Samo Bohdan Hroboň citáty

Přidat do oblíbených Koupit knihy

slovenská, 1820 - 1894

Citáty (1)

„Krajolik Na skaline zápoline, sedí jumo plnodumo, pred ním šíra úbočina, strechoklonná sihlovina. Spredku sihla roztvorená, tam koliba postavená, nad kolibou začadenou, pod zelstenou sihlovenou, košiar kolo obhatený, rud haluzne obložený. Zniž koliby prosto k predu, doskokryté strungy sedú a pod nimi honelnica, ležmožŕdna bel-plotnica. Pred honelnou k zápoline, na zelenej pažitine, nad dolnou radosihlinou a zhora pod boriovčinou, neridzia si stádo bielo, ležiac akob' skamenelo. Čad-koliba ticho stojí, v nej si čušia chlapci svoji. Tá koliba začadená, strmodáškom zadoštená, stojí ticho si pod stenou, sihlo i jelozelenou. Zvežičkaná to lesina, strechoklonná zel-bočina. Konca nej od chrbtoviny, spoza výsosihloviny, zdvíha sa homol zelená, ku spodku strmohlená. Od homole z priehybina, voznesujús horhoriny, velboravy v neb-horavy, nad sihlami rozgrúňavi, rozgrúňavi do polkola, proti zápoline spola. Od priehyby nad šírgruňom, sihlostrmým zelerúňom, na najvyšší široštít, ostrokoná tvrdonít. V jeho stráze a žltzeli, kosodrievne ruozosteli, šarzelené ruozochrasty, neobhrúbne zemo-plasty. Od šírštíta kolklonená, nižšia rázlebeň zelená, po nej s' kosodrevné chrasty, šarzelené samopasty. Zemoplazne hustopasú, ponad rázčel skal-belasú. Pod skalčekom šarolesy, dvojkloň grúňom sihlonesy, od zelenej rázlebiny, ďalším kruhom velvýšiny, zasi strmý široštít, trochu menší zel-tvrdít. De tu chrastom pošarený, štrochojarkom predelený. Pri ňom kruhom velvýšiny, strmoboké úšustiny, ponad šedé ušústavy, dlhostrešné zel-výšavy, zas dutá zel-hrvolina, pod ňou strmá zbelavená, od zelhrbu do výšiny zdlhá-dvižné sklepeniny, poborené stražšústiny. Vyššej zelné múranesy, obloležmé pokrovesy, po nich kríčky zelšarené, sihlovitky zakrpené, pozniž sihly rozostrené, strm zel-grúne zjašútené. A pri oblopokrovine v trochu vyššej nebovine, ešte šíra obgoruna, strmsihlistá rozhoruna, v tele skálim obkladuňa. Pod jej telom vňusklonená, oblokrivá grúň-horena, vrchom sihlo-zhrebenená, nad strmsihlu zel-šarenú, v čele skalu má vnorenú, skalomodrým polookom, škúli dolom prehlbokom, i na juna v zápolinu, v protispolnú nížskalinu. Pod zápolou vôbočinka, zelrovienok košarinka, de tu skálim posypaná, bujnozelom zarastená. Len pri samej zápoline, šumí vetrík po jeline. Jela stará pňošeravá, len vrchovcom haluzavá sama stráži zápoliny, ale kolo vôbočiny z krajoriadnej strmprepasti, sihlojelač vysorastí, tam pod šírou strmbočinou, sihlojelo bukovinou. V hlbodiali lesokryté hučia vody šumšumité, zrozogrúňov donosité. Velborava strmhorava, popod nebo zel-šarava, za kolibou od sihliny zelvežunej chrbtoviny, zel-homolou napočatá, široštítom vysočatá, rozklonami štít-strechami do polkola rozhoratá, ponad šíre sihloravy, strmoklonné zelšaravy, roztobožne sa roztvára, svojmu junu prihovára. Pod šir-štítom ostronitom, rozochrastne pozakrytom, od rázlebnej skalčeliny dolu sihlou rázdaliny, rozobkrivné jarkoviny. Zmenša štíta ostronitá, z jeho jarka štrochovitá, sihlokrytá jardelita, v zelrázvrší temolinie, k druhu jarku v klin sa vinie. Od zelhrbu spod blau-skaly, ten sa kamnojarok valí, dol zelgrúňami do rázdola – kde skrytá vodovýmola, medzi lesom šuchoráňa, k nej od stráne obgoráňa, spod sihliny dolu štrochom, šumí jarček sriebrotokom, v krytom hlbodole sa sníma Grúňojarkov potočima. Z proti-spolnej zápoliny ponad košariny, za zelveže strmbočiny. Do hĺbavý jumo hľadí, uchom vodošum sa radí, velboravou rozgrúňavou, zelšarenou rozhoravou, sln-obláčky preletujú, vetrošumy podychujú. Vetrovodohukošumy, buďte ducha môjho dumy, velborava širzelená, buď mi v Bohu zbajonená.“