálnej potreby. Za partnera, ktorý ju lákal intelektom a charizmou natoľko, že ani neprekážalo ani jeho fyzické zmrzačenie. Prvá veta: V ten deň sa nedalo vybrať na prechádzku... Michail Bulgakov: Majster a Margaréta(1967) Satiru na groteskno-tragický sovietsky život písal Bulgakov dlhé roky a dokončil v temných Stalinových časoch. Ledva to pre podlomené zdravie a poškodený zrak umlčaný v domácom exile stihol, iba štyri týždne pred smrťou. Takmer tridsať rokov po smrti jeho mýtický román, hoci cenzurovaný, vyšiel a stal senzáciou, ktorá trvá dodnes. V anketách o najdôležitejšiu ruskú knihu často zvádza boje o prvé miesto s Tolstého Vojnou a mierom. Ruská variácia Faustovského motívu, v ktorej vnútri sa skrýva novela o Pilátovi Pontskom a Ješuovi Ha-Nocrim (Ježišovi), je kultovou knihou a zároveň dôkazom, že keď ide o literatúru, Rusi majú vycibrený vkus. Rodák z Kyjeva, kde má malé, ale pôvabné múzeum v príjemnej umeleckej štvrti, spísal v Majstrovi a Margaréte magický príbeh z Moskvy, do ktorej prichádza diabol a v ruskej metropole sa začnú diať čudné zlé veci. Prvá veta: V nezvyčajne dusnom jarnom podvečere sa vynorili na Patriarchových rybníkoch dvaja muži. Albert Camus: Prvý človek(1995) Stojí život za to, aby sme ho žili? Pýtal sa Albert Camus, keď do francúzskej literatúry vtrhol s filozofiou absurdnosti. Prvý človek je jeho posledný a nedokončený román, rukopis sa našiel v aute, ktoré ho viezlo z juhofrancúzskeho Lourmarin do Paríža. Kamaráti sa mu ponúkli, že ho zvezú, ale auto zišlo z cesty a Camus bol na mieste mŕtvy. Hneď na prvých stránkach je rozoznateľný jeho zdanlivý cynizmus a nulová citová angažovanosť. Zoznamuje nás s hrdinom, ktorý prvýkrát v živote vyhľadal otcov hrob – len preto, že ho o to mama poprosila a ešte možno preto, že šiel okolo. Myslel si, že to prežije s chladom. Potom si však z dátumov na náhrobku vypočítal vek muža, ktorý leží pod zemou, a uvedomil si: Je mladší ako ja. A vstúpil doň hnev, revolta, nezadržateľná túžba bojovať proti nespravodlivému svetovému poriadku, bojovať proti smrti, ktorá nás pripravuje o život skôr, ako pochopíme jeho zmysel a krásu. Hovorí sa, že Camus mal rád futbal, slnko, divadlo, ženy, že rád nosil baloňák, aby posilňoval svoju podobnosť s Humphrey Bogartom. Na mieste nehody mu v jeho vačkoch našli lístok Lourmarin – Paríž, pretože si cestu plánoval vychutnať vlakom. Lewis Carroll: Alica v krajine zázrakov(1865) Manifest surrealistov alebo učebný materiál pre študentov psychoanalýzy? Kritikov a vedcov dodnes fascinuje príbeh o Alici v krajine, po ktorej behali mačka Škľabka, Húseničiak s vodnou fajkou, Biely králik, Biela kráľovná, Srdcová kráľovná, komickí bratia Tidliduma Tidlidi... všetci vraveli nezmysly a tvárili sa pritom veľmi vážne. Klobučník a Aprílový zajac Alicu pobádali, aby si naliala víno, ale ona jasne videla, že na ich prestretom stole bol iba čaj. V obchode jej zasa ponúkali výhodnú kúpu vajíčok: dve za dve koruny, jedno za päť. Krútila hlavou: Akú to má logiku? A márne sa pokúšala rozpamätať, čo ju učili v škole. Vedci si už nejako s knihou Lewisa Carrolla poradia, ale obyčajnejší dospelí z nej môžu zostať trochu perplex. V sieti nezmyselných viet, vyhlásení a udalostí sa raz-dva stratia. To preto, že túto knihu treba vziať do rúk v detstve, v tridsiatke už môže byť neskoro. Keď túto literárnu perlu anglický spisovateľ písal, myslel na malú Alicu Liddellovú, ktorá pri ňom sedela na výletnej plavbe po Temži. Unudená, pretože dospelí ľudia okolo nemali na ňu čas. Dodnes patrí najmä mladým čitateľom, pretože len tí považujú za celkom logické, keď sa im zdá niečo nelogické. Karel Čapek: Krakatit(1924) V roku 1924 vychádza Karlovi Čapkovi jedno z jeho diel s výraznými antiutopickými prvkami. Podobne ako v divadelnej hre R.U.R. či románoch Továrna na absolutno a Válka s mloky aj tu stojí na začiatku objav, ktorý spočiatku uľahčuje ľuďom život. Ale tak ako roboty, Karburátor a inteligentné zvieratá, aj vynález všemocnej trhaviny sa im nakoniec vymkne z rúk a raj vystrieda peklo. Dvadsaťjeden rokov pred Hirošimou, ale už so skúsenosťami z prvej svetovej vojny si Čapek kladie otázku, či môžeme všetko, čoho sme technicky schopní a či je ľudstvo schopné to rozlíšiť. „Člověk musí myslet, k čemu je každá věc,“ hovorí v závere Prokopovi rozprávkový deduško. Záverečné kapitoly sú možno až príliš patetické a moralistické, ale ani deväťdesiat rokov, ktoré uplynuli od prvého vydania, im na pravdivosti neubralo. Možno skôr naopak. Prvá veta: S večerem zhoustla mlha sychravého dne. Fiodor Michajlovič Dostojevskij: Zločin a trest(1866) „V jednej ruke stále držala záloh. Tu ju udrel z celej sily ešte raz, zase obuchom a do temena.“ Chudobný a zároveň veľkorysý bývalý študent Rodion Romanovič Raskoľnikov zavraždí starú majiteľku záložne Aľonu Ivanovnu a neplánovane i jej sestru Lizavetu. Na päťsto stranách však nesledujeme detektívku, vyšetrovanie či nátlak, aby sa priznal, ako hlboké rozpory v Raskoľnikovovej duši. Pomocou vnútorného monológu sa Dostojevskij často a dávno pred Freudom ponára až do podvedomia. „Nezabil som človeka, zabil som princíp... lebo som pri čine chcel zachovať čo najväčšiu spravodlivosť... zo všetkých vší som si vybral tú najneužitočnejšiu,“ hovorí v jednom z nich študent a my spolu s ním, podobne ako trebárs so Stavroginom v Besoch, skúmame, kam až sa dá zájsť. Je človek za svoje činy zodpovedný? Je vôbec slobodný? A keď, aké sú kritériá jeho rozhodovania? Vraždí len málokto, odpovedať si musí každý. Prvá veta: Začiatkom júla, podvečer, v čase veľkých horúčav, vyšiel istý mladý muž z izby, ktorú mal prenajatú v S-kej uličke, a pomaly, akoby nerozhodne, vykročil ku K-ovmu mostu. Marguerite Durasová: Milenec(1984) Dejiny literatúry sú dejinami zakázaných lások. Ani vzťah medzi bielou ženou, vlastne ešte dieťaťom, a bohatým Číňanom nemal byť. Nie vo francúzskej Indočíne a už vôbec nie v tridsiatych rokoch. Prakticky ani nebol inde ako za zatvorenými dverami garsónky, do ktorej prenikali zvuky ulice. „Nikdy si neželáme dobrý deň, dobrý večer, šťastný nový rok. Nikdy si neďakujeme. Nikdy nič nehovoríme. Nielenže sa spolu nezhovárame, ani sa na seba nedívame,“ napísala Marguerite Durasová v útlej novele Milenec, za ktorú dostala v roku 1984 Goucourtovu cenu. O svojom detstve vo francúzskej kolónii písala už tridsaťpäť rokov skôr, predovšetkým vo famóznom románe Hrádza proti Tichému oceánu. Ibaže jej mama vtedy ešte žila, a tak v niečom musela ešte klamať, aby jej nezničila aj tú poslednú hrádzu - pocit, že biela rasa je darom. Milenec je kruto úprimný, ale aj poetický príbeh dozrievania dievčaťa. Prvá veta: Raz, mala som už svoje roky, pristúpil ku mne v hale na verejnom mieste nejaký