Anarchie, stát a utopie

Kniha jedného z najvplyvnejších právnych zástancom libertariánstva predstavuje základný kameň, jednak samotnej teoretickej koncepcie a taktiež argumentačnej výbavy „ultra“ pravicového prístupu k právu, štátu a spoločnosti. Potencionálneho čitateľa je však potrebné varovať pred naozaj veľmi hutným dielom. V prípade, ak ste zvyknutý na americký štýl argumentácie obdobne ako u Rawlsa, Dworkina, čiastočne Harta, tak uvedené dielo prelúskate. Rozhodne sa nejedná o ľahké čítanie, práve naopak je potrebná silná koncentrácia na text ako aj myšlienky autora, lebo vzhľadom k forme je veľmi ľahké sa v diele stratiť.

Samotná kniha je rozdelená do troch častí I, Teória prirodzeného stavu alebo ako sa bezproblémovo dostať späť ku štátu II, Existuje niečo mimo minimálny štát III, Utópia.

V prvej časti autor začína podrobným výkladom a významu resp. postavenia koncepcie prirodzeného stavu (zjednodušene predštátny a predprávny stav spoločenstva) pre právno-teoretické východiská. Nozick začína svoj prirodzený stav pri určitej forme prvopospolnej agentúry (ľudia sa dobrovoľne vzdajú časti svojich práv v prospech tejto agentúry) na ktorú jej členovia preniesli určité kompetencie. Súčasťou tohto náhľadu je postulát, že agentúry resp. iný ľudia, nemôžu svojvoľne aplikovať agresiu voči ostatným a tiež, že iný nemôžu byť využívaný inými spôsobmi, ktoré nie sú prípustné, tj. odmietnutie prístupu, že iných ľudí možno „obetovať“ v prospech resp. pre blaho členov agentúry. Každý má dôstojnosť. Nozick ďalej prejednáva spôsob delenia zisku medzi členmi agentúry, pričom uvádza, že tento pomer je ťažké určiť, nakoľko „nemáme žiadnu prijateľnú teóriu o spravodlivej či férovej cene“ (tovarov/služieb). Jednou z najzaujímavejších častí knihy je pokus o „kritický“ rozbor princípu férovosti ktorý postulovať Herbert Hart resp. John Rawls(„Sama Rawlsova teória totiž popisuje nejaký proces (abstraktne pojatý) s nejakým výsledkom. Nepredkladá žiadny priamy deduktívny argument potvrdzujúci pravdivosť svojich dvoch princípov spravodlivosti vyvodený z nejakých ďalších výrokov“). Nozick sa zamýšľa: „Ak rozšírime princíp férovosti o tvrdenie, že ľudia ktorým sú druhý zaviazaní, alebo ich agenti si smú záväzky plynúce z tohto princípu vynucovať (vrátane povinnosti obmedziť vlastné konanie), potom skupina ľudí v prirodzenom stave, ktoré sa dohodnú na postupe, ako vyberať, kto sa má zúčastniť určitých činností, budú mať legitímny nárok takéto „vyžierky“ zakázať. Toto právo môže mať pre uskutočniteľnosti dohody kľúčový význam.“ Ak by autor mohol odporučiť, tak kapitolu s názvom Štát (st. 125), kde veľmi Nozick celkom zrozumiteľne vykladá paralely medzi historickým vývojom štátu a domnelej agentúry prirodzeného stavu. Práve prístupom k prirodzenému stavu sa Nozick snaží odpovedať na problematiku legitimity štátnej moci, resp. práva, o spôsoboch rozhodovania, spravovania a spravodlivosti vnútri tohto systému.

