zipporah
přečtené 749
V čo verí ten, kto neverí?
2015,
Umberto Eco
Eco ma znovu dojal po rokoch. Keďže enormné množstvo iónových kanáloch buniek môjho mozgu neúnavne pracuje v mene pamäti na veľdielo, akým je Foucaultovo kyvadlo (FK; a preto je to druhým životným dielom v rebríčku), čítala som v na-pä-tí, ako zodpovie Martini na niektoré jeho otázky. Kde nachádza neveriaci človek svetlo dobra? ".... nevypovedané pravdy, ktoré stoja za každodennými voľbami..." Tie nevypovedané pravdy sú iným slovom motívy. Nie je ich veľa, tak za jednu hrsť. Keď človek naberá skúsenosti, už by mu tie nevypovedané pravdy nemali byť také neznáme. Hoci som skrz naskrz dostojevčinou pretkaná a zlo je človeku prirodzené a bližšie než dobro, môže to byť svedomie ako hnací motor konať dobro, ináč ho doženie a nakope, ako to inými a viac inteligentnými slovami vyjadril Eco v jednej odpovedi pre Martiniho. Vnútorné pravdy o nás, to sú motívy získať odmenu, pochvalu, udržať si povesť, dôstojnosť, motív zdieľať a ktoviečo, čo ešte súvisí s etickým správaním v spoločnosti a núti nás generovať dobro zo seba, pre seba, pre všetkých... Aj tak je to vo väčšine prípadov nevypovedané sebectvo. "Cirkev neuspokojuje očakávania, ale slávi tajomstvá." Martini ....nejmocnějším tajemstvím je to, které nemá žádný obsah, proto ho žádný nepřítel nemůže vymámit... Eco (FK) Takže oslavujeme po celé stáročia to, čo nemá žiadny obsah :D A ak niekomu napadlo protestovať proti žiadnemu obsahu prípadne zastávať niečo, čo obsah malo!, stal sa prenasledovaným. Literatúra môjho života toto. Kto je teda Umberto Eco? "Len nech sa ľudia naučia myslieť náročne, pretože tajomstvo, ani dôkaz nie sú jednoduché." "Musíme najmä rešpektovať práva telesnosti toho druhého, medzi ktoré patrí aj právo rozprávať a myslieť. Keby naši blížni boli rešpektovali tieto práva tela, neboli by sme poznali zabíjanie nevinných ľudí, vraždenie kresťanov v aréne, bartolomejskú noc, upaľovanie heretikov na hranici, koncentračné tábory, deti v baniach či znásilňovania v Bosne." A pritlačím na literárnu pílu ďalšou otázkou. Pochopil Umberto Eco čosi viac o sebe pri čítaní Victora Huga? "... je to práve druhý človek a jeho pohľad, ktorý nás definuje a formuje. Nedokážeme pochopiť (rovnako ako nedokážeme žiť bez jedla alebo bez spánku), kto sme bez pohľadu a odpovede druhého človeka... (novorodenec) mohol by dokonca umrieť alebo sa zblázniť, keby žil v komunite, kde by sa všetci systematicky dohodli, že sa na seba nikdy nepozrú a budú sa správať, akoby neexistovali."... celý text
Nahý rok
1990,
Boris Andrejevič Pilňak (p)
Ako bolo spomenuté, je to chaotické. Už som sa stretla s podobným chaotickým dielom, ale bol o trochu zrozumiteľnejší pre čitateľa. Toto dielko našťastie nemá veľký počet strán, inak by som to asi vzdala po stovke strán, ak by som mala čítať ďalších tristo podobných. Môj komentár ale nech neodrádza, sú tu aj zaujímavé úryvky o gogoľovskom Rusku, revolúcii, no a ejha, fíha... len tak zrazu... konečne... som... sa... dožila... neuveriteľného mužského výkonu! Musela som si to znovu a znovu čítať! Konečne muž, ktorý pripúšťal, že dievča, žena môže byť... človekom. Nikdy v živote som sa s niečím podobným nestretla v žiadnej literatúre. Ozaj, možno v psychológii, ale v beletrii, kde sloboda myslenia, bez pút, bez pravidiel... hoci to nie je Gorkij ani Gončarov, milujúci človeka, je to stále Rus, lebo Rusi sú už takí. Nie sú mechanickí, nie sú to duševné trosky ako tie naše európske mnohé. Natália sa kurizujúcemu Archipovovi prizná, že sa necíti byť dievčaťom, nech to znie v akomkoľvek kontexte, menej vzdelanému Archipovovi napadne najinteligentnejšia odpoveď: "A že nie ste dievča - ja chcem človeka." ............ že toto vôbec konečne nejakému mužovi napadlo. Borisovi. Borisovi Pilňakovi. Hádam ešte čosi príde, čím ma ruská literatúra znovu a znovu bude prekvapovať. Moja zrejmá irónia je ale omyl. Tak či onak, potešilo ma to ako človeka.... celý text
Ako sa veci majú
2003,
Ole Nydahl
No tak som naďabila na prvú knihu o budhizme od autora, ktorému tak trochu chýba tá povestná a úplne samozrejmá pokora budhistov. Badať to aj v konkrétnych "odveci" poznámkach zhrnutých skôr v troch štyroch slovách v rámci vety. A ako sa veci teda majú, tak to mi tie veci neprezradili.... celý text
Ve stínu mafie
2011,
Jozef Karika
Oddychovka popisujúca významnejšie reálie o živote na SVK, sú to témy, ktoré hýbali nielen Slovenskom v tom období, ale niečo mám načítané aj z ruskej veľmoci, s čím bojovala v 90tych rokoch. Podklady pre príbeh mali dobré informácie, vedomosti a preto bohužiaľ, na úkor vyššej predajnosti, jazykový štýl či nejaká umelecká hodnota sa prepadli pod zem. Škoda, lebo niet pochýb, že autor je študovaný a vnímavý. Kapitalizmus a potreby súčasného čitateľa spravia zo spisovateľa iba pisateľa, a to považujem občas za tragédiu ako v tomto prípade. Jeden úryvok mi pripomenul slová Putina, ktorý sa podobne vyjadril v jednom rozhovore o tom, že nezáleží na tom, čo je dobré a čo zlé. A taká je pravda, stádo to nepochopí, na to treba začať rozmýšľať o trochu viac :) "S hrôzou si uvedomil, že sa pred ním roztvoril priestor, kde nebolo žiadne dobro a zlo, ale len množstvo rovnako zlých, celkom amorálnych skupín, bojujúcich medzi sebou o moc, vplyv, peniaze, čokoľvek." Dôležité je položiť si teraz otázku, "v záujme koho alebo čoho získava nejaký politik vplyv, peniaze, moc..." a hľadať odpoveď v prehľadoch jeho aktivít, ktoré ponúkajú skôr odborné knihy, diplomovky alebo vedecké články, nie v názoroch, ktoré najčastejšie ponúkajú masmédiá.... celý text
Rámájana
2009,
Krishna Dharma
Nie ľudská hlúposť, ale ľudská fantázia je nekonečná. Milujem knihy, ktoré sú plné fantázie a ozaj, stalo sa mi, že po Hviezdnych vojnách, Pánovi Prsteňovi a Harrym Potterovi už ma nič neprekvapí, ale ba... vďaka mojej drahej priateľke som sa dostala k Zaklínačovi. A znovu ten pocit, už nič fantazijnejšieho nepríde, ale ba... nesmrteľný príbeh o Rámájanovi je ako nezastaviteľný tok rieky, jeho stúpenci dodnes kráčajú po zemi a stopách Rámu. Epický príbeh z Indie prefúka skúsenú dušu a dramaticky spáli starý svet európskeho čitateľa. Ako som už napísala blog, lebo kvalitné dielo ma vždy inšpiruje k eseji, aj tentoraz si myslím, že je to jeden z najvýznamnejších diel indickej literatúry, ktorý si podmanil všetky živly a preto víťazí nad časom (ničiteľom všetkých svetov podľa autora Válmíkiho). Je neuveriteľné, ako v dávnych dobách nemala fantázia medze. V dejinách postupne cítiť, že sa fantázia okresáva a začína byť viac funkčnou než mechanickou-detskou, naivnou, detinskou, akú nájdete tu. Aj funkčná fantázia je stále fantázia, ale je prekrásne sa vrátiť aj do úplne jednoduchého sveta, kde opice vytrhávajú hory zo zeme, tečú potoky zahusteného sladkého mlieka, démoni, ľudia a iné bytosti nosia na chrbtoch kliatby od výmyslu sveta, kde komusi