muž. Umberto Eco: Meno ruže(1980) Kým Česi a Slováci v lete 1968 prežívali posledné dni v ako-tak slobodnej krajine, taliansky odborník na stredovek v Prahe cestoval v čase. Hltal knihu francúzskeho duchovného z 19. storočia odkazujúcu na mrazivé spomienky nemeckého mnícha zo 14. storočia. Umberto Eco našu krajinu po vstupe okupačných vojsk opustil, svoj príbeh však nie. Hoci mal v tom čase za sebou úspešnú akademickú kariéru, z literárneho teoretika sa stal spisovateľ. Dokázal, že história nemusí byť len konzerva, že môže byť v mnohom modernejšia než súčasnosť. Meno ruže je historický román, ktorý sa dá čítať ako detektívka odohrávajúca sa počas týždňa v jednom opátstve, no najmä je to niekoľko kníh v jednej. Eco dokonale navodil dobový jazyk aj reálie, ale zároveň vás neobťažuje odbočkami, v ktorých by na efekt demonštroval svoje encyklopedické vedomosti. Všetko slúži príbehu, príbehu pátrania po vrahovi mníchov, aj teologické rozpravy, ktoré vedú postavy navonok medzi sebou, no zároveň s dielami či myšlienkami iných autorov. Veľký zážitok pre čitateľov znalcov aj pre masy. Prvá veta: Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bol Boh. Francis Scott Fitzgerald: Veľký Gatsby(1925) Podľa knihy Francisa Scotta Fitzgeralda už vzniklo niekoľko filmov aj s veľkými hereckými hviezdami. Verzia s Robertom Redfordom bola nudná a nepresná a fanúšikovia s napätím čakali, či vlaňajší pokus s Leonardom DiCapriom dopadne lepšie. Dopadol, ale zásadné tajomstvo knihy bolo stále trochu provokujúco nezodpovedané: Kto je Veľký Gatsby? Fitzgerald vo svojom krátkom, ale vybrúsenom románe písal o „roaring twenties“, o časoch, keď sa vo veselej atmosfére džezu vytvárala ilúzia veľkej budúcnosti a každého poháňal americký sen. Keďže však v tom veľkom prísľube videl aj blízky úpadok, jeho hrdinom sa stal nešťastník, ktorého vo vyššej spoločnosti čakalo prebudenie a dezilúzia. Bol Gatsby gangstrom, vrahom, podvodníkom, alebo len nešťastne zaľúbeným rojkom? Fitzgerald neodpovedá. Predstavil ho len ako muža večného nepokoja, muža prepadávajúceho pocitu márnosti, a túžba ho napĺňala len dovtedy, kým bola nedosiahnuteľná. Pre filmárov je také rozpoloženie možno neuchopiteľné a nezaznamenateľné, čitateľ v ňom však vidí a cíti niečo úplne pochopiteľné a známe. Prvá veta: Gatsby veril v zelené svetlo, v opojnú budúcnosť, ktorá rok čo rok pred nami ustupuje. Tentoraz nám ušla, ale nič za to – zajtra pobehneme rýchlejšie, lepšie vystrieme ruky... A jedného krásneho rána... Anna Franková: Denník Anny Frankovej(1947) Prvého augusta uplynie sedemdesiat rokov od chvíle, čo si nemecké židovské dievča Anna Franková urobilo posledný zápis do svojho denníka. O tri dni ju s jej rodinou v ich amsterdamskom úkryte našli a odviedli na smrť. Na jednej strane ponosy, že píše, len keď sa udeje niečo zvláštne, no zvyčajne to bývajú nie veľmi optimistické veci, na druhej radosť – z prežitia, z chanuky či z postupu Britov v severnej Afrike. A pomedzi to témy, ktoré zamestnávajú hlavu pubertálnych dievčat bez ohľadu na ich momentálne postavenie, teda láska a sexualita. 21. júla 1944: „Konečne vo mne skrsla nádej, teraz už všetko pôjde dobre!... Na Hitlera spáchali atentát...“ teší sa Anna v jednom zo svojich posledných zápisov, ale my už len bezmocne škrípeme zubami. Veď dnes, vo veku 85 rokov, mohla ešte stále žiť. Prvá veta: Dúfam, že sa ti budem môcť so všetkým zdôveriť, ako som sa doteraz ešte nikomu nezdôverila, a verím, že mi budeš veľkou oporou. William Golding: Pán múch(1954) Je civilizácia len tenká vrstva, ktorá sa pri väčšej záťaži odlúpne a na povrch sa dostanú nekontrolované pudy? William Golding túto tému rozoberá v románe Pán múch – postapokalyptickom príbehu o skupine chlapcov na opustenom ostrove. Ak existuje niečo ako civilizačný pokrok, tak tu je vývoj retrográdny: od demokratického spolku k svorke, ktorá sa mu okrem zloženia vôbec nepodobá. Stačí málo, aby porušenie pravidiel viedlo nielen k smrti jednotlivých chlapcov, ale aj k ohrozeniu celku. O ľuďoch bez pôvodných zábran, so slepou vierou k vodcovi a pod vplyvom myšlienok, ktoré dehumanizujú časť obyvateľstva, napísali veľa historici i psychológovia. Golding sa z tejto perspektívy pozerá aj na tú časť vlastnej spoločnosti, ktorú považujeme za nevinnú – deti. „Všetci ste Angličania, pravda? Nazdával som sa, že na skupinu anglických chlapcov bude lepší pohľad,“ hovorí námorník z lode, ktorá ich napokon objavila. Keď im všetko dôjde, nemôžu tomu uveriť. Prvá veta: Posledný meter sa chlapec s plavými vlasmi zošuchol zo skaly a opatrne zamieril k lagúne. Joseph Heller: Hlava XXII(1961) Kto nebol na vojne, bez tejto knihy jej nemôže dobre porozumieť. Žiadne drsné konflikty armád, hvízdajúce strely, vybuchujúce bomby a dobývané územia. Nepriateľ tu takmer úplne chýba, vojna sa odohráva bez neho a jej nezmyselnosť vyznieva o to silnejšie. Hellerovi už ťahalo na štyridsiatku, keď vydal svoju prvú knihu. Zážitky zo služby v americkom letectve inak vytesniť nevedel a urobil dobre. Kapitoly jeho románu sú väčšinou jednotliví hrdinovia, šťavnato vykreslené posádky bombardérov na ostrove pri Taliansku v roku 1944 a ich dôstojníci. Každý sa vyrovnáva s rozkazmi inak, no nad všetkým stojí nariadenie Hlava XXII, ktoré nik neobíde. Pravidelne sa opakujú nálety, počas ktorých mnohí umierajú, ale je to skôr zmiznutie než smrť. Zostáva vojna ako vytváranie príležitostí vyhýbať sa jej, vojna ako séria absurdných dialógov („Yossarian. Správne. Yossarian? Tak sa volá? Čo je to, doboha, za meno? Poručík Scheisskopf mal všetky potrebné fakty v malíčku. To je Yossarianovo meno, pán plukovník.“) alebo vojna ako príležitosť nepredviesť svoje logické, ale logistické schopnosti (akciová spoločnosť Milo Minderbinder). V niečom to pripomína Švejka, v mnohom televízny seriál M.A.S.H. Prvá veta: Bola to láska na prvý pohľad. Len čo Yossarian prvý raz zazrel kaplána, hneď sa doňho zaľúbil. Bohumil Hrabal: Listopadový uragán (Dopisy Dubenke)(1990) Texty tejto knižky predstavujú pre mnohých obdivovateľov Bohumila Hrabala vrchol jeho tvorby. Nie je to jeho dávne legendárne pábenie, strhujúci prúd rozprávania, taký typický pre tohto spisovateľa, tu prináša výnimočné texty prekračujúce hranice bežnej osobnej výpovede. Svojím košatým rozprávaním v jednej nekonečnej vete s rozprávačskými odbočeniami plynulo prechádza od dojemných spomienok na umieranie manželky Pipsi cez filozofické melancholické úvahy o vlastnom živote i svojich spoločenských či politických postojoch, šikanovanie cenzúrou a jej občasné ustupovanie, čarovné rozprávanie o svojom americkom putovaní až po vyznania lásky k mladučkej Dubenke. To ona, americká bohemistka April („April? Aprilka? Dubenka,“ rozhodlo sa