Ronald M. Dworkin

Přidat do oblíbených Koupit knihy

americká, 1931 - 2013

Populární knihy

Ríša práva
Ríša práva
O slobode a spravodlivosti
O slobode a spravodlivosti
Náboženství bez Boha
Náboženství bez Boha
Když se práva berou vážně
Když se práva berou vážně

Nové komentáře u knih Ronald M. Dworkin

Náboženství bez Boha Náboženství bez Boha

„Osobně si nemyslím, že je toto velká kniha. A očividně je to jen můj názor, názor jakéhosi Vojtěcha, který se pokouší cokoliv vytýkat osobě s nepopiratelně velkým dějinným významem, osobě, která nám přinesla poměřování principů v právu, takže… Předem musím říci – Dworkinova pozice v této knize je velice zajímavá. Musí totiž bojovat na dvou frontách, jednak proti ateistům, (ostatně kdo proti nim nebojuje, že), ale zároveň musí svou pozici hájit proti věřícím v boha. A zvládá to dobře, problém je, že pokud jde o mě, nestojí Dworkin v reálné opozici, ale v opozici do jisté míry fiktivní. Takto, pevně věřím, že ve Státech je situace jiná, ale zde, v České kotlině se téma zdá poněkud přihlouplé. O čem Dworkin mluví? Vlastně o tom starém známém Halíkovském „něcizmu“ – věřím v něco. Dworkin se to pokouší pojmenovat poněkud inteligentněji „Religion without God“, což po mém soudu je samo o sobě nedobré pojmenování – faith by bylo vhodnější, sice to evokuje spíše důvěru, ale ve slova smyslu, který Dworkin zkoumá by to bylo vhodnější – pravda, méně provokativní, o což možná nakonec šlo. V českém překladu se problém zdá absurdnější. „Náboženství“ implikuje boha, ovšem „víra“ je od boha, po mém soudu, v zásadě sterilní. Čili termín, který se Dworkin snaží zavést je vlastně víra. Dworkin říká, že se snaží obhájit takovou formu víry, která boha neobsahuje – má s tím v naší končině někdo problém? Však to je v Čechách dominantní přístup. Proto říkám, že pro nás je kniha v zásadě bezobsažná, ač může být „krásná“. Mimochodem, tu pasáž s krásou vesmíru a věděckých teorií jsem prostě nepochopil a shledal ji absurdní, nebudu se tu k ní tedy dále vyjadřovat. Snad ještě k terminologii. Myslel jsem, že je to chyba překladu, není. Dworkin používá pro tvrzení o existenci boha, stvoření světa, peklu atd. označení „věda“ – „science“. Problém, soudím, je, že vědu chápu v Popperově slova smyslu – falzifikovatelné tvrzení je vědecké tvrzení. Položit zmíněné otázky do pozice „vědy“ znamená vlastně jim přiřknout přízvisko „lživé“ – podvodné. Lepší by bylo „tvrzení o faktech“, to se ještě nemusí a priori nazývat tvrzením vědeckým a nešlo by jej vyvrátit, respektive nepotvrdit vědeckou metodou, což by byla výhodnější pozice. Na straně druhé je fakt, že Dworkin daná tvrzení neobhajoval a tak možná jen zdůrazňoval jejich absurditu. Přeci jenom jsem právník (ve výrobě), tedy poslední poznámka. Zdá se zbytečné – opět možná více pro naši zemi, než pro Spojené státy – snažit se objasnit vnitřní obsah práva na svobodu náboženského vyznání. Tu má smysl řešit pouze co do obsahu vnějšího a kolektivního vyznávání víry – a ani tu si nejsem jist. Celá tato otázka spadá coby speciální do svobody myšlení a práva na šíření informací – pouze z historického pohledu bylo ústavodárci považováno za nutné (u nás z důvodů velice očividných) výslovně zdůraznit svobodu náboženství. Nemá tedy podle mě smysl snažit se inkorporovat do ústavního pořádku konkrétně svobodu náboženského vyznání, protože tato je inherentní pro svobodu myšlení – právo na duševní integritu. Ale opět, ve Státech je to patrně komplikovanější problém. Ostatně ani vzpomínané kulturní války „new atheism“ proti konzervativním věřícím pro nás nejsou relevantním diskursem.“... celý text
— Set123

