Garik komentáře u knih

Vzhľadom k pomerne obsiahlej a výstižnej anotácii knihy v samotnom komentári už hádam ani niet moc čo dodať. Je to kniha o systéme, v ktorom žijeme a o ideológii, ktorá sa snaží ovládnuť naše myslenie a naše životy. Jiří Fuchs má svoje tvrdenia a myšlienky, ktoré predkladá, argumentačne veľmi dobre podložené. I keď v tomto názore určite nie každý bude so mnou súhlasiť, každopádne je to aspoň na vážne zamyslenie. Odporúčam!

„Nelidskost totalitního systému je tedy naprogramována v totalitní ideologii; totalitní režim je jen jejím nástrojem.“

„Vazba na totalitní ideologii je, povšechně vzato, specifickým rozdílem, jímž se liší totalitní režim od všech ostatních diktatur a despotických režimů.“

„Někteří kritici bruselské politiky tedy opomíjejí hlavní důvod její nepřijatelnosti. Ignorují skutečnost, že tato neblahá politika soustavně vtěluje do společensko-politické praxe toxické programy totalitní ideologie kulturních marxistů. Nechápou, že tím povyšuje zlobu špatných politických režimů na zlobu systémovou.“

16 08.12.2018

Celkový dojem z knihy? Maďari nám vzali, Maďari nám ukradli, Maďari nám ublížili... Príkladov desiatky, možno stovky. A možno sú aj všetky do jedného pravdivé. Isteže má táto kniha značnú výpovednú hodnotu, je v mnohom veľmi poučná, no podsúva pocity krivdy, ktoré sú dnes už neadekvátne. Toto dielo je skrátka príliš jednostranné, postráda vyváženosť a objektivitu, ktoré by umožňovali skutočný náhľad do dejín oboch národov, bez ktorého poznania nikdy nemôžeme byť skutočne suverénnym a hrdým národom, pretože národ, ktorý vo svojich dejinách stále hľadá iba krivdy, navždy ostáva malým, darmo sa snaží na svojich susedov hľadieť zvrchu.
Spomenutú absenciu objektivity nemôže plne ospravedlniť ani dobový kontext (r. 1910 – 1923). Ten však – spolu s tým, čo autor prežil – činí takýto prístup aspoň pochopiteľným. Čo je už v dnešnej dobe pochopiteľné omnoho menej, prečo vydavateľ vydal túto prácu bez akéhokoľvek doslovu (napr. niektorého súčasného, no predovšetkým k tomu kompetentného, historika), ktorý by do problematiky stáročného súžitia Slovákov a Maďarov vniesol viac svetla, iný uhol pohľadu a všetko by ukotvil v náležitom kontexte?
Napriek spomenutým výhradám odporúčam prečítať.

Príbehy šiestich Európaniek, ktoré si vzali egyptského moslima.
Autorka do textu vstupuje iba minimálne, samotné príbehy sú z väčšej časti podané formou monológu hlavných aktérok alebo (v jednom prípade) ich nešťastných príbuzných. Opisy prostredia sú zriedkavé a stručné, stručne ale výstižne sú podané aj charakteristiky postáv, takže rozprávanie je sústredené na udalosti, preto sa kniha číta s ľahkosťou a stránky ubiehajú jedna za druhou neuveriteľnou rýchlosťou.
Piatimi príbehmi sa ako červená niť vinie nešťastie žien, ktoré si kvôli dočasnému poblúzneniu zničili život a čo horšie – zničené či trvalo poznačené sú aj životy ich detí, ktorých otcami sú Egypťania. Jeden príbeh sa vymyká tým, že (už zrelá) žena prišla „iba“ o ilúzie, o nervy, o úspory a možno aj možnosť rozviesť sa.
Zhoda v opise charakteru moslimov samozrejme nie je náhodná a okrem náboženstva hrá rozhodujúcu úlohu výchova mužov typická pre tamojší svet. Keď sa ale chcete dozvedieť viac o islame a islamskej spoločnosti, treba siahnuť po iných knihách. Toto je iba zopár poučných príbehov, pri ktorých sa miestami zastavuje rozum.

