Cervantes vydání

Bruno Frank O niečo starší druh a priateľ Thomasa Manna, s ktorým zdieľal aj osud antifašistického amigranta, patrí medzi nemeckých spisovateľov-humanistov. Už v drámach (Sestry a cudzinec, Dvadsaťtisíc, Búrka v pohári vody, Generál a zlato) i v prózach (Politická novela, Kňažná, Trenck, Dcéra) formovala sa táto jasná črta jeho umenia. Osobné utrpenie i osud národa, privedeného Hitlerom až na pokraj záhuby, a napokon smrť a skaza miliónov ľudí za druhej svetovej vojny prehĺbili Frankovo umelecké vyznanie filozofiou dobra uplatňovaného za najhoršieho násilia. Našiel si pre to historickú obdobu v časoch vlády Filipa Druhého Španielskeho. Vtedajšia mystická a zároveň tupá katolícka inkvizícia, ktorá sa rozhodla ohňom a mečom vyhubiť všetkých kacírov, preverovanie španielskej rasovej čistoty, kráľova nenásytná túžba po svetovláde, za ktorú strašne platil španielsky ľud, celé Filipovo vladárenie z kráľovskej hrobky v Escoriali - to symbolicky i bezprostredne pripomínalo vládu fašizmu. Brunovi Frankovi tvoria však tieto okolnosti len pozadie, rámec pre hlboko precítené spodobenie osudu veľkého tvorcu "rytiera smutnej postavy" dona Quijota. Miguel Cervantes patril k španielskemu najnižšiemu rytierstvu a bol synom chudobného lekára. Ako mladík vstúpil po skončení univerzity do služieb dobrotivého kardinála Aquavivu a sprevádzal ho do Ríma. Po smrti svojho ochrancu stal sa vojakom a zúčastnil sa slávnej námornej bitky pri Lepante, v ktorej prišiel o ruku. Na spiatočnej ceste do vlasti prepadli ho piráti, odvliekli do Alžíra, kde videl a prežil neuveriteľne krutý osud otroka. Ale ani po oslobodení a návrate do Španielska nečakal ho úrad alebo uznanie hrdinských zásluh. Po trpkom strádaní a životných skúškach uchytí sa napokon v nenávidenom zamestnaní; prechádza na svojom chudom koňovi alebo oslovi zbedačeným krajom a rekviruje, čo sa len dá, pre Filipovu dobyvateľskú armádu. Ani na literárnom poli (epos Galatea, Poučné novely, niekoľko drám a komédií) nemá úspech. Iba dvojdielny román, ktorý napísal až na sklonku svojho života, s názvom Don Quijote de la Mancha, získal mu nesmrteľnosť. Mala to byť pôvodne len paródia na rytierske romány. Nešťastný rytier, pomätený čítaním tejto lektúry, vyberie sa do sveta, aby vykonal hrdinské činy a bránil všetkých ukrivdených a utláčaných. Dostane sa mu zakaždým len výsmechu a poníženia, lebo namiesto s nepriateľom bojuje s veternými mlynmi a používa smiešnu zbroj. Ale samotné jeho úsilie nie je zdrojom komičnosti a posmechu. Sám don Quijote preberie sa na smrteľnej posteli zo svojho ošiaľu mŕtvymi románovými ideálmi a nastoľuje víťazstvo reálneho dobra a pravdy. Miguel Cervantes i don Quijote, ktorého vytvoril, sú na sebe bezprostredne závislí podstatou svojich názorov i trpkých životných údeľov. Preto román Bruna Franka o Cervantesovi stal sa popri svojej jemnej farbitosti tiež vnútorne prežiareným vysvetlením súvisu medzi tvorcom a jeho dielom, nesúcim rovnako znaky osobitosti ako znaky národnej španielskej povahy. Cervantesovo dielo uzavrelo do seba aj epochu, v ktorej vzniklo, no predovšetkým to, čo ju pretrvalo odkazom čistej a obetavej ľudskosti. (záložka knihy)... celý text