V druhej časti Nozick hľadá odpoveď a sociálny aspekt spoločnosti. „Minimálny štát je tým najrozsiahlejším štátom, ktorý možno ospravedlniť. Akýkoľvek rozsiahlejší štát porušuje ľudské práva. Aj napriek tomu, mnohí ľudia predkladajú dôvody, ktorých cieľom je odôvodniť existenciu rozsiahlejšieho štátu.“ Z argumentačného hľadiska Nozick veľmi podrobne likviduje základy Aristotelovskej „distributívnej spravodlivosti“. Uvádza, že: „Je teda prinajmenšom otázka, či by malo dôjsť k nejakej redistribúcií alebo prerozdeľovaniu; keď by sme znovu urobili niečo, čo už urobené bolo, hoci urobené zle. My ale nie sme v pozícií detí, ktoré dostali kúsok torty od niekoho kto sa snaží na poslednú chvíľu napraviť to, ako nedbalo ju rozkrájal.“ Nozick na margo distributívnej spravodlivosti uvádza, či by sme súhlasili, aby boli napr. manželstvá prikazované v podobe: pekný – škaredá, škaredý – pekná (resp. sympatický/sympatická) , aby aj tí škaredý či nesympatický ľudia mali rovnaké šance ako tí pekní a sympatický? Ak nie sme ochotný tolerovať takýto princíp, prečo sme ochotný tolerovať redistribúciu majetku zo strany štátu? Ďalší argument proti prerozdeľovaniu: „ľudia ktorí nechcú niesť riziká, si často robia nárok na odmeny pre tých, ktorí ich nesú a uspejú; napriek tomu sa necítia povinný prispieť v prípade strát tých, ktorí rizika nesú a neuspejú.“ Nozick ale ide tak ako je mu zvykom do veľkej hĺbky. Dostáva sa až k jadru problému tj. povahe a pôvode vlastníckeho práva. Vracia sa až k Lockovi, a protiargumentuje. Podľa Locka (zjednodušene) vzniká vlastnícke právo prácou(banská činnosť), spracovaním(kovy), obhospodarovaní(pôda), vylepšením(výroba tovaru, preprava) pod. Na to ale Nozick odpovedá: „Ak vlastním paradajkový džús a vylejem ho do mora, tak že sa molekuly džúsu rovnomerne rozptýlia v mori, stávam sa tým majiteľom mora, alebo som len hlúpo vyplytval paradajkový džús?“ ... „Žiadna uskutočniteľná ani koherentná schéma majetku s pridanou hodnotou zatiaľ vypracovaná nebola...“ Dobre ale tvrdí: „Mali by sme poznamenať, že teória, ako legitímne vznikajú vlastnícke práva, nepotrebujú len tí, kto uprednostňuje súkromný majetok. I tí, ktorí veria, v kolektívny majetok, napríklad že skupina ľudí žijúcich na nejakom území spoločne vlastní toto územie alebo miestne minerálne zdroje, musia zároveň poskytnúť teóriu, ako takéto práva vznikajú; musia zdôvodniť, prečo ľudia žijúci na nejakom území majú právo rozhodovať, čo sa s týmto územím a jeho zdrojmi bude robiť, na rozdiel od ľudí, ktorí žijú inde...“

Mňa osobne celkom zaujala myšlienka: „Pravda, niektorí ľudia po ňom budú túžiť ďalej (politický vplyv), nakoľko nachádzajú uspokojenie v ovládaní ostatných. Šance na takéto prevzatie moci alebo manipulácie štátu ľuďmi túžiacimi po moci či ekonomických výhodách najefektívnejšie znižuje minimálny štát, hlavne v kombinácií s primerane ostražitými občanmi, pretože ide o najmenej vhodný cieľ pre takého prevzatie a manipulácií.“
... viac na http://oprave.blogspot.com/

31.07.2016

Je vtipné, že kniha vyšla už v sedmdesátých letech minulého století, a Academia ji má zařazenou v edici děl pro 21. století. V anotaci je mimo jiné i uvedeno, že je to čtivé. Tady se musím pousmát znovu. Kniha je všechno možné, jen ne čtivá. Nozick svou prací vlastně položil základy pravicově smýšlejících stran, které bojují za zájem co nejmenšího vlivu státu na jedince a jednotnou strukturu daní napříč všemi třídami. Co mě však při tom čtení vážně štvalo je fakt, že autor například při rozebírání vlivu státu v kontrastu k anarchii považuje po pár stránkách svých rozumů za uzavřenou věc a přitom dle mého soudu všechno tak úplně nevyvrátil, jak si zřejmě namyšleně myslel. Místo toho se směje na účet odborům, že nefungují správně ekonomicky. Vždyť by stačilo aby si založily vlastní prosperující podnik. Aha, tady někdo nepochopil smysl těch odborů... A pak jsou tu modelové příklady, které vypadají jako rovnice výrokové logiky s přídavkem Teorie reaktance a Racionální volby jedince. Tyhle matematická vyjádření jsem prostě přeskakoval.

Kniha to špatná není, ale očekával jsem více pokrytí oblasti anarchie a utopie. Bohužel je ve většině zastoupen spíš onen stát a to ve všech možných i nemožných podobách. Od doby Platóna jistě nevzniklo sugestivnější dílo, kde se snoubí filosofie s politologií, takže pokud vás tohle téma zajímá, mohu jen doporučit.