Garik komentáře u knih

Akcia, napätie, množstvo skutočných historických postáv s uveriteľnými charaktermi, všetko hodnoverne zasadené do historického rámca. Hlavný hrdina akčný, drsný a zdanlivo neuveriteľne chladný, kým autor nezačne postupne odkrývať jeho vnútro vrstvu po vrstve.
Stavba deja je vystužená logikou, ktorá je v ďalších dieloch ďalej spevňovaná (to málo, čo sa mi v prvom diele príliš nepozdávalo, v dieloch nasledujúcich autor v plnej miere napravil).
Tiež oceňujem fakt, že pri maľovaní obrazu doby husitskej nebola použitá ružová farba romantizmu národných buditeľov 19. storočia.
František Niedl je bezpochyby skutočný majster pera. Jeho romány o Hynkovi Tasovi z Boru bez váhania radím medzi to najlepšie v žánri historického románu.

str. 270 – (Žižka k Tasovi) „Jsi člověk malověrný, který zřejmě nejenže nepochopil nové učení, ale, jak jsem slyšel, obejde se i bez toho starého. Schází ti vize nového světa. A pokud při cestě k němu zahyne pár lidí, nebo stovky či tisíce, je to daň za to nové, za nový svět bez zášti, válek, bez hrabivosti...“
„A bez soli,“ doplnil Žižku Tas. ... „Ještě nikdy, co svět světem stojí, taková společnost nefungovala. Společnost, která nic neprodukuje, jen ničí a spotřebovává, se pohltí časem sama.“

25 07.08.2015

Tak iba zopár, nie príliš súvislých, postrehov a zamyslení:
220-stranový galimatiáš, v ktorom sa dozvedáme, že okrem P. Hájka nemôžeme veriť nikomu, ale naozaj nikomu. No, leda ak tým, ktorí tvrdia to isté, čo on (ale tí to predsa majú od neho, to je jasné). Aj tí, ktorí robia zdanlivo dobré veci (dobrú politiku), sú vlastne iba bábkami (ak nie rovno spolupracovníkmi) jednej z dvoch skupín (R+R) bojujúcich o ovládnutie tohto sveta. A tie sú zlé obe, pretože bojujú o tú istú vec, a pod Satanovou zástavou, iba rôznymi cestami (Zlý to zichruje).
Mocibažní spiklenci sú však napokon len obyčajní hochštapleri, pretože vždy nejakou cestou všetko o svojich najtajnejších plánoch vykrámia do éteru už vopred (napr. taký Bill Gates je priam ukážkový pako). Ale aj bez toho im Petr Hájek vidí až do hrncov (tí satanáši si neustrážia ani vlastnú kuchyňu!).
Všetci konšpirační teoretici sú len úbohí slepí amatéri to P. Hájek je ťažký profesionál!
II. vatikánsky koncil bol pripravený slobodomurármi, ktorí ovládli Katolícku cirkev. Z toho možno odvodiť, na ktorejže strane boli Ján XXIII. a jeho nasledovníci. Na ktorého oného potom bolo treba odpratávať (a to takým mierumilovným a komplikovaným spôsobom) Benedikta XVI. a inštalovať Františka I. (fuj ho, toho marxistického jezuitu alebo jezuitského marxistu no to už je asi jedno)? To iba ako príklad (ako jedna z bezpočtu vynárajúcich sa otázok aspoň tých jednoduchších).
Všetko to, ba aj viac, P. H. naisto vie tým si istý som! nám však nepovie! Veď načo nejakú Pravdu vysvetľovať, keď stačí prosto konštatovať. Ale budiž dobre takto, pretože kniha strán tisíce mala by, keby autor mal za každým myšlienkovým kotrmelcom svojím vysvetľovať nám neznalým, že sa o žiadny kotrmelec (nepovediac salto) nejedná, lež o čistú to, priezračnú, logiku tu ide.
Že my, ľudia (či bohatí alebo chudobní, vzdelaní alebo nevzdelaní, atď.), nie sme žiadni extra dobráci (...sím, ja som, pravdaže, výnimka!), že nás moc korumpuje, že máme radi spiknutia (či už ich vytvárame, alebo odhaľujeme), že sme neustále vystavovaní snahám manipulovať nami, že... to predsa nie je nič nové. My veriaci tiež veríme, že sa tu odohráva boj Dobrého a Zlého (v tomto svete, v každom z nás, aj v priestore presahujúcom fyzický vesmír). Ale načo k tomu vytvárať, a to za každú cenu, nejakú rozsiahlu konšpiračnú teóriu?
K záveru knihy sa v Katarzii konečne dostáva k metafyzickému presahu (či skôr k podstate?) svojich úvah a vyjadruje... No, nebudem prezrádzať (ale rada očistiť zbrane a zásobiť sa muníciou s ním nekorešponduje).
Napokon sa asi jediným svetlým momentom celej knihy ukázala byť židovská anekdota na jej samom konci. Na vylepšenie hodnotenia to však nestačí.
Pri spätnom pohľade vidím, ako moje hodnotenia autorových diel idú rokmi strmo dole. Stávam sa ja slepím, alebo sa jeho myseľ prepadá k hlbinám šialenstva (ako to bolo napr. u Nietzscheho)?
Myslím, že pre veriaceho človeka kresťana (pretože aj ním P. H. je) je každopádne lepšie snažiť sa o každodenný život vo viere, než sa silou-mocou brodiť záludnými močiarmi konšpiračných teórií a nechávať sa viesť bludičkami.

Súc nasiaknutý atmosférou textu tejto knihy, ktorý je plný nevraživého sarkazmu, útočnosti, prepiateho velikášstva, prenášam ju do svojho komentára, z ktorého mi vychádza podobný zmätočný zlepenec.

