Ivan Kučera přečtené 1288

Stephen King: Nejen horor 2024, Hans-Åke Lilja

Úžasný obal. Možno jeden z najlepších na českom trhu za rok 2024. Autor knihy je obrovský Kingov fanúšik. Ak ste niečoho/niekoho obrovský fanúšik a ste normálny (to je dosť dôležité), tak sa to v praxi prejavuje jednak tým, že nie ste úplne odtrhnutý od reality a viete, že váš idol sa podpísal i pod diela, ktorými je lepšie sa nechváliť, no a jednak ho máte natoľko v malíčku, že čitateľov neotravujete „šokujúcimi“ informáciami typu „otec si šiel kúpiť cigarety a už sa nevrátil“ alebo „plot okolo jeho domu má tvar netopierov“. A Švéd Hans-Ǻke Lilja odtrhnutý od reality nie je. Jeho štýl je svižný a dynamický, nezastavuje sa pri blbostiach, pohybuje sa skôr vo všeobecnejšej rovine, čo je niekedy tiež fajn (každopádne klasický životopis od A po Z i z toho dôvodu logicky nečakajte), dupe na plyn a pritom paradoxne zostáva ležérny a sympatický. Vidno, že má Kinga načítaného a napozeraného a „narozmýšľaného“. Prvých cca 70 strán je v podstate pecka. Občas tomu padne reťaz, ale určite 4*. No a potom to príde. V polovici sa kniha de facto končí a jej „zvyšok“ tvoria dva dlhé, ale o to nezaujímavejšie rozhovory miestami až propagačného rázu, keďže sa spravidla reč zvrtne k aktuálnemu Kingovmu dielu, na akom v tom čase práve pracoval (jediné, čo ma tu zaujalo, bola informácia, že mu Chris Carter prepísal scenár k jednej časti Aktov X, to som nevedel). Ak by som mal zostaviť rebríček kníh o Kingovi, ktoré vyšli v češtine, tak na prvom mieste by bol určite Stephen King: Kompletní průvodce životem a dílem, na druhom toto a na poslednom Stephen King – Mistr strachu.... celý text

Superman Nespoutaný: Kniha druhá 2015, Scott Snyder

No, tak to vďakabohu máme konečne za sebou. Toto proste občas DC/Marvel urobia. Zomelú vás. Ste talentovaný scenárista s originálnymi nápadmi, ale oni vám dajú ponuku, aká sa neodmieta. Kto normálny by nepociťoval neskutočnú prestíž, písať ikonu superhrdinského komiksu Supermana? Scott Snyder nebol výnimkou, tým to žiaľ skončilo. Ešte kým pri prvom zväzku som bol ochotný prižmurovať oči v (zjavne naivnej) viere, že v druhom sa ukáže, že to všetko malo zmysel, po dočítaní druhého si jednak vydychujem, že ma nečaká tretí a jednak musím skonštatovať, že toto je jeden veľký omyl. Nakreslené je to dobre, miestami krásne, ale po stránke príbehu je to jedna veľká, zúfalá, preplácaná nuda. Vlastne mi to ani nepripadá tak, že to malo „klasický“ scenár, keďže je to len monotónna séria pseudo ohromujúcich akčných sekvencií, kde sa každý mláti s každým, každý každú chvíľu prehráva a ocitne sa na kolenách, aby o dve strany stál pevne na nohách a nandal to súperovi, z ktorého sa o osem strán neskôr stane jeho spojenec. Toto ma proste fakt nebaví. Ak by to bol film, napíšem, že to bola pretrikovaná, akciou preplácaná blbosť pre puberťákov bez súvislého deja a zaujímavých postáv, o dialógoch a podobných „drobnostiach“ nehovoriac.... celý text

Omen: Ďáblovo znamení 1992, David Seltzer

Na začiatku 9O. rokov to u nás mal horor ťažké. Trúfam si tvrdiť, že väčšina spoločnosti ho vnímala ako žáner pre úchylákov a tomu odpovedal i počet hororových kníh, ktoré u nás vyšli, či skôr nevyšli. Niečo by sa našlo, ale bolo toho fakt strašne málo. Ďalšia vec, ktorú si dovolím povedať je, že kým sa to v našich zemepisných končinách naplno rozbehlo, muselo ubehnúť niekoľko desaťročí (!), aby situáciu napravili vydavateľstvá Golden Dog, Carcosa, či Hydra. Jednou z mála hororových kníh, aká sa dostala v prvej polovici 90. rokov do knižnice v Novom Meste nad Váhom, bol okrem Nočnej zmeny od Kinga a Beštie od Benchleyho, i legendárny satanský horor Američana Davida Seltzera. Seltzera som vždy vnímal menej ako „klasického“ spisovateľa a viac ako filmového scenáristu (Vták na drôte s Gibsonom, Willy Wonka a továreň na čokoládu s Wilderom). Ako iný kultový satanský román, Blattyho Exorcista, tiež Omen je prekvapivo umiestnený do Anglicka; prekvapivo z dôvodu, že sa domnievam, že mnohí čitatelia a diváci (oba tituly boli úspešne sfilmované) Blattyho i Seltzerovo dielo považujú za „typicky“ americké. Obe knihy (a pochopiteľne Levinovo Rosemary má dieťatko) nie sú explicitné horory. Spoliehajú sa na výborne vykreslené postavy, interakciu medzi nimi, kvalitné dialógy a v neposlednom rade tiesnivú, znepokojivú atmosféru. Áno, s pribúdajúcimi stranami sa nevyhnú drsnejším okamihom, ale paradoxne tie „len“ mrazivé fungujú lepšie. Omenov prológ je desivý, odporne krutý, beštiálny a nemilosrdný. Prikuje vás ku gauču. Hlavnou postavou Omena nie je bežný hrdina z ľudu, ale vysoko postavený milionár/veľvyslanec s politickými ambíciami. Netradičné, lež v praxi báječne funkčné (Thorn a Jennings tvoria účinnú, praktickú a sympatickú dvojku). Priznám sa, že keď sa ku mne Omen dostal v spomínanom období, bol som natoľko rozmaznaný Kingovými bombami Tretie oko, Mizéria a Cujo, že ma ktovieako nezaujal. Donnerova filmová adaptácia ma odrovnala náruživejšie. Keď som sa ku knihe zo zvedavosti vrátil v r. 2024, kedy som mal sladkých 42, tak ma dostal po prvých stranách. Áno, občas jemne stagnuje, ale nemá ani 170 strán, čiže tempo je väčšinu času svižné, dynamické, miestami až závratné a to bez toho, aby to malo neblahý vplyv na starostlivé budovanie zákerne sa zakrádajúcej atmosféry. Nad strašným, desivým a „zlým“ príbehom sa týči uhrančivá, nepríjemná apokalyptická atmosféra. Celé je to také povedal by som v rámci možností realistické, asi je to smiešne, viem, uvedomujem si to, ale ak by Satan existoval a raz by mal zavítať do nášho sveta a ovládnuť ho, asi by to spravil takto nejako. Páčilo sa mi, že to bolo napísané neosobným, technickým štýlom, ktorý ešte väčšmi umocňoval temnú, bezvýchodiskovú atmosféru.... celý text

