Naias komentáře u knih

Boj medzi človekom a drevokazným hmyzom bol veľmi dramatický (ako povedal jeden športový komentátor: „Takú drámu by nenapísal ani Hamlet!“) a pre laika, ktorý si zriedka uvedomuje, koľko nevideného sa okolo neho v lese odohráva, neobyčajne zaujímavý. Ak si myslíte, že človek je pán tvorstva, táto kniha vás rýchlo vyvedie z toho smiešneho omylu. Pánom je hmyz!

4 15.06.2015

Nie o Oliverovi Twistovi, ale o Lemmym Cautionovi by sa malo spievať: Takový muž na zemi už není, jenom v knihách nebo v dívčím snění...

Dopĺňam si medzery vo vzdelaní, takže som sa pustila do Záhady hlavolamu, aby som zistila, kto bol vlastne Mirek Dušín a čo bol vlastne ježek v kleci. Už to viem, ale teda uf, to bolo výchovné! Možno, keby som to čítala ako dieťa, vnímala by som hlavne tú dobrodružnú stránku, ale takto som sa nedokázala ubrániť, aby som neregistrovala predovšetkým ponaučenia, ako sa správne správať. Zvlášť druhá časť o táborení tým bola prešpikovaná. Netvrdím, že v mnohých veciach nemal Foglar pravdu, ale očividne vôbec nebral do úvahy, že deti majú rôzne sklony a nie všetky sú žeravé do toho, aby sa stali súčasťou kolektívu a žrglošili body, a že zábava na rozkaz nie je žiadnou zábavou. Človek by povedal, že keď mal s mládežou toľko skúseností, mohlo mu to docvaknúť.

Autorkine naivné predstavy boli striedavo zábavné a iritujúce, a to je celý môj dojem z knihy. Tricia Levenseller chcela stvoriť drsnú hrdinku, schopnú akejkoľvek špinavosti, ale Alessandra je taká presvedčivá ako krokodílie slzy. A tie jej dômyselné intrigy! Nie sú postavené ani tak na vode, ako skôr na vzduchu, a držia pohromade len vďaka izolepe. Autorka si zrejme predstavuje, že ak urobí akciu A, vyvolá reakciu B a vôbec jej nenapadne, že nepôsobí uveriteľne, keď postavy reagujú, ako im to hlavná hrdinka nalinkovala. Mimochodom, jej národnosť som uhádla bez problémov, len Američanka dokáže spáchať taký mix dvornej etikety a demokracie. Nemám nič proti tomu, ak si autor vo vlastnom svete vytvorí vlastné pravidlá etikety, ale mal by s nimi čitateľa oboznámiť a nie plodiť nezmysly, navyše nelogické. (Sluha akokoľvek dôležitého šľachtica by si v žiadnom prípade nedovolil vyhodiť kráľa, ktorý prišiel na návštevu, nehovoriac o tom, že priblížiť sa k tomuto kráľovi na meter a pol znamená rozsudok smrti, takže i ten najdrzejší sluha by si to dvakrát rozmyslel a potom zdrhol, pre istotu so šperkami domácej panej vo vrecku.) A to nehovorím o tom, ako si autorka opakovane odporovala, robilo to na mňa dojem, že trpí stratou pamäte a nevie, čo napísala pár desiatok strán predtým. Hrdinka je veľmi emancipovaná, fajn, prečo nie, lenže šírenie osvety by jej určite nešlo ako po masle, zvlášť, ak ide o stret s vžitými názormi a ešte k tomu so zákonom. Okrem toho má zaujímavý zvyk rozdávať na všetky strany rady, ktoré ohurovali jej okolie svojou rafinovanosťou a mňa svojou triviálnosťou. Napätia som si moc neužila – veď už po prečítaní anotácie je jasné, ako to dopadne – len som bola zvedavá, či na hrdinku praskne všetko, alebo či sa jej dačo napriek totálnej neschopnosti podarí utajiť. Napísala by som niečo aj o atmosfére, ale žiadnu som si nevšimla. Na druhej strane, nebolo to presladené, ale inak sú Tiene medzi nami obyčajná youngadultovská červená knižnica veľmi mierne ochutená fantasy (mágie je tam tak za pol čajovej lyžičky), ničím nevybočujúca z radu. Temnota? Kde?

3 08.09.2021

Písané veľmi zrozumiteľne a veľmi zaujímavo. A historky na konci boli kúzelné.