Demokratizovať, demokratizovať a demokratizovať, pravdaže s ohľadom na ľudskú dimenziu následne evaluovať.
Blanka Čechová rozhodne vie, ako písať. Táto jej kniha spomienok je plná čierneho humoru, ironických poznámok a sarkazmu. Používa skvelé, výstižné prirovnania, ktorými výborne dokresľuje detaily fungovania veľkých nadnárodných organizácií, keď prostredníctvom opisu svojho pôsobenia v jednej z nich dáva nahliadnuť do ich zákulisných praktík. Pomenovaniu tej konkrétnej sa umne vyhýba (čo je celkom pochopiteľné), takže si možno iba domýšľať (podľa životopisu ide o OBSE). Ale to je jedno, pretože byrokracia sa všade, kde dostane príležitosť, správa rovnako. Je to aj kniha v dnešnej dobe nádherne politicky nekorektná, no zároveň je desivá. Navyše dáva nahliadnuť aj do miestnych pomerov tej doby, do života a problémov obyčajných kosovských Srbov a Albáncov.

23 27.02.2021

Dielko je svojou kombináciou jemného humoru a politickej nekorektnosti naozaj osviežujúce (to nerátam ostatné špecifiká, ktoré prispievajú k tomuto efektu). Žiaľ, pokiaľ ide o jeho názov a celkový dojem z prečítaného, tie síce v pamäti utkvejú, no o samotnom obsahu to povedať nemôžem. Inak, čo sa týka tých pocitov z čítaného, nie som si istý, čím to je, ale prebúdzali vo mne sentiment a chuť po mnohých rokoch prečítať si niečo od Vonneguta.

Doporučujem a ako návnadu pridávam zopár autorových postrehov:

„Z nedostatku nových válek v Evropě bylo nutné najít, čím zaměstnat obyvatelstvo, a nic nezaměstnává obyvatelstvo lépe než cítit se v ohrožení.“

„... kdysi podlehl staré francouzské představě o tom, že mladí lidé jisté společenské úrovně jsou způsobilí napsat dříve nebo později román, ba několik románů.“

„... hloupost je mnohem pozoruhodnější než inteligence. Inteligence je omezená ze své podstaty; hloupost nezná hranic ani konce.“

„Ale později, když se jazyk definitivně proměnil v bublající magma blbosti, slovo (fobie) získalo nový rozměr: umožňovalo proměnit nesouhlas a kritiku v záměrně nepřátelský postoj. Zastáncům nějakého názoru to dovolovalo zdůraznit vlastní racionalitu a zároveň poukázat na skutečnost, že ti, kteří zastávají jiné mínění, nepatří do zdravé a harmonické společnosti. ... Trochu jako kdyby zmrzlinář, pyšný na svůj recept, založil rasu milovníků jahodové zmrzliny a osočil z rasismu ty, kterým jahodová zmrzlina nechutná.“

„Komunismus i kapitalismus předvídali čím dál záviděníhodnější budoucnost. Lišily se pouze ve formě. Kapitalismus sliboval štěstí bohatým, ponechávaje chudým naději, že jednoho dne zbohatnou; komunismus sliboval štěstí všem za předpokladu, že zůstanou chudí ještě nějakou dobu.“

„Štěstí jako smysl života byla také myšlenka západní modernity. V dávnějších dobách lidé nepředpokládali, že štěstí by mohlo být z tohoto světa; ba i na onom světě je opatrně nahradili méně hrozivou a věčnější blažeností.“

„... Děti nicméně soudily, že venkoncem vzato měli rodiče pohodlnější život, neboť podstatou totalitarismu je vzít veškeré strasti svých občanů na svá bedra. Přistoupit na totalitní řád snímá z člověka nepohodlí bezradné odpovědnosti. Vyčítaly zkrátka rodičům, že snili o svobodě pro své děti, které by raději žily v otroctví.“

No, a keďže som „kresťanský bojsaboh“, slabé kopnutie pána Ouředníka do členku v podobe ubratia jedného bodu považujem takmer za svoju povinnosť.

23 04.01.2021

Obsah knihy je varovný, je desivý, depresívny, frustrujúci a až na jej konci sa objaví slabučké a vzdialené svetielko nádeje.
Možno P. J. Buchanan tiež podľahol nejednému ekonomickému mýtu (iba nedávno som dočítal knihu „Ekonomie bez mýtů a iluzí“ od Jana Urbana a tak som teraz múdry) a preto by snáď bolo možné dúfať, že aspoň niektoré jeho (či ním uvádzané) predpovede a analýzy by vôbec nemuseli byť pravdivé, prípadne predpokladané dôsledky starších, nedávnych, súčasných čí blízkych udalostí nebudú ani zďaleka také závažné a drastické, ako to autor predpovedá. Žiaľ, opak je asi pravdou, pretože rovnakým „ekonomickým mýtom“, z akých Buchanan vychádza, zjavne veria aj svetové politické elity. Takže áno, desivé predpovede uvádzané v tejto knihe sa zrejme budú postupne vypĺňať. Ale táto kniha nie je iba o číslach, ekonomike, fertilite, demografii, migrácii, integrácii… Je aj o dejinách, o tom prečo sa deje to, čo sa deje. O všakovakých revolucionároch a ich smrteľne nebezpečných ideológiách.