okamžite o jej českom mene v pivárni U Zlatého tigra) Giffordová, ktorá prišla do Prahy spoznať obdivovaného spisovateľa, sa stala vzápätí jeho múzou. Navštevovala ho v jeho domčeku v Kersku i na posedeniach pri pive, ale pripravila mu aj prednáškové turné po Spojených štátoch. No pre literatúru je podstatnejšie, že bola pre Hrabala inšpirátorkou, hnacou silou písania a adresátkou skvelých textov. Victor Hugo: Chrám Matky Božej v Paríži(1831) Povinné čítanie na strednej škole väčšinou medzi študentmi vyvolá prirodzený odpor. No prekonanie tohto odporu vedie pri knihe francúzskeho spisovateľa Victora Huga k dostatočnej satisfakcii. Áno, tie niekoľkostranové opisy Paríža, jeho ulíc a katedrály sú stále tam. Nikto ich nevymazal, aby čítanie uľahčil. Hugo totiž nenapísal knihu, aby si pri nej čitateľ oddýchol či si ju, nebodaj, brával do MHD, aby si skrátil cestu. Vytvoril totiž dielo, ktorému treba venovať čas aj energiu. Nie, tieto slová nemajú od čítania tejto knihy odradiť, skôr naopak. Pretože láska, najmä tá nenaplnená, je v jeho podaní neobyčajná. Prispievajú k tomu aj kulisy a atmosféra stredovekého Paríža. Mesta, ktoré bolo v tom čase na míle vzdialené od svojej dnešnej podoby. Mesta, v ktorom bolo možné vidieť slávu francúzskeho kráľa aj špinu parížskych ulíc. Francúzsky spisovateľ napísal knihu o obyvateľoch slávneho mesta, o tých šťastných aj nešťastných. Napísal o ich osudoch, ktoré sú vopred určené bez ohľadu na to, že sa im všetkou silou snažia vzoprieť. Prvá veta: Dnes je to presne 348 rokov, 6 mesiacov a 19 dní, čo sa Parížania zobudili na hlahol všetkých zvonov, naplno vyzváňajúcich v trojitom okruhu hradieb Starého mesta, Univerzitnej štvrti a Nového mesta. Michael Chabon: Úžasné dobrodružstvá Kavaliera a Claya(2000) Jeden z najväčších talentov súčasnej americkej literatúry nedostal v roku 2001 Pulitzerovu cenu za svoj román Úžasné dobrodružstvá Kavaliera a Claya náhodou. Príbeh Josefa Kavaliera na úteku z Československa a jeho amerického bratranca Samuela Claya patrí medzi to najvydarenejšie, čo sa v posledných pätnástich rokoch v Amerike podarilo napísať. Čitateľ z bývalého Československa má navyše radosť, že aspoň časť reálií pozná dobre. Dvaja chlapci sa po dramatickom úteku Josefa pred Hitlerom v Brooklyne skamarátia a neskôr začnú úspešne živiť komiksovým biznisom. Jeden sa vidí v iluzionistovi Harry Houdinim, druhý miluje brakovú literatúru. Jeden píše, druhý kreslí, a spolu tak vdýchnu život komiksovému hrdinovi Eskapistovi. Chabonovi sa podarilo napísať ich príbeh napínavo a citlivo zároveň, čitateľ pohodlne naskočí na autorovu hru a takmer uverí, že ide o skutočné postavy. A to platí aj v prípade mystického Golema, ktorého legendu si upravil Chabon podľa seba a podujal sa na jeho záchranu pred nacistickým gestapom. Prvá veta: V neskorších rokoch, keď Sam Clay poskytoval rozhovor alebo sa rozhovoril na nejakom zhromaždení starnúcich priaznivcov komiksu, s obľubou rozprával, spomínajúc na najväčšie dielo, aké s Joem Kavalierom vytvorili, že už v detstve, ktoré prežil uzatvorený a zviazaný do kozelca v nepriepustnej nádobe zvanej Brooklyn, sa mu často zdalo o Harrym Houdinim. Graham Chapman: Autobiografie jednoho lháře(1980) Vyhlásiť sa pred napísaním knihy za klamára je dobrý ťah, ktorý dovoľuje autorovi všetko. Však členovia Lietajúceho cirkusu Montyho Pythona si aj všetko dovoľovali. Prvý raz to bolo v roku 1969, keď britská šestica televíznym seriálom rozdelila divákov na dva tábory: jedni prejavovali obdiv a nadšenie, kým tí druhí svojráznu produkciu nechápavo odmietali, neskrývali svoje pobúrenie a argumentovali až svätokrádežou. Samozrejme, rovnaký osud postihol aj filmy. A hoci sa lietajúci cirkus prezentuje hlavne prostredníctvom televízie a filmu, rovnakú rozkoš bláznivosti spojenej s túžbou oslobodiť sa od legiend a dogiem zažívajú aj čitatelia knihy Grahama Chapmana. Tento člen pythonovcov, vyštudovaný lekár, ktorý sa na margo svojej poctivej profesie vyjadril, že „netreba mať prílišnú úctu k doktorom, sú to nakoniec len bývalí študenti medicíny“, drví čitateľa niekedy až brutálnym vtipom a doháňa ho k zúfalstvu vo chvíľach, keď objaví niečo nadmieru zaujímavé a zistí, že práve vtedy Chapman svoje rozprávanie nečakane skončí. Je to šokujúca, znepokojujúca, veselá a hlavne úprimná kniha, žiari z nej „oslnivosť pravdy, akú môže dosiahnuť len človek, ktorý sa sám vyhlási za klamára“. Franz Kafka: Proces(1925) Josef K, človek bez mena, vlastne ktokoľvek. A na druhej strane inštitúcia, vlastne tiež akákoľvek. Je zatknutý? Súdený? Za čo? Kým? Nevieme. Poznáme len koniec - zabitý ako pes. A medzi tým si s Josefom K kladieme otázky, na ktoré spolu s ním nedostávame odpovede. Nevie, proti komu sa brániť, bežné prostriedky nefungujú, nič nie je, ako má byť – ani inštitúcia, ani jej reprezentanti. Sú to vlastne jej reprezentanti? Alebo sú nimi všetci? Ľudskosť je reprezentovaná len úzkosťou, strachom a zmätením obžalovaného. Ak je niečo synonymom absurdna, je to Kafkov Proces. Napísaný v roku 1914, na počiatku kafkovského dvadsiateho storočia, keď vzťah inštitúcie a jednotlivca často pripomínal tento neskoršími interpretáciami nabitý román. Že sa už skončilo pádom totalít? Kiežby to bolo také jednoduché. Prvá veta: Proti Josefovi K.-ovi vzniesol ktosi asi falošné obvinenie, lebo ho istého rána zatkli, hoci nevykonal nič zlé. Karl Ove Knausgaard: Môj boj(2009) V čase, keď ho domáci kritici vyhlasujú za najväčšiu literárnu hviezdu a tí zahraniční ho začali pasovať za kandidáta na Nobelovu cenu, nórsky spisovateľ Karl Ove Knausgaard hovorí: „Som unavený, ďalší román už nenapíšem.“ Má za sebou šesťzväzkový opus Môj boj a naozaj je to životné dielo. „Pre srdce je život jednoduchý: bije tak dlho, ako môže,“ začína písať v prvom dieli. Najprv sa vracia k smrti otca a svojmu vzťahu k nemu, potom opisuje svoje najväčšie zaľúbenie a rodinný život s manželkou, neskôr sa vrátil hlbšie do detstva a dospievaniu, spomína si na tínedžerskú túžbu po prvom sexe, prezrádza rané umelecké ambície a neúspech, priam fiasko na štúdiách v literárnej akadémii. V záverečnej časti potom stále viac prevažujú esejistické pasáže o filozofii a umení, až celé dobrodružstvo k smeruje rozlúšteniu dráždivej otázky, prečo svoju knihu nazval práve takto. Jej čítanie sprevádza otázka, čo je v literatúre dôležité. Štýl? Príbeh? Originalita? Knausgaard je trochu mimo týchto kategórií. Opantáva predovšetkým intelektom, postrehom, odvahou písať pravdivo – jeho kniha je stopercentne autentickým, úprimným demaskovaním človeka a vzrušujúcim hľadaním jeho zmyslu bytia a šťastia. Prvá veta: Pre srdce je život jednoduchý: bije tak dlho, ako môže. Milan Kundera: Žert(1967) Keď časopis Respekt