16 05.01.2018

V mojej pamäti sa časom akákoľvek stopa po dojmoch (či nejakom obsahu) z tých exkurzií do minulosti stratila. Tá mystika, či čo to malo byť, ma neoslovila, ale ani mi nevadila. Sovietska dejová línia zanechala silný dojem. Síce takmer nič, s čím by som sa nestretol v ruských filmoch, ale z pera majstra to bolo fakt skvelé.

„Abychom přežili a zůstali lidmi,“ dodal před sebe zahleděný Lomonosov. „Uchovali si lidství.“
„To nejde,“ řekl pomalu Levart. „Nelze si uchovat lidství ve válce.“
Válka člověka potřísní krví. Každý, kdo se jí účastní, je jí nakažen a poznamenán. Válka v něm probudí nejhorší instinkty. Surovost a bestialita se pro něj stanou nejen něčím obyčejným a všedním, ale vysloveně banálním. Sám sebe klame ten, kdo věří, že si ve válce uchová svoje lidství, že mezinárodní právo a harmonie ius in bello jsou schopny zastavit nebo aspoň zmírnit chaos války. Lidství ve válce je přelud, fantasmagorie, protože válka a lidství jsou pojmy, které se navzájem vyvracejí.

16 05.01.2018

Môžem odporučiť. Dalo by sa síce povedať, že sa jedná o trochu nudné, miestami možno až útrpné, čítanie o vyslovene nudnom živote nudnej literárnej postavy, však zasadenom do veľmi zaujímavých a potenciálne možných(?) reálií. A Houellebecq svoje remeslo ovláda, takže ma pri tom, napriek vyššie zmienenému, udržal až do samého konca.

A teraz si dovolím uviesť aspoň zopár z tých Houellebecqových postrehov, ktoré ma zaujali:

„Podle milostného modelu převládajícího za mého mládí (a nic mě nepřimělo k tomu, abych uvěřil, že se věci podstatně změnily) se předpokládalo, že mladí lidé po krátkém období sexuální nestálosti v preadolescenci běžné naváží výlučné milostné vztahy, postavené na striktní monogamii, kde už vstupovaly do hry nejen sexuální, ale i společenské aktivity (večírky, víkendy, prázdniny). Na těchto vztazích nicméně nebylo nic definitivního a musely být vnímány jako svého druhu trénink, taková stáž (jejichž absolvování se ostatně v pracovní sféře stávalo běžným předstupněm k prvnímu zaměstnání). Milostné vztahy proměnlivého trvání (dobu jednoho roku, již jsem poznal já, lze považovat za přijatelnou) a proměnlivého množství (průměr deset až dvacet se mi jeví jako rozumný odhad) měly přicházet jeden za druhým, dokud to nezavršil jako apoteóza poslední vztah, který měl tentokrát být manželský a definitivní a prostřednictvím plození dětí měl vést k založení rodiny.
Dokonalá vyprázdněnost tohoto schématu se mi měla vyjevit až mnohem později, …“

„Ve věci obnovení rodiny, tradiční morálky a nepřímo také patriarchátu se před ním otevírala široká cesta, po níž se pravice ani Národní fronta nemohly vydat, aniž by se jim dostalo nálepky reakcionářů, či dokonce fašistů od zbývajících osmašedesátníků, kteří jsou sice už jen skomírajícími, sociologicky vysátými pokrokářskými mumiemi, avšak z mediálních bašt, kde se udržely, nadále dští síru na bídné časy a odpudivou atmosféru v zemi; …“

„(…) Praví ateisté jsou ve skutečnosti vzácní. (…) Jediní opravdoví ateisté, které jsem potkal, byli vzbouřenci; nespokojili se s chladným konstatováním neexistence Boha, odmítali tuto existenci, tak jako Bakunin: ‚A i kdyby Bůh existoval, museli bychom se ho zbavit...‘ Prostě jsou to ateisté Kirilovova typu, zavrhují Boha, protože chtějí dosadit na jeho místo člověka, ve jménu humanismu mají vysoké mínění o lidské svobodě a důstojnosti. (…) Většina lidí žije, (…), aniž by o těchto otázkách, které jim připadají příliš filozofické, nějak zvlášť uvažovala; přemýšlejí o nich, jen když jsou konfrontováni s nějakou tragickou událostí – s vážnou nemocí, s úmrtím blízké osoby. Tak to chodí na Západě; všude jinde ve světě, a to už od začátků lidstva, však lidé ve jménu těchto otázek umírají a zabíjejí, vedou krvavé války: bojují kvůli metafyzickým otázkám, rozhodně ne, aby zabodovali v ekonomickém růstu nebo se prosadili při dělbě loveckého teritoria...“