zachutí slnko, bohovia sa prizerajú vojnám, ustavične sa pripomína voda, zem, vietor, oheň, smrť (boh Jamarádža vládne juhu a Kuvéra severu), ožíva neživé a živé sa mení na mŕtve, bylinky cúvajú, a kým v európskych lesoch prebývajú rusalky, elfovia a škriatkovia, v tých indických askéti, brahmani, mudrci. A to všetko je pretkané ľudskými mravmi, trikmi, zradami, osamelými príbehmi, chamtivosťou, úžasom, hnevom, pátosom, láskou... mohla by som pokračovať... nudiť sa čitateľ nebude. Kniha je plná myšlienok, zastavila som sa najmä pri scéne, kde Hanumán nás učí, ako sa buduje dôvera najmä v časoch zlých. Aby sa predstavil princeznej, to nie je ľahká úloha a tak sa rozhodne spievať si sám pre seba príbeh o Rámovi, jej milom. Samozrejme, začuje ten spev... princíp spočíva v tom, že každá vec má svoj príbeh, je umením rozprávať príbehy so srdcom, väčšina z nás na tejto stránke číta, lebo miluje príbehy, chce príbehy a v knihách sú príbehy veľmi starostlivo pripravované, ak majú jazykový štýl, nové autorove pravidlá, stávajú sa najväčším klenotom literatúry, ak sú bez štýlu, sú to bestsellere, dobre predávané príbehy pre oddych. Každý príbeh by mal mať funkciu, cieľ, aký mal ten Hanumánov. Zo záveru som však zvädla a vyvolal vo mne nepokoj. Polovica knihy sa deje pre niečo, čo napokon pre ľudské klebety sa rozbíja. A tak rozmýšľam nad tým, či Válmíki týmto nezakrýva iné a viac reálne motívy Rámovho konania. Predsa len tieto príbehy sú vymyslené, ale reálny podklad sa dá pomerne rýchlo nájsť, ak človek rozumie, ako tento svet funguje. A obávam sa, že tá realita je taká nechutná, že ju pre istotu neobnažil ani vo svojej fantázii pre zachovanie božského statusu hlavného hrdinu... A tak Ráma zostáva čistý a jeho konanie súvisí s ľudskými klebetami... Indickú kultúru a život síce nepoznám ani zamak, ale sú javy platné pre celý svet. Dušu si ctiť za každých okolností mi príde tiež prehnané kázanie, lebo tento svet je taký špinavý vďaka ľuďom, že sa tu nájde hojne veľa duší, ktoré by nikto nectil a nikto by s nimi nemal ľútosť. Válmíki sa touto argumentáciou usiluje ukázať nám, aby sme skrátka nedržali v sebe hnev preto, že Rávanova duša páchala zlo. Pre súčasného čitateľa je to však nepredstaviteľné, Válmíki ešte nepoznal farby zla tak ako my dnes... "Tvoja pokora je dostatočnou kvalifikáciou." Ráma svojmu mladšiemu bratovi Bharatovi... celý text
Čas žít, čas umírat
2006,
Erich Maria Remarque (p)
Obsah ťažko hodnotiť, to sa asi nedá, pokiaľ však ide o jazykový štýl, nemôžem čakať Proustov štýl v kombinácii s témou vojny, pravda, ale Hellerova Hlava XXII je geniálna jazda v spoločnosti takej témy, akou je vojna. Neviem, ale po Kovaříkových knihách mi toto príde ako slabé kafé oproti zápiskom seržanta Bourgogneho, tie mám pocit, že už neprekoná nič a hovoria za všetko. Tie zápisky by som dávala za povinné čítanie na stredných školách. Priamo z rukáva vojaka cesta z Ruska domov popisuje "človeka v dobe vojny", charaktery a nie je tam ani priestor na literárne ozdôbky. Remarque sa usiluje v knihe vyvolať v čitateľovi dojem bezmocného človeka so zvesenými plecami a s prosbou "odpusťte môjmu národu". Veď aj hlavný hrdina tvrdí, že toto im nikdy neodpustí svet. Ale odpustil. A veľmi rýchlo. Irónia 20. storočia. Tvár Európy. Na odpustenie stačí dať ľuďom dobré jedlo, autá, nábytok a ďalší konzum. Soft power Nemecka vyšiel na jedničku a dnes fňukáme, óó, aké hrozné vecičky sa diali počas