zverejnil informáciu, že spisovateľ Milan Kundera počiatkom päťdesiatych rokov udal polícii kuriéra Miroslava Dvořáčka, vyvolalo to nielen otázky o dôveryhodnosti archívnych materiálov, ale vrátila sa aj stará polemika, nakoľko možno autora stotožniť s jeho dielom. V tomto prípade Kunderu so Žartom. Slová z pohľadnice: „Optimizmus je ópium ľudstva. Zdravý duch páchne blbosťou. Nech žije Trockij,“ dostanú študenta a komunistu Ludvíka Jahna do problémov. Po rokoch sa vracia do rodného mestečka rozhodnutý vykonať pomstu. Lenže na kom? Kolega, ktorý mu ublížil, už nepatrí k dogmatikom a so ženou, ktorú mu chcel zviesť, už nežije. Trápno, trpkosť, tragikomika, žiadne zadosťučinenie, žiadna katarzia, žiadna veľká dráma. A pritom veľký román ani nie tak o politike, ale skôr o ľudskej existencii. Prvá veta: Tak jsem se po mnoha letech ocitl zase najednou doma. Erlend Loe: Naivné. Super(1996) Je veľa spisovateľov, ktorí sa snažia čo najpodrobnejšie opísať svet, hľadajú tie správne slová a nuansy, aby sa dostali hlbšie a bližšie k podstate. Nórsky spisovateľ Erlend Loe postupuje opačne, svet akoby opisoval v hrubých kontúrach, prostými vetami. A čo je zaujímavé, ľahko dospieva k takej presnosti, k akej sa spisovatelia – intelektuáli musia ťažko dopracovať. Jeho útla kniha bola v roku 1996 veľkou udalosťou, vzápätí ju preložili do desiatok jazykov. Všade na svete sa ľudia zamilovali do jeho mladého hrdinu, ktorý sa ocitol – ako správny mladík – v životnej kríze a skúšal začať úplne od začiatku. Chcel znovu nájsť chuť do života, znovu získať schopnosť dojímať sa a tešiť z každej hlúposti, ktorá k nemu patrí. Z Loeho rukopisu srší múdrosť, vtip a zároveň veľká skromnosť. Jeho generačný román je presne taký ako jeho názov. Naivný a super. Prvá veta: Mám dvoch kamarátov. Jedného dobrého a jedného zlého. Gabriel García Marquéz: Sto rokov samoty(1967) Macondo je svet sám pre seba. Osada, ktorá sa premení na vír prachu, pretože, ako rodom odsúdeným na sto rokov samoty sa už nikdy na tejto zemi nijaká nová príležitosť nenaskytne. Keď toto fascinujúce komplikované rozprávanie vyšlo na začiatku sedemdesiatych rokoch aj na Slovensku, zavoňalo exotikou, osudovosťou a tragikou, ktorá odporovala logike nekonečného socialistického pokroku. Márquez nás vystavil nevyhnutnosti zmaru a rozkladu, zmenil vnímanie času celkom tak ako veštba Melquíadesa, v ktorej sa usporiadali udalosti tak, že všetky prebiehali súbežne v jednom okamihu. Nie je to len kronika jedného rodu, ale novodobá legenda, mýtus. Praotec Buendíno, ktorý Macondo založil, bol vedený ľahkomyseľnosťou. Celé generácie jeho potomkov tak ako on túžili po ženách, ktoré neurobili šťastnými, bojovali medzi sebou, stavali a búrali. Prvá veta: O veľa rokov neskôr, zoči-voči popravnej čate, plukovník Aureliano Buendía si spomenul na to dávne popoludnie, keď ho otec vzal so sebou a on po prvý raz videl ľad. Ian McEwan: Pokánie(2001) Ak pri niekom platí, že sa vyplatí radšej raz čítať knihu ako dvakrát vidieť film, tak pri tomto britskom autorovi to platí dvojnásobne. Román Pokánie šesť rokov po vydaní sfilmoval režisér Joe Wright a tempo ani náladu knihy sa mu zachytiť nepodarilo. Ian McEwan totiž pracuje s každým slovom tak dôsledne, že vás to niektoré pasáže núti čítať viackrát a spätne si uvedomiť silu slov. Pokánie je dielom bez klišé a stereotypov, ktorým sa autor pri zobrazení druhej svetovej vojny rozličnými spôsobmi vyhol. Jeho výnimočnosť spočíva aj v ťaživej atmosfére, ktorú cítiť už z prvých strán, i keď sa takmer nič nedeje. Dusno a zlá predtucha však plynú s dejom až do konca, ktorý čitateľa zaskočí a šokuje. Kniha však stojí na silnom príbehu – príbehu dievčaťa, ktoré sčasti vlastnou chybou zničilo dva iné životy. Je preto najmä o pokání a snahe oživiť niečo, čo už sa oživiť nedá. Dušan Mitana: Psie dni(1970) Domácu tvorbu niekoľkým generáciám na školách dokonale sprotivilo povinné čítanie. Nič proti klasike, no o to príjemnejšie je objaviť živého autora píšuceho hovorovým jazykom. Dušana Mitanu sa dá „stretnúť“ rôznymi spôsobmi. Tým najlepším, dodnes neprekonaným sú jeho rané poviedky. Už debutová kniha Psie dni (1970) prezrádza hotového autora a čas jej vôbec neublížil. Neošúchané zápletky, šťavnaté opisy aj dialógy, ktoré nešuštia papierom. Mitana nepoetizuje, jeho hrdinovia sú živé postavy, ktoré zažívajú nevšedné veci vo všedných situáciách, pretože väčšinou konajú inak ako by konali všetci ostatní. A je jedno či sú tínedžeri starajúci sa o bezvládnu starenu, či zažijú sex v električke, unikajú pred horúčavami alebo sa z nudy v zapadákove odrazu stanú hrdinami skutočnej detektívky. Erotika je plnokrvnou erotikou, nie nejakým laškovaním v špajzi s kompótmi, smrť je. Hlavní hrdinovia sú často drsní, no kým Dostojevského Raskoľnikov v Zločine a treste koná pod tlakom okolností, tí to inak nevedia. Pritom to nie sú žiadni schematickí „záporáci“. Prvá veta: Tušil som, že príchod sesternice obráti všetko hore nohami. Haruki Murakami: Nórske drevo(1987) Či vás boom okolo tohto japonského autora zastihol na vysokej škole, dávno po tom, alebo, nebodaj, predtým, jeho meno ste sa rýchlo naučili. Tak ako sa ho naučili mnohí, ktorí knihy od Haruki Murakamiho čítali. Úspech Nórskeho dreva spočíval najmä v tom, že sa odpútal od japonského tradicionalizmu a zotrel rozdiely medzi kultúrami. Jeho hrdina totiž nie je typický Japonec, hoci má klasické japonské meno. Žije síce v Japonsku, ale počúva Beatles a číta Fitzgeralda. Napriek Murakamiho atypického štýlu písania tak jeho čitatelia nemajú problém stotožniť sa s jeho hrdinami - pretože na prvý pohľad majú podobné problémy ako ľudia kdekoľvek na svete. Haruki Murakami dokáže písať o všedných veciach tak nevšedne, že časom začnete uvažovať nad cestou do Japonska. Začnete rozmýšľať nad miestami, kde žili a kde sa stretávali tí, ktorých mená ste sa tak rýchlo naučili. S Murakamiho hrdinami a ich príbehmi je totiž každá kniha zážitkom. Prvá veta: Mám 37 rokov a sedím v sedadle Boeingu 747. Vladimir Nabokov: Lolita(1955) Ruskí klasici nie sú len Čajkovskij a Dostojevskij, ale aj Stravinskij a Nabokov. Teda Rusi, ktorí museli z rodnej krajiny odísť, rovnako ako odišli od klasických foriem hudby a literatúry, aby stvorili svoje vlastné. V prípade hlavného diela Nabokova by sa rovnako dali uviesť aj jeho poviedky či romány Zúfalstvo, ale najlepším príkladom je Lolita. Je to totiž kniha – dôkaz génia, ktorý okrem formy virtuózne zvládol aj vec pre spisovateľa najťažšiu. Napísať ju v inom než rodnom jazyku. To meno sa stalo symbolom dlhoročného spoločenského tabu - vzťahu dospelého muža s mladučkým dievčatkom. S pornografiou má však Lolita ešte menej spoločné než filmová Nymfomanka Larsa von