• Autor
• Knihy
• Bazar
• Životopis
• Citáty
• Diskuze

Populární knihy

/ všech 10 knih

Nové komentáře u knih Mahátma Gándhí

Cesta k bohu

„Na papíře ušlechtilé myšlenky, nicméně se nemůžu zbavit jisté pachuti. Jednak, někteří Indové sami Gándhího vnímají negativně - to co je o něm učí ve školách neodpovídá realitě. To, co ve skutečnosti dělal, všechny jeho pochybné praktiky a detaily, týkající se jeho života a osoby, pokud do toho poněkud lehce zabřednete, ten image se naruší a já nedokážu v podobné literatuře separovat obsah knihy od jejího autora. Šlo snad o snahu zdiskreditovat velkého svatého muže? Nebo jsou obvinění legitimní? Osobně se nemůžu zbavit pocitu, že tahle Gándhího cesta na papíře je "příliš čistá" a to ve mně, čistě instinktivně, probouzí pochyby.“... celý text
— JP

---

Můj život aneb O mých experimentech s pravdou

„...k některým knihám je zbytečné cokoliv dodávat ...F E N O M E N Á L N Í člověk i četba“
— Jodys.63

---

Mahátmá Gándhí

„Velmi zajímavé myšlenky“
— cleopatra11

---

---

Môj experiment s pravdou 1

„Autobiografia Môj experiment s pravdou, nie je životopis ktorý by asi očakával bežný čitateľ prechádzajúci pomedzi knižné police. Za prvé, v úvode treba povedať, že Mahátmá Gándhí v knihe zaznamenáva epochu od svojho narodenia po svoje, povedzme aktívnejšie účinkovanie v boji za nezávislosť Indie, pričom tie najturbulentnejšie obdobia Gándhího života v knihe nenájdeme. Druhým rozdielom je samotná forma životopisu. Sám Gándhí svoj život predostiera ako určitý pokus. V knihe sa opisuje v úlohe pokusného králika vlastného experimentu. Experimentu s pravdou a jej úlohou v jeho živote. Prapôvod Gándího pokusu tkvel v jeho náture. Už v mladosti sa v ňom podľa jeho slov, zakorenilo presvedčenie, že základom všetkého je morálka a že tá, je len formou pravdy. Pričom pravda, ako východisko chápania života, sa stalo jeho základným bodom snaženia. Povolaním bol Mahátmá Gándhí advokátom. Svoje štúdia v rodnej Indi začal nie veľmi slávne, s problémami, ktoré však svojou usilovnosťou prekonal a na dobrú radu sa rozhodol, že vycestuje za štúdiami do Anglicka. Po úspešnom zavŕšení sa vrátil do Indie kde pokračoval v konfesií. Neskôr sa dostal ako advokát do dnešnej Juhoafrickej republiky, kde sa mu svojim umom a šikovnosťou podarilo urovnať veľký spor medzi indickými kupcami. V Afrike však na neho tvrdo dorážala situácia pracujúcich Indov ktorí boli vytlačený na okraj spoločnosti. Či v knihe alebo na internete je možné si prečítať životopis tohto veľkého mysliteľa. Ja sa zameriam na Gándího experiment s pravdou ako aj niektoré jeho zaujímavé postrehy. Gándí vo svojej knihe uvádza, že ho jeho presvedčenie pravdy odrádzalo od jeho povolania. Našiel si však jednoduchú cestu – cestu slušného advokáta. Svoje povolanie chápal ako poslanie urovnávania sporov. Svoje vlastné spory, nikdy nepredostieral pred súd. Za pomoc vo verejnom záujme nikdy nebral honorár. Ako sám píše: „celý život som však trval na pravde a to ma naučilo doceniť krásu kompromisu...často som tým ohrozoval život a vyvolával neľúbosť priateľov. Ale pravda je tvrdá ako diamant a jemná ako kvet.“ Alebo inde: „ Pravda je ako košatý strom, ktorý prináša tým viac ovocia, čím lepšie sa oň staráte. Čím hlbšie hľadáte v bani pravdy, tým viac drahokamov tam objavíte...“ či: „...stúpenec pravdy musí byť nesmierne opatrný. Dovoliť človeku, aby veril niečomu, čo nebolo úplne preverené, znamená kompromitovať pravdu.