„Národy prvního světa budou čelit strašlivému dilematu: Za současné porodnosti musí Evropa do roku 2050 vpustit 169 milionů přistěhovalců, pokud si chce svou populaci ve věku od 15 do 64 let udržet na dnešní úrovni. Chce-li si však Evropa udržet svůj současný poměr 4,8 pracujícího (od 15 do 64 let) na každého starého člověka, musí vpustit 1,4 miliardy emigrantů z Afriky a Bízkého východu. Řečeno jinak: buď Evropa zvýší daně a radikálně omezí důchody a zdravotní výhody pro staré lidi, nebo se stane kontinentem třetího světa. Třetí cesta neexistuje.“

„Výsledkem této propagandy elitních politických a ideových institucí zaměřené proti počtu obyvatel bylo, že zde i v zahraničí propukla kontrola počtu obyvatel financovaná z veřejných zdrojů. Poselství si sice vzali k srdci bohatí a střední třída prvního světa, chudí třetího světa, na něž se zaměřovalo, si jej do značné míry nevšímali. Výsledky můžeme spatřit dnes: nedostatek porodů u blahobytných národů a růst dětí v celém třetím světě.“

„Feminismus. Být pro volbu v otázce interrupce je dnes téměř určujícím znakem „moderní ženy“. Pro mnohé feministky znamená fráze „osvobození žen“ osvobození od tradičních a podle nich omezujících a svírajících rolí manželek, matek a pečovatelek o domácnost.“
„Když před druhou světovou válkou Margaret Sangerová, rodná matka organizace Planned Parenthood (Plánované rodičovství) napsala ‚ že „nejmilosrdnější věcí, jakou velká rodina může udělat s jedním ze svých členů v počátečním stadiu, je zabít ho‟, byla radikální socialistkou, jež se ocitala daleko mimo hlavní americký proud. Nepřátelství Sangerové vůči velkým rodinám se však od té doby stalo ústředním rysem nového amerického feminismu, z něhož se v šedesátých a sedmdesátých letech 20. století stal hlavní proud. Dnes se představa, že sňatek je zotročení člověka, stala charakteristickým znakem bojovnic hnutí.“
„Miliony žen však feministická ideologie a její kladení manželství s prostitucí a otroctvím na stejnou úroveň ovlivnila a mnohé přesvědčila, aby odložily manželství a neměly děti. Zůstala-li by ochrana národů evropského původu a západní civilizace, kterou vytvořily, na feministkách, západní člověk by neměl žádnou budoucnost.“

„Západ se možná naučil to, co islám nezná, ale islám si pamatuje to, co Západ zapoměl: ‚Každá vize se musí opírat o víru.‘“

„Britský historik J. E. Fround jednou napsal, že ‚věří-li deset lidí něčemu natolik hluboce, že je ochotno za to položit život, a dvacet lidí věří něčemu natolik hluboce, že je ochotno pro to hlasovat, těchto deset bude určovat zákony těmto dvaceti‘.“

„Revoluce bude koexistovat, dokud nedosáhne hegemonie. Potom bude diktovat.“

„Stejně jako kulturní revoluci trvalo generace, než zvítězila, bude trvat generace, než bude poražena. Velké bitvy nebudou politické, ale mravní, intelektuální a duchovní. Protivníkem totiž není jen jiná strana, ale i jiná víra, jiný způsob hledání Boha a člověka. O výsledku se bude častěji rozhodovat ve školách, médiích a u vyššího soudu než v Kongresu. Cena, o niž se vede boj, jsou duše mládeže. „Pomstíme se ti na tvých dětech,“ chvástal se básník Allen Ginsberg a nevědomky tím opakoval jiného kulturního revolucionáře, Adolfa Hitlera: Jestliže nejdou s námi, nevadí. Získali jsme jejich děti.
K vítězství je totiž třeba mít nejen konzervativního ducha na obranu toho, co je na Americe a Západu dobrého, ale i kontrarevolučního ducha k opětovnému získání ztracené půdy. Z otců-zakladatelů se stali vzbouřenci, aby zachránili svá práva a své právo na život, jaký si přáli. Totéž bychom měli udělat i my.“

Táto kniha Umberta Eca, pravdaže, nie je o tom, ako vznikli tzv. Protokoly sionských mudrcov, ale – mimo iného – o tom, ako vzniknúť mohli. Eco však zostal verný svojej „mánii“ a tak spolu s majstrovsky vystavaným dejom na čitateľa čaká úžasná študijná vychádzka do druhej polovice 19. storočia, jedinečný náhľad do udalostí, charakteru aj myslenia tej doby, okorenený skvelým humorom umne vnášaným najmä skrze chladný až nenávistný cynizmus ústrednej postavy.
Skvelé dielo skvelého spisovateľa. A jedinečný preklad Stanislava Valla (Slovart 2012) činí tento román skutočnou lahôdkou!

Kreeft vo svojom „snovom príbehu“ krásne ilustruje skutočnosť, že toľko vyzdvihovaní filozofi modernej doby vlastne neprišli s ničím novým a všetko tu už dávno bolo.
Mne osobne by síce lepšie sadla iná forma, než zvolil autor, ale aj sen, v ktorom pri putovaní stretáva rôzne historické osobnosti, s ktorými on a jeho sprievodca Sókratés postupne diskutujú, má predsa len niečo do seba.

22 01.03.2021

S väčšinou podstatných informácií, obsiahnutých v tejto práci, som bol oboznámený už dávnejšie prostredníctvom diel iných autorov (nezriedka ateistov alebo agnostikov!). No predsa sa našlo dosť pre mňa úplne nových poznatkov a údajov, ktoré mi „rozšírili obzory“. Rodney Stark tu odviedol úžasnú prácu a zosumarizoval do jedného diela výsledky doterajších výskumov (svojich aj mnohých iných historikov), týkajúcich sa rôznych období dejín a viacerých predmetov bádania (tzv. temný stredovek, kresťanský antisemitizmus, križiacke výpravy, inkvizícia, otroctvo, potláčanie vedy, osvietenstvo atď.). Iste sa nájdu aj drobné nedostatky, ale za ten najväčší považujem názov knihy, ktorý znie vyslovene bulvárne.