Triera – presnejšie povedané, sexuálne scény v nej nájdu len puritáni. A len insitný čitateľ by v hlavnej postave vzdelaného muža hľadal podobnosti so spisovateľom. Lolita len ako mnohé iné skvelé diela predbehla dobu, v 50. rokoch šokovala, dnes vyznieva ako kniha o nemožnosti ísť proti vlastnej prirodzenosti. Sám Nabokov povedal, že je opisom jeho nového vzťahu s angličtinou a že je typom autora, ktorý sa púšťa do práce s jediným cieľom - zbaviť sa jej. Prvá veta: Lolita, svetlo môjho života, oheň môjho lona. Jan Novák: Zatím dobrý(2010) V Česku a na Slovensku sa ešte dlho bude viesť debata, či si bratia Josef a Ctirad Mašínovci zaslúžia prezidentské vyznamenanie, alebo nie. Polemizujú nad tým knižky, filmy, divadelný súbor Disk nedávno prišiel so skvelou hrou Vrazi nebo hrdinové? Mašínovci boli deťmi protifašistického bojovníka a matky, ktorú zničili komunisti. Začiatkom 50. rokoch utiekli do západného Nemecka a na ceste pritom zabili dvoch civilistov. Či na to mali právo, alebo nie, spisovateľ Jan Novák vôbec neriešil. Už v úvode svojej knihy píše, že ju postavil na osobných rozhovoroch s oboma mužmi, ktorí mu ochotne odpovedali aj na drzé a intímne otázky, pretože zrejme tušili, že bude „o nich a celej ich rodine písať s obdivom“. Popri zozname udalostí si vybásnil všetko, čo zostalo nevypovedané, oživil pocity, ktoré boli dávno zabudnuté, plasticky a vzrušujúco modeloval situácie, ktoré na papieri zostali ako suchý fakt. Pri písaní rezignoval na pevnú skladbu vety, pretože dával prednosť nekontrolovateľnému sledu myšlienok, vnemov, otázok, strachov, neistôt. Knihu Zatím dobrý nazval „pravdivým románom“ a uznáva, že je to žánrový paradox. Román alebo pravda? Ktovie. Ak to aj je len fikcia, vystríhame: Jej ambícia priblížiť sa pravde je až fyzicky neznesiteľná. George Orwell: 1984(1949) „Kto ovláda minulosť, znelo heslo Strany, ovláda budúcnosť; kto ovláda prítomnosť, ovláda minulosť.“ A tak zamestnanec ministerstva pravdy Winston Smith prepisuje záznamy tak, aby vyhovovali novej realite. Jeho vlasť Oceánia vedie odjakživa vojnu s Euráziou a hoci si Winston uchoval pokútnu spomienku, že ešte nedávno bola spojencom proti Eastázii, vďaka doublethinku, ktorý umožňuje vedieť i nevedieť zároveň, sa s tým načas vyrovná. Lenže čo s pocitom, že ste jediný, komu zostala pamäť? Nech už si Orwella po jeho smrti privlastňoval a jeho knihy používal ako zbraň ktokoľvek, neubralo im to na sile. 1984 je nielen veľmi presným opisom fungovania totalitnej spoločnosti, držanej v permanentnom vojnovom stave, udržovanom pomocou strachu a nenávisti, ale tiež varovaním pre slobodnú spoločnosť. Ako vo vynikajúcom, tridsať rokov starom doslove Náš súdruh Winston Smith varuje Milan Šimečka, že aj bez ministerstva pravdy či ideopolície striehne na spoločnosť v knihe do dokonalosti dotiahnutá nástraha, že deštrukciou jazyka je možné obmedziť myslenie. Prvá veta: Bol jasný, studený aprílový deň a hodiny odbíjali trinásť. Fernando Pessoa: Kniha neklidu(1982) Je to určite jedna z najoriginálnejších kníh sveta. Vlastne to nie je žiadna skutočná „kniha“, ale len permanentný, stále sa meniaci projekt, odrážajúci zmeny sprevádzajúce rôzne obdobia Pessoovho monštruózneho literárneho diela. Máloktorý špičkový svetový autor, a Portugalec Pessoa, prirovnávaný k Borgesovi či Kafkovi, ním nesporne je, zostáva zahalený toľkými záhadami. Prvá Kniha neklidu vyšla v roku 1982 s 520 Pessoovými prozaickými fragmentmi, čo je len zlomok z jeho pozostalosti, veď povestná spisovateľova truhlica ich obsahuje vyše 25-tisíc kúskov. Viacerí odborníci považujú výber Bernarda Soaresa za nesúrodý, a preto si myslia, že ho pripravil aj ďalší editor Vicent Guedes. Je to možné, problém je v tom, že obaja sú fiktívni, stvorení, samozrejme, Pessoom. Ten sa vyžíval vo vymýšľaní autorov, ktorých priraďoval k svojim dielam. Vo vytváraní týchto heteronymov, svojich ďalších identít išiel tak ďaleko, že im vymyslel životopisy, fyzické i duševné vlastnosti a určoval aj ich vzájomné vzťahy. Niektorí sa navzájom „nepoznali“, ale zato si hodnotili v časopisoch svoju tvorbu. Nebola to však Pessoova samoúčelná hra, ale večné bádanie v hlbinách vlastnej duše. Marco Polo: Milión(13. storočie) Nech už nás aj vedci presviedčajú, že Marco Polo do Číny nikdy nedoputoval a tak je jeho cestopis len výmyslom či zápisom rozprávania iných, jeho Milión zostáva aj po siedmich storočiach vzrušujúcim cestopisom i opisom mongolského vládcu Kublajchána a jeho ríše. Či už názov odkazuje na množstvo detailov z Blízkeho východu, Perzie, Strednej Ázie, Číny či Indie, alebo – ako hovorili už Polovi súčasníci – na milión lží, prečo si neprečítať knihu, ktorej sa chcel držať aj Krištof Kolumbus pri svojej objaviteľskej ceste a ktorá sa ešte pred vynálezom kníhtlače stala bestsellerom? Iste, vo vtedajšej Európe neznáme uhlie, papierové peniaze či výkonná byrokracia dnes už pri čítaní nikoho nefascinujú, no Polov údiv i obdiv je dostatočne nákazlivý, aby sme sa stredovekým Benátčanom aspoň priblížili. Mario Puzo: Krstný otec(1969) „Don Corleone prijal každého – bohatého či chudobného, vplyvného či bezvýznamného – rovnakými prejavmi lásky. Nepodcenil nikoho. Takej on bol povahy.“ A taktiež každému prosebníkovi pomohol. Dokonca aj Amerigovi Bonaserovi, ktorý sa po všetky tie roky v Amerike spoliehal na tamojší zákon, políciu a súdy a neuvedomil si, že keby na otázku „Prečo sa bojíš sľúbiť mi oddanosť?“ odpovedal skôr, spravodlivosť, akú požadoval, by už dávno zvíťazila. Rodinný podnik prisťahovalca zo Sicílie je štát v štáte, kde je základným a vlastne aj jediným zákonom lojalita k „padrinovi“ a moc sa vykonáva spôsobom, ktorý si nikto nedovolí odmietnuť. Všetko sa mení – príde zrada, útok, smrť, ukáže sa, že jeden syn na to nemá, druhého zabijú a tretí, najmilší, ktorý mal byť všetkého uchránený, nakoniec to jediné nemenné – rodinu – prevezme. Možno ani nechcel, ale nakoniec musí. Lebo tak káže zákon. Prvá veta: Amerigo Bonasera sedel v miestnosti č. 3 newyorského trestného súdu a čakal na spravodlivosť; na pomstu chlapcom, ktorí tak neľudsky ublížili jeho dcére, ktorí ju chceli zneuctiť. Rainer Maria Rilke: Listy mladému básnikovi(1929) Franz Xaver Kappus sedel na jeseň roku 1902 v parku Vojenskej akadémie v Sankt Pöltene a čítal si. Potom šiel okolo jeho obľúbený učiteľ – vzal tú knihu, prelistoval ju, pozrel sa na obálku, dvihol zrak a v zamyslení povedal: „Poézia Rainera Maria Rilkeho?...Takže zo študenta Rilkeho sa stal básnik?