Janko Blaho v spomienkach diskuze

Smutnosmiešne /s/povedačky spolovice Skaličanky. Najdôležitejším prameňom našich spomienok, hoci nie jediným, je pamäť. A záleží na jeho výdatnosti, koľko z toho, čo sme zažili, sa dostane do nášho textu, ak sme sa rozhodli, že to zverejníme. V tomto prípade autorkina pamäť, znásobená obrazotvornosťou, priam hýri. A nejde len o jej vlastný zážitok, skúsenosť či umelecké aktivity. Do jej pamäti sa vryli rodičia, rodina, blízka i vzdialenejšia, krajina /najmä Skalica a Záhorie/, priatelia, známi, učitelia, kolegovia, susedia atď. Od detstva tanečnica, neskôr speváčka a ešte neskôr choreografka bola, jednak cez rodičov /otec-operný spevák dr. Janko Blaho, matka - operná speváčka Helena Bartošová/, jednak cez vlastný spevácko - tanečný talent, dlhé desaťročia priamo vrastená do slovenského umenia, najmä folklórneho. A tak sme účastníkmi osobne zainteresovaného rozprávania o ľuďoch, ktorí sa natrvalo zapísali do slovenskej kultúry, no popri tom aj o ľuďoch, ktorých autorka na jednotlivých štáciách svojho života stretla a ktorí boli takí zaujímaví, že v nej zanechali trvalý dojem. Teda, okrem kultúry je tu prítomná bohatá a rozmanitá sféra života, ktorá sa už pomaly vytratila z nášho vedomia a Jurasovová ju oživila. Oživila ju s humorom a v ľahko štylizovanej podobe, ktorá vecné rozprávanie, plné faktov, mení na vzrušujúce svedectvo. Možno konštatovať, že tieto spomienky odhalili ešte jeden Jurasovovej talent - talent spontánneho rozprávačstva, teda talent literárny. /autor doslovu: PhDr. Vladimír Petrík/.... celý text