Montreal - Innsbruck 1976 vydání

Slovenský, ale v nemalej miere aj český čitateľ si za posledné dve desaťročia už zvykol na Hornáčkovu literárnu kresbu športových podujatí, najmä olympijských hier a futbalových majstrovstiev sveta. Nielen na stránkach športovej tlače, ale aj v knihách. S rovnakou pravidelnosťou, s akou sa uskutočňujú uvedené podujatia, sme sa na knižných pultoch stretávali s jeho novými a novými publikáciami. Od Nesmrteľného plameňa z roku 1956 cez Majstrovstvá sveta vo futbale (1958), Hrdinov olympijských kruhov (1960), Chile '62, Innsbruck '64, Anglicko '66, Mexiko predolympijské, Kruhy pod Popocatépetlom (1968), Mexiko '70, Sto rokov futbalu, Európsky pohár majstrov, Sapporo — Mníchov (1972) a plastický obraz desiatich futbalových šampionátov Svetový pohár (posledné dve diela vyšli v edícii Máj) až po knihu, ktorú držíte v rukách. Sú to predovšetkým výborné a — ako ukáže čas — nenahraditeľné dokumenty udalosti, ktoré si vo svojej knižnici uchováva vari každý športový novinár a so záujmom za nimi siaha čitateľ, člen veľkej športovej rodiny. Ak Hornáčkovu tvorbu zároveň charakterizujeme ako literárnu kresbu podujatí, chceme tým zdôrazniť aj jej literárnu hodnotu. Patrí — v Československu — medzi priekopníkov literatúry faktu zameranej na oblasť športu. V tomto zmysle vyznieva hodnotenie jeho zásluh aj literárnymi kritikmi. Možno povedať, že aj jeho pričinením sa šport povýšil do sféry literatúry. Hornáček sa však neuspokojoval s dosiahnutým, mieril ďalej a vyššie. Je aj autorom športovej prózy pod názvom Zostup. Recenzentom tejto knihy z futbalového prostredia nebol nik menši ako národný umelec Alexander Matuška. Vo svojom posudku zvýraznil fakt, že tieto prózy nie sú nové len námetom, ale aj spracovaním: ,,Zdá sa, že majú prioritu inú a lepšiu: sú prvé — u nás — vzhľadom na slovesnú stránku, to znamená vzhľadom na to, čo so slovesnou stránkou súvisí, a súvisí s ňou nie iba „umenie", ale i pohľad, postoj atď. Myslím, že kniha Imricha Hornáčka bude preto zaujímavá nie iba pre futbalový národ, že ju vezmú do ruky aj ti, čo majú literárne nároky vo vyššie uvedenom smere." Tieto slová svedčia o literárnom uznaní Hornáčka, o literárnom uznaní športovej spisby vôbec. Môžu však zároveň poslúžiť aj na osvetlenie tvorivého charakteru, pracovného úsilia autora. Z prvej verzie Zostupu neostal doslova kameň na kameni, kým — zasa povedané Matuškovými slovami — „jeho príbehy nevyzerali ako prózy o niečom, čo v našom živote tvorí špeciálny ostrov, ale skôr o niečom, kde to vyzerá — v špecifickej podobe — značne takisto ako v hociktorej inej oblasti nášho života". Dokázať to mohol len človek pevnej vôle a najmä so sebakritickým prístupom, autor hľadajúci a stokrát zlepšujúci skladbu, slovo, štylizáciu pôvodne vypustenú. Imrich Hornáčék raz na margo svojich knih povedal, že „za každou stoji neľahká, tvrdá predpríprava, štúdium vždy pekných kôpok pomocnej literatúry, rozhovory s tými, ktorí boli „pri tom", až po samé písanie prvých verzii, prepracúvanie a „vybrusovanie jednotlivých kapitol a statí". Nepatril do okruhu ľudí, čo dokážu o práci hovoriť neobyčajne dramaticky a pútavo, ale pri prvej príležitosti prenesú jej ťažisko na bedrá iných. Nikdy sa práci nevyhýbal, naopak, sám ju vyhľadával. Bol publicistom a ostal novinárom, redaktorom. Písal knihy, ale aj bežné články, ba najobyčajnejšie správičky, ktorým sa hovorí v novinách „bodky". Od nich Hornáček začal — Na začiatku bola bodka, taký bol nadpis článku v Pravde k jeho nedávnym päťdesiatinám — im ostal verný, a preto predovšetkým preto mohol tak dôkladne a precízne pracovať aj na väčších článkoch, na knihách. Vedel si udržiavať vynikajúcu a na to potrebnú telesnú kondíciu: o potrebe pohybovej aktivity totiž nielen písal... Prítomná práca je jeho posledná. Len čo ju odovzdal, zlomila jeho pero neúprosná smrť. Prerušila jeho sny o literárnom stvárnení futbalovej Argentíny 1978 a najmä olympijskej Moskvy 1980. Odišiel predčasne. Ťažkú úlohu budú mať autori, ktorých strhol svojim príkladom a ktorí by mali udržať kontinuitu literatúry faktu v oblasti športu. Za všetko hovoria dve zlaté medaily a jedna strieborná, ktoré získal v medzinárodnej konkurencii za knihy Innsbruck '64, Mexiko predolympijské a Mexiko '70, ako aj mnohé domáce uznania.... celý text