„(…) vždyť kolik intelektuálů ve 20. století podporovalo Stalina, Maa nebo Pol Pota, aniž by jim to kdy bylo zásadně vyčítáno; francouzský intelektuál není vázán zodpovědností, tu v povaze nemá.“

„(…) Západní civilizace mu připadaly odsouzené (…) neboť tak jako měl liberální individualismus zvítězit, spokojí-li se s podkopáváním přechodných struktur jako vlast, sdružení a kasty, podepisoval si svůj vlastní ortel tím, že podkopával základní jednotku společnosti, rodinu, a tudíž popíral demografické zákonitosti; logicky tedy nadcházel čas islámu.“

16 29.12.2017

„Strhující příběh lásky a přátelství“. No, strhujúci teda sotva. Príbeh lásky ako z nejakej jednoduchej YA – brrr. K tomu tá okatá „prvoplánovosť“ deja a príšerná gýčovitosť naprosto čierno-bielych postáv, ktorých charaktery aj jednanie sú totálne preexponované – fuj. A repliky tých dobrých koncipované ako náučné prednášky pre nevedomých (či skôr zaostalých?) – ubíjajúce. A tá častokrát podivná vetná stavba a kdejaké slovné patvary – na mŕtvicu. Chcel snáď autor imitovať jazyk dnešných mladých ľudí? Dodnes si nie som istý, čo to malo znamenať. Než som sa dopracoval po poslednú stranu, takmer som zošedivel. A prečo som to teda celé absolvoval? Sám poriadne neviem. Asi nejaká zvrátená fascinácia – ako keď človek čumí na nejaké monštrum a nevie odtrhnúť zraky.

Prečítal som od autora už dosť článkov k rôznym témam a s ich úrovňou som nemal žiaden problém. O to viac som zostal šokovaný tým, že sa nehanbil podpísať pod tento literárny paškvil.

15 24.03.2022

Paul Midler nám dáva nahliadnuť nie len, ako to v tej preďalekej Ríši stredu funguje, ale – čo je istým spôsobom ešte interesantnejšie – aj prečo to tak funguje. A zároveň tak podáva správu aj o tom, čože sú tí Číňania vlastne zač. Za to všetko ho chválim. Nuž tak.

15 27.02.2021

Táto kniha je, okrem iného, o šialenstve ľudí, ktorí trpia utkvelou velikášskou predstavou o schopnostiach človeka ovplyvňovať a kontrolovať klímu našej planéty. V danom kontexte preto vyznelo naozaj komicky, keď ju jej autor zakončil nemenej velikášskymi slovami o akomsi „dobývaní vesmíru“.

15 17.08.2020

Oslovil ma autorov štýl, jeho slovník a humor, ktoré tak obratne používa. A hlavne – kniha je v mnohom naozaj poučná.

15 27.03.2019

Myslím, že nikdy predtým ani potom sa mi nedostala do rúk publikácia, ktorá by „kvalitou“ a kvantitou šialených tvrdení predčila knihu Martina Herzána, ktorá je prisilnou kávou ešte aj vo svete konšpiračných teórií. Napokon, mnohé napovedá už samotný fakt, že kniha vyšla vo vydavateľstve Eko-konzult.
Autorovi sa hodilo do krámu akékoľvek šokujúce „odhalenie“, pravdaže čím šokujúcejšie, tým lepšie. U mnohých z nich sa čitateľovi ani netreba hlbšie zamýšľať, aby rozpoznal logické nezmysly. Smutné je, že autor sám doslova zmasakroval a rozmetal dôveryhodnosť aj tých zopár v realite ukotvených tvrdení a s nimi spojených varovaní pred javmi, ktoré predstavujú skutočnú hrozbu pre našu slobodu.