Stephen King jde do kina 2010, Stephen King

Kingova pozícia je u nás natoľko neotrasiteľná (dovolím si tvrdiť, že ho čítajú aj ľudia, ktorí sa hororu obvykle vyhýbajú), že vychádzajú aj rôzne „spriaznené“ knihy ako sú životopisy... alebo Stephen King jde do kina. Pod výrečným a pritom tajuplným názvom sa žiaľ neskrýva nič iné, než len (?) pätica bez vnútornej dramaturgickej logiky vybratých (asi sa losovalo z klobúka) Stephenových poviedok a noviel, ktoré majú spoločné len to, že boli sfilmované. Preto taký názov. Samozrejme fanúšikovia vedia, že takých poviedok bolo nie že viac. Boli skoro všetky (z niektorých sa dokonca stali nekonečné filmové série - Kukuričné deti, Mŕtvi sa niekedy vracajú). Ak to teda vezmeme z tejto strany, nezaslúži si kniha našu pozornosť. Vznikla zrejme len preto, aby nalákala platiacich zákazníkov na niečo kvázi nové, tí si to kúpili a vnútri nájdu texty, ktoré v minulosti čítali. Okrem toho pravdaže nemožno čakať, že budú prítomné všetky sfilmované poviedky a novely. Taká kniha by musela mať 5689 strán. Našťastie, Mangeľ (Šroťák) a Kukuričné deti patria k mojim obľúbeným Kingových hororovým poviedkam (aj keď na tému hrdinovia nechtiac z uzavretého priestoru na slobodu prepustia niečo veľmi, veľmi zlé, sa mi viac páči Sivá hmota). Vykúpenie z väznice Shawshank je klasika ukazujúca, že King niekedy viac vynikal v drámach, než v hororoch. Z 1408 som nikdy enormne odpálený nebol, ale oceňujem inovatívny prístup ku klišé téme strašidelný dom (OK, strašidelná izba). Super je, že zbierka obsahuje text, ku ktorému je predsa len menší problém dostať sa a to novelu Ničemní muži ve žlutých pláštích (pôvodne sa stala súčasťou zbierky Srdce v Atlantidě, ktorá je dávno vypredaná). Skvelé je, že pred každou z poviedok/noviel sa nachádza Kingovo úvodné slovo. Žiaľ, každé je strašne krátke, niektoré nemá ani dve strany, iné dokonca ešte menej. Možno je to tak ale aj dobre, lebo z niektorých som mal zmiešané pocity (ak som to správne pochopil, Kingovi to nestálo ani za to, aby si jednotlivé adaptácie tesne pred napísaným „úvodníkov“ znova pozrel). Z obsahu som zistil, že na konci sa nachádza „mojich 10 najobľúbenejších filmových adaptácií“. Tešil som sa, ako si prečítam dve desiatky osobných strán z pera majstra hororu... a ono tam naozaj bolo len sucho vypísaných 10 názvov filmov! Vzhľadom k zbytočnosti zbierky by som najradšej dal 2*. Zrejme by to ale nebol správny prístup, pretože o kvalite zbierky poviedok samozrejme v prvom rade má rozhodovať to, či sú dobré alebo zlé. A tie tu prítomné SÚ dobré, ba až výborné, s výnimkou 1408, bez ktorej by som sa zaobišiel. Takže ak by sme to brali takto, tak určite 4*. Zároveň mi to ale stále nepripadá správne, pretože pred kúpou som samozrejme vedel, aké poviedky tu budú a že som ich všetky dávno čítal, ale tešil som sa práve na pridanú hodnotu v podobe Kingových „pripomienok“, tie sa však napokon zdrcli len na „pár“ viet. Takže 3* a som pravdupovediac rád, že to mám z krku.... celý text

