Hans Kelsen | Databáze knih

Populární knihy

/ všech 8 knih

Nové komentáře u knih Hans Kelsen

Ryzí nauka právní: metoda a základní pojmy Ryzí nauka právní: metoda a základní pojmy

Při studiu práva se, bohužel, nelze nesetkat s Ryzí naukou právní, tím pak méně, studujete-li v Brně na Masarykově univerzitě, která sebou historicky nese jméno Františka Weyra, zakladatele Normativní školy práva, sestřičky ryzí nauky právní Hanse Kelsena. Vedl jsem s paní docentkou z univerzity onehdy diskusi i Ryzí nauce právní, která mne podnítila k tomu, přečíst si Kelsenovo nejvýznamnější dílo, když už jej chci kritizovat. Pohled na něj se po přečtení proměnil, ale ne zase tak moc. Nevejde se mi sem všechno, ale co nadělám. Kelsenova teorie je pozitivistická a to zcela krajně, až extrémně. Mohu se však ještě ztotožnit s Kelsenovým oddělením práva a morálky. Ale Kelsen jde dál. On vyžaduje vědu zabývající se jen právem. Což je pochopitelné. Ale Kelsen chce odstřihnout právo od jakýchkoliv jiných věd. Chce jej tak vyrvat z reality. Dovolím si to nastínit takto: je to jako kdyby lékař chtěl dokonale pochopit lidský trup. Vezme jej, oddělí od zbytku těla a začne orgán po orgánu procházet. On asi pochopí a to zcela precizně jeho skladbu. Ale jak může plně pochopit jeho účely, neví-li kam z něj vedou tepny a žíly, proč tam jsou ty vlásečnice a k čemu tam vlastně ty orgány jsou. Zkrátka Kelsen nemůže dohlédnout do všech konců, řečeno s klasikem. Pozná svůj předmět, ale učiní jej nefunkčním, tedy zbytečným. Kelsenova teorie je navíc nekonzistentní v tom smyslu, že je existenčně závislá na tom, že oddělení nefunguje. Normy vznikají, pochopitelně, to nekritizuji, Kelsenovi z vůle zákonodárce. Právo vzniká z vůle, respektive volního aktu, ten vzchází z vůle a vůle... No vůle by musela být svébytná entita, která se rovná právu, aby na ní normy mohly referovat, být tak sebereferenční. Ale tak tomu není, že? Vychází-li právo z vůle, vzniká z psychologie. Vzniká-li z agregátu vůlí, vzniká ze sociologie. Díra v samém středu teorie. Další díra obdobného charakteru leží o kousek dál. Pozitivistické teorie skvěle zvládají legalitu, ale s legitimitou mívají problém. (To říkám jako pozitivista.) Tak i Kelsen. Stojíme před problémem řetězení legitimace. Čím to je, že rozsudek je legitimní, je-li? Říká, rozsudek je legitimní díky zákonu, zákon je legitimní díky ústavě. Proč je legitimní ústava? To je dlouhodobý problém všech teorií. On na ni, nepříliš přesvědčivě, odpovídá grundnormou základní normou zablokovanu implicitním prvotním ústavodárcem (zde je mi jeho teorie nejasná, nepopírám, ale to pro výsledek nehraje roli.). Ale tím jenom posouvá otázku proč je legitimní grundnorma? On zde blokuje právě implicitním ústavodárcem, chcete-li, fikcí. Ale to mi řekněte, v čem je tento závěr lepší, než říct, že prvotní legitimace práva je od boha? Vzniká nám tu metafyzický deficit a dostáváme se mimo právo někam úplně jinam. (Dovoluji si zde tímto opravit chybu v anotaci grundnorma, jak jsem podal, není ústavou, je metaústavou. Když už, tak bychom dnes grndnormu postavili na roveň materiálnímu ohnisku ústavy, ale ani to by nebylo vhodné přirovnání. Ta anotace je zkrátka špatně.) Tomáš Sobek k tomu v Nemorálním právu píše: "Být skeptik ohledně základní normy znamená být skeptik ohledně samotného pojmu právní platnost." Ano, to je fakt ryzí nauky právní. Problém je, že je to shodné s faktem každého náboženství. A to už jsme hodně mimo právo jako ryzí nauku. Tolik k druhé díře. Dále se mi zdá absurdní myšlenka, že právem jsou toliko normy úplné, chcete-li, ty, které mají obsaženou sankci. Jednak, toto kritérium nepomůže v tom, k čemu Kelsen směřoval oddělení práva od jiných normativních systémů, i ostatní normativní systémy mají sankční charakter. Důležité není zkoumat sankční charakter, tedy úplnost norem per se, ale kvalitu sankčního charakteru hlavně jeho formalizovanost. Ale ani to nám příliš nepomůže v tomto odlišení, protože normy zkrátka mohou existovat bez sankce a přes to být právem. Tím neříkám, že každé právo není inherentně násilné, v tomto mě Derrida přesvědčil, jen říkám, že normy nemusí být úplné, aby byly právem. Poslední dílčí poznámečky: Odmítnutí subjektivního práva se mi také jeví spíše nepřesvědčivým. Subjektivní právo je toliko subjektivizovaným objektivním právem, to není rozpor v jednotnosti systému. (Ne že by na případné nejednotnosti bylo cokoliv špatného, ale to já jen tak.) Dále se mi líbí jeho myšlenka dualismu sokroméXveřejné právo jako dualismu relativního, nikoliv absolutního. A úplně poslední věc. Sám jsem Kelsena obvinil (před přečtením jeho textu) z formalizmu. To byla nepravda a já se za to omlouvám. Kelsen byl v tom smyslu formalistou, že za právo považoval to, co splňuje formální prvky normotvorby, bez ohledu na obsah. Ale přes to kladl požadavek na morální kvalitu práva (což snad není v tom co zde píši tak důležité, ale zdá se mi fér to zmínit), a hlavně dovoloval soudci diskreci při interpretaci práva, s ohledem na hierarchickou výstavbu právního řádu. Byl vlastně antiformalistou, protože tvrdil, že samotná právní norma vám nemůže garantovat jeden výkladový výsledek, naopak popíral, že vy z textu normy vyplýval jeden objektivně správný výklad, Za to se mu klaním.... celý text
Set123