“ Tieto a podobné myšlienky viedli Gándhího ku, pre Európana, zvláštnym dôsledkom. V knihe určite prekvapí v akom veľkom rozsahu spája Gándhí svoju túžbu po pravde rôznymi systémami odriekania. Gándhí postupne odmietal prijímanie liekov, akceptoval a sám vynucoval len domáce spôsoby liečby ako napríklad vodoliečbu a zemné obklady. Ďalej ako hinduista omietal mäso. Neskôr sa snažil vysadiť aj mlieko. Zastával domácu stravu zloženú z ovocia, zeleniny, a orechov, bez veľkého solenia a korenenia. Tento spôsob stravy ho však neuspokojoval a hľadal ďalšie spôsoby ako sa drillovať v odriekaní a teda posilňovaní svojej vôle, vôle k životu v pravde. Často v knihe opisuje svoje rôzne diety a pôsty. Neskôr viedli k hladovkám. Tvrdil, že: „Ak fyzický pôst nie je sprevádzaný duševným pôstom, vyústi v pokrytectvo a pohromu.“ Ďalším dôležitým momentom bol jeho prístup k rovnosti a nevlastneniu. Nevlastnenie – aparigraha, vychádza z Gíty (indický náboženský text). Sám seba si predstavoval ako poručníka svojich hmotných vecí, ktoré len spravoval. Tak sa oslobodzoval od puta vlastníctva ktoré zväzovalo a obmedzovala slobodu vôle. Ďalej sa v knihe dočítate ako často odpúšťal svojim vinníkom, písal, že máme nenávidieť hriech a nie hriešnika, lebo ten si zasluhuje poľutovanie. Sám, keď spoznal poklesok svojich zverencov vyhlásil, že ich trestať nebude, no sám prešiel na sedem dňový pôst a následné odriekanie v podobe len jedného jedna denne po dobu štyroch mesiacov. Gándhí bol nesmierne usilovný, vychádzal z presvedčenia, že nič, čo sa začne sa nemá prerušovať, len ak sa to ukáže ako mravne neobhájiteľné. Taktiež presviedčal čitateľa, že čokoľvek po čom srdce najväčšmi túži aj naozaj dosiahne. Vo svojich úsudkoch bol mimoriadne triezvy. Často si chyby druhých kládol na seba, a skôr ako sa snažil zmeniť iných, snažil sa zmeniť seba samého. Hájil práva indického národa, no bol k Indom aj kritický. Uznával ich slabé hygienické návyky, no nehanil ich za ne, skôr vyvíjal aktivity rôzneho druhu aby tento zlozvyk odstránil. Tak ako minca má dve strany aj Gándhí bol z nášho pohľadu podivín. Čím viac začal svoj život splietať s verejnou službou, tým viac sa snažil o určitú „totalitárnosť“ svojho pohľadu na svet. V miestach svojho pobytu zakladal ášramy, akési vlastné duchovné komunity, ktoré mali podobu akéhosi mixu družstva a kláštora, viac podobné izraelským kibucom, v ktorých predstavoval rodinnú i komunitnú autoritu. Gándhí sa taktiež snažil vštepovať svoje poznatky aj v rámci rodiny, hoci dosť spornými metódami. Európskeho čitateľa, zarazí, keď číta ako odmietal užívanie liečiv pre seba i smrteľne chorého syna, len preto, že to bolo v rozpore s jeho vlastným učením o pravde. Treba však dodať, že až pri prečítaní podobných pasáží Európan pochopí, čo to je, život podľa zásad pravdy. Gándhí, sa vo svojej knihe jemne dotýka satjágrahy, teda neposlušnosť a nespoluprácu ako prostriedku politického boja. Dotkol sa ho síce len okrajovo pri satjágrahe v Čamparane. Tu zdôrazňoval nevyhnutnosť zdvorilosti a nebojácnosti ako najťažšej časti sátjágrahy. Tvrdil, že každý, kto sa dovoláva použitia sátjágrahy, musí prijať vonkajšiu jemnosť, zdvorilosť, miernosť, a musí myslieť v prvom rade na protivníkove dobro. Nejedná sa teda o boj a konfrontáciu, ale o spôsob presviedčania protivníka. Práve túto cestu považoval Gándhí za nevyhnutnú a tvrdil že práve vďaka nej sa Indom: “vtlačilo nezmazateľné poučenie, že...viac na http://oprave.blogspot.com/“... celý text
— Benedikt