Superman Nespoutaný: Kniha první 2014, Scott Snyder

Toto ma neoslovilo. Pravdupovediac to na mňa kvôli celkovej preplácanosti a šialenej prehustenosti pôsobilo skôr ako scenár od Geoffa Johnsa, než od Scotta Snydera. Ten sa skvele chopil reštartu Batmana v rámci New52. Časom síce upadol, ale minimálne Soví tribunál, Soví město, Smrt rodiny, Černé zrcadlo a Batman, který se směje, sú čisté bomby. Z toho dôvodu som mal nemalé očakávania od jeho uchopenia Supermana, takisto v rámci New52. Žiaľ, je tam toho narvaného skutočne strašne veľa. Na prvé čítanie to nemáte šancu všetko vychytať. A ani v tom nevidíte zmysel. Každý komiks čítam dva razy, ale nemôžem povedať, že tu sa situácia po repríze zlepšila. Naopak, bolo to snáď ešte slabšie, ako na prvé čítanie. Som vo všeobecnosti sklamaný, akým štýlom Snyder uchopil legendárnu postavu s veľkým S na masívnej hrudi. Je to ako keby nikdy nekončiaca akcia a to zvykne v komiksoch, dokonca i v mainstreamových, málokedy dopadnúť dobre. Od istého momentu je to proste len otravné a všetkou tou svojou nekonečnou, prehnane bombastickou akciou monotónne, stereotypné a teda paradoxne únavné. Kým Batmana Scott prinútil siahnuť na dno vlastných síl a k akcii sa uchýlil až v neskorších dieloch a dovtedy ho psychologicky nie že deptal, ale rozkladal na atómy, tak u Supermana siahol proste po nespútanej akcii. Viac ma oslovila kresba Jima Leeho (batmanovky Ticho alebo Metal), ktorá je síce klasicky „komerčná“, ale zároveň predsa len predstavuje istú nadstavbu v kvalite oproti zameniteľnými ilustrátorom, ktorí sa presúvajú z jednej komerčnej série do druhej a ich práca je navzájom nerozpoznateľná. Po výtvarnej stránke na mňa najlepším dojmom zapôsobili žlté nostalgické scény z letného poľa od Jima Lee a neprehliadnuteľných pár strán zo štetca hosťujúceho vietnamského ilustrátora Dustina Nguyena. Škoda, že DC nemalo odvahu najať ho na celý tento komiks, spravil by z toho výnimočné dielo aspoň po vizuálnej stránke, keď už po scenáristickej je to ukážkový priemer. Je to škoda, lebo si stále myslím, že Muž z oceli je napriek istej skostnatenosti skvelá postava.... celý text

Holmes (1854-1891?) 3. díl: Stín pochybnosti a 4. díl: Paní ze Scutari 2016, Luc Brunschwig

„Říkali jí Anděl ze Scutari.“ O tom, s akým špecifickým projektom máme dočinenia, svedčia už osobité obálky. Na obálke druhého zväzku nie je Holmes (to by bolo fakt jednoduché), ani Watson, dofrasa dokonca ani Mycroft s pani Hudsonovou, ale... babička so šatkou na hlave (pochybujem, že z toho niekto na prvú dobrú odhalí, že ide o legendárnu Florence Nightingaleovú). Vizuálne je to skvost, tentokrát mi ale robil problém scenár. Kým v jednotke som všetko pochopil, dej dvojky sa uberá takým smerom, až som si nebol istý, čo tým tvorcovia sledujú. To by nemusel byť problém. Naopak, mohlo by to byť príjemne napínavé a nepredvídateľné. Keby... keby som aspoň na samom konci pochopil, o čo šlo. Ja som to ale nepochopil. Na konci nie je prítomná žiadna upútavka, ani informácia. Čaká nás ešte minimálne jeden diel? Ak áno, tak kedy? Ak aj v zahraničí existuje, dočkáme sa ho aj v češtine, alebo boli prvé dve časti prepadáky a do trojky sa vydavateľstvu Meander tým pádom nechce a staneme sa svedkami úkazu á la Noe? Písal som im kvôli tomu, ale nereagovali. Takže skutočne netuším, čo si mám myslieť. Po druhom čítaní je mi vcelku jasné, že toto jednoducho nemôže byť koniec. Na druhej strane, už som v knihách, filmoch, komiksoch a seriáloch videl všakovaké koncovky. Aj také, ktoré boli dokorán otvorené, neukončené a proste divné. Je to prípad druhého Holmesa? Nie je? A príde kúzelník? Od vydania dvojky ubehlo fajnových 8 rokov, takže sa postupne zmierujem s tým, že nič ďalšie nevyjde. Musím ísť s hodnotením každopádne určite dole. Kým jednotke som dal 4*, tu to nie je možné. Nepochopil som, čo Watson s „novým“ Holmesom (?) sledujú. O čo im ide? Ide im vôbec o niečo? Prečo sme sa museli tak hlboko ponoriť do klanu Holmesovcov? Načo je obrovský priestor venovaný Dr. Parksovi? Z akého dôvodu potrebujeme vedieť, čo robila Sherlockova matka počas X mesiacov svojej neprítomnosti v Anglicku? Ako vravím, ak by som vedel, že to má skryté posolstvo, že toto všetko má zmysel a bude vydaný ešte aspoň jeden diel, v ktorom sa ukáže, že tieto zvláštne dejové odbočky sú pre príbeh v skutočnosti kľúčové, asi by som bol zmierlivejší. V tomto štádiu to však nie je možné. Parádny dizajn (rozmery A4, pevná väzba, množstvo bonusov).... celý text

Holmes (1854-1891?) 1. díl: Sbohem, Baker Street a 2. díl: Pokrevní svazky 2014, Luc Brunschwig

Po prvom čítaní som vôbec netušil, kam sa to uberá, akým smerom, kedy, prečo, začo a v neposlednom rade načo. Takže som bol rád, že som si prečítal oba diely naraz bez prestávky a následne som si každý prečítal ešte raz a až následne som sa nad nimi spätne zamyslel. Uznávam, scenáristicky je to pekelne komplikované a sem-tam zo zreteľa stratíte niť a netušíte, či to bol zámer tvorcov, alebo sa v tom sami zamotali. Ale niečo vám našepkáva, že skôr možnosť A, predsa len je to Sherlock Holmes, to nemôže byť jednoduché. Uznávam síce, že pre niekoho to proste bude rozporuplný komiks, ale druhé čítanie bolo prekvapivo hladké, až ma samého zaskočilo, ako do seba jednotlivé komponenty zapadli. V podstate som tu nenatrafil na nič, čomu by som nerozumel. A to napriek tomu, že sa naprieč komiksom prelínajú dve časové línie a prítomné sú nielen flashbacky, ale dokonca predstavy, sny, vízie. Toto je ozaj „trochu iný“ Holmes, než by jeden čakal. Mnohé zásadné veci, ktoré považujeme za axiómu, sú postavené na hlavu a následne späť na nohy a keď to čakáte najmenej, opäť na hlavu (skutočná pravda o Moriartym, obrovské zaangažovanie klanu Holmesovcov vrátane rodičov atď.). Keďže je to len prvé dejstvo, netušíte, či to už tak zostane a následne sa bude riešiť niečo úplne iné, alebo aj v „dvojke“ sa bude pokračovať v stavaní sa na hlavu. Prekrásna „antifarebná“ kresba je dokonale historická, naliehavá, presvedčivá. Oceňujem veľké rozmery, pevnú väzbu, kvalitný papier a bonusy.... celý text