“ Kappus si nebol istý, či vojenská akadémia má predznamenávať jeho budúcnosť, našiel sa v literatúre. A keďže Rilke kedysi chodil na tú istú školu, napísal mu list a poprosil ho, či by zhodnotil jeho pokusy o poéziu. Nemecký básnik nemal na niečo také chuť, ale na list odpísal a potom aj na niekoľko ďalších. Mal vtedy síce len dvadsaťsedem rokov, ale jeho listy odpovedali a dodnes odpovedajú na mnohé otázky o človeku a o živote. Sú intímnym a dôverným sprievodcom mladých a rozorvaných duší, ktoré potrebujú počuť skúsený, inšpirujúci a vrelý hlas. A práve od niekoho, kto má také ušľachtilé povolanie. Mimochodom, Franz Kappus sa ho pýtal aj na literárne tipy. Rilke mu odpísal: „Zo všetkých kníh, ktoré vlastním, je len pár neodmysliteľných a dve mám dokonca vždy poruke: Bibliu a dánskeho básnika Jensa Petera Jacobsena.“ Čítanie odporúčal začať knihou Niels Lyhne. Prvá veta: Nikto vám nemôže poradiť, nikto vám nemôže pomôcť, nikto. Je iba jedna cesta: ponorte sa do seba, hľadajte dôvod, ktorý vám káže písať. J. K. Rowlingová: Harry Potter(1997) Nikto neodštartuje svoju čitateľskú kariéru rovno Dominikom Tatarkom či Umbertom Ecom. Ak patríte medzi tých, čo sa do tohto štádia už dávno dostali, ale chcete dať svojim potomkom šancu, aby sa tam raz aspoň dopracovali, kúpte im Harryho Pottera. Áno, stal sa z neho stroj na peniaze a to môže vyvolávať podozrenie, že ide o komerčný brak. Lenže nie je to tak. Dieťa s predpokladmi, aby sa z neho stal náruživý čitateľ, po skončení siedmeho dielu automaticky berie do rúk ďalšie knihy. Je tu však drobné riziko – môže mu chvíľu trvať, kým opäť nájde takú, ktorá môže Harrymu v jeho očiach konkurovať. Netreba sa báť, že čítanie o kúzlach a čarovaní je bránou k čiernej mágii či nebodaj k ešte čomusi horšiemu. Nič také nehrozí. Celá séria je len pútavo napísané dielo o klasickom boji dobra proti zlu. Rozdiel je len v tom, že čarodejníci v habitoch v nej nahradili princov z Dobšinského či Vinetuoa od Karla Maya. Mimochodom, ten by pokojne mohol nasledovať hneď po Harrym Potterovi. Salman Rushdie: Deti polnoci(1981) Napínavé skrývanie sa pred fatwou iránskeho ajatolláha preslávili Satanské verše a najmä jeho autora Salmana Rushdieho. Najlepšia kniha, ktorú tento britsko-indický spisovateľ napísal, má však menej šokujúci názov – Deti polnoci. Ňou Rushdie podľa New York Times v 80. rokoch prepísal literárnu mapu Indie. Hrubý román je fascinujúcim príbehom moderných dejín bývalej britskej kolónie vyrozprávaný cez tri generácie jednej rodiny. Rozpráva ho Salím Sináí, jedno z 1001 detí, ktoré sa narodili presne 15. augusta 1947, keď India s Pakistanom získali nezávislosť. Každé z detí zdedilo pri rozpade britského impéria nadprirodzené schopnosti vrátane telepatie. Čím bližšie k polnoci, tým sú silnejšie. Táto kniha bola scenzurovaná na žiadosť premiérky Indiry Gándhiovej, ktorej sa nepáčilo, ako sa o nej v jednej vete hovorí a Rushdie tú vetu nakoniec z knihy vyhodil. Podľa Man Bookerovej poroty však ide o najlepšiu knihu, ktorá dostala toto prestížne ocenenie pre literátov píšucich po anglicky. Ocenili ju trikrát, prvý raz v roku 1981 a potom aj pri 25. a 40. výročí. Antoine de Saint-Exupéry: Malý princ(1943) Viete, kedy by mal klobúk naháňať strach? Kedy potrebujete ovečku a prečo sa ukrýva v debničke? Koľkokrát môžete vidieť zapadať slnko za jediný deň? A čo znamenajú hviezdy pre ľudí? Malý princ je jedna z najsmutnejších a zároveň najveselších či najmilších kníh, aké si môže každé dieťa aj vo veku päťdesiat rokov prečítať. Exupéry pritom napísal množstvo múdrejších, vážnejších či azda dôležitejších text, no žiaden z nich sa nečíta zvláštnejším a strhujúcejším spôsobom, ako práve jeho Malý princ. Pretože ak túto knihu čítate ako dieťa, je to úplne iná kniha, akú do rúk chytíte ako dospelák. No stále to bude rovnako múdra a dôležitá kniha. Možno ani vy hneď nepochopíte, odkiaľ ten malý princ vlastne prišiel. A možno si tiež budete musieť prejsť nejakou obdobou svojej africkej púšte, v ktorej vám havarovalo lietadlo. Ale nech už by ste stroskotali kdekoľvek, útly Malý princ vám bude výborným sprievodcom. Prvá veta: Keď som mal šesť rokov, videl som raz v knižke o pralese, čo sa volala Pravdivý príbeh, nádherný obrázok. Jerome David Salinger: Kto chytá v žite(1951) Takzvané „povinné čítanie“ dokáže byť zaručeným spôsobom, ako ľuďom znechutiť knihy aj samotné čítanie. No v niektorých prípadoch je to škoda, a Kto chytá v žite je presne týmto prípadom. Relatívne krátky román, alebo skôr novela hovorí o dospievaní, obrovskom strachu zo zodpovednosti i budúcnosti, o neistote a hľadaní svojho miesta vo svete... No najmä to robí dokonalo šarmantne, uveriteľne a jazykom, ktorý dnes síce nijako kontroverzne nepôsobí, no v päťdesiatych rokoch dokázal vyvolať škandál. Čo však, úprimne, vtedy také ťažké nebolo. Kdesi hlboko v sebe však mávame všetci svojich šestnásťročných Holdenov Caulfieldov, ktorí milujú svoje sestry a nenávidia (čítaj, nechápu) svet učiteľov a vlastne všetkých dospelých. Kniha Kto chytá v žite síce predbehla zrodenie punku o viac ako dvadsať rokov, no Holdena môžeme pokojne nazvať prvým pankáčom – a podobne ako všetci pankáči v jeho veku – je dokonale strateným vo svojom vzdore oproti čomukoľvek. Ak vám bude ktokoľvek tvrdiť, že to povinné čítanie je otravná nuda, nechajte ho prečítať najslávnejšieho Salingera. Sám uvidí, ako sa mýli. William Shakespeare: Kráľ Lear(1623) Ani Hamlet, Othello či Rómeo a Júlia. Vrcholom shakespearovskej tragédie je nielen podľa G. B. Shawa práve Kráľ Lear, ktorý tvrdieval, že už nikdy nikto lepšiu dramatickú tragédiu nenapíše. Pritom príbeh chybných rozhodnutí, závisti, ľudskej malosti, nespravodlivosti a zákernej pomsty je rovnako aktuálny dnes ako v ktoromkoľvek inom čase. Kráľ Lear je v skutočnosti jedinou uveriteľnou verziou „našej“ rozprávky Soľ na zlato, ktorá by sa namiesto svojej primeranej naivity skončila presne takto. Otec by vyhnal najmilšiu dcéru a tá by sa nikdy slávnostne nevrátila. Zvyšné dve sestry by si rozkrájali krajinu, nechali otca zošalieť, zbavili sa jeho vplyvu a na konci by po vyhratej bitke, sestra-nesestra, všetkých obesili. Ľudia dnes možno dokážu citovať Hamleta či balkónovú scénu s Júliou deklamujúcou v jambe, no svojou drsnou, temnou atmosférou sa Learovi vyrovná dodnes iba máločo. Prvá veta: Zdalo sa mi, že kráľ má väčšie zaľúbenie vo vojvodovi albanskom než v kornwallskom. Mary W. Shellyová: Frankenstein(1818) Snom každého spisovateľa je vytvorenie nezabudnuteľnej postavy či modelového príbehu. Frankenstein, šialený vedec, ktorý experimentuje s vytvoreným umelého človeka až vyrobí nebezpečného netvora, práve takým je. Je paradoxné, že román, ktorý sa považuje za prvé dielo sci-fi žánru, napísala v roku 1816 vtedy ešte len 18-ročná Mary Wollstonecraft Godwinová. Navyše za pikantných okolností, v horskej chate vo švajčiarskych Alpách, kam utiekla so ženatým milencom, básnikom Percym Byssheym Shelleym a kde si krátili čas čítaním nemeckých hororových príbehov. Ich priateľ Lord Byron vtedy z nudy navrhol, aby skúsili napísať vlastné. Mary v tejto domácej „súťaži“ napísala príbeh, z ktorého dodnes ťažia hollywoodsky tvorcovia. Dielo pritom vyšlo anonymne, autorkine meno sa v Anglicku objavilo po až pri jeho treťom vydaní. Okamžitý úspech jej moderného prometeovského mýtu patril k nemnohým svetlým stránkam jej života, ktorý sa zle už začal - smrťou jej matky Mary Wollstonecraftovej, autorky slávnej Obhajoby práv žien, pri pôrode. Prvá veta: Určite vás poteší správa, že žiadne nešťastie nesprevádzalo začiatok akcie, na ktorú sa ste sa dívali s takou zlou predtuchou.