druhej svetovej vojny, poďme o tom robiť každoročné výstavky, íventy, wŕšopy, píšme články, pripomínajme si a ochkajme. Ó, hlaholia Poliaci, poďme speňažiť tie naše koncentráky... Ó, ako málo stačí ľuďom. Ešte prihoďme pár teplých slov o morálke, slobode, demokracii, prírode a právach pre homosexuálov, ktoré sa na nás rútia z USA, odmietajúca európsku bandu Queen len preto, že frontman bol inak orientovaný. Ó, tá sladkosť pokrytectva a tornádové prevracanie kabátov... božská civilizácia. Tak ako si povedal niekedy Lenin, teraz si môžu Nemci vravieť: "Es schwindelt!" Z tej "našej" Európy.... celý text
Stříbrný holub
1971,
Andrej Bělyj (p)
"Dívajú sa na hviezdičky a... plačú od spomienok." Dariaľskij a Kaťa už osamote rozmýšľajú o tom druhom. Kniha je o holubej sekte, zároveň je čiastočne autobiografická a Belyj sa vidí v Dariaľskom, pričom Kaťu má zobrazovať výtvarníčka Asia Turgenevová, do ktorej sa zaľúbil. A tak skutočný Belyj sa stáva ďalším nešťastníkom na tomto svete, ktorý zažíva neopätovanú lásku, pripíja si s lordom Byronom a vravia si v tom literárnom nebíčku, že už horšia je len smrť blízkeho. Preto sa v knihe opakujú silné spomienky hlavného hrdinu na Kaťu, je to veľmi presvedčivé a kto reálne prežíva čosi podobné, tak niektoré úryvky môžu nepríjemne stískať srdce čitateľa... ako to moje, takisto som prehrala svoj už posledný boj o kúsok lásky na tomto bizarnom svete. Zostal iba plač a spomienky.... celý text
Siddhártha
2003,
Hermann Hesse
V praxi psychológie rozobraná Hesseho písaná pravda... „Som ako ty. Ani ty neľúbiš – ako by si inak mohla vykonávať lásku ako umenie? Ľudia nášho druhu azda ani nemôžu ľúbiť. Ľudia, čo sú ako deti, tí áno, a to je ich tajomstvo.“ S Celé toto "tajomstvo" opisuje transakčná analýza Erica Berneho. "Ľudia nášho druhu" - ego dospelého človeka, ktorí sú riadení rozumom, motorom (vôľou) sú pragmatické motívy, sledujú naplnenie vlastných cieľov, hľadajú racionálne spôsoby a starostlivo, bezpečne sa k nim približujú.... bez emócií. Ego dieťaťa časom strácame, hubíme, až kým nestretneme niekoho, pred ktorým môžeme toto ego bez hanby "vypustiť na špacírku", je to veľké šťastie nájsť takého človeka alebo ľudí... väčšina z nás však potláčame ego dieťaťa (emócie) s cieľom zachovať si tvár v spoločnosti (sociálne výhodné správanie), pre akýsi zmysel povinnosti, a to až kým nezostarneme a nevidíme v plynúcej rieke odraz svojej mladej tváre ako Siddhártha a spomenieme si, že aj my sme niekedy boli deti, dokázali sme sa tešiť, úprimne, a bezpodmienečne ľúbiť. V egu dospelého človeka však "ľúbime" ani nevieme ako, ale ináč: "Závidel im jedno, čo jemu chýbalo a čo oni mali, a to dôležitosť, ktorú vedeli prikladať svojmu životu, vášnivosť ich radosti a úzkosti, to zvieravé, ale sladké šťastie ich večnej zaľúbenosti. Títo ľudkovia boli ustavične zaľúbení: do seba, do žien, do svojich detí, do cti alebo peňazí, do plánov alebo nádejí. " ... "Po všetky tie roky sa nevedomky usiloval a premýšľal o tom, ako sa stať človekom podobným tým mnohým, čo sú ako deti, a pritom bol jeho život oveľa chudobnejší a biednejší ako ich život, lebo ich ciele neboli jeho cieľmi, ich starosti, celý ten svet kámasvámíovských ľudí bol mu len hrou, tancom, ktorému sa prizeráme, komédiou."... celý text
Buddha
2005,
Michael Jordan
Kniha je peknou malou encyklopédiou. Škoda tých najstarších sôch z pieskovca v Afganistane (Bamijánske údolie), 2-3. storočie. Patrili medzi prvé skulptúry Buddhu :/