Wyrm - Tajemství Morrisonovy farmy 1999, Wolfgang Hohlbein

Som v rozpakoch. Je napodobovanie a napodobovanie, či skôr napodobovanie a inšpirácia (a následné kráčanie po svojej vlastnej ceste). Wyrm začína fantasticky. Ako fanúšika HPL ma nadchlo, aký lovecraftovský text stvoril Nemec Wolfgang Hohlbein. Tešil som sa na zvyšok príbehu. Žiaľ, čím viac strán som mal za sebou, tým naliehavejšie na mňa doliehal pomerne smutný pocit, že čítam plagiát. Nie niečo, čo by si šlo svojou vlastnou cestou. Kópiu. Produkt, ktorý vyzerá ako niečo, čo by vzniklo, ak by HPL napísal dlhší text. Lebo pár ich napísal, ale fakt len pár a v drvivej väčšine sa špecializoval na kratšie literárne útvary, poviedky. No a toto je dôkaz toho, že je to tak možno lepšie. Lebo to, čo fungovalo na malom priestore, je, roztiahnuté na temer 2OO strán, proste od istého bodu nudné, monotónne a nie strašidelné, ale skôr len čudné. Okrem toho ma sklamalo, že atmosféra ku koncu začne byť nezáživná. Zbožňujem poľnohospodárske horory (Kingove Kukuričné deti, Bradburryho Kosa), ale tu bola atmosféra farmy uprostred lesov opísaná pomerne slabo, až banálne. Ku koncu sa dobre začatý dej menil už len na sériu útrpných akčných scén.... celý text

Obětiny 2023, Robert Marasco

Klasika hororového (dvojnásobne „domového“) /pod/žánru. Dokonca svojho času Stephena Kinga Obětiny nadchli do takej miery, že ich vykradol (divný rodič, dieťa, obrovská tajomná stavba ďaleko od pomoci, okolitá príroda na vrchole ročného cyklu) v Osvietení. Obětiny sa mi páčili viac, než návšteva zasneženého hotelu Overlook. Ale v konečnom efekte v mojich očiach skončili podobne, ako filmové spracovanie s Oliverom Reedom, ktoré do kín vtrhlo tri roky po knihe a to uprostred cesty. Čiže je to miestami fakt dobré, akoby budúca klasika, a potom to strmhlav klesne dole. Nie do béčka, božechráň, ale skôr do ležérneho priemeru. Najmä finále, knižné aj filmové, ma pravdupovediac nebavilo. A ani som mu príliš nerozumel. Film som videl už dávnejšie, ale marí sa mi, že bolo po dejovej stránke diametrálne odlišnejšie. Podobne, ako film, i románová predloha disponuje zaujímavými postavami, skvelou výpravou a parádne tvorenou atmosférou. Lež so samotným dejom je to horšie: je alebo nudný, alebo zmätený, alebo aj aj. Rozhodol som sa však prižmúriť oko, pretože to zakopne až tesne pred koncom, čo je škoda, ale už to nedokáže pokaziť situáciu. V konečnom efekte som bol z Obětín nie vyslovene nadšený, ale určite vo mne zanechali pozitívny dojem. Marasco písal fakt dobre. A zas musím uznať, že radšej si prečítam menej pochopiteľné, zato netuctové, hororové finále, než tupé klišé plné krvi a naháňania po nočnom dome (však, Stephen?). Oceňujem parádnu postavu „tetičky“, s ktorou mal Ben pekný, veselý vzťah, pripadalo mi to realistické a milé. Po Blochovom Psychu si proste jeden nemôže byť istý tým, aký postoj má zaujať k tomu, ak mu niekto povie, že vo veľkom dome býva so svojou matkou. Obálka fantastická.... celý text

Život v osamění 2019, James Tynion IV

Ja by som sériu Detective Comics v podstate nevidel nijak enormne negatívne. Jasné, nie je to zázrak. Je to „len“ svižná, moderná, dynamická a adekvátne nakreslená neurážajúca jednohubka. Je to veľa? Je to málo? Za mňa platí možnosť B, ale zas nemôžu stále vznikať len pecky á la Dlouhý Halloween a Dvojník. Ani piata časť nie je vyslovene hlúpa, čo ale uznávam, že pre najlepšieho detektíva sveta nie je práve najväčšie vyznamenanie. Je to proste také nič proti ničomu. Osobne mám najväčší problém s tým, že je Detective Comics postavené na Batmanovej „rodine“ a on sám je odtláčaný do úzadia. Ak by dané postavy boli zábavné a charizmatické, nepoviem pol slova. Lenže nie sú. Sú hrozné. Fakt neviem, kto z nich ma bavil najmenej. Páči sa mi, že to v jadre zostáva pomerne temné, ale čo z toho, keď je to postavené na nudnej akcii, mdlých postavách, nulovej chémii medzi nimi a dialógov, ktorých je veľa, ale sú na spôsob jedným uchom dnu, druhým von? O tom, že scenáre v tejto sérii nestoja na prvom mieste, myslím dostatočne vypovedá až smiešna doslovnosť, napr. sa zjaví chlap, ktorý zjavne vyzerá ako Superman a vlastne to JE Superman, ale Robin na to musí explicitne poukázať štýlom „ten znak na tvojej smrti, ty si Superman!“. Nebolo tu skoro nič, čo by ma strhlo, 2* dávam čisto za „remeslo“. Komiks o mládeži pre mládež, nič pre mňa. Ak ste cieľovka, prirátajte si 2*.... celý text