---

Hind svarádž: Indická samospráva

„Pôvodná kniha Mohandása Karamčanda Gánhího z roku 1933, je prejavom Gándhího „podivínstva“, teda z našej európskej perspektívy. V úvode varuje, že ak pozorný čitateľ nájde v jeho knihách a tézach nejaké rozpory, má sa riadiť tými poslednými, lebo ako uvádza, na ceste Pravdy sa musel vzdať množstva predstáv a kvôli tomu sa naučil mnohému novému. Už z názvu vyplýva, že Gándhí v knihe propaguje svarádž, teda samosprávu Indie, hoci, ako sám uvádza vie, že tej nie je India schopná. Ako píše, jeho podoba svarádž je striktná, vychádzajúca z účelu pravdy, sám sa jej však dopúšťal len v časti svojho života, preto žiada autora aby sa zameral na to čo má byť a nie na to čo je, lebo súčasťou svarádž je aj satjágraha, teda cesta nenásilia, ktorá si vyžaduje, veľkú striktnosť, sebakontrolu a žiadne tajnosti. Kniha je rozdelená do viacerých tematických okruhov, a je písaná vo forme plynulého rozhovoru medzi Gándhím a fiktívnym dotazujúcim ( čitateľ – redaktor ). Už v úvode knihy napomína redaktor čitateľa, že je veľmi netrpezlivý, a že ani strom nevyrastie za jeden deň. Trpezlivosť je jedným zo základných predpokladov Indickej samosprávy. Gándhí ďalej podtrhuje, že ak chce byť India samosprávna, tak nesiem pamätať na to dobré čo dostala od Angličanov a musí mať aj úctu ku svojim predkom a musia byť veľkorysí a neodmietať iné myšlienky. Gándhí, teda redaktor sa snaží premeniť netrpezlivého čitateľa pomocou trpezlivého odstraňovania predsudkov. Redaktor sa snažil ďalej presvedčiť že činnosť Kongresu, nebola zbytočná hoci sa výsledky nedostavovali, dôvodil tým, že ani zasiate semienko nevidno, iba strom, ktorý z neho vzíde a preto odmietal viniť Kongres z nedbanlivej práce. Povinnosťou Indov je konať dobro, i keď to sa hýbe slimačím tempom. Tí, ktorí konajú dobro sú nesebecký, nenáhlivý a poznajúci, že na nájdenie dobra je potrebné množstvo času. Pri týchto slovách paradoxne odmietal železnicu ako strojca pokroku. Lebo v zrýchľovaní, ako takom, nevidel účel. Čitateľ ďalej nabáda redaktora aby sa vyjadril k veci posvätných kráv, ktoré moslimovia jedia a teda prestupujú zákony Indov. Redaktor sa pýta, že ak sú teda kravy také posvätné, tak prečo za ne Indovia nepoložia život radšej ako za život brata Mohamedána. Redaktor odmieta tvrdenia, že za ochranu posvätných kráv je nutné ubližovať Moslimom, lebo to je v rozpore s nenásilím. Pýta sa ako môžeme ochrániť život tak že budeme život brať inému tvorovi ? Muž nenásilia môže jedine prosiť Moslimského brata, aby rešpektoval jeho vieru a príkazy, to je všetko čo je povinný urobiť. Pri právnikoch redaktor tvrdí, že aj právnici sú ľudia a teda je v nich niečo dobrého. No netreba zabúdať, že vždy keď urobí právnik nejaký dobrý skutok, tak je to skôr zásluhou jeho osobných kvalít, no nie z titulu jeho povolania. Ďalej dodáva, že táto profesia učí človeka k amorálnosti. Remeslo ich núti podporovať spory, namiesto ich potláčania. Pýta sa, že prečo chcú vyššie odmeny ako pracujúci, prečo majú vyššie požiadavky a v čom by mali byť pre krajinu prospešnejší. Nazdával sa, že práve Angličania museli zaviesť súdy, aby ovládli Indiu, lebo súdy nevznikli na ochranu ľudu, ale na presadenie vôle mocnejšieho. Vedľajším účinkom bolo, že ľudia sa stali zbabelšími a svoje spory prestali riešiť samy a radšej sa obrátili na tretiu osobu, akoby ona mohla za ich peniaze vyniesť spravodlivý rozsudok. Redaktor - Gándhí, je však kritický aj k tým, čo tvrdia že civilizácia je to čo priniesli Angličania do Indie. Kontruje, že „byť civilizovaný znamená jednať podľa mravných zásad, ktoré nám ukazujú cestu k povinnosti. Konať povinnosti znamená to isté čo dodržiavať morálku.“ A ďalej, že: „skutočná pravda musí plynúť z povinnosti.“ Pri svarádži, tvrdil, že kto chce samosprávnu Indiu, musí sa v prvom rade dokázať postarať sám o sebe, lebo topiaci sa nezachráni nikoho. Základom oslobodenia celku je oslobodenie každého jedného jednotlivca. Tu prízvukoval, že bez odvahy a mužnosti nie je možné dosiahnuť pasívny odpor, ktorý si vyžaduje obrovskú dávku občianskej statočnosti. Jej nasledovní, by sa mal podľa redaktora, vzdať pohlavnej túžby, prijať chudobu (ochota prísť o všetky peniaze len aby sa nemusel vzdať pasívneho odporu), nasledovať pravdu a budovať svoju neohrozenosť (hovoriť pravdu za každých okolností) pre blaho iných. „Pasívny odpor je meč ostrý na oboch stranách. Môžete ho použiť kdekoľvek lebo prináša požehnanie tomu kto mu vládne, i tomu proti komu je použitý. Prináša ohromujúce výsledky, bez preliatia jedinej kvapky krvi. Nikdy nezhrdzavie, nikto ho nemôže ukradnúť. Jeho zástancov nič neohrozí. Meč pasívneho odporu nepotrebuje pošvu. Divím sa, že niečo také môže byť považované za zbraň slabých.“ Samotná kniha, je veľmi pútavá a jednoduchá, ukazuje nám Veľkého Ducha, ktorým Gándhí naozaj bol. Hoci je kniha určená pre jednoduchšie indické masy, jej štýl je natoľko pôvabný že musí zaujať aj hociktorého erudovaného intelektuála. Nenásilie, trpezlivosť, pravda, tieto večné princípy Gándhí ukazuje v ich prirodzenej kráse.“... celý text
— Benedikt