Komiksová filozofie
2019,
Kevin Cannon
Taká príjemná oddychovka, ale toto sú veci fakt na pokračovanie, vyžadovalo by si to normálne kolekciu takýchto komiksov a dôkladnejšie, podrobnejšie preberať jednotlivé filozofické smery, osobnosti, vo filozofii sa dá vybúriť a nielen filozofia, ale vlastne obsahovo čokoľvek vo formáte komiksu je záruka úspechu. To vravím ja, oddaná čitateľka komiksov Káčera Donalda, ktoré sú odrazom našich životov a nie sú to len detské taľafatky. Persepolis bol tiež skvelý, odporúčam aj v angličtine, ak nie je ešte preklad. V tomto komikse mi ale hrozne chýbal môj naj naj naj Schopenhauer... a nepáčilo sa mi, že ten Herakleitos alebo kto stále šahal na Kantovu hlavu, ako keby sa opieral o palicu. Immanuel Kant je pre mňa väčšia osobnosť, tiež mi bolo ľúto toho zobrazenia, nesedelo mi to nejako na to, akú predstavu o ňom mám...... celý text
Bohatier Ňurgun Bootur
1984,
neznámý - neuveden
Plné fantázie! Oplatí sa prečítať! Kiežby sa tak naozaj dalo premeniť na strieborný chumáč vlasov či orlíča. Otrieskať ho o kobylu, vyrastie, otvorí zobák a do neho skočí človek do nového sveta! Skrátka... fantázia! ... zjavila sa prostred zimy v čiapke okrášlenej perom, ušitej z troch sobolov, slávna Mangan Manchaliin, ináč Aan Alachčin, aby oživila zem trávou, kvietím, stromami, dychom lístia, vôňou bylín... Preto platí od vekov: Každý, čo sa s domom lúči, koho dlhá cesta čaká, kto opúšťa rodný kraj, na pomoc ju privoláva, pred jej tôňou na zem kľaká: "Požehnaj ma, požehnaj!" Iba potom poputuje do neznáma, ďaleko.... celý text
Tajemství Chimneys
2006,
Agatha Christie
Toto je čistý gordický uzol, treba čakať so zvesenými plecami do konca, inak z tých lepších... a hlavne sa mi páči, že je tu humor!
Opona: Poslední případ Hercula Poirota
2015,
Agatha Christie
"Vždy som si bol všetkým taký istý - vari až priveľmi istý... Teraz som však pokorný a ako dieťa vravím neviem..." Hercule Poirot Posledný prípad Poirota je dôstojnou rozlúčkou Agathy Christie s jej priekopníckou literárnou postavou.... celý text
Dhammapadam neboli Cesta k pravdě
2004,
Siddhártha Gautama
Vyhasnutý oheň, puknutý gong. Rubíková kocka s jednou farbou... Stále si myslím, že o budhizme veľa toho neviem, a táto kniha obsahuje tak 5% informácií, ale je to najdôležitejších 5%, ktoré odporúčam prečítať si ako úvod do Budhovej náuky, Budhovho sveta... Cesta k pravde obsahuje výroky, zasiahnu vás práve tie, s ktorými aktuálne v živote bojujete. Každý z nás niečím prechádza, čo mu spôsobuje utrpenie. Tak skúste nazrieť do budhizmu. Konečne mi čosi iné upútalo pozornosť: kedysi som sa usilovala pochopiť cestu jednej z mojich hlavných postáv, ktorá prestupovala vesmíry s jediným cieľom: nájsť odpustenie u svojej dávno zomrelej lásky. Na konci bol už v jeho očiach vyhasnutý oheň, prečerpanie nespočetných životov, časov, priestorov, ktoré bolo nič oproti tomu počtu, ktorý ho mohol čakať... a napriek tomu, že som o budhizme nič nevedela, práve nad tým som najviac času meditovala, ako vlastne bude vyzerať a správať sa človek po podobných skúsenostiach a kedy sa tá samsára skončí. A bude si pamätať všetky predošlé životy. Ak sa raz vrátim k príbehu, čo mám v úmysle, ak ma nepostihne upačedhaká, tak budhistické myšlienky mi pomôžu lepšie vystihnúť posledný rozhovor v poslednom vesmíre, ak sa mi už to nepodarilo. Vôbec si totiž nepamätám absolútne kľúčový rozhovor, obsahuje však to, čo som našla v budhizme: vyhasnutý plameň či tráva po daždi, ktorá spodobuje všetky naše strasti... Môj Robin je skutočným brahmanom... "Kdo se povznesl nad radosti i strázně, dosáhl vyrovnanosti, je bez náklonností a stal se hrdinou, který překonal všechny světy, o tom pravím, že je v skutku brahmánem."... celý text