Hlad 2024, Alma Katsu

A potom začalo snežiť... Ďáblův hřbet + Simmonsov Terror + Karika + Sklíčenost od Lucy Taylor. Hnevám sa na Almu Katsu. Hnevám sa na ňu za to, že nedokázala naplniť moje očakávania a z hororovej knihy, na ktorú som sa tešil skoro najviac spomedzi všetkých, ktoré mali v r. 2024 v češtine vyjsť, vypálila priemernú slivovicu, ktorá je fajn, ale mohla byť taká silná, že už prvý štamperlík by vás odrovnal. To sa, žiaľ, neodohralo. Mrazivý osud legendárnej Donnerovej výpravy si o „sknižnenie“ koledoval a šokuje ma, že prvá kniha, ktorá u nás vyšla, je ak sa nemýlim až práve táto. Pritom podobne desivá záhada okolo Ďatlovovej výpravy sa dočkala filmov, seriálu a mnohých kníh. Zo všetkého najviac Hlad pripomína spomínaný Terror. Akurát autorka eskimácku mytológiu vymenila za indiánsku a nekonečné snežné pláne a zamrznuté more za nekonečné temné lesy, ktoré ku koncu začnú byť, ehm, takisto zasnežené. Avšak tam, kde Simmons vytvoril miestami až unikátnu atmosféru podporenú realistickými postavami, spomedzi ktorých som si obľúbil každú kladnú a každú zápornú som adekvátnym spôsobom nenávidel, tam Alma Katsur kĺže po povrchu. Kým v Terrore ma ľudsky dojali a zasiahli, ba až traumatizovali, smutné osudy jednotlivých protagonistov, lebo som si ich obľúbil a každý z nich disponoval svojím vlastným, špecifickým a chytľavým charakterom, tam Alma ponúka len mená, za ktorými buď nič nie je, alebo je, ale nie zaujímavé. Alebo sa proste medzi jednotlivými postavami stratíte. Ako-tak dokáže udržať pozornosť azda len „čarodejnica“ Tamsen a aj ona je slabá. Raz za čas sa autorke podarí prísť s dobrým, nepríjemným opisom, zahrá na tú správnu žánrovú strunu a medzi rozľahlými lesmi s kde-tu roztrúsenými opustenými zlatokopeckými tábormi sa temná atmosféra tvorí sama. Strácajú sa deti a v lese číha dačo, pred čím majú rešpekt aj miestni Indiáni, ktorých sa budúci osadníci tak ukrutne boja. Ale mala sa tvoriť oveľa hustejšie, hutnejšie, silnejšie, presvedčivejšie, naliehavejšie a v neposlednom rade autentickejšie. Chýbal mi lepšie vystihnutý pocit zúfalstva výpravy, ktorej sa pred očami rúca jedno riešenie za druhým a napokon zostanú len zlé, fatálne, ďalekosiahle a katastrofálne. Necítil som pot, slzy, chaos, strach, krv, rozčarovanie, ani samotný hlad. Veľmi slabé opisy počasia a prírody. Obálka skvelá.... celý text

Zázračná Hvězda 2002, Thierry Smolderen

BB/art v rokoch 2000 – 2003 vydala veľké množstvo komiksov s rozmermi A4 v tvrdej väzbe. Jednalo sa o série na pokračovanie ako Vlad, Strygy,Colby alebo práve Gipsy. Úplne do starého železa by som nehádzal ani Strygy, zatiaľ som z nich čítal dva diely a vôbec to nebolo zlé, ale najpozitívnejší dojem na mne z týchto vydaní zanechalo asi Gipsy. Je to živelné, dynamické, živočíšne, neustále sa niečo deje, ale na rozdiel od neživotného Colbyho to má sympatické postavy a nie je prítomná tona nudných dialógov á la Vlad. Takisto univerzum, v ktorom sa divoký, nespútaný príbeh odohráva, ma bavilo stonásobne viac, než u Vlada, v ktorého svete som sa strácal a nerozumel som mu a tým pádom ma nebavil. Tu ma to snežno-cestné univerzum celkom fest bavilo. Netvrdím, že je to komiks roka, to vážne nie, ale inak z neho mám dobrý pocit a vcelku sa teším na zvyšné časti. K tomu skvelá kresba legendárneho Enrica Mariniho (Batman: Můj temný princ, Orlové Říma). Úplne mi ale nesedel úvod, ktorý je síce patrične drsný a rázny, no logiku som v ňom nenašiel. Dievčatko je terorizované bandou rovesníkov, nabehne na scénu starší brat, drasticky ich dá do laty a následne ešte ako bonus zastrelí chlapa a potom tam mladšiu ségru nechá celé ROKY s tým, že ide hľadať šťastie do sveta nielen pre seba, ale aj pre ňu a časom sa vráti. Chápete tomu dobre, nechá ju v pekle a tesne predtým dá jej rovesníkom poriadny dôvod, aby sa jej hnusne pomstili akonáhle mladík vytiahne päty z domu.... celý text