Čistá právna náuka Čistá právna náuka

Právnikom hádam ani netreba predstavovať meno jedného z najdôležitejších právnych teoretikov „rakúskej školy“. Dielo Čistá právna náuka, prvý krát vyšlo v slovenčine a možno povedať, že bolo na čase. Čistá právna náuka totiž stojí ako základný kameň renesancie v práve. Renesancia s názvom právny pozitivizmus a jeho jadra v podobe čistej právnej náuky predstavuje „povinnú jazdu“ každého právnika. Čo je veľmi zaujímavé, je možno skonštatovať, že teória z tridsiatych rokov 20. storočia je svieža aj dnes a dokáže prekvapiť či už právnych praktikov, či teoretikov práva. V čom spočíva čistá právna náuka v podaní Hansa Kelsena? „Čistá právna náuka chce oslobodiť právnu vedu od všetkých pre ňu cudzích prvkov. To jej základný metodický princíp. ... Jurisprudencia sa absolútne nekritickým spôsobom zmiešavala so psychológiou a biológiou, etikou a teológiou. Dnes už neexistuje takmer nijaká spoločenská veda, do oblasti ktorej by juristi nepovažovali za prípustné preniknúť...“ Samozrejme, pre správne chápanie je potrebné vychádzať z doby keď tieto myšlienky vznikali, ale predsa: „Ide tu predovšetkým o to, uvoľniť právo z oného spojenia, ktoré ho oddávna spojovalo s morálkou. Tým sa prirodzene vôbec neodmieta požiadavka, že právo má by morálne tj. dobré.“ Kelsen približuje právo ako: „ spoločenský fenomén, spoločnosť je ale predmetom, ktorý sa úplne líši od prírody, pretože je úplne odlišným spojením prvkov. Ak právna veda nemá zaniknúť v prírodnej vede, treba právo čo najpresnejšie odlíšiť od prírody“. Právne niečo pochopiť nemôže znamenať nič iné, než niečo chápať ako právo...norma je ale kategória, ktorá v oblasti prírody nenachádza uplatnenie.“ Rovnako tak aj spravodlivosť v právnom zmysle. „Spravodlivosť je výrazom pre naskrz správne sociálne usporiadanie. Usporiadanie, ktoré dosahuje v úplnosti svoj cieľ, pokiaľ uspokojuje všetkých. Túžba po spravodlivosti je - chápané psychologicky- večnou túžbou človeka po šťastí, ktoré sám ako jednotlivec dosiahnuť nemôže, a preto ho hľadá v spoločnosti. Spoločenské šťastie sa nazýva „spravodlivosť“. „vo svojom vlastnom, od práva odlišnom význame znamená „spravodlivosť“ hodnotu absolútnu. Jej obsah čistá právna náuka zistiť ale nemôže...rovnako je nemožné zodpovedať otázku, v čom spočíva spravodlivosť.“ „Spravodlivosť je iracionálny ideál. Akokoľvek by bol nenahraditeľný pre ľudské chcenie a konanie, ľudskému poznaniu zostáva neprístupný. Poznaniu je dané či presnejšie povedané vyhradené, len pozitívne právo.“ Autor tiež „útočí“ na prirodzenoprávny dualizmus teda na rozdelenie práva medzi právo „ľudské“ a „božie“ s odôvodnením, že: „čo treba vždy opakovane zdôrazniť – v zásade bolo (prirodzenoprávne teórie využívané na) odôvodnenie konzervatívnej legitimity pozitívneho práva“ Či ďalej: „Stanovisko čistej právnej náuky je naproti tomu nasrkz objektivisticko-univerzalistické. Zásadne smeruje voči právu ako celku a skúma každý jeho jednotlivý jav len v systematickej súvislosti so všetkými