Najlepšia práca o islame, aká sa mi v posledných rokoch dostala do rúk. A že niekomu vadí, keď autor porovnáva islam s kresťanstvom? Agnostik, novopohan či ateista (alebo vôbec ktokoľvek, komu to kresťanstvo tak príšerne smrdí), každý by si mal uvedomiť (resp. trochu sa oboznámiť s dejinami), že civilizácia Západu (nech už sa to niekomu páči alebo nie) stojí na základoch, ktoré vybudovalo (trebárs na troskách antiky) práve kresťanstvo. A nech si to už priznáme, alebo nie, ním je dodnes (i keď už obyčajene len nepriamo) vo väčšej či menšej miere ovplyvňovaný takmer každý aspekt nášho života. Preto považujem za relevantné a naprosto legitímne nahliadať na islam aj z pozícií kresťanstva. A že kresťanstvo vychádza z tohoto porovnania vždy lepšie? Možno je to tým, že ono skutočne je lepšie!

„Křesťanští a pokřesťanští obyvatelé západních republik, kteří jsou obklopeni materiálním pohodlím a neustále slyší mantru „tolerance“, nejspíš zblednou, když si přečtou, jaký život vedli jejich předkové ve víře, kteří měli tu smůlu, že padli do područí islámu. Nejprve přišla tíživá daň uvalená na nemuslimy, když nekonvertovali na islám. V muslimském Španělsku nespočet křesťanů a židů konvertovalo, aby unikli tomuto tíživému břemenu; to však znamenalo ztrátu příjmů do státní pokladny. Proto muslimští úředníci občas uzavřeli tuto únikovou cestu z života v bídě a zakázali křesťanům a židům na islám přestoupit. Příliš mnoho konvertitů by zničilo hlavní zdroj daní. Kromě povinnosti platit prohibitivní daň měli křesťané v zemích sv. Augustina a sv. Atanáše a sv. Ignacia z Antiochie zakázáno stavět nové kostely a opravovat staré, snažit se bránit konverzi dítěte na islám, mít moc nad muslimem, zvonit zvony nebo konat bohoslužby, které by urážely citlivost muslimů; a byli nuceni nosit odlišující oděv. Duchovní děti sv. Jana Zlatoústého a sv. Basila Velikého se staly opovrhovanou nižší kastou.“ ...

„… Ale uvádět, že kritikové polygamie upřednostňují prostituci nebo promiskuitu, a tvrdit, že mnohoženství tyto záležitosti v islámu minimalizuje, je přinejlepším nepřesné.
(…) Pokud jsi plný sexuální touhy, nepotlačuj ji, ale dovol jí nějak odejít, protože jinak ti ublíží. Islám je tedy realističtější a humánnější než křesťanství, neboť polygamie umožňuje, aby tato sexuální pára odešla bezpečným a spolehlivým způsobem – na rozdíl od prostituce, která s sebou nese fyzická nebezpečí a ubližuje ženám, které jsou do ní zapojeny.
Toto zobrazení člověka jako parního kotle je ve skutečnosti relativně moderní představa, kterou zpopularizovala laická psychologie. Křesťané i nekřesťané zastávali opačný pohled, který výstižně shrnul Jakub, Kristův spolubratr a první biskup Jeruzalémský: „Vzepřete se ďáblu a uteče od vás.“ (Jakub 4:7) Obdobně v katolické tradici sv. Tomáš Akvinský učil, že návyky jsou vykořeněny nikoliv nakrmením, ale vyhladověním.“

15 01.12.2018

Michel Houellebecq v tomto románe opísal beznádej a zmar, ku ktorým vedie dnešná kultúra smrti a jej filozofia hedonizmu, ktorá nás ponúka užívať si, čo to len dá. Opísal a vystihol, ako človeku žijúcemu bez Boha neostáva, než si vystačiť so svojím Ja a ako deštruktívne to na jedinca pôsobí.
A že je to len (a práve takýto) „výsek reality“? Mne to vôbec nevadí, skôr naopak, pretože naša konzumná spoločnosť sa tvári, akoby žiadna jej zdegenerovaná strana nejestvovala a robí všetko pre to, aby sme takéto výseky nevnímali.

15 26.01.2013

Sprvoti som knihu takmer nedočítal – už po niekoľkých desiatkach strán som mal nutkanie natrvalo ju odložiť. Napokon som sa prekonal a neľutoval som. Vzbudila však vo mne trochu rozporuplné pocity a aj preto som sa rozhodol radšej ju nehodnotiť. Myslím, že by bolo viac ku prospechu veci, ak by sa autor rozhodol zoradiť uvádzané dôvody v inom slede. Kniha by tak iste bola prístupnejšia aj pre nekatolíkov.
Pre mňa osobne boli najzaujímavejšie pasáže, v ktorých autor porovnáva špecifiká protestantského a katolíckeho prístupu k otázkam kresťanskej viery.