Ghúl 2023, Brian Keene

„Asi se stal život.“ Mnohí určite pri tejto knihe budú skloňovať To (prípadne Temné leto od Dana Simmonsa), ale mne to pravdupovediac pripomenulo inú (a za mňa stokrát väčšiu) Kingovu klasiku a to báječnú novelu Telo. Napokon je najmenej zaujímavým na Ghúlovi samotný ghúl. Je úplne nezaujímavý, nesmierne nestrašidelný a na konci samozrejme nesmie chýbať nudná akčná scéna, pretože čo by to bolo za horor, ak by sa nekončil akčnou scénou, však? Vždy si pri podobných nešťastných prípadoch spomeniem na geniálneho Quentina Tarantina a jeho Kill Bill 2. Tam tiež každý na konci čakal polhodinovú akčnú sekanicu a nakoniec... Prečo si z neho nikto stále nezobral príklad? Aj Brian Keene. Ak by sa na to vykašľal a namiesto tupej akcie by uprednostnil dialóg a postavy, bolo by to oveľa rozumnejšie rozhodnutie a dôležitejšie pre príbeh. Pretože to, ako sa život priateľov vyvíjal, ma fakt zaujímalo. A nedočkal som sa toho. Nejaká trápna, upotená naháňačka v podzemí ma fakt nezaujímala prakticky vôbec. Celú domrvenú situáciu podtrhuje epilóg, ktorý je krásny, hoc drsný, ale realistický a vlastne preto je istým spôsobom krásny resp. nie možno ani tak krásny, ako skôr dojemný. Čo v tomto prípade nie je to isté, čo poetický a pôvabný. Skôr naopak. Ale veď tak to chodí, nie? Koľkí z nás si počas jeho čítania povedia „ale áno, taký je život, tiež sme si všeličo mysleli, keď sme boli decká a potom prišiel život a všetko bolo inak“? Asi všetci, však? Áno, na konci sa dostavili aj slzy. A to je paradoxne dôvod, prečo knihe dávam „len“ 3*. Lebo z prvej stovky strán a z epilógu vidím, že autor vie písať sakra dobre. O to viac zamrzí, že nasledujúcich sto strán upadlo do letargie a posledných sto (kniha má cca 300 strán) už bolo za mňa osobne dosť o ničom. Obal knihy prízvukuje, že skutočné monštrá majú inú podobu, než podobu lacných hororových príšer. A áno, realita je samozrejme stokrát drsnejšia, než najdrsnejší horor. Ale v tomto smere Brian kĺže po povrchu. Ešte u domáceho násilia je povedzme adekvátny, ale čo sa týka incestu, tak ten poňal tak z rýchlika, že to sem radšej ani nemal dávať, než to sem dávať v takejto nedokončenej podobe. Osobne ma rušil aj akýsi rozkol medzi mrazivým príbehom pre dospelých (ktorého hrdinami sú náhodou puberťáci a jedna príšera z cintorína) a young adult, to druhé skutočne nie je moja šálka kávy. Naopak, ako filmový a komiksový fanúšik oceňujem, že Keene atmosféru 80. rokov vystihol najmä práve skrz tieto dve médiá.... celý text

Rudá zóna 2003, Yves Swolfs

Ja neviem, táto séria ma proste nebaví. V rámci spoznávania i menej známych komiksov, ktoré u nás v minulosti vyšli, si samozrejme tu viac, tu menej rád prečítam dá sa povedať „všetko“. Lež séria Vlad mi skrátka nesadla. Je v nej more dialógov, ktoré sú nudné, tona postáv, ktoré ma vôbec nebavia a pravdupovediac nerozumiem scenárom resp. zápletkám resp. príbehom. Jediné, čo sa mi páčilo, bola kresba, ale na druhej strane sa mi nepáčilo, že bola využitá na škaredé „sovietsko-industriálne“ miesta, prechádzka po nich ma fakt nebavila. Ledva 2*.... celý text

