4 detektívky
Jerzy Edigey (p)
Jerzy Edigey patri medzi tých nemnohých poľských spisovateľov, ktorí sa vytrvalo usilujú písať dobrú súčasnú kriminálnu literatúru. Hlad po detektívkach aj v Poľsku sa prevažne ukája z cudzích zdrojov, zo západnej detektívnej spisby, najmä angloamerickej. Táto však vyrastá z iných, pre nás vzdialených spoločensko-civilizačných skutočností, preto sa pociťuje potreba vytvoriť v tomto žánri diela, ktoré by odzrkadľovali naše súčasné spoločenské podmienky, neodohrávali sa v exotických diaľkach, ale tu a teraz, v socialistickej spoločnsoti. Ťažko je však adaptovať vypracovaný model klasickej detektívky na naše pomery. Po revolučných premenách u nás zmizli veľké majetky, a tým aj jeden z najčastejších a najsilnejších motívov zločinu. Ďalej si len ťažko môžeme u nás predstaviť súkromného detektíva, ktorý by vyšetroval zločin súbežne a v konkurencii s políciou, čo je tiež jeden z nosných pilierov klasickej detektívky. Podobných rozdielov je viac, preto sa v Poľsku niektorí autori pokúšali - a dosť úspešne - vytvárať akési napodobeniny anglických detektívok, odohrávajúce sa v anglickom prostredí a zachovávajúce klasickú podobu detektívky — rébusu. To však nemohla byť cesta všeobecná a jediná, preto ďalší autori, medzi nimi aj Jerzy Edigey, prichádzajú s iným riešením; upúšťajú v mnohom ohľade od klasických kanónov detektívnej spisby, ale usilujú sa to vyvážiť tým, že svoje príbehy v maximálnej miere približujú súčasnej skutočnosti. Výsledkom je síce skôr policajný román (s podrobným opisom vyšetrovania zločinu bezpečnostnými orgánmi) ako „čistá" detektívka, ale autorovi to umožňuje preniknúť do tých sfér súčasného všedného života, ktorých si „veľká" literatúra nevšíma, alebo všíma len málo. Jerzy Edigey je plodný autor. Napísal už do tridsať kníh, z ktorých niektoré vyšli aj v slovenčine, prekladajú sa do češtiny a vychádzajú aj v ďalších socialistických krajinách. Výber, ktorý ponúkame teraz slovenskému čitateľovi, obsahuje štyri Edigeyove romány z tématického a literárneho hľadiska najzaujímavejšie. Román POHÁR ČISTEJ VODY sa odohráva v lekárskom prostredí a v prostredí pracovníkov zahraničného obchodu. V diele NAJHORŠÍ JE PONDELOK vystupuje do popredia motív únosu dieťaťa. Román BELASÝ ZAFÍR rieši prípad vraždy vedúcej predajne zahraničných tovarov a motívom zločinu v príbehu SAMOVRAHOV ZÁVET sú majetkové záujmy.... celý text
Literatura světová Detektivky, krimi
Vydáno: 1971 , Slovenský spisovateľOriginální název:
Blekitny szafir/Najgorszy je poniedzalek/Szklanka czystej wody/Testament samobójcy, 1978
více info...
Přidat komentář
Jerzyho Edigeya považujem za najlepšieho autora detektívok. Do slovenčiny sa preložilo dosť jeho knižiek, škoda, že nie všetky.
Fajn detektívky zo starých čias, keď neboli mobily ani internet. Všetky príbehy sú poriadne zamotané a ich vyšetrovanie nie je rýchle a ani jednoduché.
Prvý pribeh o tom, ako sa dá človek po operácii zabiť pohárom obyčajnej vody podaným v tom "správnom" čase.
Druhý je o únose dieťaťa, hoci pôvodne to vyzeralo na nešťastné utopenie. K tomu falšovanie dokladov, zmena identity...
V treťom príbehu je nakoniec všetko úplne inak a oveľa jednoduchšie, než sa pôvodne zdalo.
Samovrahov závet nepísal samovrah a vlastne ten mŕtvy ani nebol samovrah :-).
Štítky knihy
vraždy detektivní a krimi romány komunismus krimi Varšava zmizení lidí tajná identita špionážní zápletka
Autorovy další knížky
1975 | Střela z Elamu |
1984 | Strážce pyramidy |
1970 | Alžběta se nevrací |
1971 | 4 detektívky |
1990 | Král Babylónu |
Knihu som si zobral k moru, ako oddychové čítanie. Presne takými aj krimi príbehy sú, jedným slovom priemer. To, že sa príbehy odohrávajú začiatkom 70tych rokov minulého storočia nie je vôbec na škodu, práve naopak, zo strán na mňa dýchla atmosféra dôb minulých, kedy som ešte nebol na svete - na svete, ktorý nepoznal internet, mobilné telefóny, ploché televízory a to, že každý hlupák sa môže vyjadriť v sociálnych médiách. Čo mi vyslovene vadilo, je preklad, čistá katastrofa. Býval som dlho vo Varšave a tak ju pomerne dobre poznám, preto som sa dobre orientoval, lenže názvy obcí, ulíc a vlastne čohokoľvek sú chybne prepísané. Okrem toho VB, čiže Verejná Bezpečnosť v Poľsku nikdy nebola, mali Milicje. A to množstvo preklepov, čo je v knihe, no fuj. Takisto odsadenia asi nikto nekontroloval a korektúrou sa nikto neobťažoval. Toto všetko mi kazilo dojem z naivných príbehov. Naivných preto, lebo pochybujem, že by sa nikto počas rekonštrukcie nespýtal na čas. Až advokát na konci a bum ho, aký je on génius. Alebo neverím tomu, že by si Milicja nedala námahu a nepreverila, kto je kto a vyšetrovateľ by sa tak hneď na začiatku dozvedel, aha, tento je známy darebák, na toho si posvietim, ale nie, tu sa to zanedbá a kto je kto sa preveruje až na konci. Ale to by potom nebol príbeh o Modrom zafíre, lebo by skončil po desiatich stranách. Záverom len toľko, Jerzy mal možno kedysi dávno aké také právo na úspech, ako pisateľ detektívok, ale dnes je to sódovka bez bubliniek. Ako oddych pri mori, keď svieti slnko a mozgové bunky sú lenivé, je to fajn čítanie. Napriek tomu si čitateľ všimne množstvo chýb a nepresností a to kazí dojem aj pri lenivých mozgových bunkách.