Populární knihy
Nové komentáře u knih Quentin Skinner
O státě
„Skôr ako začnem písať o tomto naozaj podarenom dielku určenom pre politológov, právnikov a štátovedcov, chcel by som upozorniť na jeho naozaj originálnu techniku spracovania problematiky. Skinner píše svoje dielko na pozadí vývoja obsahového významu pojmu štát (stato), a na základe zmien významov nám predkladá pomerne slušnú predstavu o vývoji samotnej ideje štátu. S podobnou technikou som sa zatiaľ stretol len v knižke Johna Lukacsa, Na konci věku. Sám autor veľmi pekne obhajuje svoju techniku: „Sledujeme-li puvod a vývoj nějakého pojmu, objevujeme přitom ruzné spusoby, ktorými mohl být v minulosti užíván. Získáváme přitom nástroj ktitické reflexe toho , jak se tomuto pojmu rozumí v současné době... Podniknou širší analýzu by bylo možné pouze za předpokladu, že výrazy los tato, l ´ État či der Staat sa vztahují ke stejnému pojmu jako slovo stát. Tím bychom však předem předpokladali něco, co má být teprve dokázáno.“
Skinner začína svoju knižku tým, že čitateľovi ozrejmuje, že slovo štát má koreň v slove status. A to v zmysle stavu kráľa alebo vládcu, ktoré mu vyplývalo z tohto postavenia. Taktiež nám je nutné chápať, že od 11. st. sa vládca považoval že „majiteľa“ kráľovstva. V tejto súvislosti je ďalej nutné chápať že tento stav vyžadoval o dobrý (bonus) až najlepší (optimus status reipublicae) stav vecí verejných. Teda akúsi panovníkovu povinnosť byť dobrým správcom hoc bol absolútnym majiteľom. Popri kráľovom stave existoval ešte meštiacky stav (status civitatum) ktorý bol súčasťou verejného stavu. Veľmi zaujímavé požiadavky vyslovil v súvislosti s inštitútom optimus status reipublicae, Filippo Ceffi a Tomáš Akvinský, ktorý považovali požiadavku poslušnosti úradníkov záujmom spravodlivosti. Neskôr bola táto požiadavka nahradená požiadavkou zákonnosti. Giovanni Campano, ďalej vyžaduje požiadavku nestrannosti a oddanosti obecnému dobru.
V období renesancie dochádza k nástupu dedičných kniežat, ktoré majú podľa nového svetonázoru zastávať pozíciu otca vlasti a dbať na rozvoj svojej domoviny. Chápanie kniežat sa ale prenieslo z roviny autokrata na požiadavku osvietenského panovníka. Najvýznamnejším propagátorom nebol nikto iný ako sám N. Machniavelli. Tu v prostredí renesančnej itálie sa začína oddeľovať panovník od lo stato, ako nevyhnutnej mocenskej štruktúre ktorú musí panovník ovládnuť. Štát sa začal chápať ako politické spoločenstvo - commmonwealth
Je ďalej veľmi dôležité si uvedomiť, že rozdiel medzi republikou a monarchiou je nie len v spôsobe riadenia štátu ale aj nositeľa suverenity. Kým v monarchií je to panovník z božej vôle v republike je to ľud, ktorý svoju suverenitu len prepožičiava, teda neprenáša na správcov. Ďalším rozdielom je, že v monarchií sú ľudia v istom druhu závislosti k osobe panovníka, a podľa Digest závisieť na vôli iného je otroctvo.
Ďalší vývoj nám ukazuje ako sa vytvára samostatná entita štátu, ktorá podľa E. Burka požaduje lojalitu od vládcov i ovládaných.