Zrod 2011, Brian Michael Bendis

Hoc sa to dnes, v r. 2024, môže javiť neuveriteľné, koncom 20. storočia bol Marvel v prdelke. Komiksy sa nepredávali, filmové adaptácie stáli za pendrek (hoc sa pomaly situácia začínala meniť k lepšiemu: Blade, X-Men, Spider-Man Sama Raimiho, Leeov Hulk...), hrozil krach spoločnosti. Nečudo, že sa šéfovia chytali každej slamky. Výborným nápadom sa ukázal byť razantný reštart najslávnejších značiek, ktoré začali odznova, ale trochu „inak“, aby nalákali nových (pochopiteľne platiacich) zákazníkov a (ideálne) aby starí zostali. Medzi vlajkové lode okrem (samozrejme) Spider-Mana a (pravdaže) X-Menov, patril aj legendárny tím okolo Reeda Richardsa. Tieto série sa volali „ultimate“. Kruh sa dokonale uzavrel, keď prvé diely Ultimate FF4 napísali Mark Millar a Brian Michal Bendis, teda ľudia, ktorí paradoxne písali aj Ultimate Spider-Mana (Bendis) a Ultimate X-Men (Millar). Týchto ich spoločných prvých 6 dielov vydalo CREW v r. 2011 v knihe Ultimate Fantastic Four: Zrod. Sedmičky sme sa dočkali o rok neskôr v časopise Ultimate Spider-Man a spol. 1 (ešte stíhate?). V ňom vyšli zošity 7 – 8. V danom časopise FF4 zdieľala priestor s Ultimate Spajďákom. Rovnaká situácia panovala v časopisoch Ultimate Spider-Man a spol. 2 a 3. Predaje sa však pravdepodobne neštverali do takých závratných výšin, ako sa čakalo a tak v Ultimate Spider-Man a spol. 4 začal obľúbený pavúk priestor zdieľať s iným tímom s X-Menmi. To už bol hit, takže mutanti zo školy Charlesa Xaviera v časopise vydržali až do jeho definitívneho konca v čísle 18 (vrátane). Ultimate FF4 vôbec nie je zlý, zbytočný, nezaujímavý projekt. Jasné, v knihe Zrod sa dočkáme štandardného originu, ale nalejme si čistého vína: vzhľadom na to, že FF4 u nás nikdy nevychádzali v masívnom meradle (na rozdiel od Spider-Mana, Conana, či Batmana), tak to nevadí, keďže mnohí ich zrod až tak detailne, dôverne nepoznáme. Navyše sa prejavuje (zrejme Bendisova) chuť postavy poľudštiť, vidieť v nich v prvom rade obete a až potom akčné figúrky + do toho udierajú jeho povestné „chaotické“ a teda realistické dialógy. V mnohom je scenár svieži a originálny: necestuje sa do vesmíru, ale do inej dimenzie, jednotliví členovia sú roztrúsení po celom svete a so svojimi unikátne absurdnými superschopnosťami sa vyrovnávajú značne po svojom, ale uveriteľne. To všetko je super. Napísané je to príjemne, sviežo, dynamicky, vtipne, ale i ľudsky. Na FF4 je pekné, že sú to buď rodina alebo veľmi blízki priatelia, čo sa nedá povedať o samotárovi Petrovi Parkerovi, ani o X-Menoch, medzi ktorými vládne také napätie, že by si vystačili i bez nepriateľov. FF4 je na rozdiel od nich „rodinný“ komiks. Nakreslený je moderne, ale nie na hulváta; kresba má čaro. Nestojí za ňou ostatne nikto iný, než Adam Kubert: legendárny syn legendárneho otca Joea Kuberta (Tarzan: Éra Joea Kuberta). Andy je podpísaný pod dielami Avengers vs. X-Men a Superman: Poslední syn Kryptonu. Jeho výtvarný štýl je krásny, chce sa povedať „univerzálny“ (čo vôbec nie je málo, toto sa naopak podarí dosiahnuť len veľmi malému percentu komiksových umelcov). No a keďže o farby sa postaral mikemignolaovec Dave Stewart a o inkerstvo John Dell (Lobo, JLA) a Danny Miki (A zrodí se hvězdy..., Winder Woman), je Zrod po vizuálnej stránke ozaj vydarený. Dokonca si o Ultimate FF4 trúfam vyhlásiť, že je spomedzi trojice FF4, Spidey a X-Men najvyrovnanejší. Kým Ultimate Spider-Man bol neoriginálny nie ani tak reboot, ako skôr rovno remake a Bagley ako ilustrátor mi nesadol a kým X-Meni boli krajšie nakreslení, ale po scenáristickej stránke tak nejak divní (Profesor X ako radikálny tridsiatnik?), FF4 sa mi páčila ako po stránke príbehovej, tak vizuálnej. Ultimate Fantastic Four: Zrod si to u mňa pokazil až na samom konci, kde samozrejme „nesmie“ chýbať gigantická, deštruktívna akčná scéna. Pritom bez nej by to bolo lepšie. Malo sa aj vo finále staviť na postavy, interakciu medzi nimi, na dialógy. To sa, žiaľ, nestalo. Odohral sa presný opak. Chápem, je to supehrdinský komiks. Možno by sa triviálnejšia časť populácie zbláznila, ak by si prečítala superhrdinský komiks bez akcie. Ale prečo to občas neskúsiť? Prečo to raz za čas nerisknúť? Čoho sa stále všetci tak strašne boja? Práve tento komiks takú možnosť ponúkal, zostala však biedne nevyužitá. Nevraviac o pár antilogickostiach (armáda vyhodnotí „bahnovú armádu“ ako nevyužiteľnú? Armáda???). Po druhom čítaní som si nebol takým vysokým hodnotením istý, ale keď som si spätne zrekapituloval, aké slabé komiksy s FF4 som v češtine čítal, tak tento si predsa len s prižmúreným okom 4* zaslúži s dodatkom, že prvých 70% knihy je super, lebo je o postavách, a zvyšných 30% je veľký priemer, lebo je o hlúpej akcii.... celý text

Domeček krve a bolesti 2024, Mike Carey

Bomba! Ak Joe Hill v rámci Hill House v USA vydáva takého pecky (ďalej napr. Košík plný hlav), chcem žiť v Amerike a každý mesiac nedočkavo stepovať pred stánkom rovnako, ako keď som bol v 90. rokoch malý a skúmal som výklad PNS, či došiel nový Záhadný Spider-Man. Hoc je scenár plný príšerných vecí (z nich najpríšernejší je neparadoxne nakoniec „obyčajný“ domáci teror), skvelý ilustrátor Peter Gross (Lucifer) nie je zbytočne explicitný, ani poburujúci. Pár vecí akoby vypadlo od Barkera a HPL, ale nie je to nič, čo ak by vaše deti náhodou otvorili, mali by z toho štyri noci mory. Hoci.. Domeček krve a bolesti ale samozrejme absolútne nie je komiks určený (a vhodný) pre deti a mládež. Nie som si istý, či by som o ňom otvorene otvoril ako o horore, ale romantická melodráma to tiež nie je. Je to temné, je to drsné, je to menej predvídateľné, než by sa mohlo zdať. A má to fest drsnú mačku. Za mňa veľká spokojnosť.... celý text

Martha & Alan 2019, Emmanuel Guibert

Malý veľký komiks (alebo ilustrovaná kniha?). Ako ten život preletí, však? Ani sa nenazdáme a idú záverečné titulky. Je nesmierne krehký, máme osem a písomka zo slovenčiny je peklo na zemi a zrazu, mávnutím lista padajúceho z koruny stromu na jeseň, máme 78 a je koniec, na všetko, čo sme nestihli, je neskoro, druhú šancu nedostaneme, čas nevrátime späť a na mnohé veci sa nikdy nedozvieme uspokojivú odpoveď. Každá jedna veta pôsobí dojmom, že ju autor vylepšoval dva roky (minimálne). K tomu báječne vystihnutá (a nakreslená) je nezameniteľná poetická atmosféra „starej dobrej“ Ameriky pred Druhou svetovou. Ak by sa to spracovalo do podoby románu, mohol by z toho byť nový Posledný kabriolet, jedna z najlepších kníh na svete. 5* nedávam kvôli pomalšiemu rozjazdu.... celý text

