Mŕtvi nespievajú vydání

Rudolf Jašík prešiel zaujímavou životnou a umeleckou cestou. Narodil sa roku 1919 na Kysuciach v živnostníckej rodine. Po otcovom bankrote a odchode do Kanady ujala sa troch detí s matkou stará mať. Najstaršieho Rudolfa poslala na štúdiá do Nitry. Trinásťročného Jašíka z internátu pre slobodomyselnosť vyhodili, a tak zo školských lavíc odišiel spolu s mladšími bratmi do Zlína, kde pracoval až do roku 1938. Keď sa opäť vrátil na Kysuce, začal ilegálne pracovať. V januári 1940 ho uväznili a nasledujúci rok ako vojaka posiali na východný front, kde sa viackrát pokúsil prejsť k Červenej armáde. Po demobilizovaní v štyridsiatom štvrtom skrýval sa v horách na Horných Kysuciach a tam ho zastihlo Povstanie. Hneď po oslobodení vstúpil Jašík do komunistickej strany a zastával rozmanité funkcie. V posledných rokoch venoval sa literárnej tvorbe až do predčasnej smrti 30. júla 1960. Ako umelec-prozaik dozrieval dlho. Začínal veršami ešte počas vojny a len neskoršie prešiel k próze. Prvým jeho významným dielom bol román „Na brehu priezračnej rieky" (1956), v ktorom sa obracal do ťažkej minulosti rodného kysuckého kraja. Pôsobivo opísal jednoduchých ľudí v neľútostnom životnom boji a sugestívne zachytil i kysuckú prírodu svojráznym lyrickým štýlom. Po tomto debute vydal román „Námestie sv. Alžbety" (1958), kde na pozadí dobových udalostí stvárnil tragický príbeh dvoch milencov a cez ich utrpenie odsúdil fašistickú krutovládu. V poslednom období života Jašik intenzívne pracoval na viacerých prózach. Predčasná smrť mu však zabránila dokončiť smelé umelecké plány. Posmrtne vyšiel súbor jeho poviedok „Čierne a biele kruhy" (1960), potom nedokončená novela o proletárskom chlapcovi z predmníchovskéj republiky „Povesť o bielych kameňoch" (1961) a jeho najvýznamnejšie životné dielo, románové torzo „Mŕtvi nespievajú" (1961). Posledným a najvýznamnejším umeleckým dielom Rudolfa Jašíka je román „Mŕtvi nespievajú". Pôvodne to mala byť trilógia, zrkadliaca dramatické udalosti štyridsiatych rokov, trilógia, v ktorej autor mienil komplexne a nekonvenčne ukázať akými vývinovými stupňami prechádzal slovenský človek k dnešku. Z veľkej koncepcie stihol však dokončiť prvý a polovicu druhého dielu. Druhá a pravdepodobne zaujímavejšia polovica zanikla s nim a už ju nikdy nik nevyvolá späť do takej podoby, ako dozrela v spisovateľovom vedomí. Veľkú tému rozdelil Jašík do troch časti. Prvý diel, ktorý samostatne vychádza v edícii SPKK zobrazuje slovenského človeka v krvavej vojnovej dráme. Jašík sa v ňom sústredil na front v Sovietskom sväze a na slovenské zázemie. Dramatický dej vrcholí prechodom slovenských vojakov k Červenej armáde. Na prvý diel priamo nadväzuje torzo druhého, dejove lokalizované na Slovensko až do Povstania. Z autorovho náčrtu dá sa predpokladať, že by bol podrobne písal o víťazstvách a drámach povstalcov a že by bol postavy, prechádzajúce ohňom na frontoch i trýzňou vlastného hľadania, doviedol až do povojnových rokov, na prah dnešnej skutočnosti. „Mŕtvi nespievajú“ je románom ideí a autor so v ňom sústredil na najväčší novodobý konflikt fašizmu s demokratickými silami. Je len prirodzené, že veľkú tému solídne myšlienkovo fundoval a že sa ju snažil dotvoriť vo všetkých umeleckých zložkách. Najsympatickejšou črtou románu ostanú postavy, o ktorých možno hovoriť ako o charakteroch, akých je v modernej slovenskej próze málo. Z psychologického prístupu k nim vyplynula autorovi i forma vnútorného monológu, ktorý tu použil naposledy, ale priam majstrovsky. Narába s ním jemne, tak isto ako s jazykom a štýlom, takže ideová zložka románu s umeleckou sa snúbia vo vzácnej jednote a sú výrazom zrelého a jasne realisticky mysliaceho umelca.... celý text