matej989 diskuze

Na moste

Ďalší slnečný deň. Vtáci spievajú, jemný vánok nám dodáva silu aby sme mohli pokračovať v našom pochode. V diaľke počuť šumieť vodu.
„Konečne sa osviežime, to teplo ma ubíja,“ Povedala Layla a rukou si odhodila svoje dlhé hnedé vlasy z tváre. Mala obuté vysoké čižmy z tvrdenej kože bieleho jeleňa. Stehná mala odkryté a opálené. Kvapky poslednej vody z vaku, ktorou sa ovlažila, jej stekali po lesklej hnedej pokožke. Malá sukňa jej z bokov odhaľovala niekedy viac ako zakrývala. Tie krivky tela. Aaach áno, telo ako bohyňa, tvár ako anjel. Vždy som ju miloval, ale nikdy jej nedokážem povedať čo k nej naozaj cítim.
Kráčala popri mne. Na chrbte dva krátke meče ukované v božských elfských dielňach...

„Morgan, Morgan! Ja to vidím takto, čo ty na to hovoríš?“ Vyrušil moje pozorovanie Noel.
„Čo? Čo si sa ma pýtal? Vôbec som ťa nevnímal, prepáč. Na chvíľku som sa zamyslel nad tým, kedy tam... hmm... asi dorazíme. Hovoril si, že to budú len 3 dni chôdze.“
„Tak prepáč. Aké presné informácie čakáš za 3 medené a ešte k tomu od mestského ožrana?“
„Ale chlapci, nehádajte sa. Veď vonku je tak krásne a za chvíľu sme pri nejakej vode.“
„Áno Layla. Máš pravdu, už vidím most.“

Za zákrutou sa začal ukazovať most ponad rieku.
„Tu si doplníme zásoby vody a za mostom sa utáboríme.“
Rozhodol som tak, keďže most mal trošku stúpanie a breh bol na tejto strane nižšie.
Layla neváhala a rozbehla sa do vody, aby sa osviežila. Keď vychádzala von, začal som sa znovu rozplývať nad jej krásou, ale dlho mi to nevydržalo. Tento krásny obraz mi prekazil Noel, ktorý sa začal vo vode hádzať ako strelená kačica. Vyšiel vonku, otriasol sa ako pes a povedal.
„Veľmi osviežujúce. Môžeme pokračovať. Či?“
„Noel! Nabudúce počkaj, kým naberieme vodu. Tú špinu bude teraz rieka odplavovať aspoň deň a tipnem si, že ryby už jedlé nebudú.“
„Ha ha ha. Neskutočne vtipné.“
Layla len pokrútila hlavou. Nabrali sme si vodu a vybrali sme sa cez most.
V strede mostu sme zastavili. Pozreli sme sa na seba a Noel povedal.
„Nezdá sa vám tu niečo divné?“
„Áno. Zrazu vtáky prestali štebotať a voda sa mi zdá nejaká rozbúrená.“
Noel podišiel k zábradliu, aby sa pozrel čo sa deje s vodou. Započul som nejaké zaprašťanie na druhej strane mostu. Obzrel som sa tam.
„Layla počula si to aj ty?“
„Áno, niečo sa mi tu nezdá. Mali by sme asi vypadnúť.“
„Noel! Odchádzame.“ Obzrel som sa, ale na mieste kde stál Noel už nebol nikto. Rozbehol som sa tam, ale už som len našiel na zábradlí akési zárezy od nechtov.
„Layla, drž sa ďalej od zábradlia!“

Pribehli sme do stredu mosta. Opreli sme sa o seba chrbtami. „Aaaach, to telo. Prestaň, na čo to myslíš ty blázon!“ Povedal som si v duchu a v mysli som si radšej pripravil zaklínadlo. Cítil som, ako Layla napla ruky lebo v nich zovierala krátke meče.
„Pozor!“
Layla prekrížila meče, aby zablokovala útok kostlivca, ktorý sa vynoril nevedno odkiaľ. Zaprela sa o mňa a odhodila ho. Otočil som sa a vykríkol zaklínadlo, ktoré som mal pripravené na jazyku a z mojich prstov vyletela ohnivá guľa. Roztrieštila kostlivca na milión kúskov.
„Tam sú ďalší traja!“
Layla sa rozbehla oproti trom o čosi väčším kostlivcom, ktorý sa vyškrabali spod mosta.
Spojil som ruky. Začal som vytvárať znamenia, ktoré sú potrebné na posilňujúce kúzlo. Oči mi zaleskli bleskom a Layle zažiarili čižmy.
Nabrala rýchlosť. Pravú ruku si spustila popri nohe dozadu. Prvého rozsekla napoly švihom zospodu. Druhému otočkou a švihom odťala lebku od tela a tretieho nemilosrdne rozdrobila švihom pravej ruky zhora.
Zastavila sa, prehodila si vlasy. Zastrčila si meče naspäť do puzdier a začala kráčať smerom ku mne.
„Ďakujem. Bolo to povzbudzujúce.“ Usmiala sa na mňa.
V tom okamihu ako keby sa spomalil čas. Kráčala ku mne. Vlasy jej viali a slnko sa odrážalo od drahokamov, ktoré jej zdobili krk.

Potom sa ma zmocnil strach. Uvidel som, ako sa všetky tie roztrieštené kosti začínajú spájať a ja som nemohol vykríknuť ani hlások. Stál som tam bezbranný. Ruky ako by som mal prikované k telu. Len v mysli som kričal: „Nieeeee! Layla otoč sa! Za tebou!“ No nevyšiel zo mňa ani hlások. Kostlivec, ktorý vo chvíli stál za ňou nemal ruky. Boli to akési čepele z kosti, ktoré ju cez chrbát prepichli. Počul som jej výkrik. Kostlivec ju zodvihol nad seba. Ešte naposledy zastonala a potom ten nechutný tvor odtiahol ruky od seba.

„Morgan! Morgan! Vstávaj!“
„Nie Layla!“ Vykríkol som spotený.
„Morgan. Čo je s tebou? To som ja, Noel. Poď, už budú knižnicu zatvárať. Musíme ísť.“
„Čo? Knižnicu? Zatvárať?“ Chvíľku som sa zmetený s prilepeným listom zo zošitu na tvári preberal a potom som si uvedomil, že to bol len sen.
„Chlapci, toto je knižnica a nie ubytovňa.“ Stála tam živá a zdravá.
„Áno paní Layla, už ideme.“ Povedal Noel a ťahal ma za košeľu preč.
„Áno, áno už ideme. Dobrú noc pani Layla.“ Povedal som celý namäkko.
„Dobrú noc, Morgan.“