“ Rudolf Sloboda: Krv(1991) Román Krv patrí k prelomovým dielam Rudolfa Slobodu, ak za kritérium „prelomovosti“ považujeme vyvrcholenie istého obdobia v autorovom živote. Krv, mnohými označovaná za kľúčový Slobodov text a jednoznačne radená k najlepším románom slovenskej literatúry minulého storočia, vznikla krátko po páde komunistického režimu. Nie ako idylická oslava konca totality, ale ako otvorená výpoveď bilancujúceho človeka autora, u ktorého spoločenské podmienky znásobili uvedomenie si jeho pozície na prahu staroby. „Snažil som sa opísať duševný stav úradníka, zamestnanca kultúry, ktorý po novembri 1989 zistil, že je odpísaný, odstavený. Jeho frustrácia nespočíva len v politickom krachu, ale aj v poznaní, že sa stal starcom.“ Obľúbený kľúč k čítaniu jeho diel vychádza zo známeho faktu, že majú výrazný autobiografický charakter. Je to však súčasne aj kľúč zradný, zvádzajúci k mylnému stotožňovaniu Slobodu autora so Slobodovým hrdinom. Svojho protagonistu nazval gazdom paradoxne práve v protiklade s jeho predošlým spoločenským postavením, a gazda, ako je to pre autora typické, posúva autentické zážitky dômyselnou štylizáciou a svojskou filozofiou až do absurdnej či grotesknej roviny. Prvá veta: Počas búrok a vetrov nad mestečkom sa gazda rád pozerá z okna na susedné domy a čaká, až niekomu odletí strecha. Alexander Solženicyn: Rakovina(1968) Nešťastný pavilón číslo 13... Na onkologickom oddelení v uzbeckej nemocnici niekde ďaleko od domova sa niekoľko rokov po Stalinovej smrti stretlo niekoľko nešťastných ľudí. Boli medzi nimi takí, čo sa zúfalými zvyškami nádeje pýtali: Však nemám rakovinu, pán doktor? Však to nie je rakovina? A boli medzi nimi aj takí, ktorým bolo jasné, že rakovina bola nevyhnutným dôsledkom ich života a už sa nepýtali na nič. Alexander Solženicyn dopísal román Rakovina v roku 1967 a potom musel roky bojovať s ruskými úradmi, aby mu ho dovolili vydať. Skupina pacientov bola celkom zrejmým obrazom ruskej povojnovej spoločnosti. Jedna časť páchala zločiny v pracovných táboroch, druhá časť v nich trpela a tretia obetovala morálne princípy, aby sa tam nikdy nedostala. Rakovina symbolizovala minulosť a budúcnosť Ruska – dalo by sa ešte vyliečiť? Solženicyn sám strávil niekoľko rokov v lágri a jeho striedmemu štýlu dominuje strhujúci konflikt medzi nádejou a rezignáciou, medzi túžbou po živote a sklamaním zo seba samého, medzi naivitou a nedôverou voči svetu okolo. Názov jeho románu je strašidelný, ale jeho čítanie je zážitkom. Prvá veta: Onkologický pavilón mal ešte aj číslo trinásť. Vladimir Sorokin: Opričníkov deň(2006) Keby čerstvý ruský zákon o zákaze „matu“, teda vulgarizmov, podpísal ruský prezident Vladimir Putin už v roku 2006, jedno z najlepších súčasných ruských diel by sa ani nedostalo na pulty kníhkupectiev. Rusko by tak prišlo o svoj portrét, ktorý má niečo z Kafku aj Orwella, ale aj krvavého Tarantina. Sorokinov štýl je drsný až krutý, čitateľ zvyknutý na starú ruskú klasiku si naňho musí zvyknúť. „Ruským prdom sa aj európske mestá dajú vykurovať!“ zaznie v knihe a takých drzých a ešte drzejších viet za hranou pre citlivejšie duše je v knihe viac. Deň opričníka (odkaz na Solženicynov Jeden deň Ivana Denisoviča) je situovaný do blízkej budúcnosti roku 2028 a až nápadne pripomína Moskvu prítomnosti a chtiac-nechtiac prorokuje, čím by sa raz mohla stať. Hlavný hrdina Komjaga je členom opričniny, nasledovníčky osobnej polície Ivana Hrozného, ktorá má podobne ako v Iráne Revolučné gardy, hlavné slovo. Z Ruska sa stala Obrodená Svätá Rus, ktorá je ohradená Veľkým ruským múrom. Mimochodom, práve Sorokinove knihy pre údajnú pornografiu a explicitné výrazy vyprovokovali proputinovskú mládež, aby v 21. storočí zorganizovala verejné ničenie jeho kníh. Prvá veta: Sníva sa mi vždy jedno a to isté: kráčam nekonečným ruským poľom, uchádzajúcim za obzor, pred sebou zriem bieleho koňa, idem k nemu, cítim, že ten kôň je zvláštny, kôň nad všetky kone, krásavec, strigôň, rýchlonohý kôň; náhlim sa, ale dohnať ho nemôžem, zrýchľujem krok, kričím, volám, zrazu chápem, že v tom koňovi je všetok môj život, všetok môj osud, všetok úspech, že ho potrebujem ako vzduch... Dominik Tatarka: Prútené kreslá(1963) „V Prútených kreslách sú všetky základné hodnoty predchádzajúceho aj nasledujúceho Tatarkovho diela,“ povedal o knihe literárny kritik Milan Hamada. Táto novela totiž patrí do tretieho, najlepšieho obdobia autorovej tvorby spolu s knihami Démon súhlasu a Rozhovory bez konca, keď sa už zbavil očarenia komunistickým režimom a ešte nebol pod tlakom štátnej moci a jej tajnej polície, ktorý ho čakal v normalizačných sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch. Prútené kreslá vznikli na základe Tatarkových štúdií na parížskej Sorbonne koncom 30. rokov, kde mladý slovenský intelektuál dychtivo vníma atmosféru metropoly umeleckého sveta. Tie čoskoro zosobní jeho francúzska kolegyňa Daniela a ich nekonečné rozhovory sú súčasne rozvíjajúcim sa ľúbostným príbehom. Žiaľ, pre autorove alter ego Bartolomeja Slzičku príbehom lásky nenaplnenej, platonický vzťah iba raz preruší Danielin rozmar, keď mu pri fontáne v Luxemburskej záhrade nečakane dovolí dotknúť sa jej náhle obnažených pŕs. Prútené kreslá boli miestom ich najkrajších chvíľ a symbolicky sú aj miestom, kde Slzička v reálnom čase na socialistickej podnikovej rekreácii nostalgicky spomína na parížske zážitky spred štvrťstoročia. Zážitky, ktoré boli v tieni nadchádzajúcej tragédie jeho vlasti. J. R. R. Tolkien: Pán prsteňov(1954) Nie vždy sa dá presne určiť okamih, keď vznikne nejaký literárny či vlastne kultúrny žáner. No v prípade modernej (!) fantasy sa to dá urobiť celkom presne: bolo to vtedy, keď sa na pultoch objavil prvý kúsok z monumentálnej ságy o putovaní s tolkienovským prsteňom. Islanďania odpustia, no odvtedy už navždy budú v každej fantasy – čo si toto označenie vôbec zaslúži – elfovia šikovní, krásni, humanoidi so zašpicatenými ušami a talentom na mágiu. Robustní nízki trpaslíci s obojručnými sekerami sa zase budú hrabať podzemím a škrati, otravní služobníci zla sa budú planinami preháňať na chrbtoch divokých vl(r)kov. Nebyť rozsiahleho dobrodružstva s fanaticky prepracovaným svetom, vlastnými jazykmi aj s gramatikou, kultúrou, zvykmi, mýtmi, náboženstvami a spormi, dnes by sme zrejme nemali významnú časť celej našej kultúry: počnúc hollywoodskymi filmami a Harrym Potterom končiac. Tolkienov Pán prsteňov pritom nie je iba kľúčovým dielom súčasnej popkultúry, je to zásadná séria literatúry vôbec. A minimálne podobne zásadná, ako Homérové Ílias a Odysea. Prvá veta: Keď pán Bilbo Pytlík z Dna Pytla oznámil, že čoskoro plánuje osláviť svoje stojedenáste narodeniny v obzvlášť vyberanej spoločnosti, bolo v Hobitíne množstvo rečí a vzrušenia. Lev Nikolajevič Tolstoj: Anna Kareninová(1873 - 1877) „Všetky šťastné rodiny sú si navzájom podobné, každá nešťastná rodina je nešťastná svojím spôsobom.