Ešte poznámka k prekladu: Text sa mi čítal (po všetkých tých skúsenostiach najmä so slovenskými prekladmi) prekvapujúco dobre, bez akýchkoľvek rušivých vplyvov spôsobených prekladom, až po kapitolu venovanú križiackym výpravám. Tu už som natrafil na – možno nie moc závažné, no do očí bijúce – nedostatky (napr. Mamelukova armáda miesto mamelucká – a prekladateľa pritom ani netrkne, že údajný Mameluk by podľa datácie ťažení musel byť vskutku dlhoveký) a od tej chvíle som začal byť omnoho pozornejší a vnímavejší k rôznym prekladateľským chybám, ktorých začalo pribúdať.

Napriek spomenutým nedostatkom túto knihu vrelo odporúčam!

„… Rovnako pozoruhodná je skutočnosť, že hoci muži literatúry, ktorí vyhlásili „osvietenstvo“, boli bezbožní, ústredné postavy vedeckých úspechov tej doby boli hlboko zbožné a medzi nimi bolo rovnako veľa katolíkov ako protestantov. Toľko teda k názoru, že osvietené sekulárne sily zrazu v 16. storočí prelomili okovy katolíckeho myslenia a položili základy moderných čias.“

22 07.08.2019

Dobrá (teda priemerná) kniha, alebo „celkom to ušlo“. Najmä ku koncu sa začali hromadiť prípady nelogického konania postáv a pri konečnom účtovaní, keď si hlavný hrdina spätne dáva (sláva!) dve a dve dohromady, autor zabudol objasniť príhodu s pohármi. No tieto nedostatky našťastie nepresiahli hranicu únosnosti.
Pre plné bodové ohodnotenie knihy som sa napokon rozhodol iba pre jej výrazný myšlienkový presah.

22 06.04.2019

Kniha bola uvedená pod hlavičkou humoru. Žiaden som nenachádzal. Sarkazmu kopec, ale žeby nejaký humor? Sotva. Nejaký nadhľad som tiež darmo hľadal. Postoj autora k ženskému pokoleniu je naprosto intolerantný. Usilovne sype z rukáva neuveriteľné množstvo nezmyslov, zjednodušení a fráz. S kým má pochopenie, to sú jedine muži dobyvatelia, ako ich označuje on. Ostatní, ktorí nemajú potrebu byť promiskuitní, prípadne vedia svoje chúťky držať na uzde, dokážu nebyť otrokmi nezriadených túžob, sú podľa neho chudáci. Aj im však ponúka návod, ako z tejto ich mizérie von (riešením všetkého zla je, zdá sa, „voľná láska“).
Okrem seba, kamarátov a všetkých možných chlapských (a teda ušľachtilých) činností, má samozrejme rád aj ženy, či skôr sex s nimi. To v podstatnej miere ovplyvňuje aj tematické zameranie knihy. Zvyšok v hojnej miere vypĺňajú úvahy o ženskej hlúposti, tuposti, primitivizme, sebectve, neschopnosti a neochote pochopiť pánov tvorstva (kedy si už konečne všetky tie sebastredné a sebecké manželky, milenky a ostatné natlčú do tých blbých gebúľ, že sme muži-lovci a teda nie je rozumné obmedzovať nás v akýchkoľvek našich obľúbených aktivitách?!). Plus autorove bezočivé snahy podsúvať čitateľovi akúsi (à la Hausmann) kvázimorálku.
Pán Hausmann sa tiež nezabúda – samozrejme so všetkou skromnosťou, ako je tomu ostatne u takýchto velikánov zvykom – priebežne pochváliť svojou kariérou, úspechmi, športovými výkonmi, láskou k umeniu a všestranným vzdelaním a záujmami, pričom neopomenie ani svoje „machovstvo“. No hlavne popri tom všetkom nezabudne pred čitateľom zhadzovať vlastnú manželku. Vôbec, táto kniha pôsobí dojmom, akoby mala byť akýmsi verejným odkazom práve pre ňu. Celé dohromady to vyzerá, že si tu autor rieši svoje životné mindráky. Zrejme mal na tie ženy vo svojom, inak neobyčajne pestrom, živote naozaj smolu. Alebo mal skrátka už od mladi príliš veľa práce so získavaním titulov, naháňaním sa za úspechmi všetkého druhu a zábavou, čo by mohlo vysvetľovať, prečo názorovo ustrnul niekde na úrovni krčmovej filozofie dospievajúceho mladíka.
Tiež je zarážajúce, ako človek, ktorý sa nazýva vedcom, dokáže veľkoryso a nanajvýš voľne narábať s termínmi ako napr. analýza. On na pol stránke nadhodí svoj názor – utvorený na základe svojich, ani zďaleka nie dostatočných a navyše subjektívne vnímaných skúseností – a od neho potom manipulatívnym spôsobom odvodí akýkoľvek chcený záver a toto nazve analýzou!

Celou knihou mi v mysli zneli slová skladby „Já (Sobectví)“ skupiny Olympic. Táto kniha je o vzťahoch mužov a žien (a ženách a feminizme, a mužoch a tzv. mužskom šovinizme) iba okrajovo. V prvom rade je o potrebách pána Hausmanna a ich uspokojovaní (alebo neuspokojovaní) a je zároveň akousi (nechcenou) psychologickou výpoveďou o jeho skutočných problémoch, ktorými sú zjavne a predovšetkým jeho citová nezrelosť, vlastné sebectvo a z nich plynúca neochota k vernosti.

Tento výplod Josefa Hausmanna sa darmo snaží alibisticky schovávať za proklamáciu o „úsmevnej reakcii na feministické hnutie“. Je to odpad. Ale jeden klad predsa len má. Jasne ukazuje, nakoľko vážne treba brať názory kdejakých dobrodruhov ovenčených titulmi a vedeckými hodnosťami v momente, keď sa púšťajú do písania všelijakých kvázifilozofických traktátov, ktoré sú jednak o niečom, čo je úplne mimo ich úzko vymedzenú odbornosť a jednak slúžia iba k presadzovaniu ich videnia sveta.