Úryvok z dôvodu č. 28 (str. 92-93):
„Cirkev má odvahu byť prísna vo svete zmäkčilom pôžitkárstvom. Zároveň je však nežná a plná lásky vo svete plnom pragmatikov a počítačov.
Tieto dva rozmery, prísna a nežná stránka, sa spájajú v obete, ktorá svojím požadovaním odvahy uráža zmäkčilých, ustráchaných, zbabelých a pôžitkárskych ľudí a svojím šialeným idealizmom a bezpodmienečnou láskou zasa tvrdých, prehnane praktických a pragmatických ľudí.
Toto vidíme na všetkých svätých Cirkvi. Žiaden z nich nie je úplne mäkký alebo tvrdý. Niektorí sú tvrdší než iní, iní sú zas nežnejší, no žiaden z nich nie je ani zbabelec, ani morálny relativista, no zároveň ani nemilosrdný zákonník. Všetci mužskí svätci Cirkvi sú gentlemani: sú nežní aj mužní. A všetky svätice Cirkvi sú silné ženy: silné aj ženské. Vytvoriť niečo také sa nedarí nikomu inému na svete. Svet namiesto toho tvorí zženštených mužov a pomužštené ženy. Oni svoju sexuálnu identitu zamieňajú alebo ju celkom strácajú.“

Naivná konšpiračná zlátanina. Meyssan síce kladie zaujímavé otázky, občas dokonca k veci, no ponúka nezmyselné odpovede. Svedectvami aj faktmi žongluje tak, aby si potvrdil svoje vlastné presvedčenie a z neho plynúce teórie.
Knihu hodnotím veľmi nízko (váhal som medzi tým jedným bodom za úprimnú snahu a odpadom), no jej čítanie môžem odporučiť ako cvičenie v logike a „študijný materiál“ – ako sondu do mentálneho sveta tvorcov a zástancov konšpiračných teórií. Možno tu napríklad vidieť známy „konšpirátorský“ myšlienkový vzorec: Musela to urobiť vláda (ktorej samozrejme zo zásady neveríme), pretože pre nás je skrátka absolútne nepredstaviteľné, aby hŕstka fanatikov (aj keď má za chrbtom akokoľvek organizačne, materiálne a finančne silnú skupinu) prekonala všetky tie perfektné bezpečnostné opatrenia (najmocnejšieho štátu sveta!).
Kontrolná otázka: Kto vás to vlastne presvedčil o dokonalosti tých opatrení? Žeby tá istá vláda (ktorej inak zo zásady nemožno dôverovať), keď presviedčala občanov o tom, ako dobre a efektívne vie nakladať s ich daňami?

14 16.03.2019

Je rozdiel medzi odmietavým (väčšinou – ale nie výlučne – zo sekulárnych pozícií vnímaným) postojom k osudu oviec vedených na porážku a dobrovoľným prijatím úlohy ovečiek vedených svojím pastierom k prameňu života večného. Kresťan by mal vedieť rozlišovať, kedy v pokore prijať rolu ovečky (teda vedeného) a kedy prijať úlohu pastiera (teda vedúceho) ako svoju povinnosť voči blízkym. V tom by mu mala pomôcť aj táto knižočka.

