Nové komentáře u knih Richard Grant Mulgan
Aristotelova politická teorie
„Prvá kniha ktorá hĺbkovo rozoberá dielo ktoré som prečítal padla na túto knihu. Po prečítaní najdôležitejších diel od Aristotela, ohľadom politickej teórie som zavŕšil knihou od R.G.Mulgana, a urobil som naozaj dobre. Kniha zosumarizovala to čo tvorilo kontext diel. Poskytla mi krásny náhľad na to čo je „medzi riadkami“, ukázala mi , čo Aristoteles naozaj znamenal pre politickú teóriu.
Medzi to na čo ma upozornila kniha, je určite zámer Aristotela ohľadom politickej teórie, ktorú nekoncipoval ako civilnú vedu ale ako o istý súbor poznatkov, rád a metód určených pre politikov, vládcov a zákonodarcov, ktorých základný rys je v praktickom uplatňovaní a nie v akademickom poznávaní.
Aristoteles v otázke občanov koncipovala aj dnes veľmi príťažlivú teóriu kde člen spoločenstva (koinonia) je cieľom sám o sebe. Slobodný aktívny občan ako poslanie štátu je naozaj zaujímavý koncept.
Samotná kniha má veľkú hodnotu i v tom, že priblížila dobu a pomery kedy vznikali diela, tak nám napríklad pripomína, že v časoch Aristotela neboli koncipované základné ľudské práva, a rozsudky ako zbavenie majetku či vyhnanstvo boli legitímnimi nástrojmi štátu ktoré nezasahovali do osobnej sféry občanov. Štát bol viac ako jednotlivec. Aristoteles v tomto ponímaní, kladie na štát, z dnešného pohľadu, totalitárne nároky vo forme tvorby šťastia a cnosti prostredníctvom zákonov, výchovy a spravovania. Aristoteles sa podľa Mulgana dotkol aj základnej premisy akceptácie štátu v forme vzťahu politickej poslušnosti a morálnej povinnosti, ktorú ale ďalej nerozoberá, konštatuje len že cnostný človek je cnostný absolútne a nie len relatívne.
V knihe ma zaujal veľmi zaujímavý Mulganov výrok: „Názor že moc výkonná musí obmedzovať samu seba a výkon vôle zákonodarcu, môže byť účinným a prospešným mýtom , nemôže však byť presným popisom politickej skutočnosti“ , ktorý je naozaj výstižný.
Krátka rozprava o povahe suveréna ako o absolútnom nositeľovi moci ktorý je nad zákonom a právom, nám tak trošku ukazuje že ak je suverénom napr. ľud a ten sa rozhodne porušiť práva ako napr. zvrhnúť vládu má na to legitímne právo.
Veľmi zaujímavý je aj exkurz k politei, ktorú Aristoteles chápe raz ako timokraciu raz ako politeiu. Jej obsahom a zároveň rozdielom je jej zameranie, ktoré spočíva v plnení spoločného záujmu a demokracia plní záujem vlády mnohých vo svojom vlastnom záujme. Politeia je zmiešanou vládou a jej prvkami sú správne vyvážené vzťahy medzi chudobnými a bohatými, nutná skupina strednej vrstvy.
Aristoteles pokladal politickú kariéru za osobitný druh cti. K občianstvu ešte prikladám, že v Aristotelovom ponímaní sa občanom chápe aktívny prvok , ktorý je vyjadrený poradnou (na snemoch), súdnou, a čiastočne aj politickou činnosťou, nejde teda o pasívneho demokratického občana dneška, ktorý po odvolení stráca záujem o štát. Keď sa o štát nestarajú občania nestará sa štát ani o občanov. Aténska demokracia teda bola v pravom rade aktívnou demokraciou ako priamou.
Mulgan zaujímavo konštatuje že odborník vo svojej oblasti, hoci má znalosti a schopnosti nemá právo byť postavený vyššie ako kontrola a kritika. Je to myšlienkovo veľmi zaujímavý postreh.
V závere knihy o stasis (zmeny vlády) je zachytená asi najzaujímavejšia myšlienka, Mulgan tu koncipuje takto: „ Aby uspokojili svojich poddaných a získali ich lojalitu, musia sa demokrati stať v určitom zmysle menej demokratickým a oligarchovia menej oligarchickými“ . Tento i dnes aktuálny recept na stabilitu nám ukazuje že pre zachovanie demokracie je nutné správať sa občas nedemokraticky. Obdobou takéhoto konania by som možno zaradil ostrakizmus ( hoci by boli námietky že sa jedná o porušenie skôr právneho štátu ako demokracie, no ja si myslím, že dôsledky boli skôr politické ako právne) kde sa ktorý bol súčasťou Aténskej demokracie, ako prostriedok kontroly a stabilizovania demokratického režimu, hoci tento prostriedok bolo len faktické vyhnanie občanov.“... celý text
— Benedikt