ostatnými, aby v každej časti práva uchopila funkciu práva ako celku. V tomto zmysle predstavuje skutočne organistické poňatie práva. Ak sa právo chápe ako organizmu, nerozumie sa tým nejaká individuálna, nadempirická, metafyzická entita biologickej alebo psychologickej povahy, nerozumie sa tým predstava, za ktorou sa väčšinou skrývali eticko –politické postuláty, ale výlučne a len to, že právo je usporiadaný systém, a že teda všetky právne problémy treba formulovať a riešiť ako problémy usporiadania systému.“ Za jeden z najzaujímavejších momentov považujem teóriu o protiprávnosti noriem. „Pozitívne právo ráta s protiprávnym právom a jeho existenciu potvrdzuje práve tým, že prijíma rozličné opatrenia, aby sa tomu zabránilo alebo aby sa tento jav aspoň obmedzil. Pokiaľ sa to deje, pokiaľ z akéhokoľvek dôvodu, hoc aj neželaná norma zostáva platiť ako právo, nadobúda tento jav skutočnú povahu protiprávnosti.“ „....(protiústavný zákon) potom túto skutočnosť nemožno vyložiť inak ako tým spôsobom, že ústava predpokladá platnosť nielen ústavne súladného, ale aj v určitom zmysle tiež „protiústavného“ zákona; v opačnom prípade by sme nemohli hovoriť o „platnosti“ toho druhého z nich. To, že ústava ale počíta s platnosťou tzv. protiústavných zákonov vyplýva z toho, že nielenže predpisuje, že zákony majú byť vydávané určitým spôsobom a majú alebo majú mať určitý obsah....nemožno na naň v nijakom prípade nahliadať ak ona neplatný zákon.“ Ak by sme mali pokračovať, tak aj ústavný zákon, ktorý je v rozpore s ústavou je zákonom platným, pokiaľ nie je zrušený. Tento pozitivistický prístup k platnosti právnych noriem napríklad korešponduje s teóriou demokracie, podľa ktorej je zákon prejavom vôle zvrchovaného suveréna tj. ľudu. Hans Kelsen sa dotýka aj interpretácie práva a to vskutku pozitivisticky: „Obvyklá teória interpretácie sa usiluje presvedčiť o tom, že na konkrétny prípad aplikovaný zákon by mohol prinášať vždy len jediné správe rozhodnutie a že táto pozitívnoprávna „správnosť“ tohto rozhodnutia je založená samotným zákonom. Uvedená teória podáva interpretačný proces tak, aby v jeho prípade šlo o intelektuálny akt objasnenia či porozumenia akoby bolo možné vylúčene rozumovým poznaním uskutočniť z pohľadu pozitívneho práva správnu voľbu jedinej, pozitívnemu právu zodpovedajúcej možnosti a to z celel množiny existujúcich možností...Zo samotného pozitívnoprávne orientovaného stanoviska nevyplýva kritérium, na základe ktorého by bolo možné v aplikovanou normou vymedzenom rámci dať prednosť jednej z interpretačných možností pred inými...“ Asi najzávažnejšie je tvrdenie: „Márne je úsilie pokúšať sa „právnicky“ odôvodniť jednu z nich na úkor druhých. To, že obvyklé interpretačné nástroje a to argumentum a contrario a analógia sú úplne bezcenné, vyplýva v dostatočnej miere už z toho, že obidva vedú k protichodným výsledkom a neexistuje nijaké kritérium, ktoré by umožňovalo rozhodnúť, kedy treba použiť jeden alebo ... viac na http://oprave.blogspot.com/... celý text
Benedikt