Ešte poznámka k práci nakladateľstva:
Vydávať knihu (navyše takto útlu) dokola a dokola s takýmto, priam neuveriteľným, množstvom chýb – to je nie len neúcta, to je opovrhovanie čitateľmi.

Ďalší vynikajúci diel o rytieroch z Vřesova. Len tie občasné chyby trochu zamrzia. Ako keď sa z majstra Pavla kdesi medzi kapitolami stal majster Peter.

21 26.12.2019

Tento román má síce nejaké tie nedostatky a ako správny hnidopich by som mohol podotknúť, že nie málo, no napriek tomu je to dielo vo svojom žánri nadpriemerné a rozhodne stojí za prečítanie.
Zo začiatku som v ňom postrádal dejovú súdržnosť. Mali to na svedomí výpadky, slepé miesta, keď autor občas posunul dej v čase a priestore bez akéhokoľvek vysvetlenia, ba dokonca bez dotiahnutia poslednej akcie. Pôsobilo to naozaj dosť divne a rušivo. Snáď to bolo neskúsenosťou autora, ktorého prvotina je dejovo dosť komplikovaná a pri sústredení sa na niektoré detaily mu občas čosi vypadlo. A možno to bolo okresané vydavateľom, ktorý mal obavu z príliš veľkého rozsahu. Ktovie?
Ďalšia vec, ktorú by som vytkol, je, že v popisoch sa vyskytujú, i keď obyčajne nie príliš závažné, nezrovnalosti. Napr. také udávanie dĺžkových mier v metroch (a zároveň dlhších vzdialeností v míľach), pričom tie sú vzhľadom k obdobiu naprosto nevhodné, rovnako ako kilá a tony, na ktoré som tiež natrafil. A tiež si nie som istý, či je (v 11. stor.) v poriadku vkladať do úst nejakému Nórovi zabudnutému v bažinách reči o investíciách. Ale raz darmo, ja som starý rypák a môj problém je, že už dlhšiu dobu každého autora historických románov porovnávam s Cornwellom.
No neskôr už dej nadobudol väčšiu kompaktnosť a príbeh som si vyslovene užíval. Ku koncu ma síce trochu nakrklo, keď si tam autor neodpustil to – dnes také módne – mudrovanie okolo Tomášovho evanjelia a následné špekulácie (teda v súčasnej románovej tvorbe obzvlášť populárne spochybňovanie Cirkvi, najmä jej počiatkov), ale bolo to kratučké a napokon to vyznelo pomerne neutrálne. A vlastne sa tomu ani nemohol vyhnúť, keď už to tam raz zakomponoval (čo, napokon sám priznávam, bola v kontexte opisovanej doby možno ideálna voľba) ako skutočný dôvod pre výpravu (nič hrozné tu neprezrádzam!, niektoré veci sa čitateľ dozvie naozaj skoro).
Môj celkový dojem je taký, že sa jedná o veľmi dobrý historicko-dobrodružný román. Aby nie, keď som nebol schopný sa od neho odtrhnúť!
Ak vyjde pokračovanie, nezaváham.

21 24.08.2013

Schopnosť vyjadriť tak veľa tak málo slovami je prejavom veľkého ducha, veľkej životnej múdrosti.

20 28.02.2021

Thilo Sarrazin sa zaoberá politickou korektnosťou a to v dosť širokom zábere. Vracia sa ku koreňom myslenia, ktoré nás doviedlo až k samotnej politickej korektnosti, opisuje (najmä v nemeckom prostredí) jej pôsobenie a jej dôsledky.

„Všude tam, kde se kladou překážky, ba kde se znemožňuje pojmenovat relevantní jev sociálně akceptovatelným jazykem, tam jazyk nejen ztrácí část sve komunikační funkce, nýbrž navíc zkresluje skutečnost a znesnadňuje nám jak této skutečnosti porozumět, tak správně posuzovat události kolem nás a správně chápat vlastní rozhodování.“

„Skutečnost se jejím přejmenováním změní právě tak málo, jako se přejmenováním měny změní její kupní síla. Důstojnost objektu přejmenování je tabuizací starého názvu navíc spíše poškozena než posílena. Mimořádná energie, která se na tyto názvoslovné otázky spotřebovává, plodí mystifikaci jazyka. Lze ji pochopit jen jako důsledek myšlení, které buď pojmenovávání přisuzuje magické účinky, nebo které chce vlády nad názvy využít ke svým mocenskopolitickým cílům.“

„Orwellova strohá doporučení, jak dosáhnout dobrého a jasného jazyka, …:
- Nikdy neužívej slovního obrazu nebo řečové figury, které se často objevují v tisku.
- Nikdy neužívej dlouhého slova, můžeš-li místo něj užít krátké.
- Lze-li některé slovo vypustit, vypusť ho.
- Nikdy neužívej pasiva, můžeš-li použít aktiva.
- Nikdy neužívej slov cizích jazyků nebo výrazů vědy, můžeš-li totéž říci slovy vlastního jazyka, zvláště jazyka běžně mluveného.“

„Avšak z kolébky osvícenství se zrodil věnec ideologií, jež křesťanský příběh vrátily z onoho světa do světa pozemského a učinily jej o to atraktivnějším. Jádro tohto příběhu lze povědět jedinou větou: Na místo hříchu nastoupila nerovnost, na místo vykoupení rovnost. Takový byl základní impulz Jeana-Jacquese Rousseaua. V tom tkvěla motivace k teroru ctnosti Francouzské revoluce. To bylo jádrem komunistické ideologie. A to je ještě dnes motorem tak rozdílných společenských jevů, jako jsou progresivní daňové systémy, genderové bádání a integrační politika.“

„Ideology libovolné provenience spojuje nutkavá potřeba regulovat lidské jednání podle vlastních fixních idejí a vynucovat si odpovídající „výsledky“ i tam, kde jsou škodlivé a nesmyslné nebo kde si je postižení jednoduše nepřejí.“

Je to smutná kniha o smutnej realite. Pre nás je tiež desivou výstrahou. Pred bezdôvodnou vierou v až mýtickú čistotu západných (najmä tých bruselských) politikov. Pred nezmyselnými túžbami po lepších zákonoch diktovaných z „Bruselu“ a s nimi prichodivšej dokonalejšej spravodlivosti. Pred falošnými predstavami o tom, ako nám bude tým lepšie, čím tesnejšie spojíme svoj osud s projektom Únie.