3 01.07.2021

Futbal ma nikdy nezaujímal a neviem o ňom ani mäkké f, ale túto knihu milujem. Poláčkov skvelý humor a úžasnú češtinu môžem v akejkoľvek ročnej dobe. Aj by som vložila ukážku, ktorá ma očarila najviac, ale musela by som sem okopírovať bezmála celú knihu.

3 07.06.2021

Väčšinu času nezabralo ani tak pátranie ako skôr rodiaci sa vzťah medzi Drewom a Madeline. Ich prekáračky boli celkom vtipné, a i keď rozhovor medzi nimi niekedy skĺzol do sentimentality, nikdy to netrvalo dlho. Problém je v tom, že toto má byť detektívka. A Drew je síce príťažlivý, šarmantný a navyše gentleman, no ako detektív je na baterky. Je aspoň na ozdobu, ale to v knihe moc nezaváži. Nepoviem na obrazovke, vtedy sa človek môže kochať, ale takto... V podstate nič nevypátral, pár vecí zistil, to je pravda, ale dedukovanie mu akosi nešlo. Len pobiehal naokolo sťa sliediaci pes a skúmal stopy. Meno vraha som mu mohla povedať podstatne skôr, než mu to autorka naservírovala na striebornej tácke. Teda keby som spáchala vraždu, chcela by som, aby ju vyšetroval Drew Farthering.

Poppy Mayberryová narodená v pondelok je strašne jednoduchá a strašne rýchlo skonzumovateľná fantasy pre deti. Základný nápad je originálny, ale spracovanie nepresvedčivé, nechce sa mi veriť, že by ľudia reagovali na tých, ktorí im dokážu čítať myšlienky, akoby im to nijak neprekážalo, a že by tí, ktorí zvláštne schopností nemajú, necítili voči ostatným žiadnu závisť. Aj obrat u jednej z postáv o 180 stupňov bol príliš rýchly. Ale celé to malo viac menej absurdný nádych, tak trochu ako u Dahla. A keď už som pri tom porovnávaní, prvý diel Harryho Pottera je popri tejto knihe vymakaný epický thriller. Myslela som, že sa mi zdá v podstate nijaká, pretože už dávno nie som dieťa, ale ako vidím z predošlých komentárov, dokáže okúzliť aj dospelých. Mňa teda nie. Som zvedavá, či si zajtra budem pamätať, o čom tá jednohubka bola.
P. S. Aha, takže autorka je učiteľka angličtiny. Tým sa vysvetľuje, prečo mi detské postavy nepripadali také neprirodzené ako dospelé. Inak je to slabota. Zvlášť keď to porovnám s detskou fantastikou od istého učiteľa, to bola iná káva!

Autor uvádza, že preštudoval veľa zdrojov a vybral to záhadné, vzrušujúce a neobvyklé a odstránil tie ťažkopádne časti. Výsledkom sú veľmi kusé informácie v prevažnej väčšine bez uvedenia doby a súvislostí, prípadne či ide o informáciu z prvej ruky alebo agentúry Jedna pani povedala, a občas nič nehovoriace. V podstate akýsi kaleidoskop bez väčšej hodnoty a to napriek tomu, že autor pozná Japonsko z vlastnej skúsenosti. Očividne to tak napísal zámerne, ale podľa mňa to dobrý nápad nebol.

3 16.02.2020

Dopadlo to, ako to dopadnúť muselo, keď sa súčasná Američanka snaží písať o Anglicku predminulého storočia. Zle. Autorka tvrdí, že si starostlivo zisťuje historické reálie a ja jej to neberiem. Ale atmosféra je skrz naskrz moderná. Správanie sa postáv, ich zmýšľanie, to všetko je súčasné. Anglicko v devätnástom storočí bolo striktne triedne rozdelené (ale v Ivy Hille je tuším demokracia) a spoločenské styky neboli také neformálne, ako to má autorka zažité a ako nám to predkladá. Nie som historik, ale čítala som knihy o niekdajšom spôsobe života v Anglicku, aj knihy od vtedajších autorov, a rozdiel medzi ich knihami a touto je veľmi citeľný. Klassenová možno diela Jane Austenovej miluje, ale nijak ich svojou tvorbou nepripomína. Austenová stavala na dialógoch, pomocou nich charakterizovala postavy, a dokázala to skvelo. Na rozdiel od Julie Klassenovej neoboznamovala čitateľov s myšlienkami postáv (okrem hlavnej hrdinky), napriek tomu bolo nad slnko jasnejšie, čo je kto zač. A po jemnej irónii, ktorá bola Austenovej taká vlastná, tu niet ani stopy. Samozrejme ani po starosvetskom kúzle, ktoré z diel JA na človeka zakaždým zavanie. Čo sa týka deja Hostinca, je to síce nepríliš presladená, ale predsa len červená knižnica s historickým pozadím a zvratmi, ktoré umožňujú postavám prejavovať celú škálu emócií a ktoré sú pre čitateľa také nečakané ako východ slnka, ale už nie také vzrušujúce.