“ Tak znie prvá veta románu Anna Kareninová od Leva Nikolajeviča Tolstého, ktorá v sebe ukrýva a zároveň predznamenáva príbeh rozpínajúci sa na viac ako osemsto stranách. Nie je to však len príbeh o rodine, ktorú chce Anna Kareninová za každú cenu zachrániť. Nie je to len príbeh o tragickej láske a ľúbostnom trojuholníku, kde je jeden navyše. Láska je tu dôležitá tak ako vo všetkých filmoch a divadelných hrách, ktoré z tohto románu vychádzajú. Väčšina z nich však nedokáže zachytiť to, čomu sa Tolstoj venoval vari najväčšmi – zobraziť ruskú spoločnosť, ktorá dokáže Annu Kareninovú odsúdiť natoľko, že nakoniec skočí pod vlak. Zobraziť hodnoty a idey, ktoré v celom príbehu zosobňuje najmä postava Konstantina Levina – muža, ktorému svoje názory prepožičal sám autor. A azda nikto nedokázal zobraziť Rusko na začiatku 19. storočia tak ako Tolstoj. Božena Slančíková-Timrava: Ťapákovci(1914) U Ťapákov je národa veľa: štyria bratia so ženami a ešte aj neženatí súrodenci. Chlapi vychádzajú dobre, len ženy sa vadia. Nevesta Iľa, prezývaná kráľovná, je pyšná, nehanbí sa, že má vzdelanie. Robí babicu, ale starie aj do chlapských záležitostí – a to sa u Ťapákov nepatrí. Timrava, ktorej vlastný život plynul – ako sama napísala - bez zvláštnych udalostí, dokázala opísať obyčajný život iných s neuveriteľnou prirodzenosťou i iróniou. V Ili vytvorila portrét akčnej ženy, ktorá sa nebojí ani pohany, ani samoty a riskuje, aby dosiahla svoje. No Timrava si z Ile robí trochu aj posmech, ale necháva ju vyhrať. Jej Paľo nakoniec začne vláčiť kamene na ich nový dom a je žltý, ako si ho vysnívala. A Ťapákovci? Zostali tak, ako boli, väčším symbolom nášho národa než trojvršie. Prvá veta: Jar nastala. Lúče slnca otepleli; zem zohriata vydáva paru a vôňu. Ludvík Vaculík: Český snár(1981, v samizdate) Vaculík kedysi napísal, že každé nové literárne dielo má význam pre autora, čitateľovi by vraj stačili tie staré. Dobrý bonmot, hodný tohto spisovateľa, no paradoxne práve on ho každou svojou ďalšou knihou spochybňuje. A asi najviac Českým snárom, románom považovaným za vrchol jeho prozaickej tvorby. Beletristická výpravnosť autentickej osobnej výpovede opisuje jeden rok autorovho života, ale poskytuje najmä obraz českej spoločnosti na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov. Keďže Vaculík stál pri zrode Charty 77, bol jej spoluautorom a jedným z prvých signatárov, podáva román aj pohľad do a zvnútra disidentského prostredia – a tento pohľad má ďaleko od mýtizovanej jednostrannosti. Schéma románu je majstrovsky vystavaná žánrovo zmiešaným tvarom spomienok, úvah, denníkových záznamov, románových prvkov a fejtónov. Český snár sa označuje aj za komponovaný denníkový román, kde výber záznamov autor podriadil umeleckému zámeru, kým sny boli niekedy zápisom skutočných snov a inokedy formou, ktorou „chcel povedať to, čo nechcel povedať“. Prvá veta: V noci jsem, nevím proč, nemohl spat, asi šestkrát byl jsem upíjet pivo nebo mléko, myslel jsem, že moje podráždění pochází z nejaké chemie. Jules Verne: Cesta okolo sveta za 80 dní(1873) Veľkým robí zo spisovateľa jeho schopnosť vymýšľať a rozprávať príbehy. No skutočným vizionárom až to, že jeho fantastické výpravy do neznámych končín inšpirujú vedcov a vynálezcov, až sa napokon samy stanú skutočnosťou. Nemusíte mať práve dvanásť rokov, aby ste spolu s Julom Vernom putovali na Mesiac či do hlbočizných temnôt morí. Nemusíte byť dospievajúcim chlapcom či dievčaťom, aby ste sa vypravili do stredu zeme, hľadali stroskotané lode alebo nasadali do balónov a pokúšali sa obísť celý svet. V prípade Verna však môžete vybrať takmer ktorúkoľvek z jeho kníh a pri hľadaní dobrodružstva nesiahnete vedľa. Ak platí, že fantázia by mala byť súčasťou každej dobrej literatúry, v dejinách písania je len málo ľudí s jej väčšou dávkou. Navyše, Phileas Fogg je zamilovaniahodný džentlmen, stávky z pánskych klubov treba v každej slušnej spoločnosti dodržiavať a sympatické dámy treba zachraňovať. Aby ste na konci akejkoľvek cesty mohli spolu s Foggom do hrobového ticha zahlásiť: „Tu som, páni!“ Prvá veta: „V dome číslo 7 na ulici Saville Row vo štvrti Burlington Gardens, v tom dome, kde v roku 1814 umrel Sheridan, býval v roku 1872 urodzený pán Phileas Fogg.“ Pavel Vilikovský: Pes na ceste(2010) „Thomas Bernhard je mojím najobľúbenejším neobľúbeným spisovateľom,“ predstavuje Pavel Vilikovský v úvode knihy svojho rakúskeho kolegu. Pravda, táto štylisticky bravúrna kniha (čo však, samozrejme, platí o všetkých Vilikovského textoch) nie je o Bernhardovi, o tomto nemilosrdnom kritikovi Rakúska a Rakúšanov, to len s ním sa neustále konfrontuje protagonista, slovenský vydavateľský redaktor, ktorý môže čitateľovi nápadne pripomínať autorovu osobu. Vilikovský sa bráni, že ho netreba s ním stotožňovať, ba vraj niekedy s názormi svojho rozprávača, ktorý s džentlmenským sarkazmom dáva zabrať svojmu národu, zásadne nesúhlasí. Vilikovský rád tvrdí, že najuspokojujúcejšie a najzábavnejšie na písaní je to, ako autor poslúchne, čo mu text diktuje. Čitateľ, ktorý sa teší z výsledného tvaru, nemusí pátrať, kto komu viac diktuje, či autor textu, alebo naopak. Hoci pri Psovi na ceste je zrejmé, že tvorba textu bola plne v autorových rukách. Aj tu sa vyskytnú „krásne prihrávky jazyka, ktoré ma občas zavedú inam“. A keď sa k tomu pridá zdanlivo banálna informácia z rozhlasového dopravného servisu, že po diaľnici pobehuje zúfalý pes, je tu aj inšpirácia na t[/content][content type="keybox" subtype="paidbreak"] Čítajte viac: https://kultura.sme.sk/c/7256574/50-knih-ktore-treba-precitat-kym-zomriete-poznate-ich.html... celý text

• Cestování

  co jsem přečetla o cestovani

• Čtenářská výzva 2025

  knihy, které si dám do seznamu 2025

• Vlastněno

  budoucí čtení

• Nejlepší fantasy

  Přidávat nové fantasy knihy může kdokoli!