Teraz výhrady:
Sarrazinovi sa, ako mnohým iným autorom, stalo to, že sa pri ponore do problému príliš vzdialil od svojej odbornosti. Aby teoretickú rovinu predkladanej problematiky rozvinul v čo najväčšom zábere, uchyľuje sa k dokazovaniu historických koreňov „teroru cnosti“ v čo najvzdialenejšej minulosti. V tomto, miestami až zbytočnom a samoúčelnom, historickom exkurze však často spája nespojiteľné fenomény a zjavne presahuje svoje obzory, napr. keď kresťanstvu pripisuje atribúty a Rímsko-katolíckej cirkvi ambície, ktoré v skutočnosti nikdy nemali.

Táto Sarrazinova práca je síce veľmi poučná vo svojej praktickej rovine, teda – „chorá“ ideológia a z nej plynúca reálna politika a jej praktické dôsledky (od totalitného myslenia k totalite), ale akú „svoju“ ideológiu by proti zmienenej „chorej“ postavil a ako by ju obhájil vo filozofickej rovine, to už je iná záležitosť. Osobne si myslím, že z pozícií etiky a morálky by svoje postoje obhajoval ťažko, keďže sám jeho názorový svet sa zdá byť značne vratký a vystavaný na tých istých plytkých základoch uložených v pohyblivých pieskoch relativizmu, na ktorých stavajú svoju argumentáciu jeho oponenti terorizujúci našu spoločnosť. Je to práve relativizácia dobra a zla a všetkých hodnôt, čo im umožňuje neustále posúvanie mantinelov a stupňovanie požiadaviek. Toto, zdá sa, Sarrazinovi úplne uniká. Výsledkom je, že po vstupe na pôdu morálky začína byť myšlienkovo nekonzistentný a vo svojich tvrdeniach si odporuje.

Prvé štyri kapitoly sú prínosné, obohacujú čitateľa o kontakt s dnešnou realitou (hlavne tou v SRN). V 5. kapitole sa už necháva uniesť a skutočnosť „teroru cnosti“ rozvíja do rozsiahlej teórie, v ktorej na základe niekoľkých vypichnutých, navonok podobných znakov zlučuje nezlučiteľné. Ak by tak nerobil, musel by uznať, že dnešný marazmus má pôvod práve v osvietenstve, v ktorom on vidí akési pokračovanie čiastočne idealizovanej antiky.
Tiež sa mi javí pravdepodobné, že mnohé uvádzané citáty, ktorými podporuje či ilustruje svoje tvrdenia, proste nepochopil.

Čo by som tak ešte mohol knihe vyčítať, je možno preklad (s dôrazom na „možno“). Niekedy sa dá, napríklad, iba s ťažkosťami rozpoznať, či je medzi výrokmi pozitívna alebo negatívna korelácia.

Knihu môžem odporučiť ako potenciálne dobrý krok na ceste k vytvoreniu si ucelenejšej a reálnejšej (bez zbytočných konšpirácií) predstavy toho, čo sa dnes vo svete okolo nás deje; predstavy o tom, čo nás čaká, keď budeme naďalej nekriticky a bezmyšlienkovito preberať do našej kultúry, do nášho školstva, do našich inštitúcií, našej legislatívy, všetky tie „dobrá“ pre nás „vzorových vyspelých demokracií“.

20 08.12.2018

Keď som čítal opis bitky o motel, z očí mi tiekli slzy smiechu. Ale ak začnete túto knihu čítať iba v očakávaní zábavy, možno skončíte sklamaní. Iste, nájde sa tam dosť humoru a akcie. Je to však predovšetkým príbeh o tom, že sa nikdy netreba vzdávať, že nádej si treba uchovať až do konca. Pretože človek nikdy nevie...

20 28.02.2015

Ak niekto skutočne chce pochopiť podstatu kresťanstva a jeho myšlienky, tak táto kniha je tým najlepším úvodom. Aspoň pre mňa, kedysi jeho zarytého odporcu, rozhodne bola.

20 18.03.2011

Zopár z toho množstva nie práve lichotivých postrehov by pasovalo aj na Slovensko a Slovákov.

19 31.10.2021

„Netreba si myslieť, že celý stredoveký život sa vyčerpával len v práci, remeslách, cechoch, obchode, poľnohospodárstve, blahobytnom živote, bohatom obliekaní a bohatých jedlách, pití, slávnostiach, tancoch a kozmetike. To sú len jednotlivé čiastkové pohľady, ktoré vyvolávajú popri kritike alebo úsmeve predovšetkým základnú úctu voči minulosti – aj v dobách bez vyspelej techniky, motorov a elektriny, bez turbín a benzínu, žeriavov a buldozérov sa ľudia usilovali žiť ľudským životom a stále život zdokonaľovali. Život v minulosti bol však nepomerne zložitejší, bohatší a plnší, než sa dá vystihnúť na niekoľkých stranách.
Stredoveký život bol nepomerne bohatší najmä duševne a bol neslýchane bohatší duchovne.“


V tomto diele Jána Chryzostoma Korca možno objaviť mimoriadne užitočný pohľad do histórie, zahŕňajúci vývoj práva, vývoj sociálnej náuky Cirkvi, majetok a záväzky v náuke Cirkvi, dobový pohľad na prácu, obchod, peniaze, úžeru, hygienu, blahobyt, chudobu, umenie atď. Odporúčam!