13 06.04.2019

Po literárnej stránke chabé. Kostrbatosť dialógov, a textu vôbec, a s ňou aj prvoplánovosť deja bili do očí s prečítanými stránkami čoraz viac a viac. Autor väčšine svojich postáv nedokázal vtisnúť taký charakter, aby som si ich dokázal zapamätať dlhšie ako pár hodín a bez problémov podľa mena rozlíšiť, kto je kto a čo všetko má za sebou.
Niektoré pasáže síce boli zaujímavé, najmä tie zo života a „kómy“ Mateusza, dosť chytľavá bola aj dejová linka s Feng Weiom (v porovnaní s ostatnými asi jediná zaujímavá postava) a Sun, ale na stošesťdesiat strán to skrátka bolo málo. Ostatne, samotné postavy ako aj dej zrejme nie sú dôležité. Dôležitým má byť – ak to teda chápem správne – posolstvo knihy.
Všetko je Jedno alebo „Jedno všechno je“, „Všechno je Bůh“. Boh ako informácia. Buddhizmus, hinduizmus, lámaizmus, šamanizmus, kresťanstvo s ich všeobecnými aj výlučnými pravdami – všetko zliate do akéhosi univerzálneho New Age mišmašu. Vychádza z toho také to „stačí všetko prijímať, ako to je; byť pokorný; na každého sa usmievať; cítiť sa šťastne a pociťovať všeobjímajúcu lásku a mier – stačí byť dobrý a byť spokojný sám so sebou“. Veď áno, on sa z toho Vesmír poserie a vo všetkom nám vyjde v ústrety. Pravdaže. A potom by už predsa stačilo tak málo – pokrok, všeobecné osvietenie, duchovný prerod ľudstva – a juchú, máme Raj na Zemi! Hm, hm… ale samozrejme! No, tak toto ma teda vôbec neoslovuje. Od takýchto, hoc' na prvý pohľad dobre vyzerajúcich a príťažlivých, návodov na Raj, či už pre jednotlivca alebo ľudstvo, je rozumné držať sa čo najďalej. Navyše, stačí tu mentálny krôčik a môže z toho byť aj „Stačilo by tak málo – iba stvoriť nového Človeka (a zlikvidovať toho starého) – a máme Raj na Zemi!“. A to už je stará mantra všetkých sociálnych inžinierov. Brr…
Záver? Kniha ako celok ma nijako nenadchla a ničím neobohatila. Rozhodne by som ju nikomu neodporúčal. Akurát čo som si pri nej pripomenul to staré známe, že „lož je tým nebezpečnejšia, čím bližšie má k pravde“.

A úplne záverom ešte pár citácií ako príklad toho, prečo som napriek toľkej kritike predsa dal aspoť tých 40% (aj to som ale niečo musel vytrhnúť z kontextu, aby som sa s tým mohol ako-tak stotožniť):
„Někteří jeho virtuální přátelé, jinak nejspíš milí, normální lidé, tam plivali nenávist na jiné lidské bytosti, vyjadřovali se o nich jako o opicích a ještě hůř, jako o odpadu, o někom, kdo je míň než zvíře. Tohle psali jedni lidé o druhých lidských bytostech.“

„Nebo naopak ta vždy okamžitě obnažená, nahatá a k smrti se stydící úzkost, že zase něco dělá špatně? To kvůli ní byl kdykoliv ochoten ulevit nozku tím, že přes něj jednoduše přetáhl mokrý hadr opilosti a vystoupil z prostoru a času, ve kterém se počítaly nesplněné povinnosti, prošlé termíny, plané sliby a zahozené šance jako při nějakém branném závodě s bodováním fyzické a psychické zdatnosti. Víra mu tuhle úzkost vzala.“

„Pokora je umění jen a jen přijímat. Názor druhého, práci, do které se ti nechce, snášet dobré a zlé stejně. A hlavně si nemyslet, že jsi něco víc.“

13 28.03.2019

Žiadny úžasný literárny zážitok, avšak ten emocionálny sa rozhodne dostavil. Pomerne dlho mi trvalo, než som uvykol autorovmu štýlu zvolenému pre toto dielo, musím však uznať, že jeho rozhodnutie uprednostniť práve takú formu rozprávania malo pôsobivý účinok, umocnený ešte tým, že i keď sa rozprávač snaží pôsobiť maximálne odosobnene, je z jeho rozprávania cítiť naozaj silný sentiment.
Neviem, nakoľko presne tento román odzrkadľuje realitu života v krajinách, ako je napr. Pakistan (keďže sám autor je vlastne skôr kaviarenský intelektuál z dobre zabezpečenej rodiny a väčšinu života prežil na Západe), no každopádne sa autorovi podarilo dosiahnuť silný pocit autenticity. Som spokojný s tým, že žijem kde žijem a tento román túto moju spokojnosť ešte umocnil.