Když se práva berou vážně Když se práva berou vážně

„Pre celistvé chápanie súčasného stavu poznania mechaniky právnych princípom, je nevyhnutné neopomenúť prácu angloamerického právneho teoretika Ronalda Dworkina. Dworkin prináša vlastný pohľad na svet právnych princípov a právnych pravidiel. Tento pohľad je možné skúmať len cez optiku anglo-amerického právneho systému, lebo práve z postavenia judikátov v anglo-americkom práve vychádza celá Dworkinova doktrína. Princíp chápe ako: „zvláštny druh štandardu, od právnych pravidiel odlišný...ktoré hrajú (právne princípy) kľúčovú rolu v argumentácií na podporu rozhodnutí o konkrétnych zákonných právach a povinnostiach.“[1] Uvedená koncepcia vychádza z tézy, že princípy sú prítomné v práve, v akejsi nadprávnej zóne, odkiaľ ich do oblasti práva transponujú, najčastejšie sudcovia, prostredníctvom sudcovskej tvorby práva. Dworkin delí kauzy na jednoduché (soft cases) a zložité prípady (hard cases). Práve hard cases, predstavuje okruh sporov ktoré nemožno vyriešiť za použitia bežných interpretačných metód v práve. Dworkin sa ďalej vyslovuje za ultimatívnosť výberu pri riešení kauzy využitím právnych princípov v prípade ich kolízie v zložitých prípadoch. Princíp právnej istoty a spravodlivosť sú absolútne princípy, a z nich sa vyvodzujú ďalšie právne pravidlá, ktoré v rôznej miere presadzujú verejnoprávne inštitúcie. Tu ale samozrejme narazíme na pôvodný problém kritérií výberu v ultimátnych kauzách, tak ako ich chápe Dworkin. Skutočná otázka znie. Ak v jednotlivom prípade existuje len jedna správna možnosť priznania práv a povinností subjektom, teda buď uplatnenie princípu právnej istoty alebo spravodlivosti, aké sú ich kritéria výberu? K riešeniu si Dworkin prizval imaginárnu postavu sudcu Herkulesa, ktorý predstavuje idol právnika, ktorý je znalý vo všetkých práva a povinností subjektov a celkovo je stelesnením práva v podobe človeka. Aj on sa však podľa Dworkina skôr alebo neskôr dostane s spomenutej otázke. Po jej nastolení musí riešiť „gravitačú silu“ jednotlivých právnych ustanovení a požiadaviek na právo. Sám musí hľadať, resp. vytvoriť konzistentnú štruktúru ktorá v zásade zahrňuje a vysvetľuje predošlé vnútorné rozpory a obsahuje aj inštitucionálnu stránku práva a rieši vzniknutú situáciu. Ako príklad môžeme uviesť kauzu Henningsen vz. Bloomfield Motors Inc. z roku 1960[2]. Pán Henningsen mal autohaváriu pri ktorej utrpel zranenia, pričom žiadal od výrobcu áut odškodnenie za svoje zranenia. V praxi neexistoval žiadny zákon. ktorý by zaväzoval výrobcu automobilov niesť zodpovednosť za ujmu súvisiacu s prevádzkou motorového vozidla. Samotná kúpna zmluva takúto zodpovednosť vylučovala. Pán Henningsen teda vychádzal z určitého morálneho práva. Súd v štáte New Jersey však vychádzal z povinnosti predchádzania škôd zo strany výrobcu motorových vozidiel a paradoxne priznal pánovi Henningsenovi právny nárok na náhradu vzniknutej škody. Súd tu nerešpektoval zásadu pacta sunt servanda, ktorej sa dovolávala spoločnosť Bloomfield Motors Inc., a ktorú môžeme chápať, ako argument s argumentom princípu právnej istoty strán. Odvolal sa na argument povinnosti predchádzať škodám, ktorá bola k pánovi Henningsenovi s normatívnom princípu spravodlivosti. Ani inštitúcie, v tomto prípade súd, nedisponoval dostatočným inštitucionálnym rámcom pre akceptovanie spomenutej argumentácie ( predošlé judikáty súdov). V obdobných prípadoch ale musí sudca Herkules pristúpiť k určitému netradičnému podujatiu. Dworkin tvrdí,[3] že: „ak odpovie sudca na morálnu otázku kladne a domnieva sa, že osoba B ma po zvážení všetkého, morálne právo na remedúru, o ktorú sa súd usiluje, bude si myslieť že osoba B má aj právo zákonné. Potom má principiálny argument aby rozhodol v prospech osoby B, a principiálny argument, aby vyhlásil nové pravidlo, ktoré bude do budúcna hovoriť v prospech osôb ktoré budú v rovnakej situácií.“[4] Dworkin ďalej chápe právne princípy ako morálne normy, a ako takým, im priraďuje aj vážnosť. „Pravdivosť právnej vety, ak je pravdivá, tkvie v bežných historických faktoch o individuálnom alebo spoločenskom chovaní... názory na spravodlivosť sú často príčinou chovania ktoré tvoria právo.[5] Pre potreby tejto práce možno zhrnúť Dworkinov prínos v teórií mechanizmu právnych princípov v nasledujúcich tézach: 1, V hard cases sú morálne normy relevantným zdrojom požiadaviek vzhľadom k inštitúciám. 2, Inštitúcie sú povinné rešpektovať individuálne práva na rovnosť, právo na rovnaké zaobchádzanie a pristupovať k nárokom občanov „s úctou a pozornosťou, ako k ľudským bytostiam ktoré sú schopné formulovať vážne koncepcie, ako majú žiť svoje životy a spravovať sa podľa toho.“ [6] Platnosť Dworkinovej teórie je v našich, kontinentálnych, podmienkach obmedzená, no jej východiskové tézy sú univerzálne. Práve rešpektovanie individuality a hodnoty jedinca a posudzovanie občana ako cieľa snaženia práva a nie jeho prostriedku ( skrátene dôstojnosť človeka), najviac vystihuje smerový vektor práva a teda aj smerovania výsledku vzťahu medzi princípom právnej istoty a spravodlivosti.“... celý text
— Benedikt