Buddhismus III
1993,
K. Sri Dhammananda
Tento diel je ešte užitočnejší na informácie, miestami rozoberá psychologické prvky života (časť o meditáciách a ich zmysel - porozumenie tomu, ako naše pocity vznikajú, ako sa následne vyvíjajú a ako odchádzajú). Konečne už poznám tie 4 vznešené pravdy, ktoré boli predtým toľkokrát spomínané... pravda o utrpení, o jeho príčine, o jeho zastavení a ceste-magga?-ktorá vedie k zastaveniu utrpenia. Stále o budhizme viem pomerne málo, percentuálna hodnota mojich poznatkov sa rovná aktuálne asi hodnote darovaných percent mimo štátu :D S radosťou sa pustím do ďalších kníh, nech prebijem tie dve percentá darované koňovi, pretože mi toto čítanie napríklad pomáha stabilizovať si kamarátstvo so skutočným budhistom. Budha začal učiť až po 35tich rokoch života, čo považujem za kľúčové, keďže "jediným zdrojom poznania je skúsenosť" (Vivekánanada) a tento vek je už vekom pomerne dosť skúseného človeka. Pozdáva sa mi aj text ohľadom žien a autorovo trochu skromné naznačenie, že postavenie žien je ešte "nedokončenou" záležitosťou našej spoločnosti a dlho potrvá, kým nastane rovnováha. Ak nastane. Pretože prírodné zákony sa nedajú obísť a zákon vraví, že silnejší, zdravší prežijú, ovládnu... a žiaľ, v prírode sa sila fyzická cení viac než mentálna, ktorá je cennejšou v civilizácii - produktu prírody a teda sme stále podriadení prírode. Príroda tu bola skôr, nie rozum a logika. Tie sú produktmi prírody. Taká je pravda. Nakoniec v zápase príroda vs človek víťazí príroda. A toto, práve toto!!!! hnevalo napríklad Arthura Schopenhauera, ktorý sa inšpiroval aj niektorými prvkami budhizmu. Živočíšne pudy, ktoré nakoniec človeka ovládnu. Je tu ešte jedna veľmi smutná a v Európe pochopiteľne prehliadaná vec, ktorá sa diala v 20. storočí a ktorá by Budhu zrejme nepotešila. Genocída žien v Indii (viac v knihe Half the Sky). V knihe sa spomínajú tiež dôvody, prečo vznikali náboženstvá a chýba mi tam ten hlavný dôvod... Strach. Verím tomu, že budhizmus, ak sa považuje aj za náboženstvo, nevznikalo určite preto, aby zastrašovalo ľudí. Avšak to sa nedá povedať o kresťanstve či isláme. Náboženstvo v Európe, ale trebárs aj v Číne (ako som sa dočítala) sa stalo na celé stáročia skvelým nástrojom na zastrašovanie ľudí. Historicky vzaté, strach a náboženstvo ide ruka v ruke. Hoci sa už ku koncu knihy budhizmus berie ako náboženstvo, pre mňa zostáva skôr filozofiou, ktorej hlavným darom pre mňa je naučiť sa byť trpezlivým. A vyhýbať sa sporným a neprijateľným javom a slovám v živote, prípadne sa ich striasť. "Ľudia môžu kritizovať tradičné praktiky, spôsoby a zvyky, ale nie samotné učenie, ktoré Budha po sebe zanechal. Tieto princípy sú dobré pre všetky časy." S týmto výrokom sa dá iba súhlasiť.... celý text
Buddhismus II
1993,
Antonín Konečný