Exorcistův dům 2023, Nick Roberts

Viem, že je to smiešne, keď sa kniha volá Exorcistův dům, ale pravdupovediac nejak mi nedocvaklo, že by som mohol mať dočinenia s hororom na klasickú žánrovú tému strašidelný dom. Áno, občas mám pomalšie zapaľovanie. Ale zas myslím si, že ak sa aj niečo volá Exorcistův dům, nemusí nutne ísť o príbeh o desivom dome. Fantázii sa predsa medze nekladú. No ale šlo. Je to prevarená téma, ale na druhej strane patrí k jedným z najikonickejších a najklasickejších v rámci nášho obľúbeného žánru, takže osobne sa snažím vidieť pohár skôr poloplný. Inými slovami, na klišé téme sa pozná, či je autor dobrý alebo na to kašle a uspokojí sa s málom a ani mu len nenapadne pozrieť sa na tému z trochu iného, sviežeho uhla. Treba povedať, že u nás debutujúci americký spisovateľ Nick Roberts sa s tým pobil... fajn. Určite nečakajte pecku á la Kingov Cintorín zvieratiek (áno, trvám si na tom, že desivý príbeh Creedovcov do tohto sub-žánru patrí, nikde nie je ostatne predsa napísané, že v každom „desivom dome“ musí zákonite strašiť a vyčíňať duch), ale nie je to ani nudný podpriemer nehodný čítania á la Sídlo hrůzy od Lee Mounforda, prípadne Neohlížej se od Bena Cheethama. Je to čosi uprostred. Začína to fakt dobre. Lež ku koncu atmosféra upadá a nejak ma to prestávalo baviť. Našťastie ma to neprestalo baviť úplne, pretože je to napísané svižne a rýchlo, atmosféra sa dynamicky vyvíja a postavy sú sympatické, pomerne životné (tehotná manželka, manžel s typom humoru, ktorý niektorí iní ľudia nepovažujú za humor). Každopádne, čím bližšie ku koncu som bol, tým to bolo horšie a vo finále, kedy to samozrejme malo strmo stúpnuť do závratných výšin, to padlo do jamy útrpného klišé a už to z nej nevyšlo (ani napriek prítomnosti statočného psa). Ono asi ťažko čakať špičkovú kvalitu od hororu, ktorého jedna z postáv sa volá Blatty... Obálka prepáčte, že to poviem takto natvrdo, ale už nie je ani hnusná, skôr mi pripadala ako nejaký počiatočný nápad, ktorý vydavateľ pošle autorovi, či by sa mu páčilo, ak by sa uberala podobným štýlom s dodatkom, že ale ešte by na to ilustrátor potreboval tak dva týždne času. Sklamala ma tiež nie dostatočne vystihnutá atmosféra špecifických 90. rokov. Skvelý začiatok, akceptovateľný stred a útrpná koncovka. Čosi medzi 2 – 3*.... celý text

Slovensko fantastické 2023, * antologie

Baywatch: Fakta pro fanoušky 1994, Janet Macosk

Seriál Baywatch je dokonalý deväťdesiatkový fenomén. Čo nie nutne znamená kvalitný seriál. Nie som síce taký fanúšik, ako Joey s Chandlerom, ale akonáhle sa rozozvučalo dunivé intro a na slnkom zaliatu pláž vybehol chlpatý a opálený alfa predátor/samec David Hasselhoff v spoločnosti Eriky Eleniak a filozoficky sa zadívali do diaľav a za chrbtom im na skútri na motokáre jazdil starý dobrý Garner, začal som sa spokojne, nasprostasto uškŕňať. Samotné pobehovanie v spomalených záberoch ma nikdy nebavilo, ale oceňoval som postavy, interakciu medzi nimi a legendárnu epizódu so žralokom. Viem, som smiešny, ale proste to tak bolo a trúfam si tvrdiť, že toto tvorcovia minimálne prvých pár sezón skutočne stavali do popredia. Až neskôr sa z toho stala blbosť pre nadržaných mužov vo veku od 18 do cca 31. Dovtedy to bol dalo by sa povedať normálny dramatický seriál o záchranároch. Nefrčal som na ňom ako na Aktoch X, ale frčal. Takže nečudo, že sa ku mne svojho času dostala publikácia Baywatch – Fakty pre fanúšikov, ktorá u nás vyšla v r. 1994. Napokon som sa jej zbavil, ale keď sa mi o tri desaťročia neskôr (!) naskytla príležitosť znova sa k nej dostať za pár centov, niečo vo mne vedelo, že ju proste MUSÍM mať, hoci mi bolo jasné, že veľká literatúra to nebude. Chcel som si ale pripomenúť stratené detstvo/pubertu a musím povedať, že akonáhle som začal knihou listovať, bol som naozaj späť v 90. rokoch, kedy sme cez leto po uliciach naháňali Family Frost, zberali céčka, hrali pogy a v PNS kupovali Záhadného Spider-Mana a tajne obdivovali obálky Lea. Dalo by sa povedať, že 90% knihy pozostáva zo životopisov najslávnejších hercov a to vrátane množstva farebných fotiek a medailónikov. Takže sa dozviete, že obľúbeným jedlom Davida Hasselhoffa je thajská kuchyňa a že Pamel Anderson meria 158 cm a váži 48 kg. Paradoxne, jedna z mojich najobľúbenejších postáv seriálu, spomínaný „plážovej polda“ Garner, dostal iba symbolický priestor, čoho vinou som sa bohužiaľ nedozvedel, či si rád spieva v sprche a koľkokrát denne cvičí. Ako niekto, kto letel na profiloch slávnych osobností v 90. rokoch vďaka Fikejzovým knihám a Cineme, musím prekvapivo skonštatovať, že jednotlivé biografie sú spracované na pomerne dobrej úrovni a vyhýbajú sa lacným klebetám (s výnimkou medailónikov). Len som si skrátka predstavoval, že náplň knihy budú tvoriť zaujímavosti, pikošky z natáčania atď. Tie sa však ledva-ledva dostavia až na samom konci.... celý text