Ríša práva Ríša práva

„Ronald Dworkin by slovenským právnikom nemal byť neznámou osobou. Pre neprávnikov možno Dworkina priblížiť ako jedného z najvýznamnejších amerických právnych teoretikov súčasnej právnej vedy. Nie je ľahké písať o Dworkinovej práci Ríša práva, nie to ju ešte interpretovať. Aj napriek uvedenému sa autor skromne pokúsi priblížiť čitateľovi niektoré prvky Dworkinovej koncepcie, ktoré autora zaujali. V úvode je nutnú odkázať čitateľa na pôvodné dielo. Svojou bohatosťou čitateľa prekvapí. Je však potrebné taktiež upozorniť na „americký“ štýl argumentácie. Je pomerne vzdialený od strohého a precízneho nemeckého štýlu, naopak americký autori sa snažia koncipovať akoby všetky možné námietky oponentov a na tie systematicky odpovedajú, pričom sa snažia postulovať vlastné závery. Uvedený spôsob je pre čitateľa značne náročnejší pre udržanie „nite“. Taktiež nemožno opomenúť, že Dworkin pri koncipovaní svojho názoru vychádzal z anglo-amerického právneho systému, ktorý je silne ovplyvnený precedensmi a z tohto titulu je aplikácia na podmienky kontinentálneho právneho poriadku po praktickej stránke skôr problematická, avšak v oblasti ústavného, európskeho či medzinárodného práva sú myšlienky pomerne dobre pochopiteľné. Aj napriek uvedenému je kniha Ríša práva, určite knihou hodnou k štúdiu praktického právnika. Už v prológu nám Dworkin oznamuje, čo je podľa neho právna argumentácia: „právna argumentácia je prípadom konštruktívnej interpretácie, naše právo spočíva v najlepšom odôvodnení našej právnej praxe ako celku, spočíva v naratívnom príbehu, ktorý z tejto praxe vytvára to najlepšie, čím môže byť. Podľa tohto názoru sa charakteristická štruktúra a obmedzenia právnej argumentácie vynárajú len vtedy, keď identifikujeme a rozlišujeme odlišné a často konkurenčné aspekty politickej hodnoty, odlišné vlákna, z ktorých je utkaný komplexný súdny nález, že jedna interpretácia robí právny príbeh koniec koncov vcelku lepší než akákoľvek iná.“ Taktiež pripomína, že: „právna prax, na rozdiel od mnohých iných spoločenských javov je (prax) argumentačná“ Dworkin navodzuje problém na základe štyroch súdnych prípadov: 1, Riggs vz. Palmer – V roku 1882 v New Yorku otrávil pán Elmer svojho starého otca. Elmer bol zo svojho zločinu usvedčený a odsúdený, ale nastal problém. Elmerov starý otec ho uznal sa svojho dediča z testamentu v čase jeho života. Jedny tvrdili, že Elmer má právo dediť nakoľko súd nemôže meniť závet podľa svojho vlastného presvedčenia, druhý tvrdili, že človek nemôže mať prospech z trestného činu a že by bolo dedenie neetické. Tak alebo onak súd sa v tomto prípade nemal možnosť oprieť o žiadnu právnu normu. Musel ale rozhodnúť a dedičstvo Elmerovi odmietol potvrdiť. 