„Takoví idealisté se vyskytují na univerzitách. Tam najdou přátelské prostředí plné mladých, vnímavých, nespokojených a ambiciózních jedinců, kteří by, kdyby žili v dobách dávno minulých legend namísto toho, aby byli sportujícími mladíky a děvčaty s uhrovitými tvářemi a problematickou tělesnou hygienou vyrůstajícími v rozvojové Asii, horečně stínali hlavy drakům nebo poráželi džiny, tedy by byli přesně tím, čemu se říká pitomec.“

13 08.12.2018

Tentoraz za päť, aj keď tak činím s istými výhradami. B. Kuras sa zapodieva celospoločenskými problémami dosť povrchne. Je však jasné, že mu nejde o nejaké ťažko stráviteľné hĺbkové analýzy. Naopak, chce čo najviac ľudí upozorniť na problémy, ktoré sa nás ako občanov bytostne týkajú a ktorým by sme tiež mali venovať pozornosť.
I keď – iste aj kvôli stručnosti – dosť zjednodušuje, vie doslova bravúrne vystihnúť podstatu veci. A činí tak s ostrovtipom jemu vlastným (aj keď občas zachádza až do cynizmu). Aj to pomáha autorovi udržať si nadhľad a čitateľa chráni pred ponorením sa do hlbokej depresie.

13 07.08.2015

... se zdálo, že se jeho duše vznáší, a přísahal si, že bude sloužit společenství mužů sdružených v tomto novém řádu z celého svého srdce i ze všech svých sil.
„Modlete se,“ vyzval je otec Marchant. „Zítra vyrazíme za svým posláním.“
„Buď Bohu dík,“...
A Sculley si upšoukl. V tichu chrámu se ten zvuk ozval zvlášť hlasitě a zdálo se, jako by se odrážel od stěn a nechtěl utichnout.
„Panebože!“ vyhrkl Sculley. „To byl blaťák.“
Řád byl zasvěcen a mohl jít do války.

V románe sa teda dočkáme aj občasných „závanov“ humoru. Inak sa Cornwell venuje deju s vážnosťou náležiacou drsnej dobe neskorého stredoveku, v ktorej vojna a mor boli až príliš často súčasťou života. Na pozadí skutočných historických udalostí storočnej vojny rozvíja fiktívny dobrodružný príbeh lénnika a zároveň žoldniera Thomasa z Hooktonu.
Niektoré opisy zbraní, konkrétne anglického dlhého luku, a bojovej taktiky sa v knihe, možno aj trochu zbytočne, opakujú, no inak je to typický Cornwellov úsporný štýl, obmedzujúci sa na to najnevyhnutnejšie. Príliš nerozpitváva vnútorný život postáv, s ich myslením a zámermi nás oboznamuje skôr prostredníctvom dialógov. Aj preto má kniha necelých 350 strán textu, hoci by zniesla aj oveľa viac.
Nájdu sa možno zo dva dejové zvraty, ktoré pôsobia až príliš účelovo, no ani tie sa nijako nevymykajú logike.
Je dobré vedieť, že na str. 312 sa nachádza mapka bojiska, pretože prvé popisy miesta stretu francúzskeho a anglického vojska sa v texte objavujú už skôr.

V závere knihy čaká, pre tohoto autora už taký charakteristický, doslov, v ktorom dôsledne odlíši svoju románovú fikciu od (dnešnej dobe známych) historických udalostí a reálií.

Argumentačne veľmi silná kniha, ide na koreň veci a problematiku rozoberá zo všetkých možných strán, nič nevynecháva, pričom text je naprosto zrozumiteľný a číta sa ľahko. Ani si neviem dosť dobre predstaviť, že by niekto mohol aj po jej prečítaní naďalej obhajovať tzv. „slobodnú voľbu“, či ostať k tejto problematike chladný.

„Ve skutečnosti se 43 procent žen, které podstupují potrat, hlásí k protestantismu a dalších 27 procent ke katolické církvi. Dvě třetiny amerických potratů se tedy týkají žen s vazbami na křesťanství. 18 procent všech potratů ve Spojených státech podstupují ženy, jež se prohlašují za znovuzrozené evangelikální křesťanky. To je každoročně téměř čtvrt milionu potratů v církvích, které za základní zdroj svého učení označují Bibli.“


„Odpuštění si nezaslouží nikdo z nás. Kdybychom si ho zasloužili, nepotřebovali bychom ho. V tom spočívá milost. Kristus na sebe na kříži vzal to, co jsme si zasloužili, abychom mohli dostat to, co si nezasloužíme – čistý štít, nový začátek.“

13 07.04.2013