Pufendorf ovplyvnení občianskou filozofiou Hobbesa uvádza: „Najmřiměřenější definece občanského státu je, zdá se tato: Je to složená morální osob, jejíž vuli, sjednocenou a svázanu oněmi smlouvami, ktoré předtím byly uvadeny v platnosti množstvím lidi, je třeba považovat za vuli všech, čehož dusledkem je, že občanský stát smí užívat sily a bohatství soukromných osob ve prospěch zachování společného míru a bezpečí.“
Na záver by som už len dodal moju myšlienku vzťahujúcu sa k deistickému elementu v politickom útvare. Monarchia sa bezprostredne odvolávala na legitimitu udelenú bohom, republiky tento koncept opustili a za najvyššiu moc si vo svetských veciach vyvolili ľud. Teda až na Spojené štáty americké, ktoré posvätili ľud, God save America !“... celý text
— Benedikt
Machiavelli
„Útla knižočka vydavateľstva Odeon – Argo, zo zaujímavej aj keď pre túto pracú neadekvátnej edície: Osobnosti, od skvelého autora Quentina Skinnera je labužnícka chuťovka týkajúca sa správneho pochopenia diel Niccolo Machiavelliho. Skinner nie je neznámy, už v iných esejach sme sa zaoberali jeho prácou O státe. Odklon od pôvodných autorov ku komentátorom sme použili aj v prípade Aristotela, kde sme siahli k práci R.G. Mulgana. Komentátori tak završujú predošlé spracovanie autentických diel klasikov.
Skinnerova práca je perfektným, hutným, a obsiahlym výkladom Machiavelliho práca, hoci celá práca má niečo cez sto strán. Autor výstižne, v podstatných rysoch vysvetľuje Machiavelliho práce Vladár, Úvahy o umení vojenskom, Rozpravy o prvých desiatich knihách Tita Lívia a Florentské dejiny. Skinner hľadá základné premisy Machiavelliho „kacírskeho politického myslenia“ cez prizmu jeho životných skúseností, ktoré dokladuje úryvkami z jeho privátnej korešpondencie. Táto kompaktnosť vytvára schopnú myšlienkovú genézu, ktorá rúca náš pôvodný pohľad na Niccola Machiavelliho ako tvorcu skazenej mocichtivej doktríny, ktorá sa vymyká základom kresťanskej logiky.
Autor poukazuje, že Machiavelli k svojim záverom došiel z dvoch základných predpokladov. Prvými sú vlastné skúsenosti zo služieb Florencii a druhou neúnavné štúdium a komparácia antickej historiografie s vtedajšími podmienky. Dochádza k záveru, že vzostup Ríma má byť predlohou pre obnovenie slávy Italie a hoci niektoré opatrenia predkladá priam škandalóznym spôsobom, poskytuje na ne historické argumenty, pričom jeho doktrína nie je prázdnym prospechárstvom. Podľa Skinnera chce Machiavelli povedať to, že základom dobrého štátu je VIRTU – akási forma občianskej zdatnosti, ktorou sa vyznačujú striedavo vodcovia, občania a pospolitosti. V najhrubšom obryse virtu predstavuje schopnosť rozhodovať sa správne v prospech pospolitosti a to aj napriek osobným preferenciám a zásahom Šťasteny (antického a humanistického poňatia osudu, resp. Božej vôle). K dosiahnutiu sociálneho ako aj individuálneho virtú Machiavelli často poukazuje na Rím, kde bolo virtú ( súbor cností) prítomný čo možno v najdlhšom možnom období a v najväčšom počte jedincov. Snažil sa poukazovať na to, ako podporovať rozmach virtu, a to mravmi, náboženstvom, či svetskými prostriedkami ako sú inštitúcie, procedúry a zákony. Svoje ideie čerpá z antiky.
Machiavelliho silnou stránkou bolo, že (a) poukazoval na príklady Ríma ako hodné nasledovania, pričom ich (b) aplikoval na aktuálne situácie vtedajších pomerov, a ďalej jeho (c) ostrá kritika vtedajších pomerov v porovnaní s Rimanmi. Poukazoval najmä na to, že neúspechy a pohromy vtedajšej doby boli z dôvodu nedostatku virtu a naopak, že najväčšie úspechy antického Ríma boli zapríčinené práve dostatkom, ak nie prebytkom týchto cností.
Opakovane sa zaoberá myšlienkami ako obnoviť virtu v stredovekých podmienkach, pričom táto myšlienka sa podľa Skinnera vinie všetkými jeho dielami. Odsudzovaný „machiavellizmus“ ako zvrátená túžba po moci za každú cenu, nebol myslený ako univerzálna a večná poučka o vlastnostiach vladára, ale skôr dobovo aktuálna kritika vtedajších pomerov resp. nedostatok virtú, teda toho čo, bolo treba učiniť aby mohla spoločnosť napredovať.
Čítanie Skinnerovho diela by preto malo byť povinnou bodkou za štádiom a správnym pochopením Machiavelliho prác, tak by z nich mal čitateľ úžitok.“... celý text
— Benedikt