3 28.04.2019

Nepopieram, že to bolo umelecky spracované, ale pre mňa snáď až priveľmi. Časom začali tie lyrické opisy odvádzať moju pozornosť od surovosti reality, chvíľami som mala pocit, že sledujem divadelné predstavenie, ilúziu. Uvedomovala som si utrpenie väzenkýň, ale nedokázala som sa doň vcítiť. Tiež mi prekážali podrobné popisy myšlienok jednotlivých postáv, pretože boli fiktívne, boli to len autorove predstavy. A mňa by zaujímalo, čo si naozaj mysleli a cítili. Ako priblíženie osudov ľudí odvlečených do pracovných táborov v ZSSR a hlavne ako memento je to veľmi dobré, no pokiaľ ide o skutočné udalosti, dávam prednosť nevyšperkovanej, trebárs nepríliš kvalitne spracovanej, ale autentickej verzii.

Halliburtonove zážitky sú jedinečné, pestré a dych berúce, opisy krajiny a hlavne architektonických skvostov sú nadšené, farbisté a vzletné. No nemohla som sa zbaviť pocitu, že autor sa kĺže len po povrchu, lebo jediné, čo ho vie upútať, je krása. Občas pri básnení o tom, čo videl a zažil, pridá aj trošku z histórie, ale prim hrajú jeho prebohaté romantické predstavy. Obdivuje ľudí, ktorí po sebe zanechali úžasné pamiatky, ale koľko utrpenia spôsobili, to už ho nezaujíma. Veď koho trápi, aké zločiny Šáhdžahán spáchal? To je zabudnuté, dôležité je len to, aký bol milenec. Prepadnutie Halliburton označil za úžasné dobrodružstvo, zrejme ho neznepokojilo, že pri tom prišli o život dvaja ľudia. Zato osud princeznej, ktorú v živote nevidel, ho dojímal. Nuž, mladá princezná je romantická postava, a teda je, na rozdiel od obyčajného strážcu, pre rojčivosť autora vynikajúcou potravou. Toto zaujatie pozlátkou bez väčšej hĺbky sa vinulo celou knihou ako červená niť. Áno, podujal sa na to, o čom iní iba snívajú a prejavil pritom veľkú odvahu, vynaliezavosť a vytrvalosť. No žiť spôsobom, akým chcel, mohol len vďaka tomu, že ho pritom tí zmäkčilci, kráčajúci po vyšliapaných cestách, ktorými tak pohŕdal, z väčšej časti živili. Hostili, vybavovali ho potrebným zariadením či odevom, platili jeho večné jazdy na čierno. Nehovoriac o tom, ako sa povyšoval nad nie bielych domorodcov. Neuškodilo by mu trochu pokory. A tiež trocha zodpovednosti. Riskovať svoje zdravie a život, prosím, nech sa mu páči. Ale nahovoriť tým, ktorí sú do jeho dobrodružstva zapojení, že má veľké skúsenosti, hoci tie sú v skutočnosti nulové, to už v poriadku nie je. Richard Halliburton si nezískal ani moje sympatie, ani môj obdiv.

3 11.01.2019

S autorovým postojom k spôsobu života Talianov sa nedokážem stotožniť. Forstera očividne fascinuje ich srdečnosť, neúzkoprsosť a neľpenie na konvenciách. Fajn, nič proti, žiť tak, aby človek nedajbože nepohoršil svoje okolie a teda bez ohľadu na vlastné pocity a priania neustále robiť, čo spoločnosť očakáva, je neradostná existencia. Lenže nejde iba o to, zbaviť sa zábran a pokrytectva. Užívať si život plnými dúškami a kašľať na to, či sa tým niekomu neubližuje, to mi nepríde nasledovaniahodné, skôr sebecké. A priznávať sa k svojim necnostiam (vypočítavosť, úplatkárstvo), akoby šlo o samozrejmosť, to má byť klad? Otvorenosť je chvályhodná, ale toto mi proste neimponuje.

