A zaznel šofar

23.11.2022

Francine Riversová opět nezklamala. Skvělý román, který jsem měla přečtený za pár zimních večerů.
Některé situace jsou jak ze života a mohou probudit morální dilema, jak by se člověk zachoval, kdyby byl ve stejné situaci, jako hlavní hrdinové.

24.04.2021

Kniha, ktorá vo mne vzbudila celé spektrum emócií a najmä otázok. Na niektoré autorka poskytla odpovede explicitne, na iné medzi riadkami, na ďalšie si budem musieť nájsť odpoveď sama...

Čo mi teda chodilo (a ešte chodí) vďaka tejto knihe po rozume?

Napríklad: Ako si ustriehnuť hranice medzi službou a aktivizmom? Čo sa stane, ak prestaneme Božie kráľovstvo hľadať a začneme ho budovať? Alebo ak dokonca za budovanie Božieho kráľovstvo schovávame (aj sami pred sebou) budovanie svojho ega? Prečo Boh dáva výrečnosť a rôzne iné dary aj ľuďom, o ktorých vie, že ich použijú nie pre neho, ale proti nemu? Je cieľom v službe pre Boha byť úspešný – alebo skrátka ostať verný, aj keby to znamenalo zdanlivo nič a nikoho nezmeniť? Meria Boh našu vieru mierou našich úspechov? Máme v našich farnostiach/zboroch/spoločenstvách posudzovať ľudí výhradne podľa ich potenciálu? Aké dôsledky môže mať, keď v snahe získať či nestratiť nových členov (čitateľov, poslucháčov, sledovateľov...) začneme „riediť“ Evanjelium podľa ich chuti? Čo má človek z toho, keď celý svet získa (hoci aj pre Boha) a svojej duši uškodí?

Alebo: Hoci nás učia, že láska prikrýva množstvo hriechov, znamená to zametať dané hriechy pod koberec? Tváriť sa, že neexistujú, že sa nevyskytli? Ako nestratiť vieru v Boha, keď sme ju stratili v toho, ktorý nám ho reprezentuje? Ako vhodne upozorniť pastiera, že sa stal dobytkárom?

Alebo: Znamená byť dobrou ženou (dcérou, synom, matkou...) trpieť partnerove zlo? Aký príklad dávame deťom a čo ich učíme, keď našou stratégiou nie je rodinné hriechy riešiť, ale čo najlepšie ich ukryť pred svetom? Aké následky má, keď si človek spraví modlu zo svojho rodiča a jeho názoru? Je správne pomôcť hoci aj stovkám cudzích ľudí na úkor vlastnej rodiny? Ktoré naše nároky na blízkych sú opodstatnené a ktoré sú výsledkom nášho sebectva? Ako stopnúť manipuláciu vo vzťahu? Do akej miery sme zodpovední za správanie toho druhého?

Alebo: Ako môžeme žiť hoci aj roky v sebaklame; vidieť smietky všade okolo seba a nevidieť brvno vo vlastnom oku? Prečo Boh dá niektorým milosť obrátenia skôr a niektorým takmer až na smrteľnej posteli? Koľko zla sme schopní narobiť, hoci si pritom môžeme myslieť, že konáme dobro?

Ak som doteraz Francine Riversovú vnímala najmä ako autorku „ženských románov s pridanou literárnou a duchovnou hodnotou“, tak touto knihou sa u mňa etablovala inde (povedzme, že vyššie) a tento jej román by som najradšej odporučila (ak nie rovno distribuovala) všetkým, ktorí slúžia (alebo si myslia, že slúžia) Bohu v nejakej líderskej pozícii + ich najbližším. Preventívne.

PS: Veľmi sa mi páčilo vykreslenie vzťahu medzi starými manželmi Samuelom a Abigail. Radosť, humor, pokora, tiché obety, aj nejaké to občasné tľapnutie po zadku :). Viac takýchto románových dlhoročných manželstiev, prosím.