Epikúros

V čase, keď pred zrakom všetkých trávilo hanebný život ľudstvo,
veď náboženstvo ho na zemi tlačilo ťažko,
vykláňajúc si hlavu z nebeských výšin a šíriac
hrôzu smrteľným ľuďom tým svojím výzorom strašným,
vtedy po prvý raz sa odvážil helénsky človek
pozdvihnúť smrteľné oči a proti nemu sa vzoprieť.
Nedal sa odstrašiť povesťami a bleskom a strašným
hrmením neba, ba tým viac mu vydráždili tie veci
smelého ducha, že prvý zatúžil prelomiť pevné
závory brán, čo skrývali tajomstvá prírody našej.
Vyhrala mohutná duševná sila a prenikla smelo
ďaleko, ďaleko vpred až za diaľne ohnivé hradby,
prebrázdiac mysľou a rozumom celý nesmierny vesmír.
Odtiaľ nám prináša znalosť, čo môže, čo nemôže vzniknúť,
ako sú veciam dané hranice možnosti bytia,
ktoré určujú do hĺbky pevne vsadený medzník.
Následkom toho zas náboženstvo sa na zemi váľa,
nohami pošliapané; nás víťazstvo do neba zdvíha.
(Lucretius: O prírode 1.)


Ty, čo si prvý vyzdvihol z takých hlbokých temnôt
žiarivú fakľu svetla a ukázal na krásy žitia,
za tebou kráčam, ty ozdoba gréckeho ľudu, a nohy
ukladám do stôp, čo vytlačili šľapaje tvoje,
nie snáď z túžby závodiť s tebou, lež z nesmiernej lásky
chcem ti podobný byť. Či môže závodiť v speve
s labuťou lastovička? Či trasľavé kozľatá môžu
úspešne závodiť v rýchlom behu aj so silným koňom?

Ty si objavil svet a ako otec nám dávaš
neprestaj rady a z tvojich spisov, slávny náš majster,
tak ako v kvetnatých stráňach si potravu zbierajú včely,
takto aj my sa pasieme na tvojich výrokoch zlatých,
zlatých, veď právom si zaslúžia toho, by naveky žili.
Len čo učenie tvoje, čo v božskej sa zrodilo mysli,
podstatu vecí nám začalo vykladať mohutným hlasom,
z duše hneď miznú hrôzy, hneď cúvajú obrovské hradby
sveta a vidieť, čo v celom priestore prázdnom sa deje.
Pred sebou vidím velebné božstvo, ich pokojné sídla,
ktoré nestriasa vietor a z mračien ich nekropia dažde,
neškodí svojím pádom bielučký sneh, keď stuhne
ostrým mrazom, len neprestaj bezmračný éter ich svojou
klenbou kryje a vylieva na nich úsmevné svetlo.
Všetko im štedro príroda dáva a v nijakom čase
nemôže nijaká vec im pokoja zbaviť ich duše.
Nikde však nevidieť miesta, kde Acheron podsvetím tečie,
zem mi nebráni v tom, že môžem rozoznať všetko,
čo sa mi dolu podomnou v celom priestore deje.

Nad týmto všetkým sa ma zmocňuje akási božská
rozkoš aj hrôza, že príroda odkrytá zásluhou tvojou,
zo všetkých strán sa takto javí pred naším zrakom.
(Lucretius: O prírode 3.)