3 28.11.2018

Autorka sa možno skvele vyzná v histórii, ale aj tak sa o danej dobe a krajine nedozvieme prehnane veľa. Tremayne supluje náučnú literatúru, všetko podrobne vysvetľuje, avšak Pargeter nie. Keď hlavný hrdina zahlásil: „Já vím, taky jsem Velšan“, mala som chuť skríknuť: „Ale ja neviem!“ Hoci atmosféru tá kniha má, to áno. No dovolím si parafrázovať Wericha – když už člověk jednou pátrá, tak má koukat, aby pátral. A to nebol Cadfaelov prípad. V podstate len sem tam nastavil pascu, čakal, či sa voľakto prezradí, a inak celý deň nerobil nič. Na páchateľa prišiel náhodou, nie vďaka svojmu úsiliu. Je to príjemné čítanie a brat Cadfael je sympaťák, ale kniha ma nenadchla ani ako schola ludus, ani ako detektívka.

3 13.04.2018

Niektoré veci mi boli dôverne známe, trebárs snaha vyvolať dojem, že to, čo sa deje, je prianím ľudu, nie príkaz zhora – okamžite mi naskočil „kůl v plotě“ – alebo snaha odnaučiť ľudí samostatne myslieť, zákaz individualizmu a povinnosť zapájať sa do kolektívu, a to nadšene. S tým mám bohaté skúsenosti z mladosti, hoci inak som z príkorí socializmu na vlastnej koži okúsila len málo, napríklad neslobodu slova (ešte si pamätám tú chuť zakázaného ovocia, keď sme si na školskom dvore rozprávali politické vtipy obzerajúc sa na všetky strany, aj ten šok, keď som po dorozprávaní vtipu zistila, že mám tesne za chrbtom učiteľku). No tie najhoršie časy, počas ktorých si nikto nemohol byť istý majetkom, slobodou ani životom, som našťastie nezažila. Na to, aby človek vzbudil podozrenie, stačilo byť sám sebou. Číňania si to ešte okorenili ľpením na svojich nezmyselných a krutých tradíciach, ktoré predovšetkým ženám robili zo života peklo. Všetky tie zväzujúce pravidlá, ktorými sa riadil každý krok, gesto, výraz tváre, každé slovo, oslovenie... Žiadna voľnosť ani v rodinnom kruhu. A k tomu ich v období, počas ktorého sa odohráva táto kniha, trýznili Japonci, Rusi, Kuomintang a napokon Mao Ce-tung. Všetci kradli, klamali, vydierali, mučili, zneužívali svoju právomoc, ľudia biedili, hladovali, báli sa, a po každom oslobodení a nadšení z nádeje na lepší život prišla tá istá svojvôľa, rozčarovanie a zúfalstvo. Podrobný popis Veľkého skoku (rozumej vzad) a Kultúrnej revolúcie (podstatne výstižnejší výraz by bol Protikultúrnej) bol veľmi zaujímavý a veľmi desivý. Jung Chang skvelo opísala, ako vtedy ľudia žili a zmýšľali, ako to, že bolo možné dostať do područia taký veľký národ. Nedá sa nepýtať spolu s ňou, ak toto mal byť raj, aké by potom bolo peklo?

3 08.04.2018

Človeku sa priam žiada napísať komentár vo veršoch a navyše po česky. Nanešťastie som sa narodila bez básnického čreva, takže si musím vystačiť s prózou.
To stredoveké básnenie (doslova) o cnostiach až nadprirodzených (tiež niekedy doslova) ma príliš neuchvátilo. Ale opis života, mravov a charakterov ľudí žijúcich v oných časoch bol zaujímavý, hoci samozrejme nie prekvapujúci. Kradlo sa, klamalo a podvádzalo v staroveku, v stredoveku aj v novoveku. Autor však všetko podáva s ľahkosťou a vtipom, nevyhýba sa ani sebairónii. Veľmi sa mi páčila aj bájka, zvlášť sebakritika kohúta a líšky.
A ten poznámkový aparát je vážne dobrý, sám osebe stojí za prečítanie. Rozšírila som si i znalosti o angličtine, napríklad čo znamená, ak má mlynár zlatý palec. Niet nad pridanú hodnotu.
Pokiaľ ide o vydanie pre mládež prerozprávané Eleanor Farjeon, je také oderotizované, až niektoré poviedky prišli o pointu, alebo dokonca samy sebe protirečia.