Opäť pripájam zopár výňatkov:

Mnohí dnešní kritici Cirkvi tvrdia, že renesancia bola hnutím pokroku a že Cirkev tento pokrok zdržovala. Nie je to pravda – stavala sa len proti pohanským názorom, ktoré niektorí vzdelanci začali vnášať do vtedajšieho života. Keď sa však vlna pohanských názorov neskôr predsa len prevalila do života kresťanských národov, počnúc približne od polovice 14. storočia, a keď život, mravnosť a právne vzťahy začali upadať, ti istí kritici Cirkvi poukazujú na to, aká bola kresťanská Európa! A keď napriek obranným snahám Cirkvi prenikli niektoré pohanské prvky aj do jej vlastného života, do života jej kňazov a veriacich, kritici takmer škodoradostne ukazujú na to, aká bola sama Cirkev! Keď sa bránila, bolo to proti pokroku, keď jej synovia v niečom podľahli, bolo to znova proti pokroku... S takou kritikou nemožno držať krok. Pravda je tá, že Cirkev zápasila o hodnotu života a kultúry, že zápasila o človeka, jeho poslanie, práva i život – a to je hodné všetkej úcty.

Sociálna náuka Cirkvi bola vždy jasná. Nie je pravda, že by sa Cirkev bola vždy prispôsobovala mocným. Cirkev sa usilovala v každom storočí ohlasovať evanjelium, pranierovať nespravodlivosť a povzbudzovať k dobru. Pokiaľ išlo o nespravodlivosť, ktorej sa dopúšťali pokrstení, siahala aj k duchovným trestom. Keď novodobí kolonizátori odchovaní pohanským rímskym právom zavádzali do novoobjavených krajín Južnej Ameriky bezohľadné spôsoby vykorisťovania, až po kupovanie otrokov, pápež Pavol III. toto surové počínanie ostro odsúdil a zakázal verejne bulou z roku 1537.

Proti záplave úžery a kapitalizmu sa napríklad v kázni z roku 1515 hovorí: „Boh jediný je pánom všetkého na zemi. To, čo máš vo vlastníctve, to len spravuješ ako správca ne mieste Božom! Nesmieš si myslieť, že nebudeš z toho skladať počet! Máš pracovať, a nie žiť bez práce. Čokoľvek predávaš, máš predávať za spravodlivé ceny! Nemáš zdierať peniaze a úrody!“

Práca sa nesmela zneužívať. Nesmelo sa pracovať bez miery, ani nebolo dovolené donucovať k práci bez miery. Cirkev z tejto stránky bedlila, aby sa práca nestala kliatbou človeka. Nedeľu bolo treba prísne dodržiavať. Už od soboty po vešperách sa nesmelo pracovať. Podobne pred zasvätenými sviatkami, a to už od predvečera na vigíliu. Kto pracoval alebo kázal pracovať, bol rovno potrestaný.
Práca bola prejavom osobnosti, musela byť čistá a bez chyby, bola vecou cti a hrdosti.

Kníhtlačiarstvo bolo nazvané „die gottliche Kunst“ – božské umenie. Medziiným bolo o kníhtlači napísané: „Pre tých, ktorí majú zmysel pre umenie a česť, nastal teraz príjemný, zlatý a blažený čas, že môžu pôdu svojej mysle sústavne pestovať. Môžu ju obohacovať nespočetnými obdivuhodnými semenami. Môžu osvetliť svoju myseľ veľkými božskými lúčmi. Za polovičný čas sa môžu naučiť toľko, ako predtým dosiahli za celé roky...“

19 23.04.2019

Autor sa do témy pustil s ohromujúcim rozmachom, čo však tiež znamená, že sa často dotýka aj oblastí mimo svoju odbornú pôsobnosť. A preto treba mať dvojnásobne na pamäti skutočnosť, že pán Vondruška už značnú dobu pôsobí ako profesionálny spisovateľ beletrie a skôr popularizátor ako historik. Tiež je jasné, že autor, ktorý má na konte také množstvo publikovaných kníh, zrejme nebude mať dostatok času potrebného na to, aby sa oboznamoval s tak rozsiahlymi zdrojmi v takejto širokej problematike iba kvôli nejakým okrajovým a pre účely danej práce zdanlivo nedôležitým poznámkam. Prirodzeným dôsledkom toho je, že niektoré historické (a nie len tie) skutočnosti a udalosti interpretuje mylne a podaktoré domnienky (či skôr historiografické mýty a ideologické dezinterpretácie) považuje za fakty. Je síce nepochybné, že jeho znalosti siahajú ďaleko za jeho odbornosť, no zároveň je zreteľné, že napr. do učenia RKC neprenikol. A to môže byť pri pochopení niektorých dejinných procesov (napr. tzv. boj o investitúru) kľúčové. Z toho, čo uvádza, sa možno domnievať, že je napr. úplne mimo v chápaní pojmov ako trebárs dogma či kacírstvo. A keďže sa (aspoň spočiatku) stredovekom zaoberá (v rámci predmetu tejto práce a jej rozsahu) pomerne obšírne, dopláca na tieto neznalosti dosť často. Prečo ma toto vôbec zaujalo? Najmä, ak je táto problematika – v rámci uvádzania nejakých základných historických súvislostí k lepšiemu objasneniu ústrednej témy knihy a jej zasadeniu do širšieho kontextu – naprosto okrajová? Snáď práve pre tú jej okrajovosť a teda zdanlivú nedôležitosť. Pretože práve pre ne sa čitateľovi – ktorý sa sústreďuje na nosnú tému a najdôležitejšie myšlienky a tento „okraj“ vníma iba ako podklad (navyše podkladaný autorom, ktorého laický čitateľ s naivnou dôverou môže vnímať ako odborníka) – veľmi ľahko a takmer automaticky dostávajú pod „kožu“ nie historické fakty, ale ideológia, ktorej ideologické interpretácie dejín si nepozorný čitateľ zamieňa s historickými faktami (a tisíckrát nenápadne omieľaná lož sa stáva „pravdou“). A čomusi takému by sa mal (kedysi) profesionálny historik snažiť vyhýbať. Pretože, ako mám potom ja, ako čitateľ, ako laik, pristupovať s dôverou k ostatným autorom predkladaným interpretáciám, pri ktorých však už pre nedostatok mojich znalostí nie som schopný posúdiť ich objektivitu, resp. odhaliť zaujatosť či manipuláciu (z ktorej by som nepodozrieval autora, ale jeho zdroje)? Navyše, vyznieva ironicky (či skôr smutne?), ak autor nevedome otravuje myseľ čitateľa zrovna mýtmi, ktoré tu automaticky berie za svoje a na ktorých zároveň stojí aj ideológia, proti ktorej sa rozhodol svojou knihou statočne (pritom s nutnou obozretnosťou) vystúpiť.

