Kytica slovenských ľudových piesní vydání

Osobitosť každého národa je daná osobitosťou ľudových tradícií. Ich hlavným nositeľom je jazyk ľudu a ľudová kultúra. Oba tieto atribúty sú podstatou ľudovej piesne a sú adekvátne zvýraznené v jej slovesnej i hudobnej zložke. Práve preto s prebúdzaním národného povedomia šiel ruka v ruke predovšetkým záujem o ľudovú pieseň. Odhalenie existencie piesní temer neznámeho slovenského ľudu, spoznanie prekvapivej jedinečnosti týchto piesní a najmä ich neuveriteľné množstvo svojho času priam šokovalo kultúrny svet. Temer nevyčerpateľná zásoba ľudových piesní nevšedných pôvabov je dosiaľ jedno z najväčších bohatstiev nášho národa, ktorého máme viac ako ktokoľvek iný. Preto nám je nadovšetko drahé a nečudo, že pričasto sa vynárajú aj obavy oň. Už od čias národného barda Jána Kollára alarmujúco sa vraví o zanikaní slovenských ľudových piesní a o naliehavej potrebe ich záchrany. Práve tak, ako sa s hrdosťou spomína ich krása, jedinečnosť v najširšej kultúrnej sfére, rozmanitosť v tematike, ich myšlienková hĺbka a umelecká hodnota, rovnako sa s obavou pripája aj výčitka, akoby náš ľud o ne nedbal, ba na ne zabúdal. Piesne nám vraj miznú, hynú a pomaly odumierajú. V čase, keď sa znovu vraciame k zdravej národnej výchove, potrebné je oživiť aj ľudovú pieseň, aby ako jeden z hlavných nositeľov národných tradícií pomáhala budiť národnú hrdosť a sebavedomie národa. Sledujúc tieto ciele, predkladáme našej verejnosti aj tento skromný spevníček. Vybrali sme doň 150 piesní (podľa želania vydavateľa najmä svadobných a žartovných) z temer 5000 dokumentárne zachovaných piesní minulého storočia. Takto po desiatkach rokov opäť sprístupňujeme predovšetkým najstaršie, dnes už temer nedostupné a širšej verejnosti neznáme notové vydania slovenských ľudových piesní, predovšetkým zbierky Martina Sucháňa (Písne světské lidu slovenského v Uhřích, 1830) — ktorá bola donedávna nezvestná — a Ladislava Furedyho (Nápěvy ku Zpěvankám vydaným od Jána Kollára, 1837), ďalej podávame výber unikátnych alebo najstarších verzií piesní zo zbierky Jozefa Czupru (Ľudové piesne z Liptova a Oravy z polovice 19. storočia, 1958) — tu sú piesne doplnené o texty, nájdené po vydaní notovej časti, potom z dvoch zväzkov matičného zborníka (Sborník slovenských národných piesni, povestí, prísloví..., zv. I. 1870, zv. II. 1874) a tiež z nezverejnených rukopisov, Maticou slovenskou pietne opatrovaných, k mimoriadne významnej trojzväzkovej edícii Slovenské spevy (zošitové vydanie v rokoch 1880—1907). Niektoré z týchto piesní azda nedožili dnešných čias, s istotou to však nemožno tvrdiť, hádam tie, ktoré — ako sa zdá — neslúžili širším ľudovým potrebám. No je pozoruhodné, že mnohé z nich pretrvali bezmála pol druhého storočia bez podstatnejšej zmeny. Pri hodnotení tu uverejnených piesní z tohto hľadiska, najmä pri utváraní záverov o ich súčasnej existencii, bude účelné osvojiť si názor, že všetky slovenské ľudové piesne v ich neustálej premene jednotlivec nepozná a ani poznať nemôže — to je nad jeho sily. Pieseň objektívne existuje len počas spevu. Je výrazom iba istého okamihu, istej osobnej dispozície, istého priestoru. Jej tvárnosť sa mení so zmenou a rozličnosťou času, interpréta i miesta. Fixovaný záznam pieseň umŕtvuje; je výrazom iba jedinej z nespočetných podôb. Popritom niekto pozná takúto verziu istej piesne, iný zasa inakšiu. Je známe, že určitý text na rôznych miestach má obmenený alebo rozličný nápev a naopak, určitý nápev na rôznych miestach má obmenený alebo rozličný text, nehovoriac o odlišnosti jazykových dialektov a o odchýlkach súvisiacich s vývojom pravopisu pri fixovaných záznamoch. Isteže, Liptákovi sú bližšie liptovské piesne, Záhorákovi sú zasa milšie záhorácke pesničky; pritom jeden ich pozná viac, iný menej. Všetky piesne v ich nekonečnej premennosti pozná iba národ.... celý text