2, Tennessee Valleu Authority vz. Hill – V roku 1973 sa v USA zdvihla environmentálna vlna ktorá viedla k celoštátnemu zákonu o ochrane ohrozených druhov. V štáte Tennessee spoločnosť TVA takmer dokončovala priehradu za 100 miliónov dolárov pričom tesne pred jej dokončením začal súd riešiť námietky ochranárov ktorí tvrdili, že spustením priehrady bude ohrozený druhu 9 cm malej, nepeknej, málopočetnej rybky Percina tanasi, ktorá mala byť zaradená do zoznamu ohrozených druhov. Nastúpil problém, buď bude štát chrániť nepodstatný druh rybky za cenu 100 miliónov dolárov alebo peniaze prevážia nad samotnou podstatou ochrany ohrozených druhov. 3, McLoughlin vz O´Brian – V roku 1972 v Spojenom kráľovstve došlo k automobilovej nehode rodinných príslušníkov pani McLoughlinovej. O udalosti sa dozvedela po telefóne doma. Následne po príchode do nemocnice zistila, že jej dcéra je mŕtva, a že manžel a ostatné deti sú vo vážnom stave. Pani McLouglinová utrpela citovú ujmu. Súd musel riešiť problém, či priznať pani McLouglinovej právo na náhradu citovej ujmy zvlášť, keď v predošlom rozsudku súd priznal manželke, ktorá videla umierať muža bezprostredne po autonehode, toto právo. 4, Brown vz. Board of Education – po občianskej vojne Severu proti Juhu, aj napriek zrušeniu otroctva pokračovala rasová segregácia. V slávnom prípade Plessy vz. Fersuson Najvyšší súd v roku 1896 odmietol, že by rasová segregácia automaticky porušovala článok ústavy o rovnakej ochrane. Súd tvrdil, že štát si splní povinnosť ak poskytne rovné hoci oddelené možnosti teda že segregácia nebola automaticky diskriminujúca. V prípade Brown vz. Board of Education z roku 1955 však už súd otočil a prišiel s určitým riešením. Súd odsúdil rasovú segregáciu južanských škôl avšak odstránenie segregácie sa malo diať: „so všetkou dobre uváženou rýchlosťou“. Dworkin sa následne v knihe snaží argumentmi právneho pozitivizmu, utilitarizmu, konvencionalizmu, pragmatizmu, a pod. vytvoriť zmysluplnú teóriu, ktorá by bola kompatibilná s výslednými riešeniami uvedených súdnych sporov a celkovo s vývojom judikatúry. Dworkin zastáva názor, že v skutočnosti žiadne, zo všeobecne uznávaných právnych teórií, nezodpovedá praktickému riešeniu. To ale neznamená, že napr. utilitarizmus či libertaliánstvo sú v zásade chybné. Ich odpovede na jednotlivé spoločenské otázky nie sú z pohľadu spravodlivosti ani lepšie a ani horšie. Spravodlivosť sa totiž interpretuje a teda sa jednotlivé riešenia v zásade nemôžu ani zhodnúť a ani nezhodnúť. Dworkin predkladá záhadnú politicko-právnu teóriu „práva ako integrity“ ktorá je nadstavbou pragmatizmu a ktorá je zároveň: „neskeptickou teóriou zákonných práv: „zastáva názor, že ľudia majú ako zákonné práv, akékoľvek práva podporované princípmi, ktoré poskytujú najlepšie zdôvodnenie právnej praxe ako celku“. Dworkin pokračuje: „životom práva ako ho poznáme, je skôr integrita, a nie nejaká povera o uhladenosti...Prvý princíp je princíp integrity v zákonodarstve, ktorí od tých, čo pomocou zákonodarstva vytvárajú právo, požaduje aby udržiavali toto právo koherentné v princípe. Druhým je princíp integrity... viac na http://oprave.blogspot.com/“... celý text
— Benedikt

Přejít na knížky autora