Z knihy dýcha pohoda, a to napriek byrokracii, vlečúcim sa stavebným úpravám domu, mistrálu a iným lahôdkam. Je poznať, že autor neklame, keď tvrdí, že sa v Provence cíti ako doma. Takýto spôsob života síce nie je moja čaša vína (aspoň nehrozí, že budem závidieť), ale je zaujímavé dozvedieť sa niečo o miestnom kolorite, zvlášť keď je všetko opísané s láskou a humorom. Nepreložené francúzske výrazy, ktorými je kniha prešpikovaná, sú mierne otravné, ale to nijak zvlášť nevadí, čítanie je to ozaj veľmi príjemné.
Na hradbách v Ménerbes bylo denně večer slyšet, jak je tu nádherně, jmenovitě mi utkvěl v paměti komentář jednoho postaršího anglického páru, rozhlížejícího se vůkol.
„Nádherný západ slunce,“ řekla.
„Ano,“ odvětil její manžel. „Skutečně pěkný na tak malou vesnici.“

3 03.03.2018

Zábavné, popretkávané skvelými hláškami, dobre vypointované. A zaujímavé karikovanie, predovšetkým horších stránok človeka.
„Vyhledával mou společnost, protože jsem strpěl, aby mi pokaždé, když jsme spolu večeřeli, ukazoval při černé kávě fotografii své snoubenky. Mstil jsem se mu tím, že jsem mu předčítal svou divadelní hru.“
„Vlasy měla rozcuchané na všechny strany a v obličeji měla výraz, který současně vyjadřoval, že byla oloupena, že viděla myš a že není k dostání mouka.“

Už som sa viackrát dočítala, že tá či oná detektívka je ako od Agathy Christie, čo ma navnadilo a následne sklamalo. Ale tentoraz nie. Je to pošušňáníčko. Nemôžem inak, len zopakovať, čo napísali predo mnou – vynikajúca klasická detektívka v anglickom štýle.

A propos, prekladatelia stále melú o pijaviciach, pretože v originále stojí leech, čo po anglicky znamená pijavica. Tie v austrálskej záhrade byť môžu (https://australianmuseum.net.au/leeches) a dávajú sa, na rozdiel od kliešťov, dolu pomocou soli, tak ako sa spomína v tejto knihe.

3 12.11.2017

Táto antológia mi pripomína úslovie o človeku, ktorý sa snaží sedieť na dvoch stoličkách naraz. Isaac Asimov v knihe Já, Asimov napísal: „Píšete-li sci-fi román, musíte si nejprve vymyslet budoucí společenskou strukturu, která je dostatečně složitá, aby i bez příběhu sama o sobě zaujala pozornost čtenáře, a která je zároveň ve všech podrobnostech důsledná. Musíte také vymyslet zápletku, která dává smysl pouze v rámci této společenské struktury. Zápletka se musí rozvíjet, aniž by nepatřičně bránila popisu společenské struktury, a společenskou strukturu je třeba popsat tak, aby se jejím popisem nepatřičně nezpomalovala zápletka.“
A tu je kameň úrazu. V poviedke proste na oboje nie je dosť miesta. Budúce svety, ktoré autori vytvorili, boli nezriedka zaujímavé, ale kvôli popisu sci-fi spoločenskej štruktúry už na detektívnu linku zostalo primálo priestoru. Z toho dôvodu boli pre mňa tieto poviedky ako detektívky sklamaním. Nepáčilo sa mi, ak vyšetrovateľ vyriešil záhadu vďaka znalostiam, ktoré čitateľ nemal. Čím bohatšia totiž bola kresba cudzieho sveta, tým menej sa pátralo a dakedy sa nepátralo vlastne vôbec. Preto mi viac vyhovovali poviedky, ktoré mimozemskými reáliami nehýrili. Čo sa týka sci-fi línie, tá teda nie je technicky prepracovaná, je skôr v štýle „kde bolo, tam bolo“, zato plná fantázie, i keď niekedy samoúčelnej – napr. v jednej poviedke je detektívom delfín, čo so zápletkou nijako nesúvisí. No vcelku sa to čítalo príjemne, akurát to neustále používanie slova rasa namiesto slova druh ma rozčuľovalo.

3 16.10.2017