Napriek všetkému, čo som uviedol vyššie, považujem autora za bezpochyby dostatočne odborne podkutého a rozhľadeného človeka k tomu, aby sa mohol kompetentne vyjadrovať k migračnej politike a ideológii, ktorá nám vládne, práve z toho pohľadu, ktorý si zvolil.
Knihu vrelo odporúčam!

19 06.04.2019

Patrik Ouředník konfrontuje v prvej eseji názory Tomáša Halíka, ktoré si vybral ako esenciu problematického západného chápania reality stretu s islamom. V tejto najobsiahlejšej eseji vychádza z pozície obhajcu konania obetí útoku na redakciu Charlie Hebdo, zastávajúc hodnotové pozície vzišlé z osvietenských myšlienok. V duchu osvietenstva a liberalizmu sa nesú aj ďalšie eseje. Byť ateistom, nemám s názormi a filozofickými pozíciami autora žiaden problém. No ako veriaci mám k textu predsa mnohé výhrady, ktoré tu ale nebudem rozvádzať. Tento súbor esejí však hodnotím kladne, pretože ak pominiem spomínaný rozchod vo filozofických a náboženských otázkach, potom s paternalistickými postojmi a názormi na príčiny nemohúcnosti Európy zoči-voči vpádu islamu na jej územie, na podstatu a príčiny jeho útokov proti našej civilizácii a kultúre, na všetky problémy z tohto vyplývajúce, musím iba vysloviť Ouředníkovým rozborom svoj súhlas a obdiv.
Navyše, toto je jedno z tých diel, ktoré dokážu pozorného čitateľa poučiť, vzdelať a obohatiť. Je to majstrovská ukážka polemiky a prísnej logiky, aká sa dnes vidí naozaj zriedka. Poukazuje na význam slov, ktoré nie sú iba prázdnymi pojmami, ale majú svoj myšlienkový obsah.
Táto kniha je pre mňa tiež svedectvom o tom, ako veľmi nám dnes chýba tzv. klasické vzdelanie.

Vyberám:
– o pravom význame slova tolerancia (pre tých, ktorí týmto slovom radi kropia všetko navôkol ako z guľometu):
„Českým ekvivalentem je snášenlivost, nikoli ohleduplnost.“

– o umelom pojme „islamofóbia“:
„Je to jedno z oněch slov, která západní média a vzápětí politický svět převzaly bez mrknutí oka, hloupě a ignorantsky, poslušny těch, kteří s ním vyrukovali ve jménu boje proti Západu, proti demokracii, proti liberálním muslimům, proti zrádcům a odpadlíkům, proti nevěřícím psům, proti smylníkům a nezahaleným ženám. Je to jedno z oněch slov, která hlásají zákaz myšlení“

„Podobně jako název ’Islámská komise pro lidská práva‘, v jejímž pojetí jsou lidská práva omezena na právo vyznávat islám a která míní prosazovat toto výlučné lidské právo na úkor všech ostatních, je i slovo ’islamofobie‘ sémantickým kejklem, který má za účel ztotožnit kritiku islámu, resp. islamismu s rasismem – a umlčet tak ty, kteří si nepřejí, aby náboženská dogmata určovala chod společnosti.“

„Záměna pojmů umožňuje přesunout kritiku z prostoru intelektuální diskuze na pole trestního zákona.“

– o minulosti a prítomnosti (a o svedomí elít?):
„Disidenti v komunistických zemích kdysi požívali bezvýhradné morální a intelektuální podpory západního světa; disidentům v islámských zemích se této milosti nedostalo.“

– niečo o množinách pre tých, ktorí tak radi bľabocú o mierumilovnom islame a stoj čo stoj musia oddeľovať (islamských) teroristov od islamu:
„Všichni muslimové nejsou islamisté. Ale všichni islamisté jsou muslimové. Všichni muslimští fundamentalisté nejsou džihádisté. Ale všichni džihádisté jsou fundamentalisté.“

– výstižne o aktivistoch a úderníkoch z niektorých mimovládiek:
„... věční svazáci a svazačky, prospěšní idioti, kteří osočují z islamofobie (to jest – díky pozoruhodné sémantické akrobacii – z rasismu) všechny, kdo se odváží kritizovat islám či islamismus.“

– a toto by si mali uvedomiť a mať na pamäti všetci tí (humanistickí a liberálni) idealisti, ktorí tak radi migráciu z islamských krajín:
„I ateismus je islamofobní; je porušením božího zákona a v islámských právnických školách – mazhabech – je ztotožňován s apostází, jež se v Koránu trestá smrtí.“


Možno to nie sú eseje plné hlbokých myšlienok, ale určite sú plné prísnej logiky. Tak či onak – človeku ideológiou zbaveného zdravého rozumu, tento rozum ani táto kniha zrejme neprinavráti.

19 06.04.2019