Básnik Laco Novomeský vydání

Stanislav Šmatlák dokončil svoj triptych: po veľkej monografii o Hviezdoslavovi (lyrikovi), po väčšej štúdii o Ivanovi Kraskovi predstupuje a obsiahlou monografickou prácou o Lacovi Novomeskom. Chcel by som hneď povedať, že to, čoho sa nám v poslednej časti Šmatlákovej trilógie dostáva, je literárnokritický čin. O čo mu - v schematickom naznačení - ide? Končí poslednými veršami Novomeského, no pretože má namierené za genézou básnikovou, podniká výskum jeho časopiseckých prvotín, nepojatých do zbierok, resp. do Nedele - prvé a zďaleka nie posledné nóvum jeho práce. Chce "vstúpiť do vnútornej poetickej krajiny básnikovej"; aby to však mohol, vstupuje - veľmi poučene - do vnútornej krajiny Hviezdoslavovej, Kraskovej, do básnických začiatkov Lukáčových a Smrekových, do poetizmu a proletárskej poézie, slovom do oných "komplexov", ktoré zbežne môžeme označiť ako básnictvo tradičné, ako "modernu", ako avantgardu; lebo Šmatlák je literárny historik, teda človek kontinuitný, súvislostný, a je to zároveň literárny kritik, teda ktosi, kto má zmysel pre jedinečnosť literárneho zjavu. V čom vidí jedinečnosť, t. j. jednorázovosť a "svojskosť" Novomeského? Hneď vo východiskách svojej recherche nahmatáva Šmatlák "rozpornost", dvojpólovosť, zložitosť básnika, ktorá sa zakladá na rozkmite medzi vábením ilúzií a naliehavou túžbou nedať sa klamať, medzi významom individuálneho ľudského osudu, osudu a údelu moderného človeka, a väzbou človeka a básnika s obcou. Šmatlák toto všetko prevádza na textoch, v procese in flagranti; všemožné oscilácie v tvorbe Novomeského - aj tá posledná, v dimenzii existenciálna - sa ukazujú v Šmatlákovej interpretácii nie ako herné situácie, lež ako vážne etické zostavenia a posuny. Teda, tak povediac, zlopovestný ideový rozbor? Nie aj áno. Nie, lebo Šmatlák rozobral esteticky niektoré Novomeského básne ako dosiaľ nikto (Stretnutia!); nie, lebo nazanedbáva veršová výstavbu. Áno, lebo slabiky naozaj nečíta, ale, lebo od tela básne mieri k básnikovmu duchovnému vesmíru. Šmatlák sa nebojí vstupovať do svojej práce v prvej osobe, obracať sa na čitateľov, nebojí sa citového dojatia ani pátosu — s nimi pracuje, nevyhýba sa im. Čo takto vyšlo z jeho rúk, je dielo - ide o dielo, nie o prácu - ktorá preto, že je vedecká, nie je bez intenzívneho ľudského zaujatia a naopak. Z posudku Alexandra Matušku... celý text