Knihy ako Biblia, Korán, či knihy o budhizme ako je táto by sa nemali podriaďovať hodnotiacim hviezdičkám, ani spovedať sa hviezdam vo vesmíre. Témy sú príliš univerzálne, citlivé a presahujú časopriestorové limity, dokým bude jediné mysliace Homo sapiens na tejto Zemi. Na Srí Lanke nie je možné prehliadnuť toto filozofické učenie a jeho hlavného protagonistu, Budhu. Obzvlášť pre ľudí, ktorí ako ja uprednostňujú pred ajurvédou, homeopatiou, ezoterikou, safari, komerčnou Hikkaduwou či masážou nôh rybami... terapeutickú masáž duše a výstup na Srí Padu (Adamovu horu). Bolesť z opustenia horúceho ostrova nie je taká veľká, ako opustenie jeho obyvateľov žijúcich štyrmi atribútmi v podobe lístkov na ich národnej vlajke. Láskavosť a život v prítomnosti SríLančana je úderom do hrude pre bežného Európana, žijúceho minulosťou a budúcnosťou, ktorý má aspoň štipku sebareflexie a je si vedomý toho, že pred sebou nemá iba slony, opice, pláže a ruiny Polonnaruwy. Nuž, vrátiť sa do ponurých prázdnych ulíc slovenského mesta s bezfarebnými, prevažne hnedými kopcami, lesmi, byť v spoločnosti ľudí so srdcom chladnejším než je stupeň premeny vody na ľad, v snahe hľadať a držať sa zubami nechtami ľudí so srdcom aspoň o trošku farebnejším, aký je farbistý svet srílanský, to je skutočne neznesiteľná bolesť, z ktorej ma môže vytiahnuť iba čas a čítanie si kníh. Napríklad o budhizme. Úprimne, nie sú to žiadne prelomové poznania, na to som už dosť stará a skúsená, no práve pre skúsenosti bolo zaujímavé si prečítať napríklad o budhistickom postoji k smrti, ktorú som v novembri 2023 prežila v krátkom čase šesť po sebe. V decembri dve smrti a v januári ďalší, fyzicky bolestivý odchod zo sveta. Inými slovami, viem, čo je to paliatívna starostlivosť a naposledy som sa toľko o sebe a svete naučila asi pri šesťročnom čítaní si kníh mojich ruských príbuzných spisovateľov. Šesť rokov verzus 4 mesiace je dosť veľký rozdiel. Napriek skúsenostiam, opakovaným scénam v našich životoch, poučeniu sa, vieme sa stále cítiť zle alebo veľmi zle, nedokážeme prestať trpieť, problematika, ktorej sa venuje práve táto knižka. Niektorí sú odkázaní na lieky, niektorí nemajú dostatok mravnej odvahy vydržať a ukončia svoj život. Smrť, koniec, odchod, záver, to všetko samo o sebe by nemuselo prinášať smútok, ale je to tak často. Čo s tým robiť? Čo spraviť s takou smutnou prítomnosťou? Ľudská pripútanosť (tanha) k osobám či majetku je naozaj silná. Budhizmus napríklad radí pomáhať druhým, zabudnite na seba na chvíľu, a slúžte druhým bezhraničnou láskavosťou, súcitom a nesebeckosťou. Chudoba a chamtivosť je všade na svete, aj na Srí Lanke. Ak sa na vás žiarivo usmieva chudoba v podobe starca a stareny na vozíku, či mladého Rusa vo výslužbe bez nôh, otáčajúceho tvár k slnku (neďaleko cintorína s pochovaným F. M. Dostojevským), tak to je čosi, čo vami skutočne duševne pohne a začnete rozmýšľať nad touto kombináciou--- ako je možné, že takáto úprimná veselá chudoba na tvári a zvyšku tela vôbec existuje, hľadá vo vás úsmev, hoci nedáte groš, hľadá svetlo, aby nevidela tieň... V druhom zväzku mi do očí udrela veta, ktorej zmysel som dosiahla pri odchode mojej prvej klientky a vlastne som pochopila v tejto vete, že som nezískala len akési vykúpenie v pohľade a úsmeve umierajúcej, ale že v tom spočívalo omnoho viac a pri poslednej klientke som už dokázala poskytnúť viac než iba objatie príbuznej, ktoré by som inak nebola schopná povedať ani slovo. Táto veta sa však dá aplikovať nielen na smrť, ale na akúkoľvek stratu v živote, ktorú prežívate. A mne nezostáva nič iné, ako čo najlepšie využiť časopriestor, v ktorom práve žijem, a robiť to, v čo verím... "Je potrebná vysoká mravná odvaha na zachovanie duševnej rovnováhy pri strate."... celý text
